24. Desiatka
24. Desiatka
Dannan graciózne vykročil z plameňov , prekročil nízku mriežku a len o milimeter sa vyhol zrážke s bratom, ktorý stál pred kozubom ako tyčka v plote a zachmúrene si prezeral usporiadanie nábytku v miestnosti. Obzrel sa na kozub, ktorý znovu hučal a plamene začali šľahať dovysoka a tak siahol po Etanovom ramene a oboch presunul do bezpečnejšej vzdialenosti. Dobre urobil. Len o sekundu neskôr sa v kozube objavil čiernovlasý chlapec, ktorý stál v rade za Etanom. Zrážka s ním by ich všetkých poslala k zemi v jednom chumli.
, Nie najlepšie uvedenie ,´ pomyslel si a zamračil sa na zazerajúceho brata. „Tss!“ zasyčal lietajúc pohľadom po stolíkoch odsunutých k stenám a kruh kresiel v strede. V jednom z nich už sedel Ricardo a samoľúbo sa škeril , ako orech na smetisku.
„Moja reč,“ zavrčal sotva počuteľne Etan nenávidiaci zavádzanie sa k cudzím ľuďom a s perami stisnutými do úzkej čiarky spadol do najbližšieho z nich. Dannan sa spustil vedľa neho, pohodlne sa oprel a sledoval s prižmúrenými očami, ako sa zvyšok desiatky usádza. Sotva vysoký plavovlasý chlapec a očami ako obloha za horúceho slnečného dňa dosadol, Ricardo sa v kresle vzpriamil a s pyšným úsmevom si ich znovu prehliadol.
„Dobre, dobre, začnime! Ako som vás už informoval, máme teraz dve hodiny na to, aby sme sa navzájom trochu spoznali, pretože ak budú Bohovia stáť pri nás, budeme spoločne pracovať niekoľko rokov a vy...,“ znovu ich preletel rozosmiatymi očami, „vy budete spolu dokonca dlhšie, než si sami seba pamätáte. Tak, ako sa hovorí, prvý dojem je dôležitý, povedzte nám postupne niečo o sebe. A aby to nebolo také trápne, začnem ja, hlavne preto, lebo o dve hodiny majú ôsmy, deviaty a desiaty ročník slávnostné otvorenie školského roku s väčšinou pedagogického zboru tejto školy.“
„Hej, počkaj!“ skočil mu do reči modrooký blondiačik a hĺbavo sa mračil, „Je tu ešte väčšia sála, než v ktorej sne už boli? A kde to vlastne sme? Myslím tým, môžeš nám povedať presnejšie umiestnenie tejto školy, alebo to má zostať tajomstvom aj pre nás?“ Ricardo si ho počas reči so záujmom prezeral a keď na sekundu zmĺkol, zdvihol ruku a zastavil prúd otázok, ktoré mu priam viseli z jazyka.
„Postupne, dobre? Nie, otvorenie bude v tej istej sále, kde ste ho mali aj vy.“
„Ale, tam sa predsa nemôžete pomestiť,“ zadal nedôverčivo menší, tmavovlasý chlapec sediaci vedľa neho. „Vy ste oveľa väčší než my a tri ročníky spolu...,“ pokrútil hlavou a zasmial sa pri predstave, ako sa študenti miesia jeden cez druhého pri slávnostnom ceremoniáli.
„Zmestíme sa bez problémov,“ odfrkol Ricardo hravo, ale oči mu stemneli. „Viete, nás už nie je toľko čo vás. Najsilnejší je vždy prvý ročník a postupne sa počet študentov zmenšuje. Toto je veľmi výberová škola a štúdium tu je ťažké. Nie každý zvládne prejsť programom a mnohí vypadávajú v nižších ročníkoch.“
„Čo sa s nimi stane potom?“ vyzvedal chlapec s výraznými tmavo mahagónovými kučerami.
„Prestúpia na niektorú z ostatných škôl. Čím dlhšie vydržia, tým je o nich väčší záujem, pretože sú špička a chvála každej z týchto škôl. Do vyradenia v desiatom ročníku sa dostanú len tí najlepší z najlepších.“
„Je to nejaká forma súťaže?“ nedôverčivo zadala Etan a prevŕtaval Ricarda ostrým, podozrievavým pohľadom.
„Ach, nie!“ rozosmial sa mládenec a triasol záporne hlavou. „Hodnotenie je prísne nestranné a nezáleží na tom, kto ste, alebo čo ste a odkiaľ pochádzate a ani koľko z ostatných necháte za sebou pri jednotlivých úlohách. Hodnotí sa komplexne všetko, každý váš skutok a potom sa zrátajú body. Štandardy pre prvý ročník sú napísané v tejto knihe,“ natiahol sa za seba k jednému zo stolíkov a vzal odtiaľ tenký zošitok. „Každý má možnosť zoznámiť sa s nimi a s požiadavkami, ktoré budú na vás kladené. Pokiaľ ich splníte, prechádzate do ďalšieho ročníka bez ohľadu na to, či sa školský rok skončil a či nie. Ale ubezpečujem vás, že čas , ktorý vám poskytne oficiálny školský rok budete potrebovať.“
„Takže by sme teoreticky mohli ukončiť v jednom roku aj viac ročníkov?“ spýtal sa Dannan a oči mu plápolali záujmom.
„Iste, teoreticky áno, ale prakticky sa to ešte nestalo. Mali sme tu také hviezdy, ktoré občas preskočili ročník, ale je to zriedkavý jav.“ Toto vyhlásenie bolo pre všetkých veľmi prekvapivé a Ricardo s potešením sledoval, ako sa výrazy ich tvárí menili myšlienkami, ktoré vírili za ich čelami.
„Koľko je vás v ročníku?“ zadal odrazu Etan zužujúc oči.
„Šesťdesiatsedem,“ odpovedal pokojne hľadiac mladšiemu chlapcovi priamo do žiarivých zelených očí, ktoré sa pri tom čísle ešte o niečo zúžili. Etan vrhol bočný pohľad k bratovi, ktorý si zamyslene šúchal bradu. Potom si prehrabol vlasy a prikývol vracajúc mu pohľad, než ho preniesol k desiatnikovi.
„A začínalo?“ spýtal sa pokojne kladúc ruky na kolená.
„Päťstodvadsať.“
„Úúúúch!“ Tak to bola bomba. Len teraz si chlapci uvedomili, že ani jeden z nich by sa nemusel dočkať vyradenia ako študent desiateho ročníka a že to bolo naozaj dôležité, začať hneď naplno. Nikto z nich nemal čas na pomalé a pozvoľné rozbiehanie. A ešte niečo si uvedomili a Etanovi sa to vôbec nepáčilo. ,Tu každý hrá za seba´. Pozrel na brata a pokrútil hlavou. ,Nie, ak on má k tomu čo povedať. Prinajmenšom Dannan zostane na palube a potom dievčatá. Urobí čokoľvek, čo je v jeho moci držať ich nad vodou a ťahať ďalej. Teda, ak sa aj on nezačne topiť v množstve povinností, ktoré tento rozhovor sľuboval do budúcich dní.´
„Takže naštartujeme,“ Ricardo sa znovu naklonil a zo stolíka zdvihol ešte jednu knihu. Tá bola o niečo hrubšia a mala tvrdú, jasne červenú väzbu. „Toto tu je ,Vnútorný poriadok školy´. Obsahuje všetky pravidlá správania sa, ktorými sa budete riadiť. Bezpodmienečne!“ doložil ostrým, rozhodným hlasom. „Ako vás riaditeľ upozornil, závisí od toho vaša bezpečnosť. Štúdium na tejto škole je aj tak dosť nebezpečné a neradi by sme vás posielali vašim rodičom v škatuľke od zápaliek. Okrem iného od toho závisí aj moje ročníkové hodnotenie a tak si môžete byť istí, že sa postarám , aby ste nevybočili z koľaje,“ s tými slovami šľahol rukou a keď sa mu v prstoch objavil prútik, zakrúžil ním nad knihou, ktorú si položil na kolená. „Resorpis decide!“ povedal jasne a letiac pohľadom po desiatke sledoval, ako okúzlene civia na zdvíhajúci sa stĺpec kníh. „To bolo jednoduché zaklínadlo na rozmnožovanie predmetov. Je trvalé a knihy sa vám po dvoch týždňoch nerozpustia. Každý si ho dobre zapamätajte, pretože túto knižočku, ktorá obsahuje pre vás životne dôležité informácie si budete musieť množiť sami. Ale namiesto ,decide´ stačí povedať ,unum´.“ Mávnutím ruky rozposlal rozmnožené knihy okolo kruhu a potom sa mu v očiach opäť trochu zlomyseľne zablyslo. „Tak k tomu predstavovaniu. Ja som sa vám predstavil pri vašom príchode, ale pre tých , ktorí majú krátku pamäť to môžem ešte raz zopakovať. Volám sa Ricardo Steward, som študent ôsmeho ročníka a váš desiatnik. A pretože vám velím a starám sa o vaše potreby a vašu bezpečnosť, musíte mať možnosť okamžitého styku so mnou v ktorúkoľvek hodinu. Bol by som radšej, keby sa nejaké mimoriadne hodiny nevyskytovali pravidelne, ale stať sa môže všeličo. To si tu rýchle všetci uvedomíte. A preto je tam na stene,“ ukázal ku kozubu , „zavesené zrkadlo, ktoré je okúzlené tak, že keď potriete spodný rám a vyslovíte moje meno, budem vás počuť a o chvíľku aj vidieť. Ja nosím jedno komunikačné zrkadlo na mojom puzdre na prútik a jedno veľké visí v mojej izbe. Spojenie je dostupné samozrejme len vtedy, keď sme od seba vzdialení viac než jeden meter. To nie je príliš ďaleko, však?“ spýtal sa s potmehútskym úškľabkom na perách a s prižmúrenými očami si prezeral výrazy, ktoré sa mihali na tvárach chlapcov. „Som Kanaďan s provincie Alberta. Moji rodičia tu žijú s mojimi mladšími súrodencami v meste Brooks. Doma zostal už len najmladší brat Lukas, ktorý má desať rokov a bude sa uchádzať o miesto v tunajšej školu už na budúci rok . Ostatní navštevujú odlišné školy, pretože ich odradila náročnosť a zameranie tejto, ktorá je k nám geograficky najbližšie.“
„Keď už hovoríš o tej geografii,“ zatiahol blondiak ležérne, „všimol som si, že si na moju otázku, kde táto škola v skutočnosti leží, neodpovedal. Je to také tajomstvo, že to nemôžeme vedieť ani my?“
„Nie, nie je,“ uchechtol sa Ricardo a zvedavo si chlapca premeriaval. „Môžem vám to povedať, pretože nebudete schopní odovzdať túto informáciu ďalej akýmkoľvek spôsobom. Kráľovská magická akadémia sa nachádza na ostrove Isle Royale, na severozápadnom konci jazera Superior.“
„Hej! Stop! To predsa nie je možné,“ zvolal chlapec zamračene. „Všade sa uvádza, že škola leží v štáte Minnesota. Tento ostrov tam celkom určite nepatrí. Viem celkom určite, že je na území štátu Michigan.“
„To je, kde nemáš pravdu. Viditeľná časť ostrova leží v tomto štáte a tá časť, ktorú muklovia nevidia a na ktorej leží škola je v štáte Minnesota. Hranica vedie medzi týmito územiami. Dokonca aj časť ostrova, ktorá leží v štáte Michigan je pre muklov neviditeľná. Tam máme časť našich cvičísk. Územie školy leží na nezmapovateľnom a nezistiteľnom kuse zeme, ktorú čarodejníci už pred niekoľkými storočiami ukryli pred muklami. Neskôr tu postavili školu, ktorý je jednou z najlepších škôl na svete. A najťažších,“ dodal s povzdychom a hodil pohľadom k hodinkám. Neľutoval ani sekundu z rozhovoru, ktorý viedol s jeho desiatkou chlapcov, ale bol čas na skutočné predstavenie, pretože jeho slávnostný začiatok školského roku sa rýchle blížil. „Takže sme zase úspešne zahovorili to predstavovanie,“ pokýval hlavou. „Dáko sa vám do toho nechce, ale musí to byť urobené. Takže začneme,“ preletel po nich pohľadom a potom pokrčil plecami. „Trebars podľa toho, ako ste ubytovaní. Inak vaše mená sa automaticky objavili na vašich dverách. Možno ste si to všimli a možno nie, ale nestratíte sa a ani nezablúdite náhodou do cudzej izby. Tak ideme od prvých dverí pri vchode. Tam býva...,“ zdvihol obočie v očakávaní .
„To by som bol ja,“ štíhly, plavovlasý chlapec prižmúril oči a lenivo zdvihol ruku. Jeho sivozelené oči hľadeli na staršieho chlapca s posmešným pokojom.
„Ja , to je?“ nadviazal Ricardo odhodlaný nestratiť náladu a prijať výzvu, hoci mu bola hodená oveľa mladším chlapcom.
„Antti Kailas, Fínsko. Presnejšie Západné Fínsko. Moji rodičia žijú v meste Pori, ktoré sa nachádza v kraji Satakunta a obaja pracujú v obore výroby elixírov. Mesto sa nachádza asi pätnásť kilometrov od Botnického zálivu a ústia rieky Kokemäenjoki. Otec sa špecializuje na zber vzácnych prísad a matka je jedným z najuznávanejších majstrov vo varení elixírov. Nemám žiadnych súrodencov a doteraz som bol učený doma rodičmi a vychovávateľmi.“
„Výborne,“ zvolal s úsmevom Ricardo, keď Antti zmĺkol. „Takto nejako som si to predstavoval, aj keď by si mohol dodať, aké sú tvoje záľuby, čo máš a nemáš rád, ale,“ znovu rýchly pohľad na hodinky a pokrútenie hlavou, „ teraz už na to naozaj nebude čas. To sa budeme musieť dozvedieť postupne. Jeho susedom je?“ vyzývavo preletel pohľadom po chlapcoch a keď sa po jeho pravej strane zdvihla ruka, otočil sa tam v očakávaní a stretol sa s vážnymi tmavo hnedými očami, ktoré na neho uprene civeli z okrúhlej tváre so svetlou, takmer priesvitnou kožou. Okolo nej sa vlnili nápadné, tmavo gaštanové kučery, ktoré hádzali vo svetle sviečok červené odlesky.
„Claude Arp, Francúzsko,“ povedal a konečne odtrhol pohľad od desiatnika. Jeho hlas bol hlbší a niektoré spoluhlásky vyslovoval predĺžene, čo dávalo jeho reči mäkkú, takmer maznavú melódiu . „Žijeme neďaleko obce Soustone v provincii Akvitánia , ktorá má v erbe bežiaceho leva. Moji rodičia vlastnia veľkú farmu na spracovanie hrozna , ktoré dorábajú miestne rody víl a škriatkov. Okrem toho odchovávame všetky druhy magických koní vrátane kelpie a hippocampusov. Mám staršiu sestru, ktorá teraz začala šiesty ročník Beauxbatonu.“ Claude zdvihol viečka a dlhé, zahnuté mihalnice sa mu opreli o klenuté obočie. Spokojne si odfúkol a odrazu sa mu v očiach zaiskrilo a našpúliac plné ružové pery vykrojené v tvare amorovho luku, žmurkol na Ricarda. Chlapci okolo sa zarehotali a atmosféra sa o niečo viac uvoľnila.
„Vedľa neho býva?“ spýtal sa Ricardo, ktorý nepokojne pokukoval na hodinky. Claude sa na neho usmial ako slniečko a ukazovákom pichol k šťúplemu chlapcovi s typickými črtami aziata. Vysoko posadené lícne kosti, okrúhla tvár , šikmé čierne oči a na krátko ostrihaní čierne vlasy. Chlapec prikývol a zľahka sa v kresle napriamil.
„Volám sa Masaro Sato a prichádzam z Japonska. Môj domov je v malom meste Kochi, ktoré sa nachádza na východnom pobreží ostrova Šikoku. Moji rodičia vyrábajú magický porcelán a otec je známy výrobca pensieve. Mám dvoch starších bratov, ktorí pracujú vo firme na chov a zber magických vodných rastlín a zvierat.“ Sotva zatvoril ústa, vyskočil z kresla oproti nemu pružný, štíhly chlapec s veselými orieškovo hnedými očami, ktoré mu iskrili šibalskými ohníčkami. Na vrchu vajcovitej lebky mal hustú čuprinu kučeravých svetlo hnedých vlasov, ktoré mu padali na široké ploché čelo. Vystrčil dopredu ostrú bradu a mávol rukou.
„Strategickú pozíciu hneď vedľa našej Spoločenskej miestnosti som zabral ja. Volám sa Knut Duun, pochádzam z Nórska a my tiež máme v znaku leva. Len ten náš neuteká zbabelo preč, ale stojí hrdo a zviera v labách sekeru, ktorá je symbolom našej výbojnosti. Aspoň ja si to myslím,“ doložil rozškľabený od ucha k uchu. „Moji rodičia bývajú neďaleko mesta Molde, ktorého znak je čierna veľryba so striebornou fontánou plávajúca vo vlnách Atlantiku. Mesto je známe textilnou výrobou a tým sa zaoberajú aj moji rodičia. Vlastnia podnik, ktorý vyrába magické ekvivalenty látok, ktoré sa predávajú do celého sveta. Sme jedným z hlavných dodávateľov všetkých významných salónov zhotovujúcich oblečenie pre čarodejníkov a ostatných magických tvorov. Mám mladšiu sestru, ktorá má ešte len päť rokov a keď sa tak na vás pozerám, tak každý z vás má oblečenie niečo, čo je zhotovené z našich látok,“ mlel rýchle, s nie najlepšou artikuláciou prehĺtajúc niektoré hlásky.
,Chvastavý a netrpezlivý´, pomyslel si Ricardo a v duchu znechutene krútil hlavou. ,Nie najlepší materiál´, povzdychol si a prudkým gestom zastavil lavínu slov, ktorý hrozila zrútiť sa z otvorených úst chlapca. „Áno, myslím, že v tomto máš pravdu, ale okrem toho sa mi zdá, že si niekoho preskočil. Medzi tvojou a Masarovou izbou je ešte jedna a tam sa usadil?“ rozhliadol sa po zostávajúcich chlapcoch a hneď sa stretol s vážnymi čiernymi očami, ktoré mu pripomínali hlboké morské plesá. Mal širšiu, trochu hranatú tvár, vyššie lícne kosti, vysoké ploché čelo a husté čierne vlasy mal zviazané na zátylku remienkom ozdobeným dvomi mušličkami.
„Áno, to je moja izba,“ prikývol a pohľadom sledoval, ako si Knut znovu sadá do kresla a sklamane špúli ústa. „Volám sa Osprey Proust, som z Kanadskej provincie Alberta , kde naša rodina vlastní veľkú farmu v ktorej chováme dobytok a dielňu na výrobu pergamenu. Mám dvoch starších bratov, ktorí pracujú s rodičmi na farme. Pochádzam zo zmiešanej rodiny. Moji predkovia z otcovej strany prišli do Kanady v osemnástom storočí z Francúzka a mama je príslušníčkou kmeňa Siuxov.“ Po týchto slovách preletel trochu vyzývavým pohľadom po chlapcoch v kruhu, ale nikto z nich ani nemrkol.
„Výborne, to máme jednu stranu a teraz sa nám predstavia obyvatelia izieb na druhej strane tejto miestnosti,“ vyzýval po krátkej odmlke Ricardo a jeho pohľad sa zastavil na dvoch identických tvárach, ktoré sa na neho škerili z protiľahlej strany kruhu.
„Gordon Lamb a Geoffrey Lamb,“ ozval sa jeden z chlapcov ukazujúc prstom najskôr na svoju hruď a potom na brata sediaceho vedľa neho, „a sme dvojčatá. Sme úplne rovnakí , ale nám to neprekáža, aj keď všetci ostatní z nejakého neznámeho dôvodu nie sú týmto faktom potešení.“ No a boli rovnakí! Rovnaké pozdĺžne tváre a veľkými sivými očami a rovnými hnedými vlasmi, ktoré mali ostrihané na ježka a trčali im dohora, ako bodliny. Obaja mali len priemernú výšku a štíhle, šľachovité postavy. Pohybovali sa rýchle a trochu neuroticky sa neustále obracali okolo seba. „Pochádzame z Texasu,“ prerušil brata Geoffey, „ a naši rodičia vlastnia veľkú farmu, v ktorej chováme obrovské stáda dobytka, oviec a kôz. Okrem nich pestujeme v skleníkoch množstvo rastlín, ktoré majú magické vlastnosti a používajú sa v elixíroch.“
„A máme ešte troch mladších bratov, ktorí sa budú pokúšať o vstup na pôdu tejto akadémie už o dva roky.“
„Všetci naraz?“ zvolal Knut prekvapene a nedôverčivo si ich premeral. „Sú to trojčatá?“
„Ale nie, začnú postupne,“ odmávol ho netrpezlivo Gordon otáčajúc sa do kruhu, aby pokračoval v predstavovaní, ale Ricardo ho zastavil skôr, než stihol znovu otvoriť ústa.
„Ešte nám povedzte, ako vás doma rozpoznávajú? Alebo je to jedno a máte nejaké univerzálne meno pre oboch?“ spýtal sa a nakláňajúc sa trochu dopredu nespúšťal z nich pohľad.
„Eeeehm! Nie, nemáme,“ odpovedal Geoffrey váhavo pokukujúc po bratovi. Zrejme tam bolo niečo, čo nechceli povedať, ale Ricardo už nemal čas na podrobnejšie vyšetrovanie.
„Tak pre najbližšie obdobie než sa naučíme ktorý z vás je ktorý platí, že odpovedáte na jedno z vašich mien bez ohľadu na to, či je vaše a či nie. Do zajtra si premyslím, ako vás označkovať,“ ukončil rozhodne a obrátil sa k Etanovi, ktorý toto všetko so záujmom pozoroval. „Ďalšie dvojčatá, ale chvála Merlinovi a všetkým božstvám, tento raz nie sú identické. Bližšie býva...?“
„Etan LeBlanc, Francúzsko,“ vyslovil zreteľne a sklonil hlavu k stredu kruhu vo formálnom pozdrave.
„Dannan LeBlanc,“ nadviazal plynule jeho brat sediaci vedľa neho, „ ja bývam o jednu izbu ďalej. Samozrejme tiež pochádzam z Francúzska . Náš domov leží na nezistiteľnom a nezmapovateľnom území podobnom tomu, na akom je postavená táto škola. Náš otec vlastní veľkú spoločnosť zaoberajúcu sa konštrukciou magických ochrán.“
„No a keďže je už veľa hodín, ja už len krátko,“ ozval sa plavovlasý chlapec, ktorý na začiatku tak vyzvedal pohodiac hlavou. „Bývam na konci chodby a volám sa Vadim Sokolov. Naše nezmapovateľné a nezistiteľné územie leží na východ od rieky Jenisej a je veľmi rozsiahle. Naša magická komunita je početná , mocná a na rozdiel od zvyšku sveta aj pokroková. Držíme krok so skutočným storočím a minulosť nechávame minulosťou. Naše mocenské orgány sú volené verejným hlasovaním a kontrolované, takže sme sa zatiaľ vyhli bolestiam, ktoré zažívajú iné krajiny. Ako napríklad korupcia verejných činiteľov, rodinkárstvo a podobne.“
„Ach, sladké sny,“ zasmial sa Ricardo a pokrútil hlavou. „Nechaj teraz propagandu propagandou a hovor o sebe. Aké je to u vás úžasné sa budeme mať možnosť presvedčiť na vlastnej koži,“ prehodil a všetci chlapci okamžite spozorneli, ale Ricardo si ich nevšímal.
„Bývam v meste Zadar a môj otec je starostom mesta už druhé volebné obdobie. Jeho pôvodnou profesiou však je výroba zbraní. Všetky druhy krátkych a aj dlhých ručných zbraní sa vyrábajú v našej firme, ktorú teraz vedie môj starší brat,“ vyhlásil hrdo a odhrnul si čuprinu plavých vlasov, ktorá mu pri prudkom pohybe spadla na čelo. Všetkým naokolo bolo jasné, že Vadim je veľmi hrdý na svoju rodinu a krajinu v ktorej sa narodil.
,Oj! Vlastenec,´ povzdychol si v duchu Ricardo. , Ďalší predmet pre možné konflikty, ktorý musí sledovať veľmi starostlivo.´
„Tak a teraz sa poznáte aspoň zbežne,“ vyhlásil prehliadajúc členov desiatky, ktorí sa skúmavo obzerali. „Bližšie sa spoznáte postupne pri vašich vyučovaniach a výcviku. Tu, vedľa dverí bude nástenka, kam vám vyvesím dôležité oznamy a poznámky. Tam môžete dať aj svoje nápady, ako by mala vyzerať naša vlajka. Na konci týždňa ich zvesím a odovzdám po našom spoločnom vyhodnotení na porade desiatnikov nášmu stotníkovi, ktorého ste videli pri slávnostnom otvorení. Ale môžem vám ho pripomenúť, ak ste už náhodou zabudli. Je ním Erlend Harbaud a iste si pamätáte, že vedie tretiu stotinu a to sme my. Spolu s desiatkou, ktorá býva na druhej strane chodby tvoríte jednu triedu pre praktické cvičenia. Prednášky v jednom predmete sú spoločné pre celý ročník. Bolo by bezpredmetné mrhať vzácnym časom profesorov, aby vysvetľovali určitú tému každej triede zvlášť. Na prednáške sa dozviete základy teórie, ale nejasnosti a otázky vám asistenti profesorov a pomocní profesori vysvetlia pri praktických cvičeniach. Tam sa môžete a aj musíte pýtať na všetko, čomu nebudete rozumieť. Ja som samozrejme tiež k dispozícii, keď to bude potrebné. Rozvrh dňa a vyučovacích hodín je na nástenke, preštudujte si ho veľmi pozorne,“ ukázal rukou k nástenke, ktorá sa v tom okamžiku zmaterializovala vedľa vchodových dverí do miestnosti , a keď sa k nej všetci otočili vstal , napravil si uniformu a prešiel cez kruh. „No a teraz, hoci by som veľmi rád pokračoval v našom rozhovore, musím ísť,“ upozornil ich pristupujúc ku kozubu. „O hodinu sa vrátim a zodpoviem otázky, ktoré budete mať k témam, o ktorých sme tu dnes diskutovali.“ S tým hodil do ohňa trochu prášku a vkročil do plameňov. V spoločenskej miestnosti na okamžik zavládlo ticho. Chlapci sa rozpačito pozerali na seba a nikto z nich nevedel čo ďalej.
„Hm,“ odkašľal si nahlas Vadim , ležérne sa vysúkal z kresla, ktoré bolo pre neho trochu nízke a pozrel na korkovú nástenku visiacu vedľa dverí. „Rici spomenul rozvrh. Myslím, že by sme si ho mali rozmnožiť , aby si ho každý mohol vziať so sebou, než sa ho naučíme naspamäť. Niekto z vás si pamätá kúzlo, ktoré použil na tie červené knižky?“
„Samozrejme,“ zavrčal Etan vstávajúc hore. „Urobím to,“ dodal kráčajúc k dverám. Za jeho chrbtom sa ozýval šum hlasov. Ľady sa konečne prelomili a chlapci začali spolu hovoriť.
Komentáře
Přehled komentářů
jsem zvědavý, jak jim to bude dohromady fungovat. Při té různorodosti by měli mít šanci poznat více možných přístupů k magii a to by rozhodně nebylo na škodu. Asi na to nebudou mít moc času, ale poznat o prázdninách některé rodiny jejich kamarádů by je mohlo docela obohatit a rozšířit jim obzory.
Předpokládám, že tohle přátelské posezení bylo asi poslední a za chvíli jim začne náročný dril. Už se těším, jak jim začnou dávat do těla a jak na to oni budou reagovat. Bude to skutečně všechno organizované ve vojenském duchu, nebo to bude v posdstatě normální škola, jen náročnější a s fyzickou přípravou?
Podle toho, kolik jich předčasně končí, jim bude ve vyšších ročnících docela smutno. Do závěrečných ročníků postoupí jen jeden z deseti, chdák, asi si tam bude docela opuštěný, ale alespoň bude mít dost klidu na učení :-) Budou se postupně, jak budou slabší kusy odpadávat, slučovat s ostatními?
Pořád jsem zvědavý, jak si to s těma holkama chtějí zařídit. Už jenom přesvědčit je, aby šly na vojenskou školu bude hodně tvrdý oříšek a i kdyby se jim to podařilo, jak s nimi navážou kontakt? Holky budou v jiném ročníku, nebudou se s nimi stkávat na hodinách, dělat společně úkoly a tak. No budu se muset nechat překvapit.
Zajímavá sestava
(Rankl, 8. 9. 2012 9:14)