2. Krv neklame
2. Krv neklame
Detská izba bola preplnená hračkami, ktoré takmer vypadávali z políc nastavaných popri stene. Veľká, široká posteľ s nebesami a smaragdovo zelenými závesmi stála uprostred čelnej steny a v bielych hodvábnych poduškách ležal skrútený na boku malý plavovlasý chlapec. Draco sedel vedľa postele v pohodlnom kresle a kniha, ktorú synovi doteraz čítal, sa mu postupne zviezla do lona. Scorpius konečne zaspal. Pozeral na jeho jemné črty jeho tváre uvoľnené v spánku a premýšľal nad udalosťami, ktoré sa odohrali počas posledných týždňov.
Ťažký, obojstranný zápal pľúc, ktorý jeho a Astóriu donútil vyhľadať pomoc odborníkov u Sv. Munga bol dávno preč a jeho syn sa znovu tešil zo života. Všetko bolo zdanlivo v poriadku. Dokonca tak, že niekedy sám pochyboval, či si to všetko v obave o synov život nevymyslel. Žiaľ, dokumenty ukryté v najhlbšej zásuvke jeho pracovného stola hovorili úplne iný príbeh.
Po návrate so stretnutia s vrchným liečiteľom Holmanom sa zavrel na niekoľko dní v pracovni a nevyšiel, kým si pomaly a pozorne neprečítal každé jedno slovo. Keď skončil posledný pergamen skonštatoval, že prinajmenšom polovičke toho nerozumel a tak sa vybral hľadať knihy, ktoré by mu pomohli porozumieť. Nájsť informácie u muklov nebolo pre neho jednoduché, ale nakoniec to zvládol a domov si priniesol hromadu kníh, ktoré vysvetľovali väčšinu pre neho neznámych pojmov. Tri týždne mu trvali, než sa nimi prehrýzol aspoň natoľko, aby pochopil základné pojmy a fungovanie genetiky. Znovu si prečítal závery konzília liečiteľov a jeho srdce zhorelo bolesťou pre jeho dieťa, ktoré nikdy nedostane šancu prežiť dlhý a plnohodnotný život. Hľadel na neho a uvažoval, či má cenu oboznámiť rodičov s informáciami, ktoré sa dozvedel a potom túto myšlienku šmahom ruky zamietol. Nemalo to už zmysel a aj tak bolo neskoro. Jedine ak by chcel vinu o ukončení rodu zlomyseľne trieť v ich tvárach, ale ani to nemalo zmysel. O tom, že Astória bude mlčať nepochyboval ani na okamžik. Výsledky vyšetrení hádzali väčšiu časť viny za ich problém na jej stranu ihriska a ona by to nikdy nevzala. Bola nekonečne pyšná sa svoj pôvod a nič, čo sa týkalo jej nemohlo byť chybné. Ostatne, ukázalo sa to okamžite, ako sa Scorpius vyliečil. Od tej chvíle sa znovu s vervou vrhla do víru spoločenských udalostí a jeho používala len ako zdroj peňazí potrebných na financovanie jej nekonečných nákupných výletov po celej Európe. Ak to takto pôjde ďalej, budú musieť pristaviť k Manor ešte jedno krídlo len preto, aby mali kam odložiť jej šaty, topánky a klenoty.
,Ono aj rozširujúce kúzla majú svoje hranice,´ pomyslel si s úsmeškom, vstal, odložil knihu do police, pohladil synovu plavú hlavu a stlmil sviece. Jeho pohľad pri tom zablúdil k nástenným hodinám visiacim oproti postele a prekvapene zdvihol obočie. Hodiny ukazovali pol jedenástej. Ani si neuvedomil, koľko času strávil premietaním pri synovej posteli. Potichu prešiel k dverám a keď ich za sebou opatrne zavrel, ponáhľal sa do pracovne, kde ho čakala ešte hromady práce.
Sotva za sebou zavrel dvere, plamene v krbe zozeleneli a v ohni sa objavila hlava jeho otca. Rozhliadol sa a keď ho videl stáť pri dverách , mykol hlavou volajúc ho bližšie.
„Draco, ako sa má Scorpius?“ Podišiel ku krbu zľahka krútiac hlavou.
„Aj tebe dobrý večer, otče,“ pozdravil s jemným sarkazmom. „Scorpius sa má dobre. Je vo svojej posteli a spí.“ Lucius spokojne prikývol a zamračene civel na syna.
„Kvôli tomu voláš?“ čudoval sa Draco a pohľad mu zablúdil k stolu, kde ho čakala celkom slušná kôpka nevybavených dokumentov.
„Nie, len som sa chcel uistiť,“ odbil ho otec nevrle. „Bola tu Astória a žiadala ma, aby som vyhodil vrchného liečiteľa pediatrického oddelenia u Sv. Munga z práce. Ale , keď som sa jej spýtal prečo, nedostal som zmysluplnú odpoveď. Tak sa pýtam, má to niečo spoločného so Scorpiusovou chorobou?“ Draco bolestivo privrel oči. Na toto zabudol. Astória bola studená, pomstychtivá suka a Holmanove slová jej zaťali do živého.
„Scorpius je v poriadku, otec. Astórii sa jednoducho nepáčilo, že nás liečiteľ nechal chvíľu čakať pred dverami. Poznáš ju, aká je nedotklivá,“ odvrkol povýšene a mávol rukou. Otec sa na neho pár sekúnd uprene pozeral a potom pomaly prikývol.
„Dobre, nevolám len kvôli tomu. Dnes som dostal list od advokátskej kancelárie Balder a Rolland, ktorá sídli v Mairseille. Tvoj prastrýko Jean Jacques prednedávnom zomrel a všetok svoj majetok odkázal poslednému dospelému dedičovi rodu. No a to si ty, pretože tvoj syn je zatiaľ maloletý.“
,A tak to asi aj zostane´, pomyslel si Draco hľadiac na plamene, ktoré poskakovali okolo otcovej tváre.
„Čítanie závete je v piatok o tretej, to ti dá trochu času na prípravu,“ jeho pohľad skĺzol k stolu s navŕšenými pergamenmi. „Musíš počítať s tým, že tam budeš musieť niekoľko dní zostať.“
„Ďakujem za varovanie, otec,“ Dracov pohľad zaletel znovu k stolu a Lucius prikývol s pochopením. Aj na jeho stole sa občas vŕšili takéto hromady a vedel, že jeho syn dnes bude pracovať dlho do noci.
„Nebudem ťa viac zdržiavať, vidím, že máš dnes pred sebou ešte veľa práce. Dobrú noc, syn. Pozdrav od nás Scorpiusa. Vo štvrtok popoludní pre neho prídem a vezmem ho k nám, kým budeš preč. Astória spomínala, že má na tento týždeň už niečo dohovorené s priateľkami a tvoja matka sa ponúkla dozrieť na neho,“ vysvetlil krátko, zamával a stiahol sa z ohňa. Draco ešte chvíľku stál pred kozubom a civel do plameňov. Hlavou sa mu preháňali myšlienky o ďalšom majetku, ktorý nebude mať komu odovzdať.
„Ďalšia zbytočná záťaž,“ zamrmlal a presunul sa k stolu. Spustil a do stoličky, pohodlne sa oprel a zlomil pečať na prvom z mnohých pergamenov, ktoré na ňom ležali.
Posledný týždeň augusta bol horúci. Skupinky čarodejníkov postávajúce pred výkladmi obchodov, vrhali pod chvíľkou na seba a svoje ratolesti chladiace kúzla a šum hlasov nesúci sa ulicou znel duto a vyčerpane. Pomedzi nakupujúcich sa predieral nevysoký tmavovlasý chlapec oblečený do tmavozeleného habitu a chvíľami sa trochu nervózne obzeral okolo seba. James Sírius Potter, najstarší syn slávneho aurora Harryho Pottera mal naponáhlo. Nikto zatiaľ nevedel o jeho úniku a on dúfal, že to tak aj zostane.
Tento rok aj on dostal svoj list. Tešil sa naň už dlho a keď konečne prišiel bol taký nadšený, že si niekoľko dní nevšimol, aký nešťastný je jeho mladší brat. James sa do školy veľmi tešil, ale smutné oči Albusa ho neprestávali prenasledovať. Všetci sa ho snažili rozveseliť, ale nič nepomáhalo. Až včera si pri nákupoch školských potrieb všimol, že Albus túžobne hľadí na Zlatú strelu, ktorá bola vystavená vo výklade obchodu s metlami. Možno, keby ju pre brata kúpil, zmiernil by jeho zármutok. Pokúšal sa presvedčiť rodičov, ale oni ho nepočúvali a tak sa rozhodol, že mu ju kúpi sám. James bol teraz muž s misiou a tak sa odhodlane pretláčal cez masy upotených ľudí a mieril priamo k vybranému obchodu. Veľmi dobre vedel, kde sa obchod nachádza . Šikmú uličku poznal možno lepšie než svoje topánky, pretože sem často chodil s matkou na nákupy a ešte častejšie na návštevu strýkov, ktorý tu mali obchod . Netrvalo dlho a stál pred výkladom. ,Uch! Ešte tam je,´ oddýchol si s úľavou, keď sa malá Zlatá strela ležiaca na tmavo červenom zamatovom vankúši zablysla v slnečnom svetle. Usmial sa a vošiel do prítmia obchodu. Jeho pohľad okamžite pritiahli vitríny s najnovšími modelmi pretekárskych metiel , ale donútil sa odtrhnúť od nich zrak a pristúpil k pultu, za ktorým stál muž stredného veku s rednúcimi plavými vlasmi na guľatej lebke. Jeho tmavo modrý habit mal pod pažami veľké vlhké fľaky a muž sa tváril značne otrávene. Za ním stáli police plné zásob na údržbu metiel a zamatové boxy , v ktorých sa ukrývali malé zlaté guľôčky s krehkými krídelkami. Keď sa James postavil pred pult, predavač pozrel na neho a spýtavo zdvihol obočie.
„Čo to bude mladý pán?“ James sčervenel nervózne žmýkajúc v hrsti niekoľko galleónov, ktoré si ušetril z vreckového .
„Vo výklade máte Zlatú strelu? Koľko stojí?“
„Jedenásť galleónov a šesť siklov. Je to nový model s výstužovým kúzlom na krídlach. Krídla sa nelámu a Zlatá strela má oveľa dlhšiu životnosť, než tie, ktoré boli doteraz používané,“ recitoval automaticky predavač nevšímajúc si, ako chlapcova tvár spadla.
,Takmer dvanásť galleónov,´ zastonal James v duchu a sklonil hlavu. To bolo viac, než sa ukrývalo v jeho vrecku. Chýbali mu štyri galleóny .
„Chceš si ju pozrieť?“ spýtal sa predavač keď si všimol, že sa okolo pultu nakopilo niekoľko starších chlapcov, ktorý s rozžiarenými očami doslova hltali jeho slová.
„Nie, zatiaľ nie, ďakujem vám,“ zašomral cúvajúc od pultu. Pomaly vyšiel z obchodu a zastal pred výkladom civiac na zlatú loptičku s ovisnutými páperovitými krídlami. ,Kde vziať ďalšie štyri galleóny?´ premýšľal horúčkovite prehrabávajúc si tmavé vlasy. Iste, mohol ísť do WWW a požiadať strýka Georga. Určite by mu požičal a ak by mu povedal, prečo ich chce, možno by mu ich aj dal. Ale v tom prípade by sa rodičia celkom určite dozvedeli, že bol bez ich dovolenia v Šikmej uličke a potrestali by ho. , Možno by mi dokonca zakázali ísť do školy ,´ vydesene sa poobzeral pripravený utiecť pri najmenšom podozrivom podnete. ,Nie, v žiadnom prípade nemôžem ísť za strýkom!´ rozhodol blúdiac pohľadom pozdĺž ulice. V tom sa jeho oči zastavili na bielej budove banky. Chvíľu na ňu zamyslene civel a odrazu si spomenul na rozhovor rodičov, ktorý kedysi nechtiac vypočul a celý sa rozsvietil. Bolo to o zvereneckých fondoch, ktoré otec založil pre každého z nich na financovanie ich štúdií. Pohol sa k banke, ale po niekoľkých krokoch sa zase zastavil. „Kľúč, nemám kľúč,“ zamumlal si popod nos a jeho vyjadrenie znovu stemnelo. Starec , celý pozohýbaný vekom , ktorý stál len kúsok od neho zachytil slová a zhovievavo si ho premeral.
„Stratil si kľúč synáčik?“ spýtal sa láskavo opierajúc sa ťažko o hrubú palicu. Lemy čierneho habitu sa mu šúchali po dlažbe, keď sa šuchtavo priblížil k Jamesovi. „Netráp sa dieťa, také veci sa stávajú,“ pokračoval a keď videl chlapcov vydesený pohľad pokrútil hlavou nad hrubosťou rodičov v súčasnosti. ,Pošlú dieťa samotné a potom ho trestajú ak stratí kľúč. Mali by ho najskôr poučiť, ako sa správať v takom prípade,´ rozčuľoval sa v duchu a hľadel na budovu banky. „Nemusíš sa báť, choď do banky a škriatkom povedz, že potrebuješ nový kľúč. Na overenie tvojej totožnosti im bude stačiť pár kvapiek krvi a všetky staré kľúče zmiznú. Tak sa banka chráni pred krádežou a súčasne umožní vstup do klenby len právoplatnému vlastníkovi. Ale...,“ teraz si so záujmom chlapca premeral, „nie si ty primladý na to, aby si vlastnil klenbu?“
„To je moja školská klenba,“ James potriasol hlavou a opatrne sa od muža odtiahol. Ten jeho pohyb spozoroval a chrapľavo sa rozosial.
„Potom je to v poriadku,“ kývol trasľavou rukou smerom k banke, „tak uháňaj, aby si tam bol skôr, než sa nejaký nepoctivec pokúsi vykradnúť tvoju klenbu,“ vyzval ho a James vyštartoval dolu ulicou. Muž s úsmevom pokrútil hlavou a pobral sa opačným smerom šomrúc si popod nos o neschopnosti súčasnej generácie.
Veľká pracovná hala banky bola v ten sparný deň snáď jediným miestom v tejto časti Londýna, ktoré malo príjemnú teplotu. Keď James prešiel cez veľké dvojkrídlové dvere oslepený ostrým popoludňajším slnkom, v šere haly takmer nič nevidel. Niekoľko krát zamrkal a keď sa jeho oči prispôsobili osvetleniu, vyhľadal najbližšieho voľného goblina a zamieril priamo k nemu. Pult, za ktorým sedel bol pomerne vysoký a tak sa postavil trochu ďalej od neho, aby naň videl.
„Ehm, ehmm!“ zaodŕhal, keď si ho goblin nevšímal a bez prestávky čosi písal na veľký pergamen. „Volám sa James Sírius Potter a chcel by som stiahnuť nejaké galleóny z mojej klenby,“ vyhlásil tým najpevnejším hlasom, na aký sa práve zmohol a mierne sa zamračil. Goblin zdvihol pomaly hlavu , pozrel dolu zo svojho posedu na chlapca a nakrčil nos.
„Máte kľúč?“ James sa nervózne zamrvil, ale odvážne zdvihol bradu a pozrel mu priamo do tváre.
„Nie, zabudol som ho doma. Je to problém?“
„Nie, ale musím si overiť vašu totožnosť,“ goblin zašmátral pod pultom a po chvíli odtiaľ vytiahol tmavo sfarbený pergamen a obradnú striebornú dýku. Položil ich pred seba a uzlovitým prstom pozval chlapca bližšie. „Stačí niekoľko kvapiek krvi a na tomto pergamene sa objaví vaše celé meno aj s vašim rodokmeňom. Za malý poplatok si ho potom môžete odniesť domov,“ oboznámil ho suchým, znudeným hlasom a ponúkol mu dýku. James ju opatrne vzal do ruky a podozrievavo si obzeral ostrie, ktoré sa aj v prítmí haly ligotalo. Opatrne priblížil špičku k prstu a zatvoril oči.
„Auúú!“ zasyčal, keď sa ostrie dýky zaborilo do citlivého mäsa a naklonil ruku tak, aby krv stekala na pergamen. Goblin ho nezúčastnene pozoroval a pri bolestivom výkriku pohrdlivo našpúlil pery.
„To stačí,“ zašomral po chvíli a vytrhol mu dýku z ruky. James si reflexívne strčil krvácajúci prst do úst a zaškľabil sa v kovovej chuti krvi, ktorá mu ich okamžite zaplnila. Jeho pohľad však neopustil pergamen, na ktorom sa začali odohrávať zaujímavé veci. Kvapky krvi sa odrazu začali vsakovať do hrubého povrchu a v okamžiku, keď aj posledná z nich zmizla, začali sa na pergamene objavovať písmená. Spočiatku pomaly, ale potom stále rýchlejšie a rýchlejšie. James na to civel s očami ako taniere a s pootvorenými ústami. Goblin sa pri pohľade na neho len zaškľabil a pritiahol si pergamen bližšie. Vzápätí sa zamračil a škaredo zazrel na Jamesa, ktorý si vytiahol prst z úst a prezeral si ranu, ktorá už prestala krvácať. Spokojný zdvihol oči a spýtavo sa pozrel na zamračeného goblina, ktorý striedavo skúmal pergamen a civel na neho.
„Môžeme ísť? Ja sa tu naozaj nemôžem zdržať príliš dlho,“ poznamenal James po chvíli trápneho mlčania a tiež sa na goblina zamračil.
„Nie!“ nahlas odsekol goblin a udrel rukou na pergamen ležiaci pred ním.
„Nie? Prečo?“ James sa mykol a viacero ľudí postávajúcich v hale sa k nim zvedavo otočilo. Ostrý úder upútal aj pozornosť muža stojaceho pri konci stola. Veľký okrasný krík mu vadil vo výhľade a tak sa trochu zaklonil na vratkej stoličke na ktorej sedel a pri pohľade na chlapca krútiaceho sa pred rozhnevaným goblinom, takmer spadol. Vrchný auror Harry James Potter sa prudko chytil za okraj stola, na ktorom mal položenú hromadu pergamenov a vytriešťal oči na svojho najstaršieho syna o ktorom bol až do predchádzajúcej sekundy presvedčený, že sa doma hrá so súrodencami a bláznivo sa teší na blížiaci sa 1. September. Pozrel na Griphooka, ktorý nezdvíhajúc hlavu usilovne škrabal brkom po pergamene a vstal. Prešiel pár krokov a zastavil sa neďaleko syna práve vo chvíli, keď mu goblin odpovedal.
„Pretože vy nie ste Potter!“ Všetci okolo zmĺkli a stuhli prekvapením. James najskôr zbledol, ale vzápätí sa v ňom prebudila slávna nálada jeho temperamentnej matky. Očervenel, prudko sa nadýchol a otvoril ústa, aby tomu neuveriteľne hlúpemu tvorovi povedal čo si myslí, keď mu na plece dopadla ťažká ruka.
„James, čo tu robíš? Kde je matka?“
„Otec?“ James vzhliadol v horore a vlasy na zátylku sa mu zježili. „Ja...ja...len som chcel...,“ koktal a začínal sa chvieť. Ruka na jeho ramene pritiahla stisk.
„Chlapec chcel vybrať z vašej klenby zlato,“ zaškriekal goblin a dlhým prstom ťukal na pergamen. „Tvrdil, že je váš syn,“ pokračoval kývajúc na dvoch bojovníkov, ktorý sa k nemu blížili. Harry sa obzrel a zamračil sa.
„O čo tu teda ide. Tento chlapec je môj najstarší syn James. Aj keď tu v tomto čase nemá čo robiť sám a bez sprievodu rodičov. Ale teraz som tu a môžeme všetko bez kriku vyjasniť.“ Po Jamesových lícach sa začali kotúľať prvé slzy.
„Nie, chlapec je podvodník. Nie je váš syn,“ goblin krútil tvrdošijne hlavou zdvíhajúc pergamen, „Krv neklame.“ Harry videl, ako sa stále viac ľudí zastavuje pri nich a s pootvorenými ústami počúva. Blysol po nich zúrivým pohľadom a potom ho uprel na goblina.
„Myslím, že vo svojej domácnosti si urobím poriadok sám. Toto musí byť omyl. Viem celkom určite, že toto je môj syn,“ odsekol, hodil na pult galleón a vytrhol mu pergamen z ruky. Bez toho, aby naň čo i len pozrel ho zastrčil do vrecka a ťahajúc Jamesa za sebou, viedol ho na druhú stranu haly. V tienistom kúte za divoko rastúcou odrodou hadieho smreku vo veľkom črepníku sa zastavil a zavlnil prútik stavajúc okolo nich ochrany. James teraz ticho nariekal roztierajúc si slzy po lícach obidvomi rukami. „Kde je matka?“ spýtal sa syna hneď, ako zastrčil prútik do puzdra.
„Do...doma,“ šepkal takmer nečujne chlapec pomedzi vzlyky, „o..ona ne...nevie, že...že som tu.“
„Ty si utiekol?“ nedôverčivo zatiahol Harry. „Prečo?“
„Ja...ja som chcel kúpiť strelu pre Albusa, aby mu nebolo ľúto, že nepôjde do školy so mnou,“ fikal utierajúc si nos chrbtom ruky. Harry vytiahol vreckovku , podal ju synovi a skenujúc klientov v banke , unavene si povzdychol.
„Ale, prečo si tu, v banke?“ James sa hlučne vysmrkal, poutieral si tvár a posmrkávajúc pozrel ne otca.
„Nemal som dosť peňazí a tak som si ich chcel vybrať zo svojho poručníckeho účtu.“
„Ako vieš o účte?“
„Počul som, keď ste o tom s mamou hovorili. To sú peniaze, ktoré sú určené financovať naše štúdie, však?“
„Áno, ale len v prípade, keby sa mne a mamičke stalo niečo zlé a my by sme sa o vás už nemohli postarať,“ Harry si kľakol na jedno koleno tak, aby mal tvár vo výške synovej a pozeral mu priamo do svetlo hnedých očí. „Dovtedy všetko čo potrebujete ide z našej spoločnej klenby. Do toho je samozrejme zahrnuté aj tvoje pomôcky do školy a tvoje vreckové.“ Zdvihol hlavu a znovu preletel pohľadom priestor medzi pultmi. Keď si všimol, že si ich viacerí klienti banky zvedavo prezerajú vstal pevne zvierajúc čeľuste. , Budeme šťastní, ak sa táto udalosť neobjaví na prvej strane Denného Proroka,´ pomyslel si znechutene a vytiahol prútik. Krátkym švihnutí odstránil všetky stopy sĺz zo synovej tváre , zrušil bublinu súkromia a vzal ho za ruku. „Poď, odprevadím ťa ku kozubu,“ jemne ho potiahol za sebou, ale dieťa sa vzoprelo.
„Ale, ja som chcel...,“ James pozrel prosebne na otca, ktorý si zamračene potrel tvár a zosilnil ťah.
„Môžeme sa tam zastaviť po ceste,“ zavrčal krátko kráčajúc ku goblinovi , ktorý na neho čakal s množstvom pergamenov v rukách. James cupkal vedľa neho a smutne premýšľal, aký bude jeho trest. „Je mi ľúto, Griphook , budeme to musieť dokončiť neskôr,“ oznámil stroho a vzal hrubú zložku pergamenov, ktoré mu goblin ponúkal. Preložil ich a zasunul do vnútorného vrecka habitu. „Pozriem sa na to hneď, ako budem mať čas,“ prisľúbil a odkráčal strmým krokom naprieč halou priamo k obdĺžniku ostrého slnečného svetla, ktoré prenikalo dnu otvorenými dverami. James cupotom vedľa naho so sklonenou hlavou a dúfal, že dni do konca augusta ubehnú rýchle.
Oheň v kozube za Jamesom poklesol a Harry sa otočil k nádobe s prachom. Okamžik stál so sklonenou hlavou premýšľajúc, ktorú adresu zadať. ,Ako je možné, že sa Jamesovi podarilo odísť z domu nepozorovane? Čo tam Ginny robí? Prečo nedáva na deti lepší pozor?´ otázky mu hučali hlavou, ako vodopád, ale pohľad na hodinky ho prinútil vrátiť sa na ministerstvo. O necelú hodinu predsedal schôdzke celého oddelenia a ,rozhovor´ s manželkou o zodpovednom plnení jej rodičovskej funkcie by mu celkom určite nenechal čas na prípravu. Znechutene potriasol hlavou a hodil do ohňa hŕstku prachu. Tom leštiaci pri pulte poháre sa zvedavo pozeral, ako sa tmavo červený plášť jeho uniformy vzdul, keď aj on vkročil do zelených hučiacich plameňov. Zvraštené obočie a tmavý výraz v tvári vrchného aurora neveštil nič dobrého. Harry vykročil z kozuba v Átriu ministerstva a rýchlym krokom mieril k výťahom nevšímajúc si zvedavé, alebo ustarostené pohľady, ktoré k nemu vysielali zamestnanci ministerstva, ani líškavé úsmevy čarodejníc pokúšajúcich sa získať jeho pozornosť.
Oddelenie aurorov bolo na druhom poschodí a jeho sekretárka ho už čakala so stohom zložiek vŕšiacich sa na prípravnom stole. Zamračene na ne zazrel a potriasol hlavou.
„Teraz nie, Olívia,“ ukázal na zložky a otvoril dvere do kancelárie. „Roztrieďte ich na podľa stupňa rozpracovanosti a potom mi ich prineste. Tie vyriešené navrch,“ prikázal a zatvoril dvere. Jediným pohybom strhol plášť, hodil ho cez hák vedľa dverí a spadol do stoličky za veľkým písacím stolom. ,Chlapec je podvodník, on nie je váš syn,´ znelo mu v hlave tvrdenie goblina z banky. Dobre, tam to jednoznačne zmietol zo stola vzhľadom k množstvu zvedavých uší ako omyl, ale v skutočnosti vedel, že krvné testy , ktoré sú vykonávané na očarenom pergamene sa nemôžu mýliť. Trasúcimi sa rukami vytiahol zväzok pergamenov, ktoré mu dal Griphook, odhodil ich na stôl a potom pred sebou rozprestrel tmavý, hrubý pergamen a na chvíľu pevne stisol viečka. ,James je môj syn, bol som pri tom, keď sa narodil, vstával som k nemu v noci a vymieňal som mu špinavé plienky. Bol som pri tom, keď sa prvý raz usmial, keď sa po prvý krát postavil na nohy a prvý krát letel na metle. Je naozaj také dôležité, či som bol ten, kto ho splodil?´ pýtal sa sám seba, ale vzápätí si uvedomil, že tu sa nejedná len o jeho pocitoch k chlapcovi. , Tu ide o viac. A najdôležitejšou vecou z toho všetkého je jeho dôvera k manželke. Ak ho Ginny podviedla a prinútila ho veriť, že dieťa splodil on, môže jej ešte veriť? V čom všetkom ho ešte podvádza? Kde sa jej zrada zastavila?´ Duto zastonal, otvoril oči a vzápätí sa celý jeho svet zrútil ako domček z karát.
Komentáře
Přehled komentářů
tak se nám to začíná komplikovat a myslím, že si myslí na toho samého, jako si myslím já. Doufám, že myslíme dobře :-D. Stát se může cokoli, ale nechtěla bych být na místě toho rodiče, který byl v omylu... ať už je na vině nevěra, nebo třeba administrativní chyba.
Těším se na další
ajajaj...
(meg, 29. 1. 2012 15:44)je james syn toho,koho myslím???jsem napnutá jak kšandy
a jéje,
(soraki, 30. 1. 2012 9:15)