Priestorom a časom

20. Operený had

„Jean?“ dvere  sa otvorili a Jean skláňajúci sa nad bezvedomými telami synov sa otočil a pozrel ponad plece.  Anabelle LeBlanc sa pri tom pohľade zastavila a pri pohľade na skupinku uprostred podlahy  obelela a rozbehla sa k nim.  „Čo sa stalo?“  zvolala vydesene zdvíhajúc ohybné telo Etana do náručia  a rukami rýchle prechádzalo po ňom hľadajúc zranenie. Pri tom jej pohľad neustále skákal k druhému synovi, ktorý jej manžel práve zdvíhal z dlážky.
„Začali sa meniť,“ povedal a nadhodil si dieťa v rukách, aby sa mu lepšie nieslo. „Nemohol som dovoliť, aby to pokračovalo v tomto priestore a spolu,“ kývol k manželke, ktorá zdvihla podobným spôsobom druhého syna.
„Príliš skoro,“ pritisla si dieťa bližšie k telu a s povzdychom spýtavo vzhliadla k manželovi. „Dolné haly?“
„Jediná možnosť. Ak nám v čase krátko po premene uletia, nedostaneme ich späť možno už nikdy. Nie som ochotný  riskovať to. Vezmite si  zelenú, tam môžeš zostať s ním. My pôjdeme do modrej, má vstavanú bariéru, ktorá nás na prvých niekoľko hodín  oddelí dosť na to, aby nemal pocit, že zasahujem do jeho teritória a dovolí mu znovu nadobudnúť ľudské myslenie.“ Anabelle chápavo prikývla a sotva dopovedal posledné slovo, obaja sa  odmiestnili odnášajúc chlapcov s nimi.
  Priestory, ktoré iné hrady a zámky používali ako pivnice , väzenia pre zajatých nepriateľov alebo kobky sa v zámku LeBlanc používali ako oddychové a tréningové miestnosti. Boli magicky zväčšené  tak, aby navodili pocit voľného priestoru. Povala bola tiež očarovaná a teraz sa po nej preháňali malé, kopcovité obláčiky, tak ako vysoko hore nad strechami zámku.
  Anabelle pristala s miernou otočkou vo vysokej tráve na čistine uprostred lesa.  Vietor šumiaci v korunách rozľahlých prastarých dubov jej rozfúkal kučery uvoľnené z účesu a keď sa sklonila, aby položila syna medzi ševeliace steblá , spadli jej do tváre. Netrpezlivo si ich zastrčila za ucho, vytiahla prútik, ale skôr, než vrátila synovi vedomie, opatrne sa rozhliadla. Tento podzemný les mal už niekoľko storočí a každá generácia rodu k nemu niečo pridala. Problém bol, že nie vždy zanechali zoznam toho, čo pridali. A tak človek nikdy nevedel, čo na neho môže spoza stromu vyskočiť. Ale aj tak to bolo najlepšie miesto na pokračovanie premeny. Pod jej dohľadom sa Etanovi nič nestane a ako ho poznala, nebude mať ani problém spojiť svoje ľudské vedomie s jeho zvieracím telom. Aspoň v to ohnivo dúfala, keď vlnou prútika zrušila kúzlo.
„Ennervate!“ zavelila  a ustúpila o krok dozadu, aby nebola zasiahnutá meniacim sa telom. Etanove viečka sa zachveli a na jeho líci vyrazilo prvé pero. Jeho telo sa začalo naťahovať. Bolestivo zaskučal, keď ho oblečenie začalo škrtiť a hrabal si rukami pri krku, aby ich odstránil. „ Evanesko!“ Pod zábleskom kúzla sa všetko oblečenie rozpustilo na základné častice . Pri spätnej premene sa znovu objaví nepoškodené. Každý nový animágus sa musel naučiť , ako vziať oblečenie a veci, ktoré držal na svojom tele pri premene so  sebou.  Ale to bola len jedna z vecí, ktoré sa musel naučiť. Teraz bola pred ním tá najdôležitejšia. Zmeniť telo, ale nezabudnúť, že vo vnútri  je človek.
  Telo ležiace v tráve sa zvíjalo a postupne sa  predlžovalo. Končatiny sa skracovali, koža zmenila farbu na modro zelenú , zhrubla  a začali z nej vyrážať tenučké štetiny. Ale najdramatickejšie sa zmenila hlava. Lebka sa sploštila a tvárová časť sa pretiahla, Veľká tlama plná ostrých zubov sa kŕčovite otvorila doširoka, čeľustné kĺby  zaprašťali a dlhý, rozoklaný jazyk vystrelil von. Štetiny pokrývajúce kožu zhrubli a zmenili sa na krátke lesklé, modrozelené perie pokrývajúce takmer celé telo. Na chrbte, hneď nad vyčnievajúcimi lopatkovými kosťami  sa koža odhrnula a zo vzniknutých štrbín vyrazili poskladané krídla. Dlhé perá na nich boli vlhké a zlepené, ale v teplom vzduchu rýchle schli. Brucho a celá spodná časť tela boli chránené hrubými  rohovinovými platničkami. Štyri svalnaté, krátke nohy pokrývali sčasti šupiny a len ich horná časť halilo krátke perie, ktoré tesne priliehalo ku koži. Prsty na nohách boli ukončené dlhými, ostrými pazúrmi , ktoré sa teraz zarývali do pôdy a vytrhávali trávu aj s koreňmi. Keď bola premena ukončená a bolestivé výkriky, ktoré sa v určitom okamžiku zmenili na hlboké , dunivé syčanie zmĺkli, Anabelle odstúpila o kúsok  ďalej a v tiež sa premenila.
,Etan, počuješ ma?´ 
  Bol nahnevaný. Veľmi nahnevaný! V skutočnosti bol doslova zúrivý, ale ešte stále sa snažil ovládnuť svoje emócie, hoci bublali ako láva v kráteri sopky. Ako sa mohol odvážiť ! Ako vôbec mohol! Ten človek bol netvor! Studený, bezohľadný a sebecký tvor používajúci životy ostatných ľudí pre svoj vlastný nárast. A on ho nechal žiť! Prečo? Nechápal to a mentálne krútil nad svojou slabosťou hlavou. A potom otcove odhalenie, to ho naozaj vyhodilo z dráhy. Prestal sa ovládať a výsledkom bola bolesť. Nevysloviteľná, nesmierna a všetko pohlcujúca bolesť, ktorá ho trhala na kusy. Napriek tomu ešte existoval. Cítil vietor, ktorý ochladzoval jeho horiacu kožu, steblá trávy, ktoré sa zachytávali do nej a nepríjemne tlačili do citlivých miest. Bolel ho každý kúsok tela , ale tma, ktorú mal pod viečkami, postupne redla. Cez závoj omámenia prenikol tichý hlas, ktorý ho volal. Obrátil sa za ním a usmial sa. Ten hlas predsa pozná.
,Mami?´  zavolal do tmy a snažil sa nájsť svoje telo, aby mohol kráčať k nej.
,Otvor oči, synček. Tvoja premena je ukončená, už ťa nič nebude bolieť. To bolí len po prvý krát,´  šepkala upokojujúco.
,Oči? Mám oči?´
,Samozrejme, takmer každý živý tvor má oči a tvoje sú mimoriadne krásne. Tak ich otvor a pozri sa na mňa,´ sotva to dopovedala, pocítil  hlboko v hrudi chvenie, ktoré sa rýchle šírilo do celého tela. Pocit vlastného tela sa mu konečne vrátil. Ó, áno, mal oči. Cítil viečka, ktoré boli zatvorené cez ne a usmievajúc sa ich otvoril. Svet okolo neho ho prekvapil svojou krásou a farebnosťou. Nikdy si nemyslel, že na svete existuje toľko farebných odtieňov zelenej, hnedej  a keď zdvihol pohľad hore, pridal aj modrú.
,To je také krásne,´  zašepkal a široko roztvorenými očami pomaly skenoval okolie. Vtom sa jeho pohľad zastavil na zvláštnom tvorovi, ktorý ležal stočený v tráve a uprene na neho hľadel nádhernými belasými očami, z ktorých sálala láska zmiešaná s obavou. Keby to nemalo celé telo  porastené nádherným bielym perím, povedal by, že je to nejaký druh baziliška. Vtom sa nad hranatou hlavou, z ktorej trčali dohora dlhé perá ako koruna , rozprestreli veľké biele krídla. ,Tak, nie bazilišok. Ani had nie,´  dumal roztržite , keď si všimol, ako sa tvor opiera o krátke nohy a ladne sa dvíha dohora.  ,Okrem toho, hadi nemajú perie,´  pokračoval urputne ďalej nevšímajúc si, ako sa kútiky širokej papule pobavene zdvihli trošku hore.
,Jeden áno,´  odporoval hlas, ktorý patril jeho matke.
,Ale ona tu predsa nie je. Musel by som ju vidieť a ...,´.
 ,Pozeráš sa na mňa synček,´  uchichtla sa, a mykla hlavou. Perie na vrchole hlavy sa jej zatriaslo a zalesklo sa v ostrých lúčoch slnka. ,Jeden  má perie, aj keď nie je v skutočnosti had, ale určitý druh draka,´ vysvetľovala a ešte trochu sa vztýčila. Etan si až teraz všimol, aká je obrovská. Vyvalil oči a spodná čeľusť mu klesla. Až teraz si v skutočnosti uvedomil, že sa okolo neho a priamo s ním deje niečo neobyčajné. Aj keď neobyčajné , v zámku plnom mágie nie je nič obyčajné.
,Čo sa mi to stalo? Mami, prečo vyzeráš ako kríženec hada s bielym  pávom? A kde to vôbec sme? Nič také som v okolí zámku nevidel.´
,Pŕŕŕŕ! Počkaj! Pomaly a postupne,´ matka zarazila tok otázok a veľké belasé oči s priečnymi zreničkami sa zúžili. ,Všetko ti vysvetlím, ale musíš ma počúvať.´
,Ja počúvam, počúvam a nič nepočujem...,´ šomral si  a v tom mu pohľad padol na tenký koniec chvosta, ktorý sa mu nepokojne ovíjal okolo predných nôh. Niekoľko sekúnd naň bezmyšlienkovite civel a potom , otáčajúc postupne hlavu, ho sledoval až k miestu, kde sa rozširoval a namiesto šupinatej kože ho pokrývalo   lesklé, modrozelené perie. Čím bol bližšie k zvyšku vlastného tela, tým boli perá väčšie a odrazu hľadel na vejárovitý chvost, ktorý sa trhane otváral a znovu ukrýval v puzdre , ktoré bolo po oboch bokoch chvosta.  Veľké oči farby morskej vody sa prekvapene rozšírili a chlapec v tele hada stuhol, akoby sa stretol s pohľadom baziliška.
,Etan!´ karhala ho matka, ale naozaj ju takmer nevnímal. Všetko čo videl, bol chvost pripojený k jeho telu. ,Teda, je to vôbec jeho telo?´
,Ja mám chvost?´ spýtal sa tenkým, chvejúcim sa hláskom , s papule mu vystrelil tenký , rozoklaný jazyk a jeho ostré konce ochutnávali vzduch. Etanove oči sa rozšírili ešte o kúsok a teraz už naozaj hrozilo, že vylezú von z hlavy. ,Ja mám chvost! Prečo mám chvost?!´
,Samozrejme že máš chvost. Patrí k tvojej premennej forme a ty si práve ukončil svoju prvú premenu. Každý člen nášho rodu sa v určitom čase svojho života premení. Je to dedičstvo , ktoré nám odovzdávajú naši predkovia.´
,Ak mám povedať pravdu, radšej by som dostal ako dedičstvo niečo celkom iné,´ skučal Etan skrúcajúc dlhý krk a prezeral si zvyšok tela. ,Klenba plná zlata by bola celkom adekvátne dedičstvo,´  doložil celkom neúctivo , keď sa dostal k vlastným krídlam, ktoré sa leskli ako drahokamy. ,Vyzerám ako papagáj!´ zajačal odrazu a hnev, ktorý premena na chvíľku utíšila  znovu vzplanul plnou silou.
,Etan, utíš sa! Nie si papagáj, si  Quetzalcoatl,´ matka robila najlepšie, aby ho upokojila, ale hnev neustále bublal v jeho žilách.
,Had!´ vykríkol a vzpriamil sa na krátkych, ešte slabých nohách, ako to len išlo. ,Quetzalcoatl je Operený had! Áno, áno, dlhé pretiahnuté telo a rozoklaný jazyk a perie ako šialený papagáj! No to je nádherné dedičstvo! ´ sarkazmus z jeho slov doslova odkvapkával, ale matka sa len uchichtla .
,To je, ani nevieš, aké výnimočné šťastie to je. Quetzalcoatl má veľa zázračných schopností, ktoré sa vynikajúco hodia práve členom nášho rodu.´
,No a aké , napríklad?´
,Môžeme lietať, môžeme sa stať neviditeľný , sme silný a samozrejme smrteľne jedovatý,´ odhrnula distingvovane hornú peru a odhalila dlhé, ostré, zahnuté zuby. ,Okrem toho máme schopnosť premiestňovať sa v tejto forme na veľké vzdialenosti a sme neuveriteľne rýchly. Na zahodenie nie je ani naša odolnosť voči väčšine kúziel a kliatob, ktoré čarodejníci doteraz vymysleli. Dokonca aj ich najvražednejšia kliatba Avada Kedavra nás nezabije, len nás ochromí.´  Etan teraz stíchol a hlavou sa mu preháňali celkom rozporuplné  myšlienky. Schopnosti , ktoré prinášala nevítaná forma ho ohromili, ale vzhľad...? Naozaj si nebol istý či sa má tešiť, alebo zúriť. Napokon sa rozhodol, že si rozhodnutie ponechá na neskôr. Až potom, keď sa o tomto neporiadku dozvie viac.
,Ako teda vyzerám? Chcem sa vidieť! ´ požiadal  napínajúc sa, keď matka bez varovania v zlomku sekundy zmenila opäť na človeka. Usmiala sa a nechala prútik skĺznuť do dlane.
„Speculum!“ mávla ním širokým oblúkom a vzduch pred Etanom stuhol a sformoval sa do veľkej trblietavej plochy, ktorá odzrkadľovala jeho obraz. Odhodlane otočil hlavu a po prvý krát sa videl v celej svojej kráse. Ktokoľvek iný by povedal, že bol nádherný, ale on teraz starostlivo zvažoval každú časť svojho nového vzhľadu. Anabelle stála bokom a pozorne skúmala jeho výraz a myšlienky, ktoré sa odzrkadľovali v jeho očiach. V ľudskej forme ho nepočula a teraz ho nechcela svojou premenou rušiť. 
  Etan upierajúc oči na zrkadlovú plochu pomaly vstal opierajúc sa o krátke nohy, natiahol celé telo, zdvihol hlavu na dlhom krku a pozorne sa obzeral. Dlhé, hadovité telo mal pokryté priliehavým lesklým perím v rôznych odtieňoch azúrovej farby. Chrbát bol najtmavší a postupne smerom k bruchu bola farba peria svetlejšia. Hrubá rohovinová koža chrániaca spodnú časť tela bola jasnej modrej farby, takže keby letel vysoko na oblohe, zazrel by ho niekto naozaj len náhodou. Perie na krídlach a vejárovitom chvoste malo podobné sfarbenie. Od chrbta smerom k dlhým koncovým letkám sa farebné odtiene stávali čoraz bledšie. Perie na vnútornej strane bolo tiež vo farbe oblohy. Ale koruna dlhých pier nad očami bola tmavšia a konce pier mali ružový nádych. So znechutením študoval krátke, ale svalnaté nohy fŕkajúc nad dlhými, ostrými zakrivenými pazúrmi.
„ Prispôsobenie, ktoré pomáhalo  Quetzalcoatlom liezť po stromoch,“ matka stojaca obďaleč pobavene zdvihla obočie a uškrnula sa.  „Dobre sa zachytávajú o kôru stromu, teda, ak sa ti podarí nájsť dosť veľký strom , na ktorý sa oplatí vyliezť. Naše výskumy ukazujú, že spočiatku boli Quetzalcoatli neveľké jašterovité tvory, ktoré žili v okolí dvoch najsilnejších magických bodov  Južnej Ameriky. Podľa kostrových pozostatkov, to bol prechodný stupeň medzi jaštermi a vtákmi. V určitom okamžiku sa vďaka mágii ich vývojové línie rozdelili a Quetzalcoatli sa začali vyvíjať odlišným spôsobom.“
,Vy ste skutočne robili výskum?´  spýtal sa zvedavo obracajúc oči k matke, ale tá ho nepočula. S očami uprenými na zrkadlo študovala každý kúsok jeho tela a uznanlivo pokyvovala hlavou.
„Prospievali, rástli a stali sa vrcholovými predátormi na celom kontinente a v jeho okolí, pretože ich krídla ich odniesli bez námahy na veľké vzdialenosti. Potom prišli ľudia,“ pokývala hlavou a uškrnula sa.  „Predpokladáme, že spočiatku boli len potravou, ale ...,“ našpúlila ústa a skúmavo si s prižmúrenými očami prezrela syna a premýšľala, či pokračovať vo vysvetľovaní. Spýtavý pohľad žiarivých zafírových očí ju rozveselil. „Jedna verzia vzniku našej rodinnej línie hovorí, že jeden z migrujúcich kmeňov narazil na hniezdo, pri  ktorom sa zdržiavali  mladé samce. Ich rozmnožovací pud je v určitom veku taký silný, že  prekoná aj ich dravosť.“ Mladý Quetzalcoatl  sa teraz nepohodlne krútil , naliehavo kýval s hlavou a z zo širokej papule mu veľkou rýchlosťou vystreľoval dlhý, tenký  jazyk, akoby sa snažil niečo povedať. Anabelle chvíľku s úškľabkom pozorovala jeho snaženie a potom sa nad ním zľutovala. Starostlivo zastrčila prútik do puzdra na predlaktí a znovu sa premenila.  
 ,Ééééééwww! Mami, naozaj si myslíš, že nutne potrebujem tieto informácie už v jedenástich? Nie je dobrým zvykom odkladať takého rozhovory na neskoršie,´
,Nóóóóóó..,´ zakrútila hlavou, akoby nad tým vážne uvažovala, ale potom na neho  hodila potmehútsky pohľad a prikývla. Túto tému nadhodila úplne zámerne, aby odviedla jeho pozornosť od jeho premeny. ,...nie tak presne. Keby som hovorila len s človekom, možno by sa táto téma dala ešte o rok, či dva odložiť. Ale ty si viac než len človek a ako taký, budeš sa musieť naučiť odolať naliehaniam prírody.´
,Mami!´ zvreskol vydesene spätkujúc. ,Tým chceš naznačiť, že by sme mohli....ja...ja a... a Danny...,´  jachtal a silou vôle zaháňal predstavu   Quetzalcoatla útočiaceho na mladé dievča. 
,Ach, dúfajme, že nie,´ povzdychla si Anabelle dramaticky a potom sa rozosmiala. ,Ach, hlupáčik, ty sa naozaj nemusíš  obávať najhoršieho. Máš skvelé sebaovládanie a som na teba veľmi pyšná. Len máloktorý  z novo premenených čarodejníkov zvládli  ponechať si v prvých dňoch svoju ľudskú myseľ. Ty si ani raz nezaváhal a tak teraz môžeme  ponechať háklivé témy na neskoršie a zaoberať sa niečím oveľa zábavnejším.´
,Zábavnejším?´ spýtal sa Etan nedôverčivo  a nakláňajúc hlavu , pozrel bokom na matku.
,Krídla,´ napovedala a rozprestrela svoje pôsobivé široké krídla a mierne nimi mávla. ,Môžeš mi veriť, že ich celkom určite nemáme na ozdobu. Ideme lietať!´  zavelila a prikrčila sa na zadných nohách  pripravená vzlietnuť.
,Mami!´ zajačal a pokročil k nej. ,Musíš mi to najskôr ukázať! Ja neviem ako mám vzlietnuť, ako letieť a vôbec, ja ešte neviem ani ako mám chodiť. Tieto nohy nevyzerajú príliš silné a okrem toho sa mi zachytávajú do trávy.´
,Pravda,´  matka sa rozosmiala, naklonila krídla do šikmej polohy, aby jej pomáhali udržať rovnováhu a zdvihla pravú prednú nohu. Pomaly, užívajúc si efekt roztiahla prsty . Až teraz si Etan všimol, že sú spojené plávacími blanami, ako majú niektoré jaštery alebo vtáky.  ,Celkom som na to zabudla. Voda síce už nie je náš prirodzený habitat,  ale kedysi bola. Zostali nám z tých čias plávacie blany a schopnosť rýchle plávať pod vodou a ponárať sa do veľkých hĺbok. Ale dýchať pod vodou nemôžeme, musíme proste zadržať dych tak, ako to robia veľryby. No a teraz sa môžeme vrátiť k lietaniu. Rozprestri krídla,´ zavelila .