22. Pred prvým zvonením
22. Pred prvým zvonením
V izbe vládlo šero, aj keď cez zle zatiahnuté závesy sa nesmelo predierali prvé slnečné lúče. Hermiona sa v spánku prevrátila , pootvorila jedno oko a cez spánkom zlepené mihalnice sa snažila rozpoznať číslice na veľkom digitálnom budíku, ktorý bol zavesený na stene vedľa dverí.
„5,10,“ zašomrala, keď sa jej to konečne podarilo, zavrela oko a zavŕtala sa hlbšie do prikrývky. Ležala sotva päť sekúnd, keď sa jej číslice konečne predrali do mozgu a vzápätí sa prudko posadila vytriešťajúc na hodiny doširoka roztvorené oči. „5,10?“ zajačala a pohľad jej čokoládovo sfarbených očí preskočil k náprotivnej stene izby, kde stála druhá posteľ. Zo spáča na nej nebolo vidieť nič, okrem hustej hrivy kučeravých vlasov trčiacej spod okraja ľahkej prikrývky. „Ela, ty si znovu zastavila budík!“ zajačala , schvatla vankúš a hodila ho celou silou na spáča.
„Ehmblml!“ nezreteľné mumlanie, ktoré sa ozvalo po jeho dopade ju ešte väčšmi rozčúlilo.
„Vstávaj ty leňoch! Prídeme neskoro na ranné cvičenie.“
„Mbmlm....hmm...nech!“ mumlanie sa postupne menilo na artikulované zvuky, ale to Hermionu ešte viac rozhnevalo. Sklonila sa nad zásuvku v bielizníku a rýchle trhala dva súbory čistých oblečení. Jeden z nich položila na svoju posteľ a pristúpila k sestre, ktorá sa stočila do klbôčka a odmietala otvoriť oči.
„Aké nech!? Čo za nech! “ povedala , rázne strhla prikrývku z postele a hodila bielizeň na pokrčenú plachtu. „O...,“ zaškúlila k hodinám a jej pohyby sa okamžite zrýchlili, „pätnásť minúť musíme byť v telocvični. Tak vylez z tej postele, lebo ťa tu nechám a vysvetľuj potom svoju neprítomnosť sama,“ hrozila a rýchle sa obliekala. , Sprcha bude až po cvičení a ak si švihnem , ešte stihnem aj niečo zjesť,´ myslela si a pohľadom sledovala, ako sa jej sestra pomaly váľa z postele a zhrabúva oblečenie.
„Kto dnes vedie?“ Helena namáhavo striasala zo seba posledné zvyšky sna a otáčajúc k sestre identické čokoládové jazierka, rýchle ťahala za tenké tepláky a viazala šnúrky tenisiek.
„Káťa a poznáš ju,“ štekala Hermiona ženúc sa von cez dvere spálne, „pár minút neskoro a je schopná stiahnuť človeka z kože.“
„Prečo vedie Jekaterina? Dnes mal viesť John!“ jačala Helena preskakujúc schody , keď sa rútila dolu do kuchyne. „Tá žena je horšia, než najdesivejšia zbraň hromadného ničenia,“ stenala , uchytila z taniera krajec opečeného chleba, ktorý Hermiona práve natrela maslom a zúrivo sa doň zahryzla.
„Héj! To bolo moje!“ Hermiona s nožom v ruke vyzerala hrozivo, ale matka, ktorá sa v tom okamžiku objavila vo dverách kuchyne zabránila hroziacej konfrontácii.
„Nemali ste už byť v telocvični?“ spýtala sa a významným pohľadom preletela cez hodiny zavesené na stene.
„Práve odchádzame,“ zamumlala Helena s ústami plnými hrianky a chňapnúc po Hermioninej ruke, vybehla z kuchyne.
„Zošalela si?“ Hermiona prudko trhla rukou a zaspätkovala v snahe udržať rovnováhu. „Nie je žiadna možnosť, že prídeme včas, tak brzdi!“
„Ha!“ prskla Helena so zábleskom v očiach. „Dab!“ zvolala ticho obzerajúc sa rýchle ponad plece ku kuchyni, odkiaľ sa ozývali zvuky tečúcej vody. Mama pripravovala kávovar a celkom určite bola dostatočne ďaleko od okna a nemohla vidieť, ako jej dcéry miznú z posledného schodíka. Neveľká postava domáceho škriatka sa objavila tesne vedľa nich a so širokým úsmevom ich obe objala okolo pása. Hermiona sa zamračila, ale skôr ako stihla čokoľvek povedať priestor okolo nich sa rozmazal. Pocítila obvyklý ťah a šum v ušiach a o sekundu už potriasala hlavou v kryte hustých krovín na zadnom dvore telocvične.
„Povedala som ti najmenej milión krát, že škriatkovia nie sú naši osobní sluhovia,“ syčala na sestru zúrivo a než sa rozbehla za ňou, vďačne pohladila škriatku po pleci. „Ďakujem Dab, bez teba by sme to určite nestihli,“ prehodila v behu zahýbajúc za roh budovy a celá udýchaná sa pridala k hlúčiku spolužiakov, ktorí čakali pred hlavným vchodom.
„Čo vás zdržalo?“ zanôtila Adriana opierajúc sa o stenu vedľa dverí a pobavene si prezerala Hermionine rozviate vlasy.
„Ela nechcela vyliezť z postele a na dôvažok nám večer vypla budík. Zobudila som sa včas len čírou náhodou. Až ma trasie pri myšlienke, žeby sme naozaj zaspali.“ Hermiona s očami upretými na dvere horúčkovite hrabala obidvomi rukami v rozkokošenej hrive a nedbajúc na chuchvalce delila ju na tri separátne prúdy, ktoré splietla do jednoduchého vrkoča. Hrubý, ťažký vrkoč upevnila gumičkou, ktorú nosila na zápästí a uľahčene si vydýchla. Obvykle sa o tento problém postaral niektorí zo škriatkov, ktorí žili v ich domácnosti, ale dnes ráno na to naozaj nebol čas. Kútikom oka zazrela, že aj Helena si zapletá vlasy do vrkoča a uškrnula sa. Vedela, ako veľmi jej sestra nenávidí tento jednoduchý účes, ale v tomto okamžiku nedokázala zhromaždiť dostatok ľútosti pre jej ťažkosti. Napokon, bola to jej chyba, že tu stáli akoby prešli tornádom. Dab jej sľúbila, že ju naučí kúzlo, ktoré zvládne narovnať aj tie najkučeravejšie vlasy na svete a ona sa na to nesmierne tešila. Zaoberať sa každý deň s týmto zamotaným kríkom bolo veľmi únavné a frustrujúce.
Pri tej myšlienke sa Hermiona na okamžik ponorila do spomienok. , O škriatkoch vedela od veľmi útleho veku. Veľmi dobre si spomínala na veľké modré oči, ktoré na ňu civeli z kúta izby zakaždým, keď ich rodičia čo i len na okamžik opustili samé. Ale sotva vrzli parkety pred dverami detskej izby, malý tvor oblečený do obliečky na vankúše vždy zmizol. Rodičia s úsmevom ignorovali všetko, čo hovorili o malých tvoroch žijúcich v ich domove ako bujnú detskú predstavivosť. Čo však nemohli ignorovať, boli stále častejšie a silnejšie výbuchy náhodnej mágie. Knihy, hračky a oblečenie poletovali voľne po miestnosti tam, kde ich malé uličnice chceli, alebo nechceli mať. Sklo na oknách, zrkadlá a porcelán sa trieštili pri zúfalom plači alebo hneve a sprchovali všetkých drobnými úlomkami, ktoré sa zachytávali na všetkom, čo im prišlo do cesty. Kuchynské spotrebiče a televízor sa neustále kazili a opravári boli v ich domácnosti tak často, že ich už mohli prihlásiť k trvalému pobytu. Bolo to naozaj veľké šťastie, že nikto z nich neutrpel vážnejšie zranenie. Keď zmätok a zúfalstvo rodičov začali presahovať hranice znesiteľnosti, objavili sa pri dverách dvaja dôležito sa tváriaci muži oblečení v akýchsi smiešnych kutnách ako mnísi a začali hovoriť o mágii.
Prvou myšlienkou racionálne a vedecky premýšľajúcich zubných lekárov bolo, že sa do ich domu pokúšajú vniknúť nebezpeční šialenci a obaja súčasne siahali po svojich mobilných telefónoch , aby zavolali políciu, prípadne záchranku, ktorá by si ujdených bláznov odviedla späť do bezpečia vyčalúnených stien psychiatrickej liečebne, odkiaľ najpravdepodobnejšie obaja utiekli. Ale výbuch zrkadla v predsieni a mávnutie paličkou, ktorá sa objavila v ruke jedného z tých šialencov, ich zastavil. Samozrejme, nebolo to objavenie nejakého kusu dreva ale to, že rozbité zrkadlo sa odrazu samé od seba poskladalo späť a vyzeralo, že nikdy nebolo poškodené. V tom okamžiku sa oba racionálne mozgy zastavili a dlhú, nekonečne dlhú chvíľu boli naprosto nefunkčné. A keď sa konečne spamätali, zaklapli spadnuté sánky a zatlačili vyhreznuté očné bulvy späť do jamiek, boli schopní znovu počúvať, čo im čarodejníci museli povedať. A povedali im tú najneuveriteľnejšiu vec na svete. Ich dievčatá boli čarodejnice a obe vládli veľmi silnou mágiou. Teda budú vládnuť, keď sa to naučia. Na a na to musia prejsť celým čarodejníckym vzdelávacím systémom pre magické deti narodené v nemagických rodinách. Bol to pomerne nový systém, ale bol veľmi efektívny a umožňoval všetkým magickým bytostiam nájsť svoje miesto v čarodejníckej spoločnosti. A to bolo tiež novinka. Takže ich dcéry odteraz patrili k úplne odlišnej spoločnosti a ich budúcnosť bola , z ich pohľadu, veľmi neistá.
Hoci oznámenie prinieslo veľa zmätku a neistoty, vyriešilo súčasne mnoho ich súčasných problémov. Jeden bol, kam s deťmi, ktoré pravidelne vyhadzovali do vzduchu zariadenie vždy, keď sa im niečo nepáčilo. Čarodejnícke jasle, neskôr škôlka a základná škola. Potom príde stredná a tou pre tak silné magické deti bol samozrejme Rokfort, kde boli zapísané už od okamžiku, keď sa narodili. O toho okamžiku sa život celej rodiny zmenil o sto osemdesiat stupňov. Použiť internátny systém stredných škôl bolo v prípade tak malých detí nevhodné, a tak tieto zariadenia vlastnili niekoľko domácich škriatkov, ktorí deti prinášali a zase po skončení činnosti odnášali k ich rodinám. Vtedy sa dievčatá dozvedeli, čo za tvorov to u nich vlastne žije. Ale napriek tomu, že boli ešte veľmi malé, nepovedali o nich nikomu. Bolo to ich malé tajomstvo.
Spriateliť sa so starostlivými a vždy ochotnými škriatkami bolo ako vyhrať prvú cenu v lotérii. Nikto ich nemohol naučiť o magickom svete viac, než tieto magické bytosti. A tak oveľa skôr, než iné deti pochopili mágiu ako silu, ktorá bola ich prirodzenou súčasťou. A pretože škriatkovia nemohli vlastniť prúty, vyvinuli si vlastný systém , ako mágiu používať. Keď ich dievčatá videli čarovať len použitím ich dlhých prstov drankali tak dlho, až to súcitné srdiečka škriatkov nevydržali a začali ich učiť. V škôlke a škole sa samozrejme učili o mágii niečo celkom iné, ale pretože škriatkovia boli ich kamaráti, verili im viac než neznámym a prísne vyzerajúcim čarodejniciam, ktoré viedli hodiny. Preto mali spočiatku problémy pri používaní cvičných prútov, ale to sa rýchle urovnalo pridaním viac surovej mágie do pohybov a zariekaní. Nevedome sa tak rozvíjali magicky oveľa rýchlejšie než ich vrstovníci a rástli z nich neobyčajne silné čarodejnice. A dnes začnú ich tretí rok základnej magickej školy pre deti narodené v nemagických rodinách. Teda, začnú, ak sa im podarí prežiť ranný telocvik s Káťou,´ pomyslela si Hermiona sarkasticky počúvajúc šuchot za dverami , o ktoré sa opierala. Opatrne odstúpila a drgla do Ariany .
„Pozor! Prichádza,“ šepla a vyrovnala chrbát. Nervózne prešla rukou po vrkoči, či z neho netrčia voľné pramene a potom sklopila oči, aby nemusela hľadieť do tvrdej tváre čarodejnice. Dvere sa s vrzgotom otvorili a šum detských hlasov okamžite utíchol.
„Dobré ráno trieda!“ zavŕzgal hlas suchší než strúchnivené raždie. Profesorka Jekaterina Ivanovna Volchovová preletela pohľadom po deťoch zhromaždených pred dverami, otvorila dvere dokorán a ustúpila nabok, aby im uvoľnila cestu.
„Dobré ráno, pani profesorka,“ pozdravili zborovo a disciplinovane sa radili pri prechode okolo nej. Hermiona k nej šľahla pohľadom a po chrbte jej prebehli zimomriavky. Jekaterina Ivanovna, Káťa, ako ju potajomky volali medzi sebou, bola vysoká tmavovlasá žena s množstvom hrán. Mala hranatú postavu, tvár a žiaľ aj povahu. Pre všetkých bolo nerozlúštiteľnou záhadou, prečo sa rozhodla pracovať ako profesorka, pretože strašila deti púhym vzhľadom a jej hodiny boli pre každého väčším mučením, než naťahovanie na škripec.
„Dnes...,“ profesorka sa významne odmlčala a pohľadom ľadovým, až im mrzli duše v telách , si premerala postupne každého žiaka stojaceho vo vyrovnaných radách, „si preverím vašu fyzickú pripravenosť pre vstup do vyššieho ročníka. Čarodejník, alebo čarodejnica, ktorí chcú zvládnuť náročnosť zakliatí v tomto školskom roku, musia mať dobrú fyzickú kondíciu.“
„To je zaujímavé,“ dýchala Helena takmer nečujne bez toho, aby pohybovala perami , „že Pristonáci toto mučenie podstupovať nemusia. Oni sa vari s fyzickou kondíciou už narodili?“
„Samozrejme, to si nevedela?“ čudovala sa naoko Adriana ohŕňajúc pohrdlivo hornú peru. „Čistokrvní sa už rodia s dostatočne silnou mágiou. Oni ju nemusia rozvíjať v náročných cvičeniach, ktoré z teba vycicajú každú štipku energie skôr, než si sadneš do školskej lavice. Ja som po tomto vždy tak strašne unavená, že sa sotva prinútim zdvihnúť prútik. Čarovať je veľmi ťažké, keď nevládzeš ani zdvihnúť ruku.“
„Neskuhrite,“ napomenula ich Hermiona nespúšťajúc oči z profesorky, ktorá ostrými švihnutiami prútika a sadistickým leskom v očiach pripravovala po obvode telocvične veľmi náročnú prekážkovú dráhu. Nezabudnite, že toto skutočne našu mágiu rozvíja, napriek tomu, čo oni týmto sledujú. Oni sa chcú presvedčiť, že deti prichádzajúce z nemagických rodín majú slabú mágiu neschopnú rozvoja. Ale opak je pravdou. My sme oveľa silnejší a tým, že nám do cesty stavajú prekážky a nútia nás prekonávať ich, nútia nás súčasne tlačiť našu mágiu oveľa silnejšie. Naše magické jadrá sa rozvíjajú rýchlejšie a sú oveľa mocnejšie než jadrá tých usoplených čistokrvných chudákov.“
„Vieš to určite?“ zasyčala Adriana nedôverčivo.
„Určite!“ rázne potvrdila Hermiona. „Budeme oveľa silnejší, než tí ich ofukovaní čistokrvní maznáci. A okrem toho ocko vždy hovorí, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. A ja pochybujem, žeby nás tu niekto chcel zabiť. Ani železnej Káti by neprospelo, keby niektorý z jej žiakov počas jej hodiny zomrel,“ vyhlásila pokojne a pokojne sa zaradila na zástupu , ktorý čakal na štartovacej méte. ,Áno, vyrastú z nich veľkí a mocní čarodejníci a čarodejnice napriek všetkým snahám pokriveného spoločenského systému,´ zopakovala v duchu otcovu repliku a usmiala sa pri spomienke na jeho tvár skrivenú determináciou.
O dve nekonečné hodiny sa obe dievčatá vrátili domov, rýchle sa osprchovali, prehltli niekoľko súst, aby neomdleli od hladu, zbalili desiatu a aktivovali prenášadlá, ktoré ich preniesli na školský dvor. Tam sa už zhromaždili takmer všetci žiaci , ticho medzi sebou diskutovali a chvíľkami sa obzerali k dverám vedúcim do budovy.
Obývacia izba vyzerala nezvyčajne prázdna, studená a neosobná. Bol v nej ten istý nábytok ako zvyčajne, ale zmizli všetky porozkladané hry. Všetky plochy boli čisté a prázdne. Hry ležali úhľadne naukladané v policiach a čakali, než sa ich majitelia vrátia zase domov a vytiahnu ich odtiaľ.
Etan vyšiel zo spálne a zastrkujúc zmenšený kufor do vrecka, preletel pohľadom izbu a odovzdane si povzdychol. Siahol po cestovnom plášti, prehodil si ho cez plecia, narovnal si kabátec uniformy pod opaskom a zaškúlil k druhým dverám vedúcim do Dannanovej izby. Šramot, ktorý sa odtiaľ ozýval neustával a Etanove obočie sa pomaly šplhalo hore.
„Dann! Prenášadlá sa aktivujú o desať minút. Nezabudol si na to?“ zavolal blížiac sa k dverám. Z izby sa ozvalo hlasné buchnutie a polohlasné nadávky sprevádzané ďalším , trochu hlasnejším, šramotom.
„Aby to hus pečená kopla,“ šomral Dannan vybiehajúc z izby. Vo dverách sa takmer zrazil z bratom a len v poslednej chvíli prudko zabrzdil kolíšuc sa na vratkých nohách .
„Héj! Brzdi! Najskôr sa nevieš vyhrabať z izby a teraz sa zase rútiš ako splašený rýchlik,“ karhal ho Etan s úsmeškom v kútikoch úst a ustúpil, aby mu umožnil prejsť. „Hľadal si niečo?“
„Samozrejme,“ odvrkol Dannan siahajúc po plášti , ktorý bol prevesený cez operadlo stoličky. „Mal som tam ukryté nejaké maličkosti, ktoré som si chcel vziať do školy, ale zmizli. Niektorý zo škriatkov ich musel nájsť a upratať. Kam, to nevie ani divoký pes Dingo,“ vrčal nedopravene a hrnul sa von.
„Netráp sa, ja som všetko, čo sme našli a uznali za zaujímavé odkladal do školského kufra. Sú v tej zabezpečenej izbe, ktorú má každý z nich a tam sa škriatkovia nedostali. Celkom určite tam nájdeme veľa vhodných pomôcok pre prežitie prvého roka a cez prázdniny môžeme bližšie preskúmať tú povalu nad západným krídlom, kam sme sa nestihli dostať.“
„Je neskoro, pešo tam už nestihneme prísť,“ mračil sa Dannan a zabrzdil uprostred chodby. „Musíme sa premiestniť,“ navrhol a rozplynul sa, len aby sa v nasledujúcom okamžiku zhmotnil pred hlavným vchodom zámku. V nasledujúcej sekunde sa tam zhmotnil aj Etan. Rodičia už stáli na vrchole schodiska a netrpezlivo pozerali na hodiny.
„Máte všetko?“ zvolala Anabelle, len čo sa ich nohy dotkli mramoru a zovrela ich jedného po druhom v náruči nedbajúc, že sa nepohodlne krútili a očami šľahali po ostatných členoch domácnosti, ktorí sa tiež zhromaždili na nádvorí, aby sa s nimi rozlúčili.
„Mami,“ vrčal ticho Etan a snažil sa vykrútiť z jej objatia , „nie pred všetkými,“ doložil, ale pobozkal líce, ktoré mu nastavila a napokon jej objatie vrátil. Dannan poučený bratovým príkladom sa napodiv nevzpieral , rýchle matku objal, pobozkal druhé líce a mrkajúc roztopašne na brata, ustúpil z jej dosahu. To už pri nich stál aj otec a sledujúc kútikom oka hodiny, podával im peňažné vaky a kreditné karty.
„Dávajte si na peniaze pozor,“ upozornil ich a objal ich oboch okolo pliec odvádzajúc ich k dverám, kde bol premiestňovací bod vonkajšieho spojenia. Len v tomto bode bolo možné prekonať rozsiahle ochrany zámku, len odtiaľto sa dalo premiestiť mimo jeho územie. „Nemusím vám pripomínať, že očakávame od vás to najlepšie správanie a plné nasadenie vo vašich vyučovaniach. Okrem toho, ak budete mať čas, pobavte sa,“ doložil a stisol plecia synov, ktorí ho práve opúšťali na dlhých desať mesiacov. , Ó áno, uvidí ich na prelome rokov, ale len na niekoľko dní a to nie je to isté, ako keď boli doma stále. Jeho synovia dorastali a budú mu chýbať,´ letelo mu hlavou, keď ich tlačil k správnemu miestu. Potom ustúpil a s úsmevom im prikývol, keď sa prútikmi dotkli prenášadiel, ktoré im viseli na krku na dlhej retiazke. „Veľa šťastia a čakám, že sa ozvete, len čo dorazíte,“ pripomenul a potom už len hľadel na prázdne mramorové dlaždice. Boli preč v záblesku oka , práve sa premiestnili a už mu začínali chýbať. ,Toto bude dlhých, veľmi dlhých sedem rokov,´ pomyslel si a otočil sa k manželke, ktorá si vreckovkou stierala slzy z líca.
„Dávajte si na seba pozor,“ šepkala do prázdna a pritúlila sa do manželovho objatia.
„Večer im to povieš, vieš, teraz ťa už nepočuli,“ prehodil žartom a viedol ju do zámku.
Komentáře
Přehled komentářů
zajímavé, co se děje v Anglii.. trochu se nám změnil i nezměnil systém, že.. jsem zvědavá jak to uděláš že holky budou chodit do té americké školy.. protože zatím tu byla řeč jen o Hogwarts.. no rozhodně jsem napnutá
:)))
(nadin, 11. 8. 2012 19:09)
Musím povedať, hromada nových informácií. Dvojčatá a supersilná mágia, škriatkovia ako domáci učitelia, ale najlepšia bola ženská alternatíva Severusa - Káťa :)))
Skvelá kapitolka a teším sa na pokračovanie
pěkné
(Lily, 21. 8. 2012 13:01)