26. Simulátor
26. Simulátor
„Tadiaľ nie! Nevidíš, že je tam močiar?“ syčal Dannan takmer nečujne a prešpikoval Geoffryho vražedným pohľadom. „Chceš nás všetkých utopiť?“
„Možno je plytký,“ skučal Geoffry ustupujúc pred jeho hnevom na druhú stranu stola, na ktorom mali rozloženú veľkú taktickú mapu.
„Slovo možno tu neexistuje,“ štekal Etan studeno. „Buď áno, alebo nie. Vždy musíš byť pripravený na tú najhoršiu možnosť. To si sa za tie predchádzajúce mesiace ešte nenaučil?“ položil ruku na mapu a vpíjal sa do nej pohľadom v snahe vštepiť si do pamäti čo najviac podrobností, ktoré by im mohli pri prechode pohorím zachrániť niekoľko cenných minút. ,A ak budeme mať šťastie, skončiť úlohu bez zranení,´ pomyslel si namrzene počúvajúc syčivý šepot.
„Prestaň myslieť na sprostosti a sústreď sa!“ Gordon sipel bratovi do ucha šľahajúc pohľadom k tabuli, na ktorej boli napísané základné požiadavky úlohy pre všetky skupiny. „Ak budeš takto pokračovať ďalej, na konci roka vyletíš vysokým a dlhým oblúkom rovno domov a viac sa nevrátiš,“ varoval ho veľmi vážne, ale popri tom nespúšťal oči z mapy. Jeho oči preskakovali z miesta na miesto a v hlave mu neustále naskakovali súradnice cesty, ktorá by ich bezpečne doviedla do cieľa. Mali už len desať minút na prípravu a potom ďalších desať na zhrnutie a výber najlepšej stratégie, ako dosiahnuť určený cieľ. „Cez tento val sa nedostaneme,“ skonštatoval po chvíľke skúmania vrstevníc a pokrútil hlavou. „Nie je tam žiadna priechod, ktorým by sme mohli prejsť na druhú stranu.“
„Očakával si vydláždený chodník?“ zarehotal sa Dannan a posmešne si chlapca premeral. „Musíme cez to vrchom a nemáme čas obchádzať každú prekážku. V inštrukciách sa jasne hovorí, že neexistuje žiadna neriešiteľná úloha. Takže priechod tam niekde bude, len ho musíme nájsť.“
„Ale tu naozaj nič nie je,“ stenal Gordom jazdiac po mape nosom.
„Je, len to nevidíš. V skutočnosti nechápem, prečo si už dávno neurobil ...toto,“ švihol zápästím a keď mu prútik vkĺzol do dlane, zakrúžil ním nad stolom. „Revio status!“ zašomral tak ticho, že ho sotva počuli a vzápätí len zízali na zdvíhajúce sa pohoria a lesy, ktoré sa začali objavovať nad mapou. O niekoľko sekúnd už hľadeli na úplný detailný plastický model terénu zakreslený na mape. „Sme predsa čarodejníci, alebo nie? Máme dovolené používať akékoľvek prostriedky, ktoré nám môžu pomôcť . A teraz vidíme, že v tej celistvej stene, ktorá ti robila toľko starostí v skutočnosti je dostatok miest, ktorými sa môžeme dostať na druhú stranu. Teda ak sa nebojíš, že si namočíš nohy,“ ukázal na potok, ktorý sa kľukatil celým pohorím. Jeho tok bol prudký a prekonať ho nebude žiadna prechádzka ružovým sadom, ale dá sa to a to bolo podstatné.
„Ale močiar pred ním je jedovatý,“ upozorňoval Geoffrey a dlaňou odtláčal lesný porast, aby dostali lepší pohľad na pôdu pod ním.
„Nie všade,“ zasiahol Etan pokojne a pichol prútikom do miesta, ktoré malo mierumilovnú zelenú farbu bez jedovatého žltkastého nádychu. „Budeme musieť myslieť konštruktívne a vyhnúť sa nebezpečným miestam.“ Dannan obchádzal stôl a prizeral sa mape zo všetkých uhlov, aby si zapamätal čo najviac. Po chvíľke sa vzpriamil a s prižmúrenými očami putoval pohľadom po priestore. Bolo vidieť, že sa už rozhodol, ktorá z ciest bude najlepšia. Etan sa pri pohľade na neho len uškrnul a prikývol. Po niekoľkých mesiacoch trénovania si bratia rozumeli bez toho, aby potrebovali siahodlhé vysvetľovanie a stával sa z nich vynikajúci tím.
„Váš čas uplynul,“ upozornil ich vedúci výcviku a mávnutím ruky aktivoval kozub . Oheň v kúrenisku vzplanul dovysoka, ale po niekoľkých sekundách sa ustálil a ticho praskal. Mramorový kvet lotosu stojaci vedľa kozubu ožil, otvoril sa a odhalil vnútrajšok plný zeleného prášku.
Štvorčlenné tímy jeden po druhom disciplinovane vstupovali do kozuba. Dannan vrhol ešte posledný pohľad na čoraz priehľadnejší náhľad krajiny , ktorý sa pomaly otáčal nad stolom , na okamžik stisol pery a hodil do kozuba trochu prášku.
„Výcvikový simulátor číslo jedna!“ vyslovil nahlas a zreteľne adresu, ktorá sa mu vryla nezmazateľne do pamäte a pritiahol lakte tesne k telu. Aj keď kozuby školy boli oveľa bezpečnejšie než vo zvyšku sveta, nechcel riskovať zranenie ešte pred začiatkom cvičenia. Áno, mágia ich dokázala uzdraviť za niekoľko minút, alebo dokonca sekúnd, ale telo vždy ešte potrebovalo nejaký čas na prekonanie stresu. A to by ho mohlo stáť cenné body. Cítil, ako sa točivý pohyb spomaľuje a otvoril oči. S posledným zavírením ladne prekročil nízku mriežku a jeho oči už prehľadávali rad dverí, ktoré sa tiahli oproti kozubu. Dvojka bola celkom vpravo . Kozub za ním znovu zahučal a tak k ním rýchle vykročil .
„Do hip.....,“ zvyšok slova zanikol v mohutnom kýchnutí a kŕčovitom kašli. Gordon už zase nedokázal držať ústa zatvorené a ako obyčajne vdýchol prach, ktorým sa teraz dusil. Dannan znechutene pokrútil hlavou a odtiahol ho o kúsok ďalej, aby sa jeho rovnako nepoučiteľný brat o neho nepotkol.
„Toto už nie je ani smiešne, skôr neobyčajne otravné,“ šomral , keď videl, ako v kozuba vypadáva Geoffrey a tvár má bordovú od smiechu.
„Som...som vedel...hik,“ zaštikútal a utieral si slzy.
„Ak vy dvaja gašpari nepohnete okamžite zadkom, necháme vás tu,“ zasyčal sinavý Etan prechádzajúc okolo nich hlasom studenším než arktický severák.
„Ja chápem, že vy dvaja máte medzi sebou nevyriešené otázky súrodeneckej rivality, ale teraz naozaj nie je čas na vaše vyvádzania. Máme pred sebou úlohu a ak ste si nevšimli, ostatné tímy sú už preč,“ napomínal Dannan ponad plece otvárajúc dvere.
Tieto dvere sa dali otvoriť len zvonku. Keď sa raz za vami zavreli, nezostávalo vám nič iné, len prejsť cez simulátor k druhým, náprotivným dverám , alebo vzdať úlohu. Ale to by znamenalo nulové denné hodnotené a odčítané body z celkového hodnotenia. Etan nasledoval tesne za ním nevšímajúc si dvojčatá, ktoré sa rýchle zbierali z dlážky so zmetenými výrazmi na tvárach.
„Héj! Čakajte!“ zreval Gordon a hnal sa k dverám, ktoré sa mu zavreli pred nosom.
„Nafúkanci,“ fŕkal Geoffrey kráčajúc cez prah. Dvere za jeho chrbtom zmizli a silové polia okolo nich sa na okamžik rozžiarili prenikavým bielym jasom. Trvalo to pár sekúnd, než sa mu vrátil zrak a to už nestál vedľa steny, ale bol uprostred rozľahlej lúky stratený vo vysokej tráve, ktorá mu siahala až nad hlavu. Vzápätí počul okolo seba svišťanie prútov. To sa zvyšok skupiny preobliekal do výcvikových uniforiem. Postavil sa na špičky naťahujúc krk a snažil sa zazrieť niektorého z nich. Nemal ani potuchy, ktorú z nich si má vybrať pre dnešnú úlohu. V duchu na seba rozzúrene ziapal pre nepozornosť, ale napokon rezignovane mávol prútikom a vymenil výučbový odev za jeden z výcvikových. Bol tmavo hnedý s mäkkými čižmami siahajúcimi do polovičky lýtok.
„Hej, Mravec! Tu sme!“ ozvalo sa sprava a steblá tráv obťažkané semenami sa zavlnili. Vrhol sa vpred rozhŕňajúc trávu, ale vlniace sa more skresľovalo zvuk. V srdci mu rástla obava, že tu zostane sám a ostatní na neho nebudú čakať. Jeho nohy sa hýbali oveľa rýchlejšie, než si uvedomoval a až šľahnutie cez tvár ostrým steblom trávy ho prebralo z omámenia.
„Stop!“ zašepkal takmer nečujne a prinútil sa zostať stáť. „Sledujú každý tvoj krok a panika nikdy nie je odmenená dobrou známkou. Si v tráve a musíš nájsť smer. Mysli , chlapec, mysli,“ hovoril si a divoko sa okolo seba rozhliadal .
„Ideš alebo tu chceš zostať?“ ozvalo sa mu odrazu za chrbtom a z trávy sa vynorila čierna postava jeho brata. V prvom okamžiku ľaknutím takmer vyskočil z kože, ale potom ho zaliala taká obrovská vlna úľavy, že sa skoro zosypal.
„A...áno,“ zakoktal a ponoril sa do súvislej zelenej steny s rýchlosťou rozhnevaného nosorožca. Jedinou jeho starosťou bolo nestratiť z očí tmavú škvrnu, ktorá sa rýchle pohybovala vpred a udržať sa na trasúcich sa nohách.
„Konečne,“ zavrčal Dannan, keď sa objavil vedľa zvyšku skupiny prudko oddychujúc. Etan ho preletel pohľadom zdvíhajúc obočie nad jeho voľbou úboru a pokrútil hlavou.
„Pri najbližšej zastávke sa preobleč,“ prikázal otáčajúc sa mu chrbtom. Na vystretej dlani sa mu objavil prútik, ktorý sa pomaly otáčal, až sa zastavil a špičkou zamieril do steny z trávy. Etan šľahol pohľadom k bratovi a na jemné prikývnutie prudko švihol prútikom. Jasný, oslňujúci blesk preletel lúkou zanechávajúc za sebou v zelenom mori rovnú úzku cestičku pokosených stebiel.
„Máme šťastie, toto nie je tajná misia a nemusíme sa skrývať, lebo odtiaľto by sme len tak ľahko nevyviazli,“ oznámil uvoľnene a postrčil brata pred seba. Etan s Dannanom už bežali vykosenou cestičkou a rýchle sa strácali z dohľadu.
Bežali. ,Utekať po spadnutých steblách bolo oveľa ľahšie a rýchlejšie než prepletať sa medzi tvrdými a vlhkými steblami, ktoré vás šľahali do tváre a zmáčali odev,´ pomyslel si Geoffrey odľahčene a vtom okamžiku mu došlo, že on jediný bol premočený na kožu. Ostatní boli oblečení v jemnej dračej koži, ktorá neprepúšťala vlhkosť a ich čižmy mali oveľa hrubšie podrážky. Pokosené steblá boli tvrdé a zraňovali jeho nohy. Okrem toho sa premočená tenká koža čižiem po nich šmýkala a sťažovala mu pohyb.
Lúka skončila nečakane a zvažovala sa strmo k brehom riečky tečúcej po dne širokého kaňonu. Jeho steny boli vyryté v kamenistej pôde a miestami ich pokrývala hustá spleť ostnatých kríkov, ktoré práve teraz kvitli veľkými červenými súkvetiami. Okolo nich sa rojili veľké mračná hmyzu, ktorý si pochutnával na ich sladkom nektáre. Etan na okraji inštinktívne odbočil vpravo tesne nasledovaný bratom. Dannan sa ale okamžite otočil , bleskurýchle chňapol po Geoffeyho ramene a strhol ho späť.
„Kamže kam, Mravec? Musíš sa pozerať pod nohy, inak skončíš ako obed pre ryby v potoku,“ karhal ho uštipačne, keď ho konečne odtiahol od drobiaceho sa okraja kaňonu. Gordon varovaný prudkým pohybom sa zastavil a širokými očami si premeriaval vzdialenosť k protiľahlému okraju zrázu.
„Ako sa dostaneme cez?“ spýtal sa a opatrne sa naklonil ponad okraj. Jeho pohľad preskakoval z bystrého toku vody na čeriny tvoriace sa okolo ostrých kameňov, ktoré z nej trčali ako odlomené zuby desivého pravekého zvieraťa, na steny porastené krovím. Pri pohľade na roje hmyzu sa zamračil a prudko stisol zuby v odpore.
„Máme prúty,“ odfrkol Etan mykajúc zápästím. Sotva mu prútik vkĺzol do dlane švihol ním ponad okraj kaňonu. „Táto misia bude prechádzka sadom,“ zavrčal, ale vzápätí stuhol a zamračil sa, pretože sa nič, ale vôbec nič nestalo. Žiadny most, žiadne lano, žiadny výron magickej energie sa nekonal. Etan neveriacky pozrel na prútik , poťažkal ho v ruke a znovu ním prudko švihol. Zvyšok skupiny na neho civel s očakávaním, a keď sa znovu nič nestalo, s tichou rezignáciou. „No, možno nie,“ poznamenal a zasunul prútik naspäť do puzdra.
„A sme tam znova,“ povzdychol si Gordon a plecia mu poklesli. Potom pohľadom premeral šírku kaňonu a začal si ho pozornejšie prezerať. „Žiadna mágia a toto je príliš široké na preskočenie. Budeme musieť zliezť dolu a potom sa vyšplhať na druhú stranu,“ skonštatoval s malou triaškou a jeho oči sa zastavili na tmavom oblaku lietajúceho hmyzu.
„Okrem toho, že som mokrý ako myš a teraz sa nemôžem usušiť a ani preobliecť?“ Geoggrey rozhodil rukami a chýbalo len málo , aby nehodil teraz zbytočný prútik do riečky tečúcej pod nimi.
„Neskuč,“ odmávol ho Etan odopínajúc opasok, „o chvíľu budeme mokrí všetci. Musíme to prebrodiť,“ ukázal sa vodu a kývol na brata. Ten sa bez slova otočila vykročil popri okraji a s prižmúrenými očami pozorne hodnotil každý detail . Etan skúmal brehy v opačnom smere pomaly odvíjajúc z pása tenké čierne lano, ktoré mal ukryté pod košeľou. Prechádzal pohľadom po stenách kaňonu, keď to odrazu uvidel. Skalnatý kúsok steny s množstvom výstupkov, ktoré sa ťahali cik cak od úzkeho prúžku zeme na brehu potoka až k okraju zrázu. To bola cesta, ktorú mali nájsť. Veľmi živo si pripomenul slová profesora Borga, že v simulátore neexistuje úloha, ktorá by sa nedala vyriešiť. Len to riešenie potrebujú nájsť. A on ho práve našiel.
„Tam!“ zavolal ukazujúc rukou na schodné miesto. Dannan pátrajúci po priechode na opačnej strane cestičky sa prudko zvrtol a sledujúc smer ktorým ukazoval, skenoval stenu. Výstupky a priehlbiny vytvárajúce pohodlnú stúpačku uvidel okamžite a po perách mu preletel uznanlivý úsmev. Kývol bratovi a ponáhľal sa k nemu. Ten už mal rozmotané lano a teraz sa obzeral po pevnom bode, cez ktorý by ho mohol prevesiť. Nemusel hľadať dlho. Z okraja steny vytŕčal kameň práve proti stúpačke. Potešený hodil jeden koniec lana cez okraj a uškrnul sa na brata. „Choď prvý a pridrž koniec,“ vyzval ho a Dannan neváhal ani okamžik. Obaja zvyšní chlapci priskočili a chytili lano, ktoré si prehodil cez plece a a popod rameno tak, aby ho mohol voľne popúšťať a o pár sekúnd už Dannan stál na úzkom prúžku zeme vedľa prudko tečúceho prúdu.
„Môžete sa spustiť,“ zakričal odväzujúc si lano od pásu a pridržal ho ťahajúc ho od steny, z ktorej trčali ostré hrany skál. Vzápätí sa lano naplo a dolu ním svišťal jačiaci chlapec. Sotva sa jeho nohy dotkli pôdy, začal poskakovať a mávať rukami.
„Au! Aúúú! To páli!“ zajačal a namočil si obe ruky do studenej vody. Dannan na neho neveriacky civel a krútil hlavou.
„Preskočilo ti? Mohol si sa zabiť! Prečo si nerúčkoval? Jeden by povedal, že si v živote nevisel na lane.“
„A kde asi?“ odtrhol sa na neho Gordon prezerajúc si popálené dlane. „Okolo našej farmy je zväčša rovina a keby sme sa chceli hrať na horolezcov pri rieke, matka by nás zabila sama skôr, než by sme sa k nej dostali,“ frfľal a fúkal na červené odreniny na prstoch. „A drž to poriadne, lebo ti Mravec pristane rovno na hlave,“ pripomenul mu lano, ktoré sa naplo a cez okraj sa prehupol Geoffrey. Poučený bratovou chybou, opieral sa nohami o stenu , lano zvieral medzi stehnami a pomaly rúčkoval dolu.
„Choď rýchlejšie,“ nabádal ho Dannan a nepokojne vzhliadal k okraju steny, „Etan ťa teraz drží sám.“
„Ach, neboj sa, Etan lano omotal okolo toho vyčnievajúceho kameňa,“ volal Geoffrey, ale predsa len prekladal ruky rýchlejšie. Chvíľku po tom, ako sa aj on pripojil k bratovi, udrel o stenu vedľa jeho hlavy druhý koniec lana a Etan sa vrtko po ňom spustil dolu rýchle prekladajúc ruky.
„Je to hlboké?“ mykol bradou k vode ovíjajúc si lano naprieč hrude a pohľadom rýchle skenoval náprotivný breh.
„Ešte som to neskúšal, ale nevyzerá nebezpečne.“ Etan nespúšťajúc oči z vody prikývol a bez ďalších rečí vstúpil do prúdu. Opatrne ohmatávajúc nohou dno urobil niekoľko krokov, potom natiahol ruku dozadu a keď sa pocíti, ako mu ju okamžite zovrela bratova, preletel mu po tvári spokojný úškľabok a niekoľkými dlhými krokmi prekonal zvyšok potoka. Tento krát mali šťastie, pretože riečka bola napriek rýchlemu prúdu pomerne plytká. Vystúpil na úzky prúžok brehu vyhýbajúc sa šmykľavým koreňom , ktoré vytŕčali z pôdy a zakloniac hlavu chvíľu študoval stenu.
„Brnkačka,“ zhodnotil Dannan položiac ruku na prvý výčnelok a obrátil sa k dvojčatám. „Z vašich výkonov usudzujem, že nemáte skúsenosti z lezenia po skalách. Bude teda lepšie ak my dvaja vylezieme hore a vytiahneme vás. Nezabudnite si potom lano uviazať okolo pása a pevne sa ho držať,“ upozornil ich a natiahol sa za prvým výstupkom.
„Vyzerajú ako dva veľké pavúky,“ šomral Gordon potichu keď sledoval, ako sa Etan prehupol cez okraj. Vzápätí po stene skĺzlo lano a nad okrajom sa objavila Dannanova hlava.
„Musíte liezť, lano nemáme kam upevniť a mohli by ste nás stiahnuť dolu,“ prikázal a potriasol lanom, aby sa neodieralo pri ťahaní o kamene trčiace zo steny. Chlapci frflali, stenali, kňučali, ale nakoniec sa Gordom priviazal k lanu a za výdatnej pomoci Geoffeyho zospodu a mocného ťahu lana zhora sa o chvíľku prehupol cez okraj. Keď už boli hore traja, nemali problém vytiahnuť aj posledného člena ich výcvikovej misie na druhú stranu kaňonu.
Kým sa dvojčatá spamätávali zo svojho prvého horolezeckého zážitku, Etan skúmal ich ďalšiu trasu a jeho čelo sa zvraštilo starosťou. To čo videl sa mu vôbec nepáčilo. Pohľad na mapu a pohľad v reály boli dve odlišné veci. Od rozsadliny, ktorou tiekol potok sa pôda zvažovala dolu a vytvárala spolu s úpätiami pohoria, ktoré sa dvíhalo na obzore plytkú panvu porastenú hrozivo vyzerajúcim pralesom. Stromy v ňom rástli tak blízko, že z tejto vzdialenosti vyzerali ako nepreniknuteľná zelená stena. A vrcholky pohoria, ktoré sa dvíhalo na druhej strane panvy , sa ukrývali v nízkych mrakoch kopiacich sa nad vrchmi.
„Hľadáš cestu? “ Dannan sa postavil vedľa neho a skenoval scenériu pred sebou.
„To nemôžeme stihnúť,“ vrčal Etan, „ nie s nimi,“ mykol hlavou ponad plece a zamračil sa. „Trvalo nám to viac než hodinu dostať sa cez trochu širšiu priekopu. Čo potom jedovatý močiar, prales a prechod cez pohorie? Vidíš tie končiare? Určite by sme museli liezť a oni sú obaja takí neohrabaní,“ povzdychol si krútiac hlavou. „Nechápem, ako mohli ich vychovávatelia zanedbať takú dôležitú zručnosť,“ šomral a zužujúc oči zahryzol sa do pery.
„Hmmm!“ Dannan sa zamračil a pohľadom premeriaval vzdialenosť k pohoriu. „Máš pravdu, to by sa nedalo v danom čase stihnúť, ani keby obaja lozili po skalách ako opice,“ nadhodil zamyslene. Znovu premeral vzdialenosti . „Niečo sme museli prehliadnuť,“ šomral a nepokojne prechádzal po trávniku rozhadzujúc rukami. Odrazu sa zastavil , zavrel oči a buchol sa po čele . „Samozrejme! To je ono! Ono sa to ani nemá dať stihnúť!“ jačal a opäť jeho pohľad skúmal každý detail terénu.
„Počkaj! Zastav! Prečo si myslíš, že...,“ Etan civel pár sekúnd tupo na brata, potom jeho pohľad preskočil k vzdialenému pohoriu a vzápätí prudko stisol čeľuste a zaškrípal zubami. „Samozrejme, máš pravdu,“ prikývol a pozrel na Lambovcov, ktorí na nich zízali s pootvorenými ústami.
„O čom vy dvaja hovoríte? Nielen že nerozumiem o čom to tu trepete, ale ani tomu, prečo tu ešte stojíme. Čas sa kráti a k pohoriu je ďaleko. Musíme bežať!“ súril Gordon netrpezlivo.
„Nie, nemusíme a ani nebudeme,“ odfrkol Etan. „Musíme sa tam dostať, ale nikto nikdy nepovedal, že to musí byť pešo. Podľa pravidiel výcviku v simulátore môžeme použiť čokoľvek vieme a ako sa zdá, naši profesori práve teraz testujú naše schopnosti.“
„A ako inak by ste sa tam chceli dostať?“ zachechtal sa Geoffrey ponuro žmýkajúc si spodky nohavíc z ktorých mu odkvapkávala vody. „Mágia tu nefunguje. Aj keby ste vedeli urobiť prenášadlo, čo určite neviete, nemôžete. Naše prenášadlá,“ dotkol sa červenej kvapky, ktorá mu visela na krku zavesená na striebornej retiazke, „fungujú len v mimoriadnych prípadoch. To je ak sme zranení a nemôžeme sa sami premiestňovať. A ja si tu kvôli tomu naschvál dolámať nohu nemienim.“
„Nemusíš,“ uškrnul sa Etan a krčiac plecami pozrel na brata. „Pamätáš si umiestnenie cieľa?“ Dannan na okamžik zatvoril oči a vzápätí s úsmevom prikývol. „Na tri?“ spýtal sa a pevne zovrel Gordonove rameno.
„Na tri,“ prikývol Etan a dosiahol k Geoffreymu. „Jedna, dva a...,“ pevne zovrel chlapcove zápästie, „tri!“ A v nasledujúcom okamžiku sa štyri postavy ticho rozpustili vo vzduchu.
V riadiacej miestnosti sa profesor Borge prudko predklonil a s očami ako tenisáky civel do rohu veľkej obrazovky rozdelenej na desať menších častí. Päť z nich svietilo a prenášalo obraz zo simulátorov, ktoré boli práve v prevádzke. Druhý tím, ktorý pred pár minútami s námahou zdolával potok sa odrazu stratil a o zlomok sekundy neskôr sa objavil v cieli. Rozpustenie a následná materializácia bola absolútne tichá a v prostredí obmedzujúcom mágiu prakticky nemožná. Napriek tomu bola skutočná.
„Zaujímavé, veľmi zaujímavé,“ poznamenal a nespúšťajúc oči z obrazovky napísal k dvom menám na zozname skupiny značku, „ Na prvákov to bol skutočne pozoruhodný výkon,“ dodal a keď sa Etan dotkol lakovanej skrinky stojacej na žulovom podstavci zastavil záznamové zariadenie , vytiahol z neho belasý krištáľ a vložil ho do otvoreného boxu.
Komentáře
Přehled komentářů
no myslím, kdyby tohle ale neuměli tak jsou v háji, že.. jsem zvědavá co dělali ti ostatní.. jak to zvládli..
ale super.. jsou úplně jako malí vojáčci
Spousta otázek
(Rankl, 10. 10. 2012 10:03)
Docela náročný simulátor, zajímalo by mě, jak něco takového připravili. Otevírají portály do různých prostředí? Jak mají zabezpečené, že se jim tam nebude zrovna motat nějaká skupinka turistů? Jak mají ošetřeno, že magie je omezená jen v určeném prostoru a jak to, aby jim nebezpečné potvory neutíkaly ven? Proč něco takového nevyužívá i někdo jiný? Vzbudilo to u mě docela dost otázek.
Docela by mě zajímalo, s jakým dalším trikem počítali, aby se dalo dojít na konec. Přemístění to očividně nebylo, pěšky to nemohli zvládnout, takže tam musela být ještě nějaká jiná možnost. Že by si vyrobili košťata? Chytili pegase nebo testrála? Těžko říct, nezbývá nám než spekulovat.
Už se nemůžu dočkat, až se do děje zapojí i holky. Minule to docela slušně rozjeli, tak doufám, že to bude stejně úspěšně pokračovat. Také doufám, že všichni ostatním pořádně ukážou, jak je jejich postoj k mudlorozeným chybný. Diskriminace a utajování nikam nevedou.
pěkné
(Lily, 10. 10. 2012 21:32)