6. Skoro ako Trelawney
6. Skoro ako Trelawney
„Dobre, teraz už rozumiem, prečo sú tie hradby také hrubé,“ poznamenal Harry, keď si prečítal posledné slová. „Kapitola skončila, ale informácií okrem tej dejepisnej časti tu je poskromne. Čo teraz?“ spýtal sa hľadiac na Draca, ktorý s vytreštenými očami civel na poslednú vetu a nervózne poklopkával po stránke prstom.
„Mohli by sme sa vrátiť,“ šemolil ticho sotva pohybujúc stuhnutými perami a hlavou mu preháňalo množstvo celkom protichodných myšlienok tak rýchle, že ich sotva stačil sledovať. Blikli a zase zmizli vo víre ostatných , ale jedna z nich bola oveľa vytrvalejšia a neustále sa vracala späť. ,Keby som sa neoženil s Astóriou, Scorpius by nebol tak chorý a ...,´ koniec bol stratený kdesi medzi tým víchrom slov, ktoré mu leteli mysľou a on bol príliš ohúrený na to, aby to zastavil. Harry, ktorý sa nakláňal nad zošitom ho začul a prekvapene sa narovnal.
„Vrátiť? Ty myslíš..,“ zamračil sa a nedôverčivo si ho premeral skúmajúc, či mu náhle nepreskočilo. Sedieť tak tesne vedľa šialenca by mohlo byť celkom ošemetné. Ale potom sa mu pred očami vybavili malé zlaté presýpacie hodiny na dlhej retiazke, ktorú mu Hermiona pretiahla cez hlavu, keď sa ponáhľali zachrániť Síriusa. ,Časovrat!´ Kdesi v mozgu mu zazneli varovné zvony . ,Je táto kamenná komora nejakou formou Obracača času? Ale to je predsa prísne zakázané! S časom sa nesmie manipulovať!´ počul celkom jasne prísny hlas Hermiony v jej najlepšom prednáškovom režime. ,Strašné veci sa stali tým, ktorí sa miešali do času!´ Kým takto premietal, Draco sa trochu spamätal a prudko žmurkajúc zatláčal vypúlené oči späť do očných jamiek.
„Áno, vrátiť!“ zvolal a začal sa obzerať okolo seba. „Niekde v tejto komore je zariadenie, ktoré umožňuje návrat v čase. Všetko by sme mohli zmeniť!“
„Čo všetko?“ Harry bol čoraz zachmúrenejší a celkom nepriateľsky civel na čierny podstavec uprostred rotundy. Skrinka, ktorá stála na ňom bola jediná časť zariadenia, kde by sa potenciálny ,Obracač času´ mohol ukrývať.
„Môj sobáš s Astóriou a tvoj tiež,“ začal, ale Harry len pokrútil hlavou a ponuro sa zasmial.
„Ťažko! Museli by sme sa vrátiť až do nášho piateho roku,“ pripomenul a mávol rukou, „od toho leta sa tá suka doslova kúpala v Amortencii. Nechápem, že si to nikto nevšimol,“ pokračoval trpko. „Všetci vedeli, že sa v obchode dvojčiat mimoriadne zaujímala o kúpu tohto elixíru a nikoho ani nenapadlo položiť si otázku prečo. Nemala núdzu o priateľov, nepotrebovala ho!“
„Myslím, že to by nemal byť problém,“ Draco poklopkal po stránke a usmial sa. „Podľa tohto tu sa môžeme pohnúť oveľa hlbšie do minulosti, než je náš piaty ročník.“
„Ale, žiadny Časovrat nie je schopný otočiť čas na viac, než na pár hodín,“ odporoval Harry, ktorý sa tým potajomky pred niekoľkými rokmi zaoberal. Možnosť vrátiť späť niektoré udalosti z jeho minulosti bola lákavá a následné sklamanie ho hlboko poznačilo. „Mal som možnosť hovoriť s niekoľkými nedotknuteľnými , a každý z nich tvrdil, že sa to nedá.“
„Aj keby sa to dalo, nikdy by ti nepovedali pravdu,“ odfrkol Draco a pokúsil sa obrátiť stránku v zápisníku. Ale posledný list bol proste posledný, žiadne ďalšie tam neboli. „Len pred chvíľkou sme si prečítali, že sa všetci čarodejníci dohodli, držať tieto znalosti v tajnosti pred ostatnými.“
„Prečo potom vyrábajú zariadenia na návrat v čase, ak vedia, že existujú takéto body?“ mávol rukou k podstavcu uprostred rotundy a s očakávaním sa pozrel na neho.
„Neviem, možno preto, že o tejto možnosti nevedia,“ Draco pokrčil plecami a zdvihol zápisník. „Predpokladám, že odpoveď by mala byť tu, ale nemám ani najmenší záchytný bod, ako to z neho dostať,“ zvolal a znechutene sa na nešťastný zošit zamračil. Vzápätí sa pred stolom zhmotnil Arto s veľkým podnosom v rukách. Opatrne ho položil na stôl a porozkladal šálky a taniere.
„Stačí nahlas povedať, že prijímate svoje dedičstvo so všetkým, čo k tomu patrí a bude vám odhalené všetko, čo majú vedieť dedičia rodu,“ prehodil zľahka nalievajúc čaj do šálok. Obom mužom prekvapením ovisli sánky. ,Mohlo by to byť naozaj také jednoduché?´ pýtali sa sami seba a Draco zmetene potriasol hlavou. V skutočnosti by ho niečo také ani nenapadlo. On predpokladal, že dedičstvo je už jeho od okamžiku, keď podpísal doklady v Rollandovej kancelárii.
„To...to je zaujímavé,“ zaodŕhal a prihladil si vlasy dlaňami. „Myslel som, že už je moje,“ pripomenul s malým úsmeškom a zhlboka sa nadýchol.
„Počkaj!“ Harry ho odrazu chytil za ruku a pokrútil hlavou. „Počkaj ešte! Vieš určite, že to naozaj chceš urobiť? Ak zmeníme minulosť, zmení sa aj budúcnosť a tento svet už nebude taký, ako ho poznáme. Zmeníme tým životy miliónov ľudí . Možno sa množstvo z nich nikdy ani nenarodí. Peklo!“ zvolal a rozčúlene si prehrabol vlasy, až mu trčali ako dikobrazovi do všetkých strán. „Možno sa ani my nenarodíme! Máme právo urobiť to? Máme právo zmeniť životy toľkých ľudí bez nich dokonca poznanie? Len preto, že my nie sme šťastní so svojimi životmi to neznamená, že iní nie sú tiež! Možno oni nechcú zmenu,“ hovoril rýchle a Draco nevedel, či sa snaží presvedčiť jeho, alebo sám seba. Zdvihol ruku, aby ho zarazil a ukázal na zápisník.
„Toto hovorí, že životy ľudí boli zmenené celkom často a podstatné je to, že oni o tom nevedia. Len my budeme vedieť, či sa ich životy zmenili k lepšiemu, alebo k horšiemu. Myslím, že toto vedomie nás má prinútiť, voliť veľmi uvážlivo, ako zmeniť minulé udalosti tak, aby ľuďom nepoškodili, ale naopak, aby im pomohli. Okrem toho si uvedom, že nie my urobíme ich životy lepšími alebo horšími. Každý si svoj osud v rámci ich možností tvorí sám.“
„Ach! Toto...,“ ukázal prstom na seba a potom ho namieril priamo doprostred Dracovej hrude, „ toto je naozaj ukážkový príklad!“ Harry sa ponuro zachechtal a rozhodil rukami. „Povedz mi o tom, ako si tvoril svoj život, lebo ja som takú možnosť nikdy nemal! Dokonca som ešte nebol ani na svete a už bolo o mojom živote rozhodnuté. Až teraz si uvedomujem, že ja som nikdy nerobil to čo chcem, ale vždy len to, do čoho ma ľudia okolo mňa rôznymi manipuláciami donútili!“ Draco prudko mávol rukami a rozhodne zarazil Harryho rozhorčený bombast.
„Tak, teraz máš konečne možnosť sám rozhodnúť, ako by tvoj život mal vyzerať a niečo s tým urobiť! Uvedom si, koľko ľudských životov môžeme zachrániť jedinou malou zmenou,“ pripomenul zužujúc oči pri lákavej predstave vymazávania Voldemorta z tváre zeme.
„Malou zmenou?“ Harry sa zamračil a hruď mu zovrela bolesť, ktorá ho sprevádzala už od okamžiku, keď Sírius prepadol cez závoj. ,Mohol by som zachrániť Síriusa?´ táto myšlienka sa mu zatrepotala kdesi na okraji vedomia , pretože po toľkých rokoch bolesti sa už neodvažoval ani dúfať. ,Bolo by naozaj možné nejakou malou zmenou spôsobiť, že Sírius nezomrie?´
„Len si to predstav,“ pokračoval Draco vzrušene, „svet , v ktorom Voldemort neexistuje!“ Harry otvoril ústa pokúšajúc sa oponovať, ale toto bolo niečo tak veľké, že mu to doslova vyrazilo dych.
, Svet bez Voldemorta!?´ To bolo dokonca viac, než si dokázal predstaviť. Jediné, čo mu stálo pred očami boli jeho rodičia, Sírius , Remus, Tonks, Cedric, Dumbledore, Fred a celý rad ďalších známych aj neznámych ľudí, ktorí zahynuli bojujúc proti nemu. ,Bolo by to dokonca možné? Zvládol by svet niečo tak obrovské?´ zmietaný medzi pochybnosťami a nádejou pozrel zúfalo na priateľa, ktorý sa ponoril do svojich vlastných predstáv o svete, keď jeho osud nebude určovaný šialeným megalomanom túžiacom po vláde nad celým svetom. „Ale, to by nebola práve malá zmena,“ poznamenal keď videl, že jeho spoločník sa už vynoril zo svojho vysnívaného sveta a znovu ho vníma.
„Ale predstava je to pekná,“ povzdychol si Draco. „Nevieme, či je to možné a nedozvieme sa to, ak dedičstvo neprijmeme,“ doložil a znovu zdvihol zápisník. Jeho oči automaticky hľadali malú postavičku škriatka, aby sa ubezpečil, že všetko, čo sa tu teraz odohráva je skutočné a nielen výplod jeho rozbúrenej predstavivosti. Arto trpezlivo stál pred stolíkom a v očiach mu žiarila nádej. Draco sa podvedome zamračil a premýšľal prečo starý domáci škriatok tak zúfalo túži, aby títo dvaja muži, ktorých osud tak ťažko skúšal , prijali toto nepredstaviteľné dedičstvo. Potom jeho pohľad padol na Harryho , ktorý s vytreštenými očami hľadel kamsi do diaľky a tvárou sa mu mihalo tisíc rozporuplných emócií za sekundu. Citový tobogan, ktorým obaja prechádzali bol veľmi vysiľujúci a tak sa po chvíli takmer zrútili v kresle a ťažko dýchajúc zízali na seba. Prvý sa spamätal Harry. Predklonil sa, strhol si okuliare, oprel si lakte o kolená a tvrdo si trel dlaňami tvár.
„Ja neviem,“ zahuhlal prechádzajúc si prstami cez rozšuchorené vlasy. „Máme právo niečo také urobiť?“
„Neviem,“ Draco váhavo pokrčil plecami, „naozaj neviem, ale čo viem, že máme možnosť. Podľa mňa je to príležitosť, ktorú by sme nemali premeškať.“ Harry na neho chvíľku uprene civel a potom pomaly pokrútil hlavou.
„Možno áno a možno nie. Neviem a hoci som bol v minulosti známy svojim bezhlavým prístupom k nebezpečenstvu, toto je príliš veľa aj pre mňa. Musím si to poriadne premyslieť. Ak to vydržalo toľko rokov, vydrží to ešte niekoľko dní,“ rozhodol a vstal. „Mám dovolenku a ty si sa tu chcel zdržať niekoľko dní, takže nám nič nebráni trochu sa tu porozhliadnuť a všetko si poriadne a bez náhlenia premyslieť,“ navrhol a pozrel na Arta, ktorý s úsmevom prikyvoval. Draco nad jeho slovami okamžik premýšľal a potom tú myšlienku odsúhlasil.
Toto rozhodnutie bolo jedno z najlepších, ktoré Harry za svoj pohnutý život urobil. Zámok bol rozsiahly a príležitosť preskúmať ho bola lákavá. Izby , do ktorých ich Arto tej noci zaviedol boli veľké a veľmi komfortne zariadené, postele pohodlné a jedlo vynikajúce. Nič im nebránilo túlať sa po kilometroch chodieb, prezerať si stovky miestností, vyhrievať sa na slniečku v nádherných parkoch a tešiť sa pohľadom na farebné a voňavé záhony exotických kvetov kvitnúcich v skleníkoch ukrývajúcich sa pod ochranou hradieb. Harry a Draco sa túlali zámkom často oddelene a nechali myšlienky voľne plynúť. Pri večeri sa obvykle rozprávali o tom čo videli a o čom v ten deň premýšľali. Trvalo to niekoľko dní, než nakoniec obaja dospeli k rozhodnutiu, že prijmú dedičstvo, ale nie hneď.
„Je tam nejaký časový limit?“ spýtal sa Harry škriatka, ktorý ich v týchto dňoch len málokedy opúšťal samých. Aj keď sa im doslova neplietol popod nohy, vždy bol neďaleko. Arto si ho skúmavo premeral, potom sa zamyslel , pokrčil plecami a namiesto odpovede ich oboch premiestil do stredu stroho zariadenej pracovne. Okrem niekoľkých políc zaplnených knihami tu bol len veľký písací stôl za ktorým visel na stene portrét starého muža driemajúceho vo veľkom, rozložitom kresle.
„Oni prijali, majster!“ zvolal upierajúc oči na portrét. Starec v obraze sa pomrvil a pootvoril jedno oko. Keď videl, ako k nemu Arto vlečie dvoch mužov otvoril zívajúc aj to druhé a upravujúc si svetlo modrý habit, skúmavo si ich premeriaval.
„Kreslá, Arto!“ zavelil a kývol. „Vitajte, páni a sadnite si!“ Draco a Harry trochu otrasení premiestnením chvíľu nemo civeli na škriatka, ktorý so spokojným úsmevom vyčaril dve pohodlné čalúnené kreslá a ukláňajúc sa portrétu vycúval z miestnosti. „Harry, Draco , ja vás už poznám, ale vy mňa ešte nie. Som gróf Jean Jacques Le Blanc a rád by som sa v minulosti stal vašim otcom,“ oslovil ich v okamžiku, ako sa za Artom zaklapli dvere. „Ale než sa k tomu dostaneme, čaká nás všetkých veľký kus namáhavej a nebezpečnej práce.“
„Odkiaľ nás poznáte? Ja som vás celkom určite ešte nikdy nevidel,“ Harry stál s rukami preloženými na hrudi a vrhal k portrétu pohľady ostré, ako súbojové dýky. Draco sa naproti tomu len zachechtal a pohodlne sa usadil skrížiac nohy v členkoch.
„Ako vždy nevšímavý,“ prehodil vymieňajúc si s grófom pobavený úškľabok. „Sledoval nás počas celého nášho pobytu. Pamätám si ho z niekoľkých obrazov na chodbách a aj v izbách. Musím uznať, že na svoj vek,“ mykol bradou k obrazu, „ ste veľmi čiperný.“
„Áno, bol som zvedavý, ako budete reagovať aj keď už dávno viem, že prijmete dedičstvo.“
„Ako? Dá sa cestovať aj do budúcnosti?“ Harry sa konečne usadil, ale jeho stuhnutá póza vyjadrovala opatrnosť a nedôveru.
„Nie! Ach, jaj! To by bolo nádherné, pozrieť si dopredu dôsledky našich činov a opraviť ich skôr, než ich spáchať,“ chechtal sa starec dýchavične a krútil hlavou. „Žiaľ nie, ale náš rod dostal od bohov ešte iný dar. Je ňou schopnosť predvídať.“ No a teraz sa už Harry tváril úplne odmietavo. Jeho záporný postoj k akémukoľvek druhu veštenia bol široko známy. Nikto sa tomu nečudoval vzhľadom k tomu, že ho jedna veštba vybrebtaná ženou, ktorou hlboko pohŕdal stála rodinu, detstvo a nakoniec aj život.
„Vy ste niečo ako Trelawney?“ spýtal sa a tvár sa mu skrútila do grimasy zhnuseného odporu. Muž na portréte sa prestal smiať a niekoľko sekúnd si ho veľmi pozorne prezeral. Potom len znovu pokrútil hlavou.
„Ach, nie, nie! Žiadne neurčité predpovede, ktoré je možné vysvetliť päťdesiatimi rôznymi spôsobmi. Vidíme útržky budúcnosti a poctivo ich zapisujeme. Postupne sa pred nami z týchto zápiskov potom vynorí pomerne presná predstava toho, čo sa bude v budúcnosti ďalej odohrávať.“
„Ale, keď zmeníte niečo v minulosti, potom táto budúcnosť, ktorú ste videli , nemôže platiť. Mala by sa zmeniť, pretože sa zmenila minulosť!“ oponovať príkrym, tvrdým hlasom a muž na obraze spokojne prikývol.
„Samozrejme. Veď to je účel toho čo robíme. Zmeniť minulosť tak, aby budúcnosť bola lepšia.“
„Tak mám taký dojem, že ste v poslednom storočí svoju prácu doslova ignorovali!“ odrezal ho Harry tvrdo a na sánke mu navreli tvrdé hrče svalov, ako pevne ju zvieral v snahe ovládnuť rozbúrené emócie. „Celá táto oblasť sa zmietala v dvoch muklovských a troch čarodejníckych vojnách, ktoré stáli milióny ľudských životov. To ste si pri tom veštení zo šálky čaju nevšimli?“
„Všimol! Veľmi dobre som si to všimol a práve preto ste tu,“ gróf prudko mávol rukou a odrezal jeho ďalšie námietky. „Bolo to ťažké nezasiahnuť. Stálo ma to viac síl, než čokoľvek iné, ale musel som vydržať. Moje srdce krvácalo pri pohľade na utrpenie, ktorým ľudia prechádzali , ale v záujme lepšej budúcnosti to muselo byť urobené.“
„Ach! A znovu sme pri tom!“ vykríkol Harry a rozhodil rukami. „Väčšie dobre! Ste kamarát s Grindenwaldom a Dumbledorom? Možno ste sa stretli v posteli ako trojica!“ Nenávistný pohľad mladého muža mohol vypáliť v portréte dieru, taký bol rozžeravený.
„Ach! Hohahihiho!“ Oči starého muža sa rozžiarili veselým smiechom. Až ho to prehlo, ako ryčal sotva lapajúc dych. Harry na neho nepriateľsky civel až kým sa neupokojil. „To bolo pekné,“ mykol na neho obočím a neprestával sa pochechtávať. „Ale nie, nemal som tú česť stretnúť ani jedného z týchto pánov. A nemusíš sa báť, aj keď nemôžem mať deti nie som na chlapcov. Moja manželka ti to veľmi rada potvrdí.“
„O to tu predsa nejde,“ mykol plecom a mračil sa ako najnovší hurikán nad Atlantikom. „Ide skôr o to, že ani my sme sa nemali nikdy s nimi stretnúť. To bola vaša práca uchrániť všetkých ľudí od šialencov túžiacich po svetovláde!“
„Súhlasím, ale okolnosti boli celkom jasne proti.“
„Aké to mohli byť dôležité okolnosti, ktoré vám zabránili zachrániť toľké životy?“
„Dobre, rád vám to potom vysvetlím, pretože to bude odteraz vaša práca. A začnete hneď, ako odtiaľto dnes odídete.“ Harry s Dracom sa na seba prekvapene pozreli a potom sa spoločne na obraz zamračili. „Áno, áno!“ kýval starký hlavou a jeho pohľad sa do nich zavŕtaval, ako nebožiec. „Už som vám vysvetlil, že náš rod má dar videnia. Už od mojej veľmi rannej mladosti som mal vízie budúcnosti, ktoré moje pestúnky veľmi starostlivo zapisovali. Neskôr som v ich zápiskoch pokračoval sám a keď prišiel čas, aby som prevzal starostlivosť o ,Bod návratu´, načrtol som celkový pohľad budúcnosti, ktorý som predtým videl v takých malých útržkoch. A bol som vydesený. Dlho sme s mojimi poradcami premýšľali, dohadovali sa a skúmali naše možnosti, ale nič z toho, čo bolo v našej moci nemohlo zmeniť smer, ktorým budúcnosť plynula. Napokon sme museli zvolať stretnutie všetkých okolitých starých rodov a oboznámiť ich daným stavom. Ich hnev, sklamanie a roztrpčenie si neviete ani predstaviť. Všetci svojmu poslaniu zasvätili celý svoj život a odrazu sa dozvedeli, že nech budú robiť čokoľvek, nič nebude mať pozitívnu odozvu, ale urobí veci ešte horšie.“
„Čo to bolo?“ vydýchol Draco, ktorý tak pozorne počúval, že takmer zabudol dýchať. „Čo ste videli v budúcnosti?“
„Hrôzu, utrpenie , smrť a postupný zánik čarodejníkov v celej tejto oblasti. Žiaľ, ďalej vízie nesiahali, ale napokon to ani nebolo treba. Posledný čarodejník v Európe sa narodí o dvesto rokov a aby si zachránil život, nakoniec sa odtiaľto odsťahuje. Takýto stav nás všetkých veľmi zarmútil.“
„Ale prečo?“ Harry sa mračil a nechápavo krútil hlavou. „Populácia čarodejníkov síce nie je tá najrozšírenejšia, ale nie je ani taká malá, aby jej hrozil bezprostredný zánik. Čo to spôsobí? Vojna? Choroba?“
„Žiaľ to prvé. Vojna a zase vojna. Čoskoro sa znovu objaví ďalší Tmavý čarodejník bažiaci po moci a s rétorikou, ktorú tak úspešne použili jeho predchodcovia začne získavať nasledovníkov. O niekoľko rokov sa bude snažiť presadiť svoju vládu silou a začne ďalšia vojna. Za cenu tisícok životov bude porazený a na niekoľko rokov zavládne mier. Ale tento scenár sa bude stále a stále opakovať, pretože stále budú takí, ktorí túžia po neobmedzenej moci a v spoločnosti je veľa nevyriešených sociálnych a spoločenských problémov. Vždy tu bude prichystané podhubie, na ktorom budú títo moci bažní jedinci úspešne profitovať a rásť.“ Obaja muži teraz sedeli v kreslách s vytreštenými očami biely ako plátno. Ich svet bol určený k záhube! Harry, konfrontovaný s proroctvami od detstva sa spamätal rýchlejšie a v očiach sa mu objavila nedôvera.
„To znie presne ako z úst Trelawney,“ poznamenal ohŕňajúc posmešne peru. „Aj tá vždy predpovedala samé nešťastia a smrť. Ako si môžete byť istý, že vaše vízie neboli len obyčajnými nočnými morami?“
„Pretože sa vyplnili. Sú presné až do tohto okamžiku a záleží na vás, čo sa bude diať odteraz.“
„Ale to znamená, že nikto z vás sa ani len nepokúšal zasiahnuť! Inak by sa vízie nezhodovali so skutočnosťou,“ povedal Draco pomaly a s tvárou ako kamenná maska čelil obrazu. „Prečo!“
„Pretože sme nemohli. Nebolo v našej moci zasiahnuť, všetci sme museli čakať.“
„Čakať? A načo ste, pre Merlina, čakali!“ vyl Harry a obidvomi rukami si zúfalo vošiel do vlasov.
„Na vás! Všetci sme čakali na vás,“ odpovedal starec a sediac v kresle rovno ako svieca zízal na dvoch mladých mužov, ktorých tak často vídal v svojich víziách a ktorí konečne stáli pred ním.
Komentáře
Přehled komentářů
Soraki mala pravdu! Pôvodne som chcela písať koment pod každú kapitolu. Hm, nedalo sa.
Dej ma vtiahol a netrpezlivo čakám, čo bude (bolo?) ďalej :D:D
ĎAKUJEM
děkuji
(soraki, 29. 2. 2012 20:06)
za skvělou kapitolku, jsem velmi zvědavá, kam se bude příběh dál ubírat... cestování v čase je skvělé téma nejen na psaní, ale hlavně na snění (zrovna čtu Darwinovy hodinky od Pratchetta ;-)), kdo by nechtěl něco někdy změnit, že? :-D
Sirael, žel Merlinovi, není to tak jednoduché - děkuji, ale pomoci mi nemůžeš, je to cotilvá struna a nechci to pouštět takhle ven, ale tvá podpora, byť virtuální a povídková taky pomáhá a hodně - jsem vděčná za tu možnost ponořit se do příběhu někoho jiného...
budu se těšit na další dílek
:)
(aurora, 28. 2. 2012 17:21)tak tomu sa hovori zaujímavý vývin som zvedavá ako táto poviedka bude pokračovať, teším sa naďalšie kapitolku :)
.
(Nika, 28. 2. 2012 15:11)
ďakujem, Sirael :).
no, pekne sa to tu rozbieha. Som naozaj zvedavá, ako to skončí - a či to skončí skoro! Mohli by sa vrátiť do minulosti, zabiť Voldyho už rovno v piatom ročníku (alebo na konci štvrtého, keď sa premiestni na cintorín) a potom počas šiesteho (alebo už piateho) ničiť horcruxy. A popritom všetkom by hlásali mier a spravodlivosť a spolunažívanie s muklami a snáď by všetko bolo v poriadku :). Domyslela som to, teraz môžem kľudne spávať :D. Ale nie, jasné, že sa teším na ďalšiu kapitolu (ktorá snáď bude čoskoro) a ako klasicky, kvalitne napínavo napísaná kapitolka:).
:D
(nadin, 5. 3. 2012 18:45)