Priestorom a časom

27. Čas bude v dobrých rukách 

   Dvere na izbe sa prudko rozleteli. Helena sklonená nad knihou prekvapene zdvihla hlavu a zamračila sa na sestru, ktorú vtrhla dnu ako veľká voda mávajúc dvomi zvitkami. Pri pohľade na ne sa jej oči rozžiarili radosťou a uľahčene si vydýchla. Boli to už dva týždne, čo chlapci písali naposledy a ona začínala pochybovať, že ďalší list vôbec príde.
„Prišli, konečne napísali!“ jasala Hermiona radostne a hodila jeden zo zvitkov na sestrin stôl. „Hovorila som ti  že napíšu, ale ty si stále skučala a pochybovala.“
„Bolo to dlho, veď vieš...,“ mykla plecom hladiac pergamen končekmi prstov.
„Dva týždne nie sú tak dlho ak list ide cez oceán.“
„On nie,“ potriasla hlavou a zlomila pečať. „V skutočnosti je tu takmer v tej istej minúte, v ktorej ho vložia do schránky,“ šomrala rozvíjajúc pergamen.
„Viem že,“ zachechtala sa Hermiona, zhodila topánky a natiahla sa na posteľ netrpezlivo rozvíjajúc vlastný zvitok pergamenu. Jej oči dychtivo leteli po riadkoch a na perách jej rozkvitol šťastný úsmev.

   Milá Hermiona,

Maya, Mia, Mione, Maja alebo Herma? Môžem premýšľať ďalej, ale ja si myslím, je z čoho vybrať. Neviem prečo Ema . Ta evokuje meno Emília  alebo Emma a Hermione je pekné bez skracovania. Hoci trochu dlhé a výslovnosť je príšerná. Niekoľko mojich spolužiakov pri vyslovovaní Tvojho mena vyrobilo naozaj zábavné popoludnie. Nič v zlom, ale sme tu medzinárodní a slovanom chýbajú niektoré hlásky v abecede. Vadim ťa sústavne menuje ,Germonia´. A to je to najkrajšie, čo z jeho úst vyšlo. Ale dosť o tom, my sa nevysmievame z Tvojho mena, len hľadáme  zjazdný ekvivalent.
  Prepáč tú dlhú odmlku, ale mali sme trochu naponáhlo, nebolo kedy a ani kde písať listy. Hoci, hovoril som s Tebou takmer bez prestávky, teda myslel som na Teba. Toto by sa Ti celkom určite páčilo. Mne už menej, lebo som tým musel prejsť. Doslova! Dva týždne v prírode, užili sme si jej dosýta. Nechcem vidieť zelenú na chvíľu ani namaľovanú na papieri! Sťažovala si sa na Káťu? Mne to teraz pripadá, že ona je len slabý odvar našich profesorov a trénerov. 
  Pred desiatimi dňami nás vysypali v horách s  nevyhnutnou výbavou a pred odchodom povedali, že nás v cieli čakajú presne o desať dní. Čiže dnes. Stihli sme to, ale bolo to o vlas.  Medzi nami a cieľom bolo jedno pohorie, zopár močiarov, les, rozsiahly kus tundry, zopár riečok, jazero a nakoniec, zrejme aby sa pobavili jedna zlomyseľná opičia dráha.  Dobre, boli sme dvadsiati s dvomi desiatnikmi a tak sme to zvládli. Síce z odrenými ušami, ale zvládli. Dokonca som sa chvíľami aj bavil, ale čo ma dostalo, bola priekopa plná tekutého blata široká asi päť metrov. Žiaľ , nie som kengura a tak ďaleko nedoskočím. Niektorí navrhli preskočiť priekopu pomocou  dlhej  tyče,  ale okolitý porast nám neposkytol dosť materiálu. Kratšie tyče by  mali za následok pristátie presne uprostred riedkej , lepkavej brečky,“ Hermionina živá predstavivosť teraz kreslila obrázky postavičiek ráchajúcich sa v tmavo hnedej  riedkej kaši  a z hrdla jej vytryskol veselý chichot. Helena zdvihla hlavu a zastrelila k nej zvedavý pohľad. „ Po spoločnom  mohutnom myslení a celkom zdĺhavom dohadovaní sme  vyrobili z okolitého porastu mostík schopný uniesť aj najťažšieho z nás. Každého sme istili lanom, ale aj tak sme sa po ňom doslova plazili. No a keď som ja bol uprostred  tejto vratkej lávky, tak sa Alan rozhodol, že prejde tiež. Neviem  či nepočul, že tie tyčky neunesú väčšiu záťaž, alebo sa rozhodol ignorovať varovanie, ale ten chvastavý idiot  nečakal kým prejdem.  Mostík sa pod našou váhou okamžite rozpadol a obaja sme skončili v tej brečke. Nič hnusnejšie si práve teraz nedokážem ani predstaviť a keby som nemal okolo pása uviazané lano, asi som teraz utopený v blate. Dannan reagoval okamžite a vytiahol ma skôr, než mi došiel vzduch v pľúcach. Zvyšok oddielu  zachraňoval Alana. Tss! Mali ho tam nechať! Nevieš si ani predstaviť, aké ťažké bolo  zbaviť sa tej lepkavej brečky! Celú  hodinu  som strávil v sprche a ešte stále mám blato doslova všade!  Fuj!!!!
  Dobre, posťažoval som sa a dúfam, že ma chápeš. Dannan sa rehotal celý čas, čo ma prepravoval do ubytovne a ešte s tým neprestal. Len sa na mňa pozrie, zvíja sa na dlážke a híka ako zapchatý mul. Vraj som vyzeral ako roztečený golem. Nezmysel!“ V tomto okamžiku to rozškľabený Hermiona už nevydržala a zvalila sa so smiechom do perín .
„Óóóóóch, Circe! To musel byť pohľad pre bohov!“ zvolala medzi záchvatmi smiechu a slzy jej tiekli po lícach. „Chúďa Etan, on je tak úzkostlivo čistotný...,“ potom odrazu zvážnela a zamračila sa. „Namočiť ho celého do bahna, to určite musel zobrať ako osobnú urážku.  Naozaj by som nechcela teraz byť tým Alanom,“ poznamenala a zdvihla list, aby si prečítala zvyšok.
„Prečo?“ Helena odtrhla pohľad od riadkov napísaným veľmi úhľadným rukopisom a pozrela spýtavo na sestru.
„Pretože Etan sa hnevá. Veľmi,“ pokývala hlavou hľadiac na výkričníky, ktorými sa riadky len tak hemžili. „A Dannan sa mu teraz síce smeje, ale pri pomste  ktorá bude celkom určite nasledovať, mu bude verne stáť po boku. Chlapec nemá šancu, ver mi a nechcela by som byť v jeho koži. Etan nemá rád hlúposť. Mohla by som dokonca povedať, že ju bytostne nenávidí a ten Alan  mu dokázal na jeho vlastnej koži, že je hlupák.“
„To je v ich veku veľa chlapcov,“ pokrčila ľahostajne plecami Helena, „ale väčšina z nich z toho nakoniec vyrastie. Aspoň  mama to tvrdí a ja som naklonená jej veriť.“
„Môžeme len dúfať,“ Hermiona s úsmeškom prikývla a vrátila sa k listu.
„Ani tupohlavý golem nemôže vyzerať tak hlúpo, ako som vyzeral, keď ma z tej priekopy vytiahli.“
„Ój! On je tak mŕtvi!“ zvolala prečítajúc riadok. „Smiešny, vyzerajúci hlúpejšie než hlinený roztekajúci sa golem a špinavý od hlavy až po päty. Alan, neviem kto si, ale bež a nezastavuj sa,“ volala krútiac hlavou nad hlúposťou niektorých príslušníkov takzvaného silnejšieho pohlavia. 
„Ale, nie je všetkým dňom koniec a ja si nájdem odškodnenie za poníženie, ktoré som musel mlčky znášať pre hlúposť niekoho iného.“
„Hovorila som to,“ zašomrala s povzdychom a pokrčila plecami. Vzhľadom na vzdialenosť nemohla urobiť pre biedneho chlapca vôbec nič.
„Napriek tomuto incidentu sme mali veľmi vysoké hodnotenie. Nie všetci, pretože škola hodnotí každého individuálne, ale ja môžem byť spokojný. Dann tiež a aj zvyšok našej desiatky robí dobre. Prednášky sú stále zaujímavejšie . V Transfigurácii sme začali zmenu neživej veci na živú a obrátene,“ Hermiona sa pri týchto slovách zamračila a závistlivo si povzdychla. Slečna Langová , ktorá ich tento rok učila Transfiguráciu, by nikdy  nič také nedovolila. Podľa jej názoru žiadna živá vec nesmela byť zmenená na niečo iné. A tu, ťukla rozhnevane do Etanovho listu, je jasný dôkaz  že sa to nielen dá, ale aj môže. Dokonca aj ich učebnice hlásajú takúto nehanebnú lož ! Od jedného listu k druhému strácala postupne vieru v pravdivosť písaného slova a uvedomovala si stále jasnejšie, že knihy písali čarodejníci , ktorí  sa nie vždy držali skutočnosti. To bolo pre ňu veľmi zložité obdobie, ale nakoniec z toho vyšla víťazne a jej zvedavá myseľ začala analyzovať každý výrok, ktorý si prečítala. Teraz pochybovala a hľadala potvrdenie  poznatkov, ktoré v nich nachádzala v iných, nezávislých zdrojoch.
„Ale zo všetkého najviac ma teraz baví Čarovanie. Je to k zlosti, že s rozkladom inkantácií a ich opätovným  skladaním sme začali až teraz, keď sa blíži koniec školského roka, ale zase nám to dáva dobrú príležitosť skúmať rôzne zaklínadlá a kliatby trochu podrobnejšie doma počas leta. Pán Robsson bude nadšený, že nám môže podať jeden pomocný prst. Vždy hovoril, že celú jeho ruku  by sme nezvládli. No uvidíme, možno k tomu prstu bude teraz musieť niečo pridať. Runy ma tak veľmi teraz nebavia, pretože všetko, čo sa teraz učíme už viem. Ale našiel som v knižnici  veľmi dobrú knihu o používaní starovekých rún pri vytváraní magických ochrán. Hneď v prvej kapitole bolo toľko nového, že som sa od nej nemohol ani odtrhnúť.“ Ďalší závistlivý povzdych unikajúci z Hermioniných úst upútal Heleninu pozornosť. Položila list a zvedavo si sestru premeriavala.
„Niečo zaujímavé?“ spýtala sa sadajúc si k nej na posteľ. Hermiona zvraštila obočie a stroho prikývla.
„Toto je také nespravodlivé,“ zavrčala hnevlivo a jej pohľad preskočil ku knižnici pretekajúcej knihami o mágii. „Majú toľko možností, učia sa také zaujímavé veci a my sa tu neustále ráchame v jednom a tom istom už druhý rok. Toto všetko už dávno viem odpredu a aj odzadu, ale napriek tomu ma nútia  prechádzať tým neustále znovu a znovu. ,Ešte nemáte jedenásť, nemôžete zvládnuť mágiu na takej úrovni´,  zaškriekala napodobňujúc hlas riaditeľky školy  a zúrivo udrela päsťou do periny.
„Zbytočne sa vzrušuješ,“ zasmiala sa Helena, prešla k stolu a zdvihla list pergamenu, ku ktorému bola pripojená veľká pečať. Hermionine oči sa pri pohľade naň prudko roztvorili a vzápätí sa stiahli do úzkych štrbín.
„Oni ,už´  odpovedali?“
„Oni ,už´ odpovedali,“ Helena s úsmevom prikývla podávajúc jej list, „ a uznali, že výsledky našich teoretických a praktických  testov počas celej našej školskej dochádzky ďaleko prekročili čokoľvek, čo videli v posledných desaťročiach!“ vykríkla a vrhla sa na posteľ vedľa sestry, ktorá teraz z očami ako dve hviezdy letela pohľadom po riadkoch. Každé slovo, ktoré prečítala, ešte pridávalo k žiare a keď skončila, rozpadla sa jej tvár do obrovského šťastného úškľabku.
„Konečne! Konečne to uznali!“ jasala, vyskočila a ťahajúc sestru so sebou vtrhli do víťazného tanca . Helena sa k nej so smiechom pridala, ale o chvíľku ju stiahla späť a obe spadli do perín . Na okamžik hľadeli na bielu povalu izby a hlavami sa im hnali všetky možnosti, ktoré sa pred nimi teraz otvárali. Mali pred sebou niekoľko mesiacov a potom sa museli rozhodnúť. Aj keď....? Obe dospeli k tejto myšlienke súčasne , prevalili sa nabok a na tvárach sa im usadol identický škriatkovský úškľabok. 
„Ako?“  spýtala sa Helena mykajúc podnetne obočím.
„Vezmeme ich stopu,“ pokrčila Hermiona a škľabila sa ešte širšie. „Pamätáš? Poslali výsledky svojich testov na všetky dostupné školy. Naše výsledky prídu niekedy počas  budúceho týždňa. Dab bude šťastná, rozposlať  ich kópie do celého sveta a potom si už len počkáme, odkiaľ príde potvrdenie. Ale ubezpečíme sa, aby ich nezabudla poslať aj do Kráľovskej magickej akadémie v Minnesote.“
„Myslíš, že nás vezmú? Sme o dva roky mladšie. Nie je tam nejaká magická hranica alebo čo?“ Helena ustarostene zvraštila obočie, ale Hermiona sa len zasmiala a hodila rukou.
„Nás? Obidvomi rukami a s víťazným spevom. O to strach nemám, viac sa bojím tých desiatich rokov výcviku. Predsa len...,“ pokývala váhavo hlavou, ale Helena len pohrdlivo ohrnula peru.
„Tak toho sa nebojím! Keď sme prežili Káťu, prežijeme čokoľvek!“
„Napíšeme o tom chlapcom?“
„Nie ešte, počkáme, nechcem to zakríknuť a bude to pre nich zábavné prekvapenie, keď nás tam uvidia.“
   Ricardo vykročil z kozuba, odstúpil nabok ,  prehodil si polu kabátca slávnostnej uniformy vec plece, aby mu nezavadzala pri pohybe a siahol do vrecka. Zelené plamene v kozube burácali takmer bez prestania a cez nízku mriežku kráčali jeden po druhom členovia jeho desiatky.
„To bolo pekné,“ povzdychol si Gordon a potrel si svetlé obočie odháňajúc bolesť, ktorá sa mu začínala rozvíjať za očnými jamkami.
„Trochu dlhé, ale pekné,“ súhlasne prikývol Goffrey zastreliac starostlivý pohľad k bratovi škľabiacemu sa pod náporom  začínajúcej migrény.
„To je neuveriteľné,“ šomral Vadim prečesávajúc si prstami plavú hrivu, „že z piatich stoviek ich dnes stálo na stupienku len tridsať šesť. Rátal som ich snáď sto krát a aj tak tomu stále nemôžem uveriť.“
„Nikdy som nevidel toľko ministrov mágie pohromade. Uvádzanie hostí bolo nekonečné, “ frflal Knut a zosunul sa do najbližšieho kresla.
„A koľko ministrov mágie pohromade si už videl?“  zasmial sa Osprey  spúšťajúc sa do kresla oproti nemu.
„Určite viac než ty, ale o to nejde,“ odsekol  Knut a netrpezlivo si odhrnul prameň vlasov, ktoré mu neustále padali do tváre.
„A o čo tu teda ide?“ dorážal Osprey sledujúc, ako Rici vyťahuje z vnútorného vrecka kabátca hrsť listov a pohľadom prehľadáva miestnosť.
„O absolventov! Hneď, ako sme odtiaľ vytiahli päty začala kortešačka. Videl si, ako si ich prezerali? Ako tovar vo výklade obchodu.“
„Ale tento obchod ponúka veľmi vzácny a veľmi drahý tovar,“  poznamenal Ricardo a s hrdým úsmevom na perách si prezeral svojich chlapcov.  Jeho desiatka mala veľmi dobré skóre a s trochou šťastia sa tu po prázdninách stretnú v rovnakej zostave. „Každému z tých tridsiatich šiestich bude ponúknutá prestížna a kľúčová  pozícia v ministerstvách , firmách a organizáciách nášho magického sveta,“ pokračoval , nadšene mávajúc rukou, v ktorej držal hŕstku listov. Etan, ktorý videl na jednom z nich Hermionine písmo,  to už nevydržal, prikradol sa mu poza chrbát a vytiahol mu list z ruky.
„Toto je určite pre mňa,“  prehodil ponad plece, keď sa spúšťal do kresla otvárajúc list. Ricardo sa zarazene odmlčal, potom mu líca trochu zružoveli  a po tvári mu preletel tieň zahanbenia. ,Už zase som sa dal uniesť!´ pomyslel si nespokojne a zamračil sa v hneve nad nedostatkom sebaovládania. ,Muž, ktorý tak úspešne mieri k vlastnému slávnostnému vyradeniu by sa mal ovládať lepšie a hlavne v prvom rade plniť si svoje povinnosti,´ karhal sa mentálne a letiac pohľadom po miestnosti  vyhľadával adresátov pošty, ktorú pred slávnosťou vyzdvihol z očareného boxu. Etanove oči leteli po riadkoch listu , na tvári sa mu začal rozlievať široký pobavený úsmev.

 Ahoj Etan!

  Tie skratky boli celkom pekné, okrem tej poslednej. Fuj!  Ak ma niekedy zavoláš Herma, odstránim Ti kosti v celom tele a nechám Ťa ležať bez pomoci na tom mieste až do konca vekov! Som rada, že ste sa pri ich vymýšľaní tak dobre bavili a že sa Ti moje meno páči v pôvodnej podobe najlepšie. Aj mne, ale moje súčasné okolie dáva prednosť detskej skratke, ktorú vymyslela Ela, keď sa učila hovoriť. Odtiaľ pochádza aj jej prezývka a tak sme akosi pri tom zostali.
  Vaši inštruktori si celkom určite vyvinuli široký sadistický pruh a Káťa za nimi nezaostáva, len nemá ich technické vymoženosti. Ale tento rok sa veľmi snažila dokázať nám, že deti narodené v nemagických rodinách sú menejcenné a nemajú dostatok mágie, aby prežili v magickej spoločnosti. Aj keď nechápem, ako sa môže porovnávať telesná zdatnosť s magickými schopnosťami. Ale zase, ja mám veľmi obmedzené zdroje na výskum a tak Ti občas trochu závidím. Učíš sa každý deň toľko nového ! A máš prístup k toľkým knihám! Prečo niekto nevymyslí, ako donútiť počítače pracovať v mágiou nasýtenom prostredí? Elektronika je taká citlivá na mágiu, že dokonca ani u nás  doma nemôžeme mať počítače, pretože na nás reagujú a neustále sa kazia.  Vieš si predstaviť tie možnosti? Ja áno a skučím pri tom túžbou dostať moje ruky na niečo také. Ale ako hovoríš, nie je všetkým dňom koniec. Ale je koniec školskej práci! Aspoň zatiaľ, na chvíľku sa  môžem  hrabať v knihách a objavovať niečo nové, pretože naše záverečné testy dopadli dobre. Naši učitelia konečne uznali, že sú na nás krátky.
  Dúfam, že dotyčný Alan, ktorý Ťa namočil do blata ešte žije. Máš môj hlboký súcit. Stretnutie z hlupákom sa môže vždy skončiť obrovskou katastrofou a máš šťastie, že si ho vôbec prežil. Žiaľ, človek sa nemôže navždy vyhnúť takým stretnutiam, len sa naučiť, ako ich prežiť. Tak to ber ako cvičenie  a hoď nepríjemné pocity za hlavu. Aj keď to bolo podarené a nedivím sa Dannanovi, že ho to tak pobavilo.
  Nasledujúce dva mesiace strávime vo Francúzsku u babičky, tak možno sa tam uvidíme ak sa Ti podarí vtesnať návštevu do Tvojho celkom určite nabitého programu. Dab a spol ide s nami, tak ju pošlem, aby Ťa vyhľadala a priniesla Ťa k nám. To vieš, ocko dal postaviť magické ochrany nielen okolo nášho domu ale všade, kde sa zdržiavame, takže prejsť bez uvedenia by nemuselo byť zábavné.
  Predpokladám, že toto je môj posledný list , ktorý posielam v tomto školskom roku s nádejou, že už nebudú potrebné. Na budúci rok by sa mohlo tak veľa zmeniť , ale nechcem to zakríknuť a tak Ti o našich posledných úspechoch porozprávam až budem vedieť viac. Až si budem istá a budem ich potvrdenie držať v ruke. Prajem Vám obom veľa šťastia pri záverečnom hodnotení a krásne prázdniny.
 
                                                                                     Hermiona

  Usmievajúci sa Etan dočítal, poskladal list a keď zdvihol hlavu stretol sa s upreným pohľadom sivomodrých bratových očí. Dannan držal v ruke zvinutý list pergamenu a v zamyslení si ním zľahka poklopkával po brade.
„Dievčatá budú tráviť prázdniny vo Francúzsku,“ oznámil ticho  sotva pohybujúc perami. „Môžeme ich navštíviť kedykoľvek.“
„Je načase ,“ Dannan prikývol a uchechtol sa. „Premýšľam nad tým, či tá ich škola má naozaj také nízke štandardy, alebo sú vskutku také neobyčajne nadané . Toto,“ zamával listom, „hovorí, že preskočili zopár ročníkov a ukončili základné vzdelanie s výsledkami, ktoré nie sú s ničím zrovnateľné. Dab hlásila, že si podávajú žiadosti na stredné školy.“
„Ach!“ Etan prižmúril oči a zvraštil obočie. „Tak preto dúfa, že listy už nebudú potrebné. Oni sa hlásia aj na našu školu!“ zvolal a v okamžiku sa rozžiaril ako vianočné svetielko. Ale ďalšia myšlienka zotrela tú žiaru a znovu sa zamračil. „Sú príliš mladé, nebudú ich chcieť,“ zašepkal zvierajúc ruky do tesných pästí.
„To nie je také isté. Nezabudni, že táto škola poskytuje vzdelanie pre výnimočne nadané deti. A ony sú výnimočne nadané ak dokázali preskočiť toľko ročníkov základnej školy. Mentálne aj magicky.“
„Dobre,“ Etan prižmúril oči a pozrel na brata, „uvidíme. Požiadam otca, aby ich pozval k nám na niekoľko týždňov a tam sa uvidí.“
„To je výborný nápad!“  zvolal Dannan ,  priateľsky buchol brata po pleci a usmieval sa pri predstave leta stráveného so všetkými ľuďmi na ktorých mu záležalo. Žmurkol na Etana a prikývol. „To je v skutočnosti vynikajúci nápad!“
  Bol! Rodičia síce spočiatku trochu váhali, ale nakoniec podľahli spojenému nátlaku oboch synov a pozvali dievčatá stráviť časť prázdnin v zámku. Presvedčiť druhú stranu nebolo o nič ťažšie. Keď sa Hermiona dozvedela o pozvaní, bolo  nadšená .
„To je úžasné!“ jasala tancujúc po izbe. „Budeme môcť praktizovať mágiu aj počas prázdnin a môžeme vám konečne ukázať, čo dokážeme!“ To boli slová, ktoré odsunuli všetky neistoty stranou a rozžiarili ďalší pár očí.
  Pani Grangerová túžila vidieť dcéry robiť mágiu od okamžiku, keď sa dozvedela, že sú obe čarodejnice a videla ukážku., ktorú im predviedol  ministerský pracovník pri vstupnom pohovore. Na jej obrovské sklamanie zákony neumožňovali maloletým čarodejniciam čarovať mimo  magickej pôdy bez dozoru dospelého čarodejníka. Tento zákon jasne znevýhodňoval všetkých, ktorí sa narodili a žili v nečarodejníckom svete , ale formálne sa mu nedalo vytknúť čokoľvek. Ak chceli, mohli sa formálne presťahovať do čarodejníckeho spoločenstva, ale na oplátku by sa museli vzdať svojich muklovských koreňov. Čiže povedané naplno, svojej rodiny a všetkého, čo ich viazalo k inej časti sveta. A to bolo úplne neprijateľné. A tak potlačila svoju túžbu a len počúvala nadšené opisy kúziel, ktoré robili v škole bez skutočného vzhliadnutia mágie.
„Samozrejme,“ prikývla nadšene  dcériným slovám a prekvapený manželov pohľad odmávla, ako dotieravú muchu, „už sa nemôžem dočkať, až mi ukážete, čo všetko môžete s tým kúskom dreva urobiť.“
„Ale...,“ ďalšie netrpezlivé mávnutie ruky a zvraštené obočie manželky umlčalo všetky protesty, ktoré sa Danielovi Grengerovi tisli na jazyk.
„Ale nič! Už niekoľko rokov sme nemali poriadnu dovolenku a celkom určite so môžeme dovoliť vypadnúť na pár týždňov z ordinácie.“
  V nasledujúcich týždňoch sa rodina presťahovala na niekoľko mesiacov do útulného statku , ktorý sa rozkladal v jednej z mnohých zákrut rieky Garonne. Na druhý deň po ich príchode sa na dvore objavil pár veselých mládencov, ktorí s úškľabkom na tvári vyhlásili, že prišli opraviť kozub v jedálni.  Potom sa v nej na hodinu zatvorili a keď vyšli, vyzerali o hodne opotrebovanejší, ale úsmevy im na tvárach nezvädli.
„Máte to pripojené a vyčistené,“ ohlásil vyšší z nich otriasajúc si plecia od sadzí, ktoré sa mu tam usadili. „Prach sme nechali na rímse a myslím, že vaše dcérky vedia, ako kozub použiť. Pre prvú jazdu príde pre vás niekto z druhej strany, len čo nastavia ochrany. Zatiaľ ho nepoužívajte, mohli by ste sa stratiť niekde v sieti,“ dodal varovne, obaja urobili na rozlúčku malý oblúk a zmizli s  tichým praskotom. Obaja rodičia obchádzali okolo kozuba, akoby bol časovaná nálož a vzplanutie zeleného ohňa  ich na okamžik vydesilo. Ale keď z neho vystúpil ďalší usmievavý mládenec, trochu povolili a celkom ochotne vstúpili do plameňov hneď za ním.
  Zámok Le Blanc  ich uchvátil svojou krásou a jeho majitelia svojou láskavosťou. Oficiálne uvedenie a prvé zoznámenie sa síce trochu ostýchalo, ale mládež to rýchle prekonala a po niekoľkých minútach strávených tichým rozhovorom trkotali navzájom, akoby sa poznali už od narodenia. 
  Emma Grangerová bola síce zubná lekárka, ale vedela oceniť krásu , keď ju pred sebou videla. Jej pohľady sa každú chvíľku zastavovali na nejakom predmete, ktorý ju upútal či už svojou krásou, alebo eleganciou, ale čo hľadala najviac boli akékoľvek známky mágie. Nemohla porovnávať zámok s jej dvojposchodovým domom v radovej zástavbe na predmestí Londýna, ale mohla porovnať rozdiely v používaní predmetov dennej spotreby a tak ich schválne hľadala. Po dvoch hodinách strávených v prítomnosti niekoľkých čarodejníkov sa nedopravene mračila do šálky čaju a mrzuto ohrýzala čajový koláčik. Stav jej mysle nezostal nepovšimnutý.
„Niečo vás trápi?“ spýtala sa Anabelle zvedavo  a ustarostene si prezerala ženu, ktorá bola staršou verziou jej dvoch dcér. Emma chvíľu váhala, či má odpovedať pravdivo, ale nakoniec jej dychtivosť vidieť mágiu zvíťazila.
„Toto všetko je také normálne,“  hodila rukou okolo seba a zvesila plecia. „Kde je všetka tá mágia?“
„Tu, všade naokolo nás je plno mágie, len nie je taká transparentná. A hoci sme čarodejníci, radi robíme veci svojimi vlastnými rukami. Bolo by smiešne, keby okolo nás poletovali príbory a kŕmili nás, alebo kanvica na čaj by lietala a nalievala nám čaj. Okrem toho, nechceli sme vás vyľakať.“
„Nemôžete,“  Emma potriasla prudko  hlavou. „Nezabúdajte, že máme dve čarodejnice doma takmer desať  rokov a hoci doma nemôžu  používať mágiu, niekedy sa veci proste stanú. Možno práve preto by som veľmi rada videla ukážky skutočnej mágie. Nie toho, čo robia nevedomo, keď sú nahnevané alebo šťastné.“
„Tak to naozaj nie je problém,“ zasmial sa Jean , vstal, podal Emme ruku a viedol ju z miestnosti. „Teraz vám ukážeme , čo všetko dokážeme s mágiou.“
  Tréningová miestnosť, v ktorej sa ukážky konali praskala vo švíkoch množstvom magického zvyšku po mocných kúzlach, ktoré v nej boli odlievané počas minulej pol hodiny. Emmine oči žiarili ako dve supernovy a doslova sa kúpala v energii, ktorá ju obmývala.
„To je tak super, čo všetko môžete,“ volala, keď Anabelle odložila na okamžik prútik, „ale...,“ a tu sa v jej očiach objavil skutočný záujem, „je tam niečo, čo s mágiou nemôžete?“ Sotva to dopovedala, miestnosťou sa rozľahol veselý smiech. Jean mávol rukou a vo vzduchu sa objavilo množstvo balónov všetkých tvarov a farieb, ktoré  vytvárali pod plafónom nádherné obrazce , potom sa rozplynuli a na ich mieste sa objavili dúhy prepletajúce sa navzájom. Emma ich pozorovala s nadšením a len po chvíli si všimla, že vôbec nepoužíva prútik. Spýtavo zdvihla obočie a stretla sa s jeho roztopašným úškľabkom.
„Tak na túto otázku sa snažia nájsť odpoveď celé generácie čarodejníkov, ale ešte sme sa nestretli s hranicami mágie. Hraničná je len naša vlastná energia. Každý je inak nadaný, každý má trochu inú mágiu a tak stále skúmame, čo všetko sa dá s mágiou urobiť, pretože čo jeden nemôže, to druhý urobí bez akejkoľvek námahy. Vaše dcéry majú v zásobe obrovské množstvo surovej mágie a sú veľmi nadané,“ pozrel na pýriace sa dievčatá a kul železo, kým bolo horúce. „Až ich magické jadrá dozrejú, možno posunú hranice možného pre nás všetkých zase o kúsok ďalej. A k tomu im veľmi pomôže trénovanie, ktoré môžu dostať v takej škole, akú navštevujú moji synovia. Tam im môžu ponúknuť zvláštny program , pretože to je škola starajúca sa o individuálne potreby  jej študentov. Som presvedčený, že onedlho dostanú odtiaľ  pozvanie zúčastniť sa ich vyučovaní v nasledujúcom školskom roku.“
„Ale, taká výberová škola je veľmi drahá..,“ ozval sa Daniel, ktorý doteraz na všetko hľadel so široko roztvorenými očami a za bystrými,  tmavo hnedými očami mu bežali milióny myšlienok. Jean len potriasol hlavou .
„O to sa nestarajte. Je našou povinnosťou podporovať vzdelanie takých nadaných čarodejníc,“ nadhodil blysnúc pohľadom k manželke. Tá s úsmevom uznanlivo prikývla jeho snahám a mávnutím ruky poslala do vzduchu mračno farebných bubliniek, ktoré spoľahlivo rozptýlili pozornosť publika.
  To leto  zámok LeBlanc doslova hučal mágiou.  Dva páry dvojčiat sa predháňali v predvádzaní svojich zručností a keď prišli listy zo škôl  rozkvitol nad vežami zámku nádherný ohňostroj. Listov bolo podstatne menej, než minulý rok. Vek dievčat sa predsa len ukázal byť určitou prekážkou, ale ten najdôležitejší tam bol a bol priaznivý. Vedenie školy srdečne vítalo možnosť vzdelávať také úžasne nadané čarodejnice a tak obe dievčatá , za horlivej asistencie oboch chlapcov  , naň odpovedali kladne.
    O osem rokov neskôr stáli všetci štyria na stupienku javiska a prijímali z rúk rektora školy diplomy. Zlaté tubusy obsahovali ich záverečné hodnotenia a zlatom písaný arch pergamenu s ťažkou purpurovou pečaťou, bol dôkazom toho, že  od tohto okamžiku sú všetci absolventi. V hľadisku dnes sedeli ministri mágie všetkých magických enkláv , vedúci predstavitelia najväčších magických spoločností, vysokí hodnostári národa goblinov , elfov, mágov a morských ľudí aby dosvedčili, že štyridsať osem mladíkov a osemnásť dievčat ukončilo ich vzdelanie v Kráľovskej magickej akadémii. No a samozrejme hľadeli na ten malý zástup na javisku v nádeji, že pre svoju krajinu, podnik alebo národ získajú niektorého z nich.
„Už si sa rozhodol?“ spýtala sa Helena a šľahla pohľadom k Dannanovi stojacemu vedľa nej.
„Mám viac ponúk, než si dokážem zapamätať,“ šepkal a jeho pohľad skákal  od jednej tváre v publiku k druhej. „Po obrade si ich porovnáme a vyberieme takú, ktorá bude vyhovovať nám obom,“ rozhodol a usmial sa na matku, ktorá na nich  hľadela so slzami radosti tečúcimi po oboch lícach.
„A Etan?“
„Čaká ako sa rozhodne Hermiona, ale množstvo ponúk  ktoré dostal už pred obradom nie je o nič menšie než to moje.
„Hermiona chce  preskúmať magické umenie juhovýchodnej Ázie, tak asi vezmú ponuky Indie na chvíľu. Ale nebude konečná, určite sa posťahujú  ďalej. Viem že ju lákajú  aj zaniknuté civilizácie južnej a strednej Ameriky, ale to je projekt na neskôr,“ šemolila a usmiala sa na rektora, ktorý sa k nej blížil so zlatým tubusom v ruke.
„Slečna Grangerová, bolo nám veľkou cťou učiť vás. Som hrdý na skutočnosť, že ste pred ôsmimi rokmi prijali našu ponuku a vytrvali až do tohto okamžiku. Dúfam, že na nás nezabudnete a budete šíriť slávu našej Akadémie ďalej,“ prihovoril sa jej s teplým úsmevom a odovzdal jej tubus. Helena ho pevne stisla , na sekundu  privrela oči aby si zapamätala tento okamžik a potom sa práve tak teplo usmiala späť.
„Bolo mi cťou učiť sa od vás a urobím všetko čo je v mojich silách, aby som šírila slávu našej Akadémie po celom svete,“ odpovedala ukláňajúc sa. Rektor sa znovu usmial a posunul sa ďalej preberajúc ďalší zlatý tubus, ktorý mu podával jeden z prodekanov. Keď už každý z absolventov držal v rukách svoj diplom a ďakovné reči odzneli, privalil sa ako prílivová vlna dav gratulantov. Rodičia , priatelia, zvyšok profesorov a trénerov, ktorí budú ešte dlho spomínať na ročník, v ktorom bolo najviac vynikajúcich mágov, akých kedy táto škola privítala na svojom území. Potom prichádzali poblahoželať ministri a nepokryte ponúkali veľmi prestížne miesta každému z absolventov tak nástojčivo, akoby od toho závisel ich život.
  Jean LeBlanc sa rozhliadol po hale, potom preletel pohľadom malý hlúčik uškŕňajúcich sa absolventov uprostred tesného kruhu dychtivých náborových pracovníkov a uznal, že je čas ísť. Tak diplomaticky, ako to len dokázal vytiahol svojich synov von z ich zovretia a postrkujúc ich pred sebou, viedol ich k dverám , kde už čakali Grangerovci s obidvomi dievčatami.
„Ja si myslím, že sa vám už viac pracovných ponúk do vreciek nezmestí,“ napomenul ich láskavo a keď zbieral obe dievčatá, rozsvietila sa mu tvár neskrývanou pýchou.  Všetko, v čo dúfal a v čo sa modlil sa začínalo plniť. Jeho sny boli naplnené víziami mieru a šťastia.  Jeho rodina sa utešene  rozrastala a už sa nemohol dočkať, až privíta prvé vnúča.  A keď jeho synovia skúsia svet, vrátia sa domov, aby pokračovali v jeho diele tak, ako to bolo vždy určené. Čas a magický svet budú v dobrých rukách. V rukách jeho synov, vnukov a pravnukov.

                                                           K O N I E C