9. Späť
9. Späť
„Hotovo, to je posledná,“ šepol si Draco ticho zatvárajúc vrchnák veľkého kufra. Zámky v prázdnej klenbe sa hlasno zacvakli a kamenné steny zvuk dychtivo vrátili späť. Po perách mu preletel prchavý úsmev, keď sa obzrel okolo seba a vytiahol prútik. „Praedonis!“ vysloviť ticho, ale v prázdnej klenbe to zaznelo, akoby šľahol bičom. So zadosťučinením v očiach pozoroval, ako sa veľký kufor scvrkáva do veľkosti nechta na ruke a predstavoval si tvár Astórie, keď znovu vstúpi do tejto klenby. Bol by to pohľad, ktorý by stál za pamäť, pomyslel si pomstychtivo, zdvihol drobný kufrík, zastrčil ho do malého čierneho vaku, ktorý mu podobne, ako Harrymu visel na hrudi. Potom siahol do vrecka, našmátral za hrsť drobných knutov, ktoré si tam pripravil a zovrel ich v pästi. Keď ich vysypal do prostred klenby na úhľadnú malú kôpku, nenávistne sa mu zablyslo v sivých, ľadových očiach. „Veľa šťastia s ďalším nákupným výletom, Astória,“ vytisol pomedzi zuby, vstal a bez ďalšieho náhľadu späť vyšiel z klenby a zavrel za sebou ťažké kovové vráta. Goblin čakajúci vo vozíku sa už netrpezlivo mrvil, ale on mu nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Na tvári sa mu nepohol ani sval, keď si sadal do vozíka a kývol mu, že sa môžu vrátiť na povrch. Táto klenby bola posledná z piatich, ktorú dnes vyprázdnil. Nechával si to na posledný deň, pretože pri jeho rozmarnej a rozhadzovačnej manželke by sa fakt, že sú klenby prázdne asi dlho neutajil. A on potreboval, aby sa o tom nikto nedozvedel aspoň jeden deň.
Vozík sa rútil obrovskou rýchlosťou cez tmavé priestory jaskýň a tunelov vykopaných pod Londýnom, zatuchnutý vzduch mu svišťal v ušiach a hlavou mu bežali obrázky udalostí odohrávajúcich sa okolo neho za posledné štyri týždne. Všetko sa tak rýchle menilo. Hektické pokusy predať čo najväčší kus nehnuteľného majetku, ktorý mu právom patril, nostalgické výlety po domoch a spomienky predstavované obľúbenými , alebo vzácnymi predmetmi , ukladané do stále sa zväčšujúceho počtu kufrov v jeho malom čiernom vaku. ,Dvadsať päť, áno, už dvadsať päť zmenšených kufrov. Každý jeden má najmenej sedem oddelení s nezistiteľným zväčšujúcim kúzlom , ktoré zabezpečilo, že len do dvoch nastrkal všetky knihy, ktoré mu prišli pod ruku. Tam nenápadne zmizla aj veľká rodinná knižnica z Malfoy Manor. Jeho domáci škriatkovia ju nenápadne nahradili kópiami tak, aby v najbližších šiestich mesiacoch nevzniklo u nikoho ani najmenšie podozrenie. Ale najvzácnejšie z nich boli zväzky , vytlačené na obyčajnom kancelárskom papieri a zabezpečené rýchloväzbou, aby sa jednotlivé listy nepomiešali. Boli to knihy o genetike napísané jednoduchým, pre ňu doslova primitívnym štýlom , ktoré Hermiona na ich žiadosť napísala . Možno by bolo lepšie povedať prepísala z materiálov, ktoré jej Draco dodal a ktoré ešte sama zhromaždila, aby čo najlepšie vyhovela ich požiadavke. A áno, boli zrozumiteľné aj zadubeným čistokrvným hlavám zahmleným stáročnými predsudkami. Teraz ešte nájsť niekoho, kto má dostatočne veľkú reputáciu v oblasti vedeckého skúmania , ktorý by bol ochotný vyjsť s nimi na verejnosť a následne ich pred touto verejnosťou obhájiť. Draco už mal jedno meno na mysli a dúfal, že sa vo svojich predpokladoch nemýli.´ Vozík sa s trhnutím zastavil a vytrhol ho zo zamyslenia. Strnulo vstal, rezkým úklonom sa rozlúčil so zamračeným goblinom a prešiel do haly banky. Kráčajúc cez halu s tieňom úsmevu na tvári premýšľal, kedy sa o prázdnych klenbách dozvedia goblini. Nemôžu zrušiť klenby, pokiaľ jej v nich čo i len jeden knut a tak je jeho tajomstvo aspoň nateraz v bezpečí.
„Hotovo?“ Harry sa k nemu nenápadne pritočil. Jeho ťažký čierny plášť s kapucňou stiahnutou do tváre ho účinne maskoval pred zvedavými pohľadmi okoloidúcich a súčasne chránil pred mrholením, ktoré už niekoľko dní vytrvalo drobilo nervový systém každého, kto bol nútený prechádzať po klzkých kamenných dlaždiciach Šikmej uličky.
„Áno. Škoda, že nemôžem vidieť Astóriinu tvár, keď vstúpi do klenby,“ odfrkol pobavene a prehodil si kapucňu cez hlavu. V okamžiku, keď jeho svetlé vlasy zmizli okoloidúcim z dohľadu to vyzeralo, že sa stal neviditeľný. Harry sa zachechtal a nenápadne mu vsunul do ruky sivý kamienok s niekoľkými farebnými žilkami.
„Prenášadlo,“ informoval ho šeptom a otvoriac dlaň ukázal, že má podobný v ruke, „nebudeme zbytočne míňať energiu diaľkových premiestnením, keď sa to dá zariadiť jednoduchšie.“
„Škriatkovia?“
„Už na mieste. Čakal som tu už len na teba.“
„V tom prípade môžeme ísť,“ skonštatoval a usmial sa obzerajúc sa nenápadne okolo seba. „Oficiálne som už preč na obchodnej ceste po Ázii s návratom o niekoľko týždňov. O Scorpiusa sa postarajú moji rodičia a Astória...,“ pokrčil ramenami, „pochybujem, žeby zaznamenala moju neprítomnosť pokiaľ nevstúpi do banky. No a potom sa samozrejme odtrhne všetko peklo. Ako ju poznám, pre peniaze je ochotná prevrátiť zemeguľu na ruby, len aby sa k nim dostala. Som celkom zvedavý, ako ma chce nájsť tento krát,“ ponuro sa zachechtal a klepnutím prútika o kameň aktivoval prenášadlo. Známy pocit háku pod pupkom ho na sekundu prekvapil, ale hneď sa spamätal a krútiac telo do najvýhodnejšej polohy sledoval trasu, aby sa včas mohol začať otáčať. V žiadnom prípade nemienil nedôstojne pristáť na bruchu. V okamžiku, keď pocítil, ako ťah slabne sa otočil, zahrabal nohami a ladne dopadol na tvrdú kamennú dlažbu. Len mierne sa zakolísal, pretože dopad bol dostatočne tvrdý, aby ho pichlo v kostiach, ale hneď sa narovnal a skúmavým pohľadom preletel svoje okolie. Stál uprostred rotundy vedľa jedného zo mramorových stĺpov podopierajúcich kopulu. Vedľa stien sa krčili malé postavičky domácich škriatkov a pri kamennom kvádri týčiacom sa uprostred sa zbieral Harry a hnevlivo si trel narazené rameno.
„To bol teda nápad za milión,“ šomral otáčajúc sa k Dracovi, „nechať nás preniesť priamo sem. Je tu miesta akurát tak pre mačku a aj tá by mohla prísť najmenej o jeden život. Skoro som sa zabil,“ frflal a obišiel kameň, aby sa dostal ku skrinke stojacej na nej z prednej strany.
„Môžeme len dúfať, že ostatné sú umiestnené lepšie,“ prikývol Draco keď si všimol, ako blízko k stĺpu dopadol a kývajúc upokojujúco škriatkom, podišiel k Harrymu a postavil sa vedľa neho. Dvaja muži tak rozdielny a súčasne v toľkých ohľadoch rovnakí sa na seba pozreli hľadajúc odpoveď na nevypovedané otázky v očiach toho druhého a po niekoľkých napätých sekundách, keď sa ich pohľady obrátili k drevenej skrinke posiatej vyrezávanými runami, bolo rozhodnuté. Tento krát to veko otvoria! Draco stisol pevne zuby, natiahol ruku a zľahka pohladil vyrezávané vrchnák . Pod prstami cítil jemné vibrácie, akoby skrinka netrpezlivo čakala na dotyk a teraz sa nemohla dočkať, keby ju konečne otvoria. Opatrne prešiel palcom po hrane a potom blysnúc pohľadom k Harrymu zovrel okraj v prstoch a potiahol. Veko sa bez odporu odklopilo. Obaja sa nad neho zvedavo naklonili a aj keď vedeli, čo je vo vnútri, jednoduchá krása prístroja zostrojeného zo zlata a platiny ich očarila.
Celý vnútrajšok vypĺňala doska z platiny , do ktorej bolo vyrezaných niekoľko otvorov. Tie boli zaplnené súčasťami riadiaceho mechanizmu. Cez celý stred sa ťahal číselník umožňujúci presné časové zameranie. Deň, mesiac a rok teraz zastupovali len nuly. Pod nimi bol menší obdĺžnik , ktorým sa nastavovali hodina, minúta a sekunda , do ktorej sa chceli preniesť. Vpravo hore bola do platiny zasadená sklenená rúrka, ktorá sálala oslepujúcou bielou žiarou a okolo nej bolo vyrytých niekoľko symbolov označujúcich množstvo mágie nachádzajúce sa v líniách pod nimi. Vľavo bol číselník , na ktorom bolo vyznačené , koľko rokov do minulosti sa pri danom množstve mágie možno posunúť. Pri každom z riadiacich prvkov boli do dosky vyryté presýpacie hodiny. Dotyk prútika umožňoval manipuláciu s číselníkmi. Na spustenie celého procesu tam bolo uprostred jasno červené tlačidlo, teraz ešte chránené priesvitným poklopom. Harry hľadel na prístroj a spokojne sa usmial.
„No, manipulácia s ním je v podstate úplne primitívna a dokonca aj také netechnické typy ako čarodejníci s týmto prístrojom dokážu zaobchádzať bezpečne.“
Z vysvetlenia grófa Le Blanc vedeli, že od každej časti tohto prístroja sa ťahajú hrubé duté tyče k líniám, ktoré teraz pretekajú mágiou. V skutočnosti, celý ten kváder, na ktorom skrinka stála, bol zaplnený zložitým systémom zariadení umožňujúcim posun v čase.
„Podľa tohto ukazovateľa,“ Draco ľahučko ťukol do žiarou sálajúcej rúrky vpravo, „sú línie plné na prasknutie a podľa tohto tu vľavo máme k dispozícii viac než sto rokov,“ doložil potešene, pretože sme to mienili plne využiť. „Čím ďalej do minulosti, tým je väčšia šanca na zmenu zmýšľania predsudkami a poverami spútanej čarodejníckej spoločnosti. Je jasné, že musíme začať v benevolentnejšej časti Európy, inak nás zametú pod koberec ako nepríjemnú špinu. A aby sme mohli nami indukované názory rozšíriť, musíme našu spoločnosť ochrániť pred dvomi veľkými nebezpečenstvami,“ hovoril rýchle a položil ruku na poklop nad červeným tlačidlom. Harryho ruka sa mihla ako blesk a zadržala Dracovu skôr, než stihol odstrániť poklop.
„Muklovské vojny a Grindenwald. Ako vidno, naši spojenci v susedných bodoch dodržali spoločný dohovor a nepoužili svoje body. To je dobre, pretože by to z tohto tu odstránilo časť mágie potrebnej na prenos a to by nám zúžilo manévrovací priestor. Ale teraz je čas jednať. Najskôr však musíme na číselníkoch navoliť čas, do ktorého sa chceme vrátiť. To je moja práca a ty potom to tlačidlo môžeš stlačiť,“ odsunul mu ruku a vytiahol prútik. Draco sa stiahol a sledoval, ako ním ťuká do horných častí presýpacích hodín vyrytých do platiny. Na číselníkoch sa po každom ťuknutí zmenili čísla, až kým tam nebol dátum: 2. Máj 1899. Harry nevzrušene pokračoval ďalej a začal nastavovať hodiny. „Na tomto až tak veľmi nezáleží, ale musíme to nastaviť, inak to nebude pracovať. Nechcem, aby sme sa na základňu dostali príliš neskoro. Musíme sa tam na čas usadiť a aspoň čiastočne sa adaptovať. Budeme potrebovať oblečenie a musíme upraviť plán,“ hovoril rýchle a keď hodiny ukazovali pravé poludnie, schoval prútik a ukázal na tlačidlo. „Teraz už môžeš,“ pozrel na škriatkov, ktorí sa tlačili ku stenám a upokojujúco sa na nich usmial. „Nebojte sa, budete všetci v poriadku a budeme mať pre vás množstvo práce,“ dodal povzbudzujúco a povzdychol si, keď sa škriatkovia radostne rozšvitorili. Draco zatiaľ odložil z tlačidla poklop a položil naň trochu trasúcu sa ruku .
„Poďme na to!“ povedal príkro , prudko sa nadýchol a zatlačil tak mocne, až mu obelel prst. Počuli, ako to v kameni zachrapčalo a celá rotunda sa jemne zachvela. Vzápätí sa žliabky vytesané v skale rozžiarili tak jasne, že museli nielen zatvoriť oči, ale ešte si ich pre istotu chránili rukami. Zem pod nohami sa im chvela, bzučala a vibrovala. Potom niečo ostro prasklo, akoby sa rozlomila kovová doska a všetkým súčasne zaľahlo v ušiach. Ich svet sa rozpadol na kúsky v kaleidoskope ohnivých farieb a potom sa v jedinom oslnivom záblesku znovu spojil, aby ich zanechal bez dychu potácajúcich sa v rotunde chvejúcej sa pod nápormi zostatkovej mágie presunu.
Trvalo to niekoľko minút, než sa Harry odvážil otvoriť oči. Rýchle sa rozhliadol a s úľavou si vydýchol. Nikto nebol zranený, rotunda stála a všetko vyzeralo ako predtým. Draco stojaci vedľa neho sa mierne kýval a hlavu mal pochovanú v prekrížených predlaktiach. Domáci škriatkovia ležali prepletení krížom krážom na dlažbe a tisli sa tesnejšie k stenám, ktoré sa postupne prestávali chvieť. Skrinka na podstavci jasne svietila, ale ako sekundy ubiehali, jej jas stále rýchlejšie bledol. Asi po desiatich sekundách konečne zazrel indikátor naplnenosti línií mágiou a jeho oči sa prekvapene rozšírili. Po takom veľkom posune očakával, že tam sotva niečo zostane, ale k jeho úžasu, rúrka bola takmer plná. Len teraz nežiarila tak ostro ako predtým. Jeho pohľad okamžite preskočil doľava a obočie mu znovu prekvapene vyskočilo hore.
, Šesťdesiat päť? Môžeme sa presunúť ešte o šesťdesiat päť rokov? Teda, keby sme chceli, ale aj tak, šesťdesiat päť?´ opakoval si vyjavene a krútil hlavou. ,Museli byť veľmi zúfalí, keď išli tak bezpodmienečne s plánom. Čo také hrozné Le Blanc videl, že sa svojich bodov toľké roky ani nedotkli?´ premýšľal útržkovite a ustarostene si prezeral otrasené osadenstvo rotundy. Draco sa konečne spamätal a uhládzajúc si svetlé vlasy, ktoré mu pod vplyvom nadmerného množstva mágie stáli ako rozzúrenému dikobrazovi a vytriasal si drobné, modré iskričky z prstov. Škriatkovia sa začali mrviť a postupne sa vypletali z valnej hromady, ktorú vytvorili v snahe ukryť sa pred silným tlakom sprevádzajúcim posun. Mágii však uniknúť nemohli a teraz všetci žiarili, ako malé svetlušky. Ich svetlo zelená koža mdlo svietila a z koncov uší im odskakovali iskričky presne tak, ako z Dracových prstov. Zdvihol ruku pred tvár s zamračil sa. ,Čudné, všetci okrem mňa tu svietia, ´ pomyslel si, ale zatlačil nepríjemný pocit, ktorý sa ho zmocnil bokom , odviazal z opaska krátke čierne lano a vyhrabal z vrecka nohavíc dva tmavo sivé kamene.
„Vyzeráš desivo,“ ozval sa Draco, ktorý už prestal vytriasať iskry a teraz na neho uprene zízal. Harry sa k nemu prekvapene otočil. Draco nechtiac odstúpil o krok a otriasol sa.
„Ja? Ja vyzerám desivo? A čo ty? A oni?“ ukázal na škriatkov, ktorí sa navzájom zvedavo obzerali. „Ja jediný som to prežil bez žiarovkového efektu. Tak neviem prečo by som mal vyzerať desivo.“
„Haha, nerozprávaj!“ zachechtal sa Draco, „Možno z teba neopadávajú iskry ako z nás ostatných, ale zato ti oči svietia tak silno, že keby sme tu zhasli fakle, pokojne by si ich všetky mohol nahradiť. A vyzerá to naozaj dosť desivo, takže okamžitá akcia po príchode na základňu neprichádza do úvahy. Musíme počkať, než sa tie efekty stlmia, inak by si nás každý okamžite všimol a to naozaj nepotrebujeme,“ premýšľal nahlas trúc si ukazovákom líce, ktoré mu pod tým dotykom brnelo. Namrzene pozrel na prst, otriasol sa a natiahol ruku k Harrymu. „Takže základňa,“ zafrflal a pozrel na sivý kameň premýšľajúc, prečo Le Blanc vybral pre tvorbu prenášadiel práve kamene. Obvyklými predmetmi boli predsa rôzne odpadky muklov, ktorých bolo všade plno , takže boli nenápadné.
„Na začiatku dvadsiateho storočia nebolo všetko tak obsypané odpadkami, ako v našom čase,“ Harry nadhodil kameň v dlani a zasmial sa. „Bolo by oveľa nápadnejšie použiť starú topánku, než tento kus lana,“ pokračoval a podal jednému zo škriatkov prenášadlo nevšímajúc si, ako sa Dracove oči pomaly vydúvajú a lezú z jamiek . Vytiahol prútik a skôr, než ho ním aktivoval, poškrabal sa jeho koncom vo vlasoch, ktoré sa mu teraz pohybovali a vyzerali ako veľmi aktívne klbko hadov. Z prútika sa vyvalila spŕška modrých iskier a Dracova sánka poklesla. Vydesene zaspätkoval, ale vtom pocítil známy ťah a skôr, než stihol čokoľvek povedať, zmizol.
Harry spokojne pozrel na miesto, kde pred sekundou ešte stál jeho ,skoro brat´ , zaklapol veko skrinky, aby chránil citlivý mechanizmus a súčasne sa dotkol koncom prútika veľkého uzla na konci lana, okolo ktorého stál strapec škriatkov. V okamžiku, keď aj oni zmizli aktivoval aj svoje vlastné prenášadlo a vedel, že než sa jeho topánky dotknú dlážky ich dočasnej základne, rozbehnú sa škriatkovia po budove a pustia sa do práce. Jeho predpoklad bol samozrejme správny, ale neboli to topánky, ktoré sa prvé dotkli vyleštenej drevenej dlážky. Ako vždy, napriek množstvu jeho snahy, nikdy neodhadol ten správny moment, kedy sa prenášadla pustiť a tak skončil ako vždy na zadku.
, Ja asi celkom vážne začnem používať výplňové kúzlo na svojich nohaviciach vždy, keď musím použiť prenášadlo,´ pomyslel si znechutene dvíhajúc sa z dlážky. Ani sa nenamáhal oprášiť sa, pretože sa v lesku parkiet videl takmer ako v zrkadle. O to usilovnejšie si trel inkriminovanú časť tela. Potom zdvihol hlavu, aby si miestnosť prezrel, ale v tom okamžiku sa vedľa neho ozval vzrušený hlas.
„Ako si vedel, čo si myslím?“ Draco ho chytil za plece a trhnutím ho otočil k sebe. Harry ten pohyb nečakal a tak sa mu na klzkej podlahe pošmykli obe nohy a znovu sa , zúfalo mávajúc rukami v snahe nadobudnúť rovnováhu, rútil k zemi stŕhajúc Draca so sebou.
„Čo robíš?“ vykríkli obaja unisono . Draco v tom okamžiku na chvíľu zabudol, prečo Harryho tak prudko prepadol a to Harrymu umožnilo trochu sa poobzerať. Stačil mu jediný pohľad na to, aby vedel, že sú na správnom mieste.
Celé zariadenie izby bolo v rôznych odtieňoch zelenej. Listová zeleň na stenách, zelený brokát pretkávaný zlatom na čalúnení a zeleň ihličnanov na ťažkých závesoch, ktoré viseli po oboch stranách vysokých okien . Výzdobu dopĺňali obrazy s poľovníckymi výjavmi a vypchané hlavy dvoch divokých kancov, ktoré cerili žlté kly z otvorených tlám a zazerali na neho sklenenými očami. Dokonca aj luster, ktorý mal osvetľovať izbu bol vytvorený z parožia vysokej zveri. , Poľovnícky zámoček,´ povzdychol si , zazrel späť na kancov na stene a znovu sa vyškriabal na nohy.
„Ako si vedel, čo si myslím?“ Draco zopakoval otázku hneď, ako sa postavil na nohy.
„Nerozumiem,“ Harry sa zamračil a zmetene si ho premeriaval. „Kedy som...,“ potriasol hlavou a spýtavo sa na neho pozrel.
„Späť v rotunde. Odpovedal si na moje myšlienky. Som si istý, že som o tých smiešnych kameňoch nepovedal nahlas ani slovo, ale aj tak si sa mi snažil vysvetliť dôvod, prečo ich použili. A okrem toho, vlasy sa ti ešte stále pohybujú,“ zvolal nakoniec a opatrne sa stiahol o kúsok ďalej. „Vyzerá to, akoby si mal na hlave klbko hadov. Jediným rozdielom je to, že nesyčia,“ dodal obchádzajúc ho dookola. Harry si podvedome vošiel rukou do strapatej hrivy a keď aj on pocítil pohyb , vydesene ju strhol späť. Draco vytiahol prútik a bez váhania premenil jednu z vypchaných kančích hláv na veľké stojaté zrkadlo. Harry hodil na svoj odraz v ňom jediný pohľad a vydesene sa mykol.
„Peklo!“ zasyčal pomedzi zuby a opatrne si rukami prechádzal cez hmýriace sa pačesy. Naklonil sa bližšie študujúc svoje žiariace oči a spýtavo pozrel na Draca. „Čo budeme robiť? Takto sa predsa nemôžem nikde ukázať! Je dosť nápadné ako ti vlasy stoja ešte stále v pozore a sem tam z nich prskajú modré iskry , ale to čo mám ja na hlave je skutočne neprijateľné. Myslím, že by dokonca bolo lepšie, keby to boli hady. Tým by som aspoň mohol povedať, aby sa chvíľku nehýbali, ale toto...,“ rozčuľoval sa a strkal si do vlasov prútikom. Vždy, keď sa koniec prútika priblížil k niektorému z pohybujúcich sa prameňov, pršali z neho modré iskry. Obaja muži bezradne hľadeli na seba do zrkadla a uvažovali, čo ďalej.
Komentáře
Přehled komentářů
Nuž, tiež by bolo skvelé vidieť tvár Astorie, keď jej v nejakom obchode povedia, že jej zdroj je celkom suchý :D:D:D
Teším sa na pokračovanie
konečně
(soraki, 20. 3. 2012 7:32)
jsou zpátky!
Hrozně moc bych si přála vidět obličeje Ginny a Astorie, až zjistí, že jsou na dlažbě - podle všech náznaků začnou dělat změny až se jim vrátí vlasy do normálu, ale, a to je asi to hlavní, proč Harry chtěl zabezpečit děti, bude nějakou chvíli trvat, než se projeví tak daleko v přítomné budoucnosti. Těším se, jak to s nimi bude dál ;-)
:)
(aurora, 19. 3. 2012 18:43)hehe vtipná kapitolka :) harry má vlasy jak medúza :) teším sa na pokračovanie :)
.
(Nika, 19. 3. 2012 17:57)minulý týždeň som mala toľko práce, že som si ani neuvedomila, že mi niečo chýba - tak som si teraz užila dvojnásobnú dávku!:) Perfektné, to je jediné, čo k tomu môžem dodať. Som zvedavá, ako sa vyrieši ich medúzovský vzhľad (:D) a čítanie myšlienok. Nedbala by som, ak by nová kapča bola už hneď zajtra:). Skvelá práca, Sirael, as always;)
super
(silvinka, 19. 3. 2012 10:39)
opět nádherná kapilota. Hrozně moc bych chtěla vidět jak oby vypadaj, Harry asi jako medůza a Draco něco jako pankáč?
Těším se na pokráčko
:DD
(nadin, 22. 3. 2012 15:36)