5. Zámok ako z rozprávky
5. Zámok ako z rozprávky
„Už zase?“ Zvolal Draco, keď jeho topánky pristali v trse uschnutej trávy presne tak, ako pred niekoľkými hodinami. Len teraz už slnko nežiarilo na oblohe, ale ukrývalo sa za korunami vysokých stromov.
„Ohmg! Čo je to? Malfoy, nehovor mi, že si zdedil les s teraz po mne chceš, aby som ti ho vyčistil,“ skuhral naštvane Harry a hrabal sa na nohy. „Ja nie som drevorubač som auror, spomínaš?“
„Ha...ha...ha, aké smiešne,“ odfrkol Draco a poobzeral sa okolo seba s očakávaním. „Arto!“ zajačal, keď sa nič nedialo a neďaleko od nich sa začali medzi stromami ozývať podozrivé zvuky.
Harry napriek miernemu omámeniu tasil prútik a snažil sa preniknúť pohľadom spleťou konárov. Zapadajúce slnko a predlžujúce sa tiene mu to vôbec neuľahčovali. Priblížil sa ku krovinám a rukou opatrne začal rozhŕňať tú spleť. V pravici tvrdšie zovrel prútik očakávajúc útok, keď sa zeleň oproti nemu odrazu vzdula šľahajúc ho konármi. Inštinktívne si zakryl tvár s hlavu skríženými rukami odvracajúc sa od silnej vlny mágie, ktorá sa predierala zelenou stenou. Draco stojaci za ním sa bleskovo potopil k zemi zakrývajúc si hlavu rukami . Cítil, ako sa stena oprela doň, zdvihla ho nad pôdu, ale skôr než mohla spôsobiť nejaké poškodenie, náhle odumrela. Hučanie, ktoré ju sprevádzalo utíchlo a malou čistinou medzi stromami sa ozývalo len škrekotanie vydesených operencov a stony Harryho, ktorý bol zapletený do poohýbaných konárov krovín na druhej strane. Draco opatrne zdvihol hlavu a rozhliadol sa. Kútikom oka videl, ako Harry šmátra okolo seba v snahe nájsť prútik , ktorý mu vypadol z ruky, keď ho nápor energie zmietol z nôh. Otočil hlavu a vytreštil oči na úhľadnú cestičku, ktorá rozdelila zeleň a tiahla sa pomedzi hrubé kmene stromov. Vyštveral sa na nohy a keď videl, že Harry sa kľajúc si ticho popod nos konečne vyprostil z objatia zelene, opatrne po nej prešiel niekoľko krokov.
„Čo je to?“ Hatty ho dobehol vyťahujúc si ešte spoza goliera uviaznuté lístie a rozhliadal sa po okolí s krkom natiahnutým ako sup.
Draco sa na okamžik pozastavil nad absurdnosťou otázky, ale potom vzal do úvahy množstvo alkoholu, ktorý Harry skonzumoval skôr, než sa stretli. Vzhľadom na krátky čas od posledného pohára a duševný stav, v ktorom sa nachádzal, prehltol sarkastickú odpoveď tisnúcu sa mu na jazyk a odovzdane zatriasol hlavou kráčajúc ďalej pomedzi stromy.
„Cesta cez les. Zaujímavejšia otázka je, kto to urobil a prečo, aj keď mám určité podozrenie...,“ vzhliadol a zastavil sa, akoby narazil do neviditeľného múru. Harry, ktorý skúmal okraje cestičky si to nevšimol a narazil mu do chrbta.
„Oupht!“ zjajkol, presunul sa bokom, pozrel pred seba a prekvapene zažmurkal pokúšajúc sa prečistiť si zrak. Na konci tejto mágiou vytvorenej cesty bol vchod do nádherného, priam rozprávkového zámku. Múry z bieleho mramoru svietili v zapadajúcom slnku do ružova. K oblohe sa vypínalo množstvo veží a vežičiek s červenými strechami a veterníkmi otáčajúcimi sa v slabom vánku, ktorý sa preháňal ponad údolie rozkladajúce sa za lesom. Zámok stál na nevysokom vŕšku obkolesený hradbami a za ním sa v diaľke dvíhalo vysoké pohorie so štítmi obalenými snehom a ľadom. Vpravo sa trblietala hladina rieky tečúcej naprieč údolím a časť jej toku zapĺňala hlbokú priekopu pred hradbami nachádzajúcimi sa na úpätí vrchu pomerne ďaleko od samotného zámku. Cez priekopu viedol mohutný padací most. Práve teraz bol spustený a veľká, dvojkrídlová brána bola pohostinne otvorená dokorán. Uprostred nej stála malá postavička domáceho škriatka.
„Samozrejme,“ vydýchol Draco a zamračil sa. „Tušil som, že je to jeho práca. Na škriatka pripravujúceho sa na večný odpočinok má ešte priveľa energie,“ zavrčal a vykročil k mostu.
„Kto je to?“ volal za ním Harry, ktorý sa chvíľu dlhšie kochal pohľadom, ktorý sa pred ním otvoril.
„Arto, domáci škriatok patriaci k môjmu dedičstvu a napodiv je veľmi neochotný spolupracovať so súčasným majiteľom,“ trúsil Draco upierajúc oči na škriatka a tváril sa hrozivo. Škriatok však pokojne stál a keď sa k nemu priblížili otočil sa a kráčal to tmavého priechodu za bránou. Muži zrýchlili, pretože sa im jeho malá postavička rýchle strácala v tme. Nehovorili, ale o to intenzívnejšie sa obzerali okolo seba. Práve prechádzali dlhou, pomerne širokou krytou chodbou vedúcou priamo k zámku. Hneď za bránou sa chodba presvetlila a hoci Arta pred sebou nevideli, kráčali rýchle vpred. Ozdobné oblúky vyrezané do kamenných stien im umožňovali zazrieť časti zámku, ku ktorému sa každým krokom blížili.
„Je to obrovské,“ vydýchol Harry, ktorý práve zachytil pohľad viacerých veží vypínajúcich sa z hlavnej budovy. Z diaľky zámok vyzeral krehký, ale čím bližšie boli, tým bol jeho vzhľad hrozivejší. Až teraz si uvedomili, aké hrubé a vysoké sú tie biele múry.
„Mladí páni musia ísť ďalej,“ vyzýval ich Arto, ktorý sa odrazu objavil pred nimi. „Večera je už pripravená,“ mával rukami k masívnej bráne zo svetlého dreva ozdobenej striebristým kovaním.
Obe krídla sa pred nimi otvorili a oni sa ocitli vo veľkej vstupnej hale. Ústilo do nej niekoľko schodísk a škriatok ich viedol k tomu najširšiemu, ktoré sa nachádzalo priamo oproti dverám. Obzerajúc sa zvedavo okolo seba stúpali po hrubom svetlohnedom koberci zalievaní dúhovými pásmi svetla, ktoré vstupovalo vysokými oblokmi vyplnených farebnými vitrážami. Na prvom poschodí sa široké schodisko rozdelilo na dve bočné vedúce do ďalšieho poschodia. Vedľa nich sa otvárali biele zlatom vykladané dvere, za ktorými boli chodby do bočných častí hlavnej budovy. Už na prvý pohľad bolo jasné, že tento zámok je nielen oveľa väčší než Rokfort, ale vnútorné vybavenie bolo neporovnateľne luxusnejšie. A to ešte nevideli ani jednu z mnohých izieb! Arto však nezamieril k niektorej z chodieb, ale otvoril dvere priamo oproti schodisku. Za nimi bola bohato zdobená jedáleň vo veľkosti metlobalového ihriska. Všetko zariadenie bolo v bohatých a teplých odtieňoch hnedej. Leštená dlážka, drevené obklady stien, ba aj závesy na oknách. Na stenách viseli gobelíny znázorňujúce výjavy z gréckej mytológie a niekoľko obrazov zátiší, v ktorých dominovali mŕtvi operenci, ryby a v jednom prípade dokonca celý divoký kanec napichnutý na ražeň s lákavo vyzerajúcou hnedou kôrkou, z ktorej odkvapkávali do plameňov pod ním veľké kvapky škvariaceho sa tuku. Priestor jedálne vypĺňalo množstvo stolov rozličnej veľkosti pokrytých snehobielymi obrusmi, s pohodlnými stoličkami trpezlivo čakajúcimi na stravníkov. Prestreté však bolo len pri jednom a Arto zamieril priamo k tomuto stolu.
„Páni,“ vydýchol Harry mraštiac nedôverčivo obočie, „začínam sa cítiť, ako mravec v mravenisku. To tvoje dedičstvo je síce mimoriadne zaujímavé a zrejme rozsiahle, ale mám nechutné podozrenie, že za týmto všetkých toho väzí oveľa viac, než je vidno.“ Arto si sadajúceho Harryho prehliadol oveľa inteligentnejším pohľadom, než by sa očakávalo u obyčajného domáceho škriatka a jemne sa uškrnul.
„Áno, je moje a súčasne mám pocit, že nie je,“ šomral Draco rozprestierajúc si biely naškrobený obrúsok na kolenách.
„Ako to?“ Uprostred stola sa objavila misa s pariacou krémovou polievkou. Harry sa nad ňou naklonil a keď ho plná, aromatická vôňa pošteklila v nose, uznanlivo prikývol a naložil si plný tanier.
„Nie som si istý, či ho mám prijať, pretože s ním prichádza aj doposiaľ nepomenovaná úloha,“ začal a kým dojedol polievku, porozprával Harrymu o tajnej miestnosti, liste a zápisníku, ktorý musia čítať dvaja. Harry ho ticho počúval a len sem tam položil upresňujúcu otázku.
„Čo nerozumiem, prečo musia byť dvaja,“ premietal nad tanierom s pozostatkami hrubého krajca pečeného mäsa, ktoré sa mu už do preplneného žalúdka nezmestili.
„Rodina sa musí šíriť,“ odpovedal mu hlas spoza stola. Harry prekvapene vzhliadol od taniera, potom sa natiahol a spýtavo pozrel na škriatka, ktorý stoicky stál vedľa stola a čakal, až skončia jesť. „Jeden syn je málo, musia byť najmenej dvaja, aby rodina rástla.“
„Čože?“ mykol hlavou tak prudko, až mu stavce chrbtice nahlas zapraskali. „Synovia?“ zamračil sa a prechádzal nechápavým pohľadom z Draca na škriatka, ktorý na neho vyvaľoval okále ako tenisáky. „To si mi nepovedal!“ obvinil Draca vstávajúc spoza stola nevšímajúc si krajec čokoládovej torty, ktorá sa objavila pred ním v okamžiku, keď jeho prázdny tanier zmizol.
„Nemám čo!“ odvrkol nahnevane , pokrčil obrúsok a hodil ho do taniera. „Povedal som ti všetko, čo viem. Vyzerá to tak, že pokiaľ si neprečítame ten zápisník, nič podstatného sa nedozvieme.“
„Tak, na čo teda čakáme?“ Harry vykročil k dverám, Draco zdvihol ruku, aby ho zastavil a malý domáci škriatok sa žiarivo a radostne usmial strašidelným, zubatým úsmevom .
,Všetko ide presne podľa plánu. Tak ako to starý pán predpovedal,´ pomyslel si, pritočil sa bližšie k obom mužom, chytil ich za ruky a premiestnil sa do srdca zámku, kde sa nachádzala kamenná rotunda ukrývajúca tajomstvo rodu Le Blanc.
Sotva sa jeho nohy znovu dotkli podlahy a zvíjajúci sa pocit zanechal vnútornosti, Harry sa natočil chrbtom k Dracovi a rýchle skenoval s prútikom v ruke miestnosť, kam ich Arto premiestnil. Jediným pohľadom vpil okrúhle steny bez okien, čierny podstavec uprostred štyroch stĺpov podopierajúcich kopulu a fakle v kovových držiakoch plápolajúce na stenách. Škriatok si nevšímal jeho obranný postoj, ale mávnutím ruky rozšíril kreslo stojace pri nízkom stolíku.
„Tak a už som zase tu,“ vyhlásil Draco s povzdychom a spustiac rezignovane plecia, zamieril ku kreslu. „Som skutočne zvedavý, či toto dedičstvo stojí za všetky tie nepríjemnosti a ťažkosti, ktoré kvôli nemu musím vytrpieť,“ šomral a uvelebil sa na jednom konci pohovky. Vzal do ruky zápisník a vzhliadol s očakávaním na Arta. „Tie zákusky, ktoré zostali v jedálni a čerstvý čaj by boli pekné,“ poznamenal šľahnúc pohľadom k škriatkovi a keď sa ozval tichý praskot odmiestnenia, ticho sa uchechtol a otvoril vrchnú časť väzby. Harryho si k nemu prisadol a zvedavo siahol po zošite. V tej chvíli sa na doteraz prázdnej stránke začali objavovať slová. Netrvalo dlho a všetky stránky boli husto popísané hranatým, pomerne ťažko čitateľným rukopisom v úplne neznámom jazyku.
„Úžasné,“ sarkasticky poznamenal Harry, keď preletel niekoľko riadkov a nerozpoznal ani jedno slovo. „Vieš, čo je to za jazyk?“ Draco namáhavo lúštil slovo za slovom a po chvíli zachmúrene pokrútil hlavou.
„Nie! Musí byť veľmi starý,“ mumlal ukazujúc na niekoľko slov v strede riadku. „Sú tu nejaké základy pripomínajúce starovekú galčinu , ale to nám nepomôže.“
„Tak sme v koncoch!“ rozhodil Harry rukami, ale Draco len pokojne pokrútil hlavou a vytiahol prútik.
„Ešte nie,“ poťažkal prútik v ruke , potom ním švihol ponad zápisník. „Termuteris!“ povedal mäkko a s víťazným úsmevom na perách sledoval, ako sa písmená v slovách a slová vo vetách preskupujú. Harry so širokými očami sledoval to hemženie a potom na neho zvedavo pozrel.
„Nikdy som o takom kúzle nepočul.“
„Ani si nemohol,“ Dracova hruď sa trochu vzdula hrdosťou, „toto je moja vlastná invencia a nemá nič spoločného so žiadnym známym jazykom na svete. Jeho jedinou úlohou je preložiť akýkoľvek jazyk do angličtiny.“
„Šikovné,“ pochválil Harry úprimne ohromený a znovu pozrel na stránku. „Pozri! Už to skončilo!“ zvolal vzápätí skláňajúc sa hlbšie. Draco ho netrpezlivo odsunul a obaja sa s rastúcim úžasom začítali do textu.
„ Magická sieť
Zem – matka, ochrankyňa a živiteľka všetkého, čo vytvára svet ako ho poznáme. Život na nej závisí od vzduchu, ktorý ju obkolesuje , kolobehu vody a tepla , ktoré jej poskytuje slnko. Ale nie len to je dôležitou podmienkou života na tejto Zemi. Tou je pre väčšinu neviditeľná , nehmotná sila nachádzajúca sa vo všetkom, čo je okolo nás. Tečie zemskou kôrou tak, ako krv tečie ľudským telom v zložitej sieti liniek, ktoré ju celú obopínajú. Na niektorých miestach tečie hlboko, na iných sa približuje tesne pod povrch pôdy. Táto sila preniká pôdou a ovplyvňuje všetko, čoho sa dotkne. Z nedostatku iného slova ju živé a mysliace bytosti začali nazývať duchovnou silou, silou života, alebo mágiou. Sieť, ktorou mágia neustále tečie je veľmi zložitá a na mnohých miestach sa línie rozvetvujú, spájajú alebo križujú. Preto niektoré miesta na Zemi majú viac magickej energie, než iné a preto sú tam živé organizmy mágiou viac ovplyvňované. Pozdĺž týchto línií sa postupne vyvinuli magické rastlinstvá a živočíchy. Ak na takejto linke žili dlhší čas ľudia, získali postupom času určité mimoriadne schopnosti, ktoré napokon dokázali odovzdať svojim potomkom. Dokázali čiastočne predvídať budúcnosť, mali schopnosť liečiť, cítiť a viesť silu prírodných elementov. Niektorí dokonca pohybovali v extrémnych situáciách ťažkými predmetmi silou svojej vôle, alebo sa dokázali spojiť so svetom mimo tohto. Boli to vzácne schopnosti a ľudia si ich dlhé tisícročia mimoriadne cenili. Využívali ich a ochraňovali, pretože im zabezpečovali prežitie. Šamani a kňažky liečili a rôznych rituáloch hovorili z bohmi, aby uchránili ľudské plemeno pred zánikom. A boli viac než úspešní! Ľudské plemeno sa rýchle rozšírilo po celej Zemi.
Na miestach, kde sa linky navzájom spájajú, alebo pretínajú je mágia oveľa silnejšia a stabilnejšia. Čím viac liniek sa pretína, kým je sila väčšia. Ak sa na takomto území usadili ľudia , mágia ich ovplyvňovala oveľa viac a ich schopnosti boli väčšie. Vzájomným krížením sa nakoniec vyvinuli prví čarodejníci. Postupne si začali svoju moc uvedomovať a učili sa ňou vládnuť. Trvalo dlho než pochopili, ako mágia funguje a prečo. Bádali, skúmali a navzájom si odovzdávali vedomosti získané skúsenosťami. Hromadenie vedomostí a skúseností mnohých generácií umožnilo jasným a otvoreným mysliam pochopiť podstatu sily, ktorá ich vytvorila a zákony, ktorými sa riadila. Je ich mnoho, ale pre nás je teraz najpodstatnejší jeden z nich a tým je čas.
Čas ovplyvňuje všetko hmotné i nehmotné nachádzajúce sa v určitom priestore bez ohľadu na to, aký veľký ten priestor je. Na prvý pohľad je to veľmi stabilná veličina, ktorá tečie lineárne a nedá sa nijakým spôsobom ovplyvniť alebo odchýliť. Minulosť – prítomnosť – budúcnosť. Mnohí myslitelia venovali celý svoj život pochopeniu plynutiu času a vždy nakoniec prišli v podstate k tým istým záverom. Čas sa zmeniť nedá. Vždy to bude tá istá rovnica - minulosť – prítomnosť – budúcnosť, nech sa na to pozeráte z ktorejkoľvek strany.
A mali by pravdu, keby neexistovala tá sila, ktorú nazývame mágia. Mágia neovplyvňuje len veci hmotné, ale aj nehmotné a takou je aj čas. Samozrejme, ak môžeme mávnuť rukou a silou svojej vôle vyčarovať len zo vzduchu hmotný predmet s veľmi presnými parametrami, ako napríklad drevené kreslo s vyrezávanými opierkami s veľmi zložitým vzorom potiahnuté drahým brokátom, potom je možné v podstate takmer všetko. Záleží len sa množstve mágie, ktorou človek disponuje a na sile jeho vôle . To si niektorí bádatelia uvedomili, keď na určitých miestach niektorí čarodejníci dokázali v extrémnych situáciách nakrátko prevrátiť tok času. Trvalo to stovky rokov, kým zistili prečo sa to deje a ako to urobiť aj bez tej extrémnej situácie. Čo si uvedomili prvé, bolo umiestnenie. Najviac magickej sily je na miestach, kde sa križujú magické línií. Čím viac línií, tým viac sily im preteká pod nohami. Stačí sa na ňu napojiť a máte k dispozíciu obrovskú silu potrebnú na otočenie času. Venovali veľa času vyhľadávaniu takých bodov a keď ich našli, označili ich. Na niektorých postavili kamennú rotundu s označením línií, ktoré sa pod ňou križujú.“
V tom okamžiku pohľady oboch mužov leteli k žliabkom vyrytým do kopuly a na stenách.
„Dvanásť?“ hlesol Harry, ale Draco prudko odmietavo potriasol hlavou.
„Šesť! Rozmýšľaj! Sú to čiary. Vedú od jedného miesta k druhému a tu sa križujú,“ ukázal rukou na jednu z liniek. „Vedie odtiaľto tam,“ mávol rukou a pokrčil plecami. „Počítam, že je to celkom dosť. Musíme mať pod nohami značnú magickú silu. Čo nechápem je, prečo nesvietime, ako muklovské žiarovky namontované priamo na hlavný prívod elektrárne. Mali by sme to cítiť!“ Harry sa niekoľko sekúnd obzeral a potom prikývol svojim myšlienkam.
„Tienenie,“ poznamenal a dupol ťažkou topánkou z dračej kože na hrubú kamennú dosku. „Určite to nejako odtienili.“
„Podrobným výskumom takýchto križovatiek sa zistilo, že ak sú na plnom výkone a napojíte sa na ne priamo, môžete sa vrátiť v čase a určitú dobu tam zotrvať. Ako ďaleko, alebo koľko krát to môžete urobiť závisí od množstva mágie, ktoré máte k dispozícii. No a to závisí od toho, koľko línií sa na tom ktorom mieste križuje a ich mocnosť. Nie všetky linky sú rovnako , hrubé´. Jednými tečie viac mágie než druhými a preto nie sú všetky križovatky rovnako silné. Návrat z času je jednoduchý. Po uplynutí určitej doby sa výskumníci vrátili na to isté miesto a do toho istého času, v ktorom posun začali. Dobre, spočiatku! Až kým nechali všetky udalosti odohrávajúce sa v danej prítomnosti ( minulosti) nedotknuté. Ak niečo zmenili, zmenila sa aj budúcnosť.
Zmeny sa prejavovali podobne, ako kruhy na vodnej hladine, keď do nej hodíte kameň. V blízkosti zmeny sú malé a silné, ale postupne sa zväčšujú, sú plytšie a napokon sa vytratia. Veľkosť kruhov je daná množstvom použitej mágie, veľkosťou priestoru a množstvom ľudí, ktorý boli ovplyvňovaní pôvodnými udalosťami. Na počiatku boli čarodejníci opojení mocou, ktorá sa pred nimi otvorila a urobili v minulosti mnoho zmien, ktoré negatívne ovplyvnili vývoj celej ľudskej populácie a často si navzájom prekážali. Vznikol chaos a hrozilo, že sa všetko zrúti. Bolo životne nevyhnutné obmedziť prístup ku križovatkám, aby sa zabránilo zneužívaniu.
V tomto čase núdze sa čarodejníci dohodli, že znalosti o možnosti zmeny minulosti budú naďalej prístupné len úzkemu kruhu dôveryhodných zástupcov , ktorých poverili spravovaním jednotlivých križovatiek. Každý z nich bol viazaný magickými prísahami dodržiavať veľmi prísne pravidlá narábania s časom a povinnosť chrániť križovatku. Jedným z týchto zástupcov som bol aj môj predok a tak vznikol zámok Le Blanc, ktorý v svojom srdci jednu z nich ukrýva.“
Komentáře
Přehled komentářů
je to síce zvláštne, ale ja veľmi rada čítam takéto "nudné" kapitoly. Sú pre mňa predzvesťou niečoho veľkého, niečoho, na čo sa oplatí počkať. A teda v konečnom dôsledku sa teším ešte viac:). Pekne si to "zauzlila", dodala tomu tú magickosť a som veľmi zvedavá na rozriešenie tejto "hádanky". Navyše, prepojenie s ľúbostným životom mladého Pottera mi pripomína spracovanie Neporušiteľného sľubu (aspoň nateraz). Veľmi sa teším:)
jsem potěšená a poctěná,
(soraki, 21. 2. 2012 10:57)
moc ti děkuji za věnování povídky, vážím si toho.
Takže ani James a ani Albus tedy nejsou Dracovi děti - tak čí tedy? Nevill, Seamus? Hmm, otázky zůstávají nezodpovězené a přibývají další. Jsem tedy zvědavá, co ze spolupráce zrovna těhle dvou vzejde :-D a jak si navzájem pomohou. a taky jestli budou cestovat v čase - to by Harry mohl Ginny pěkně zavařit (jsem tvůj člověk, nemám jí ráda)
budu se tedy těšit na další kousek puzzlátka
a ještě jednou díky, Sirael, moc to pro mně znamená (hlavně teď, když mi je úzko;-))
.
(Nika, 22. 2. 2012 20:37)