Priestorom a časom

19.  Spomienky

 Ráno bolo doslova hektické, pretože zaspali. Dôsledkom toho sa na tréning dostavili strapatí, úbory navlečené na pyžamá a karpiny si vytierali z očí ešte pri behu  na prekážkovej dráhe, ktorú im tréner nariadil obehnúť tri krát ako rozcvičku.
„To vás celkom určite zobudí. A nezabudnite dvíhať pri preskokoch nohy, lebo si pri tretej prekážke  rozbijete nosy!“ kričal za nimi, keď  kľajúc popod závan vyštartovali vpred.
„Čo má dnes s tou trojkou?“ šomral medzi výdychmi Dannan a Etan na neho vrhol zamračený pohľad.
„Buď rád, že sa neupriamil na nejaké vyššie číslo, lebo by sme tu poskakovali ako žriebätká ešte po obede. A teš sa, že opičiu dráhu prerábajú, inak by sme teraz viseli na lanách ako dva šimpanzy. Vieš, že je to jeho obľúbenec.“
„Šetri dych, inak nás tu nechá behať do nemoty,“ odfrkol brat a vyrazil dopredu. Ďalšiu hodinu sa Tako vyžíval vo vymýšľaní cvikov, ktoré aktivovali každý sval v tele a tak boli chlapci po tréningu prepotení , bez dychu a sotva plietli nohami.
„Óóóóch! To je úľava,“ stonal Dannan pod nápormi horúcej vody v sprche. Po troch sériách klikou, vzporov, sklápačiek, naťahovacích a posilňovacích cvikov dostali do ruky tenisové rakety a  Tako s démonickou žiarou v oku aktivoval  kúzlo, ktoré odpaľovalo tenisové  loptičky. Bolo to zákerné a hlavne zlomyseľné, pretože ak ste netrafili loptičku, trafila ona vás. Po dvadsiatich minútach boli otlčení ako dve hrušky.
„Mám päť nových modrín,“ skonštatoval Etan, keď sa poutieral  a letmým pohľadom skontroloval časť svojho trupu, kam dostal najviac zásahov.
„Priemer,“ uškrnul sa Dannan pýšiaci sa jednou veľkou na pleci a siahol po masti, ktorou sa po tomto tréningu natierali s nudnou pravidelnosťou. Hustá, zapáchajúca liečivá masť sa rýchle vpila do kože a po niekoľkých sekundách sa tmavé fľaky na ich telách rýchle strácali.
„Teraz máme dve hodiny s otcom a potom...,“ Dannan zvraštil obočie, ale vzápätí sa jeho oči zväčšili do veľkosti tenisových loptičiek, „peklo, potom je spoločenské správanie a dnes je zase tanec,“ doložil s tvárou skrútenou znechutením. 
„A?“ Etan pokrčil plecami, upravil si záhyby košele pod opaskom a prihladil neposlušnú kader, ktorá sa mu skrúcala vedľa oka.
„Na teba sa Dru tak nelepí,“ vrčal uťahujúc opasok o dierku. „Klio je pri tanci ako pijavica a doslova sa na mňa prisaje. Neznášam to!“
„Tak to nenápadne naznač majstrovi a on sa o to postará,“ prehodil Etan s úsmevom, pretože vedel, že malá Klio bola do jeho brata až po uši zamilovaná a jeho nepohodlie s tou skutočnosťou bolo pre neho zdrojom mnohej zábavy.
„Som,“ zavrčal Dannan v odpoveď už pred dverami otcovej pracovne. „Nič ju neodradí a nemôžem čakať, keď pôjdeme do školy a konečne sa jej zbavím.“
„Ach! O pár rokov budeš tento problém vnímať inak,“ ozval sa otec otvárajúc dvere. „Krásna slečna, ktorá javí taký zrejmý záujem ťa nebude obťažovať, ale priťahovať a nie len pre jednu vec,“ mrkol na chlapcov, ktorí sa usadili k pracovnému stolu a pripravili si poznámkové bloky. Na tvárach oboch jeho synov rozkvitol rumenec a rozpaky. Nemali radi, keď na nich vytiahol kartu vzťahy medzi pohlaviami. Aj po roku dôkladného vzdelávania sa ešte stále pýrili skoro tak silne, ako na začiatku.
„Ewww!“ zaškľabil sa Dannan a vyčítavo sa na neho pozrel. „Myslel som, že dnes  budeme hovoriť o politickej situácii s strednej Európe a nie o dievčatách.“
„V skutočnosti, dnes budeme hovoriť o vašich školách,“ odpovedal a sadol si oproti nim. „Pred vami je veľmi dôležité rozhodnutie, potrebuje dostatok kvalifikovaných informácií, aby ste sa rozhodli správne.“
„Predpokladám, že iní rodičia proste rozhodnú o vzdelávaní svojich detí sami,“ nadhodil Etan a s úsmevom mrkol na otca. Ten len pokrčil plecami a prikývol.
„Asi áno, ale nebudete rozhodovať sami, sme tu s matkou pre vás a vyhradzujeme si právo na posledné slovo. Koniec koncov, sú to naše peniaze, ktoré zaplatia požadované školné.“
„Dobre, tak teda školy,“ Dannan sa na okamžik zamyslel a potom začal písať do bloku a komentoval nahlas svoju činnosť. „Podľa toho, čo sme zatiaľ počuli, väčšina škôl má podobné zameranie. Čím sa navzájom  odlišujú? Práve tie rozdiely by mohli byť na nich najzaujímavejšie.“
„Áno, vo svojom základe sú všetky rovnaké,“ prikývol otec a pohodlnejšie sa oprel v kresle, „snažia sa naučiť mladú generáciu čarodejníkov, ako kúzliť bez toho, aby si spôsobili nejakú škodu,“ v tomto bode ho prerušil kašeľ, ktorý prichádzal od oboch zamračených chlapcov. Zasmial sa a potom zvážnel. „Dobre, to je skutočnosť. Základom každej školy je poskytnúť vzdelanie. Ako a v ako rozsahu,  to je už úplne iná otázka.“
„Myslíš tým množstvo vyučovaných predmetov a kvalitu pedagogického zboru?“ spýtal sa Etan a otec sa žiarivo usmial.
„To! Je veľa oborov mágie a viaceré školy sa niektorým z nich spravidla vyhýbajú, pretože sú časovo a kvalifikačne veľmi náročné a nie je možné vyučovať ich hromadne. Ako napríklad Oklumenciu a Legilimenciu.  Iné sú zase viazané na špeciálny talent, ktorý sa v populácii vyskytuje len zriedkavo a tak nevidia potrebu zaradiť jeho trénovanie do osnov. Napríklad ľudskú premenu , či už metamorf alebo animals, nájdete ako povinný predmet len v Durmstrangu.“
„Čo majú teda spoločné? Myslím okrem všeobecného cieľa?“ Etan špúlil ústa a vraštil obočie do úzkej čiarky netrpezlivo vyzývajúc otca, aby bol konkrétnejší.
„Napríklad základy. Prvé tri roky vyučovaní sú veľmi podobné na všetkých školách. To je včítane ponúkaných predmetov z ktorých si študenti môžu vybrať. Všetky vyučujú Čarovanie, Elixíry, Obranu, Atronómiu, Herbológiu , Starostlivosť o magické nemé tváre  a Základnú transfiguráciu. To sú povinné predmety pre všetkých študentov a okrem toho každá škola ešte ponúka niekoľko voliteľných , samozrejme v ich základoch, pretože tie sú oveľa náročnejšie na úroveň mágie a pochopenie jej fungovania.“
„Fajn,“ Dannan konečne namočil  pero a napísal na prvý riadok v bloku, „čo nám okrem povinných predmetov môže ponúknuť Durmtrang,“ vyčkávaco pozrel na otca zdvíhajúc spýtavo jedno obočie.
„V prvom rade si musíte uvedomiť, že zameranie školy je odlišné. Zatiaľ čo ostatné sú zamerané na stred, čiže priemer čarodejníckej populácie, Durmstrang sa zameriava na jednotlivcov a dáva im možnosť postupovať v ich individuálnom tempe. Okrem povinných predmetov, ktoré som vám vyrátal, majú povinnú ešte Telesnú príprava, Etiketu a Formálne súboje. Jeho voliteľné predmety sú Magické obrady a zvyky, Živelná mágia ,Ľudská premena a Čarovanie bez prútika.“
„Wau!“  zvolal Etan s neveriacky civel na pergamen, kam očarované pero zapísalo všetko, čo otec povedal. „Toľko predmetov? Ako sa to dá stihnúť?“
„Disciplínou a tvrdou prácou,“ otec pokrčil ramenami. „Škola je podobne ako väčšina z nich internátna a tak to využívajú v plnej miere. Je požadované, že si študent z týchto voliteľných predmetov vyberie najmenej dva a preto študenti tejto školy celkom určite nemajú čas na nejaké neprístojnosti vo voľnom čase.“
„Asi preto, že žiadny nemajú,“  zašomral Dannan , ale inak to nekomentoval, pretože to bolo skoro identické, ako ich vlastné rozvrhy. Ani oni nemali takmer žiadny voľný čas. Rôzne tréningy a vyučovania zaberali takmer každú minútu dňa od skorého rána do neskorej noci.
„Ale má to jednu výhodu. Nemusíte tam chodiť povinných sedem rokov, ako do ostatných škôl.“
„Ako to, ostatné školy neumožňujú predčasné ukončenie? Aj keby sme zvládli všetko požadované učivo, museli by sme tam chodiť až do konca siedmeho ročníka?“
„Tak,“  rázne prikývol otec. „Najmä Rokfort je v tomto veľmi tvrdý. Nikto nemôže ukončiť školu skôr, než je záverečné vyradenie. A naozaj neponúkajú žiadne zaujímavé predmety. Okrem povinných sa od tretieho ročníka môžu študenti zúčastňovať ešte aj na Veštení, Starovekých runách a Aritmancii,“
„Žiadny telocvik?“ Etanove oči rástli široké prekvapením. „Ako zvládajú fyzičku?“
„Škola je v starovekom, rozľahlom zámku s množstvom dlhých chodieb a schodísk. Dostať sa z jedného miesta na druhé vyžaduje množstvo fyzickej námahy.“
„Ale to predsa nemôže nahradiť kvalitný tréning,“ odporoval   chlapec zanietene a zamračil sa. „To je veľmi jednostranné cvičenie a nepomáha fyzickému rozvoju,“ Etanove mračné pohľady naznačovali, že Rokfort získal práve čierny bod.
„Prečo vyučujú Veštenie?“ spýtal sa Dannan nechápavo. „To sa predsa nedá naučiť. Buď si veštec, alebo nie. Žiadna ďalšia alternatíva neexistuje.“
„Učia čítať z čajových lístkov, z kávovej usadeniny, z kryštálovej gule  a snov,“ odpovedal otec a v rohu úst sa mu objavil pohrdlivý úškľabok. Presne identické úškľabky sa vytvorili aj na perách jeho dvoch synov.“
„Šarlatáni,“ odfrkol Dannan a Rokfort si pripísal druhý čierny bod. „Prečo by sme mali ísť do školy, ktorá nerozvíja celú osobnosť, neposkytuje dostatok priestoru pre individuálny rozvoj a tlačí študentov do priemernej hromady?“ spýtal sa sladkým hlasom a s pohľadom upretým do bratových očí meno školy napísané na pergamene tvrdým ťahom pera vyškrtol. V tej chvíli otec prudko zdvihol ruku a položil ju na menšiu synovu.
„Počkaj ešte! Možno, keď si pozriete tie spomienky, ktoré som vám včera dal, získa táto škola pre vás určitú apeláciu.“
„Prečo si to myslíš?“ nechápavo zdvihol obočie Etan a potom sa mierne zamračil. On už na tie spomienky, ktoré na nich čakali v ich obývacej izbe celkom zabudol. Ráno nemali čas ani sa poobzerať okolo seba a pravdu povediac, nejako sa mu do nich nechcelo. Celé jeho vedomie kričalo, že po ich prezretí sa všetko zmení a on nechcel nič meniť.
„Viete, pred niekoľkými rokmi žili v celkom odlišnej  prítomnosti dvaja muži. Ich život nebol veľmi zábavný a tak, keď dostali možnosť zmeniť to, chopili sa jej. Zmenili všetko! Ale  v živote nie je nič zadarmo a za všetko musíme zaplatiť určitú cenu. Oni sa pre  možnosť prežiť život lepšie vzdali svojej pamäte. To bola podmienka a cena, ktorú zaplatili. Avšak práca, ktorú predtým urobili nebola celkom ukončená a tak vybrali niekoľko spomienok, aby mohli v určitom bode svojho terajšieho života nadviazať na ten predchádzajúci a dokončiť ju.“ Jean si teraz pozorne všímal reakcie svojich synov a ich zamračené čelá a zužujúce sa oči ho upozornili, že sú znepokojení. Tento krát si to Dannan spočítal rýchlejšie. Jeho čeľuste sa pevnejšie zovreli a z očí vyšľahol záblesk strachu.
„Hovoríš o nás, však. Chceš nám tým povedať, že v skutočnosti nie sme tvoje deti?“
„Ach, nie! Ste moje, naše  deti! Vo vašich žilách koluje moja krv aj krv vašej matky, vo vašich telách pulzuje mágia našich rodov. Ste naše deti tak, ako len môžete byť, ale nevytvorili sme vás obvyklým spôsobom.“ V tomto bode jeho reči už  oči  oboch chlapcov boli široké  a zúfalé. ,To nemôže byť pravda! Naši rodičia nie sú naši rodičia? Sme adoptovaní? Kto sme v skutočnosti? A naozaj to chceme vedieť?´  Jean priam videl otázky, ktoré sa im preháňali hlavami. Práve preto im nedal veľa času na strach, ale okamžite pokračoval vo vysvetľovaní. „Ja a vaša matka sme nemohli mať deti. Keď nám bolo jasné, že rod LeBlanc vyhynie a nezostane nikto, kto by pokračoval v mene a poslaní, obrátili sme pohľad do budúcnosti a spojili ju s minulosťou. Vy obaja viete, že jedným z darov môjho rodu sú veštecké sny. Obaja ste túto schopnosť zdedili, ale nie v takej miere, ako ju mám ja. Už od veľmi ranného veku som mal videnia, ktoré sa plnili a každý sen som zapisoval. Medzi mnohými z nich boli videnia dvoch mužov, ktorí napravia chyby minulosti a vytvoria pre všetkých lepšiu budúcnosť. A oni sa aj stanú mojimi synmi. Keď sme , vaša matka a ja zomreli, odkázal som jednému z vás svoj majetok a s ním aj poslanie.“
„Ale mamička a ty ...obaja ste mladí, nemohli ste zomrieť! Kedy?!“ zvolal Etan s očami, ktoré mu takmer vyliezli z jamiek.
„Ach!“ Jean sa spokojne usmial. „To je pozornosť vášho dobrého priateľa. Myslel si, že by nebolo  pre vás veľmi zábavné vyrastať v domácnosti s dvomi starcami a tak nám poslal omladzovací elixír, ktorý vynašiel na základe informácií, ktoré ste mu vy dodali. Tak sa snažil vám to trochu oplatiť.“
„Kto je náš priateľ?“ vyzvedal Dannan, ale Etan po ňom strelil zúrivý pohľad, ktorý ho okamžite umlčal. Neprial si, aby sa teraz rozhovor zvrtol iným smerom a tak úpenlivo civel na otca s túžbou po poistení , že obaja stále patria k rodine, v ktorej doteraz  vyrastali.
„Vašim dobrým priateľom je Nicolas Flamel a keď dospejete, rád vás opäť uvíta vo svojom dome. Tak späť k nášmu príbehu. Obaja muži splnili poslanie, ktoré som im zanechal a vrátili sa do  tohto zámku v čase, keď sme ešte žili. No a keď sa dozvedeli, že pre nový život musia obetovať ten starý rozhodli sa zanechať niečo z neho vo forme spomienok, ktoré teraz na vás čakajú vo vašej obývacej izbe aj s listami, ktoré vám napísali.“
„Takže naozaj nie sme vaši?“ zastonal Etan a oči sa mu zaliali horúcimi slzami. Miloval svojich rodičov a vedomie, že by ich mal stratiť mu lámalo srdce. Jean vidiac synove utrpenie prudko potriasol hlavou.
„Ste naši oveľa viac, než keby sme vás vytvorili tradičnou cestou!“  zvolal rozhodne a v snahe vysvetliť čo najrýchlejšie a najjasnejšie čo sa stalo, sa takmer zakoktal. Odkašľal si a pár krát sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil. „Učili ste sa o magických rodinných rituáloch a jedným z nich bol aj   ,Rituál vstúpenia´,“ sotva to dopovedal  oči oboch chlapcov sa prudko rozšírili a tváre pobledli.
„Ale ten je veľmi nebezpečný!“ šepol Etan a blikol pohľadom na bratovi bielu tvár.
„Áno, ale tesní magické pripojenie dokonca viac, než priama rodinná príslušnosť, pretože berie mágiu oboch rodičov a vkladá ju do potomkov. A nedá sa urobiť so žiadnym skutočným rodinným príslušníkom, pretože by nastalo magické preťaženie. A to sa takmer stalo,“ povzdychol si. „Očividne boli rodiny vo svete, odkiaľ ste prišli oveľa tesnejšie  poprepájané, než ktokoľvek z nás tušil. Ale jeho výsledkom je, že  ste sa stali našimi deťmi v tom najlepšom slova zmysle magicky aj geneticky, pretože mágia prestavala aj vaše telá. V tých spomienkach uvidíte, ako ste vyzerali pred rituálom. Podobnosť s vašim terajším vzhľadom je veľmi malá.“ Obaja chlapci si opatrne vydýchli, ale v ich očiach ešte stále ohníčky neistoty. ,Možno po vzhliadnutí spomienok sa upokoja,´ pomyslel si Jean a usmial sa. „Navrhujem, aby sme dnes trochu pozmenili váš rozvrh.  Teraz pôjdete do svojich izieb, prečítate si listy, prezriete spomienky a porozprávate sa o tom. Potom sa tu opäť stretneme  a budeme pokračovať v hodnotení škôl, ktoré vám poslali svoje pozvania.“ Len čo dopovedal, obaja  chlapci bez slova vstali a obrátili sa k dverám. „Dnes sa výnimočne môžete premiestniť,“ poznamenal vo chvíli, keď sa chceli rozbehnúť. Obaja sa na neho prekvapene ponad plece pozreli a vidiac jeho rozškľabenú tvár, stisli rozhnevane čeľuste.
,Ani tento kúsok, tak stráženej informácie, otcovi neunikol,´ zavrčal v duchu Etan a bez zvuku zmizol z pracovne. Dannan ho v mihu oka nasledoval.
„Zaujímavé,“ poznamenal Jean do prázdnej miestnosti. „Takúto formu premiestňovania som ešte nevidel. To si zaslúži bližší pohľad,“ vstal a vytiahol prútik. „Chlapci zrejme vynašli svoj vlastný spôsob a je efektívny. Žiadny hluk a žiadna pobočnica zostatkovej mágie,“ doložil, keď preskúmal miesto, kde obaja jeho synovia v okamihu premiestnenia stáli.
  Zhmotnili sa uprostred svojej obývacej izby a zamračene sa okolo seba obzerali. V okamžiku, keď sa ich pohľady zastavili na zvitkoch,  sa ich zamračenie ešte prehĺbilo. Váhavo ich vzali , zlomili pečate a nechali pergamen, aby sa odvíjal vlastnou silou. Ešte nenašli dosť odvahy nazrieť do nich, ale vedeli, že to nemôžu odkladať donekonečna.
„Tak...,“ začal Etan a nervózne stisol zvitok v ruke tak silno, až zaprašťal, „mali by sme...,“ nervózne prehltol, povzdychol si a spustiac hlavu dolu, zamieril k svojej spálni.
„Mali...,“ prikývol  Dannan sekundu, alebo dve sa za ním pozeral a potom s povzdychom človeka, ktorý robí niečo  čo naozaj urobiť nechce , kráčal na opačnú stranu a starostlivo za sebou zavrel dvere. Sadol si na posteľ a hryzúc spodnú peru takmer do krvi, pomaly rozbaľoval zvitok odhaľujúc text napísaný čiernym atramentom.   Pokúšajúc sa privyknúť si na hranatý rukopis, začal čítať a čím dlhšie čítal, tým širšie jeho oči boli.
  Po pol hodine sa  vynorili zo spální obaja  veľmi zmetení a nedopravení. Etan mal pevne zaťaté čeľuste a vražedný pohľad, ktorým prehľadával izbu. Takmer okamžite našiel, čo hľadal. Bola to plochá kamenná misa popísaná po celom obvode množstvom rún a pomaľovaná obrazmi, ktoré vyzerali, akoby vypadli z nočnej mory.
„Tam“ štekol na brata a Dannanove obočie skočilo prekvapene hore. Ani on neplápolal nadšením, ale prečo bol brat taký rozzúrený? To sa už Etan hrabal vo fľaštičkách vypĺňajúcich šperkovnicu.
„Čo ťa pohryzlo? Si akoby ti uleteli včely a ešte ťa nezabudli pri odlete všetky láskyplne zobnúť žihadlom,“ doberal si ho brat sarkasticky a postavil sa k stolu, aby mal k mise lepší prístup.
„Uvidíš! Ja nemôžem uveriť, že na svete môžu vôbec existovať takí bastardi, ako ten...ten...,“ v hneve si nemohol spomenúť na meno a tak rozbalil pergamen a letiac pohľadom po riadkoch , hľadal meno človeka, ktorý jeho predchádzajúcemu ,ja´ vedome zničil celý život, „ten Albus Dumbledore. A my sme ho nechali žiť! Nevieš z akého neznámeho dôvodu sme boli takí mäkkí? Stačilo tak málo a mali by sme po problémoch, ale my nie! My sme si ho museli nechať a teraz ho po celý zvyšok našich životov budeme sledovať, či niečo nevyvádza!“ v zúrivosti mrštil zvitkom naprieč izbou nehľadiac na to, že letiaci pergamen zmietol po ceste zo dve nedohrané hry. 
„Hej! Niežeby mi vadilo niekoľko drsnejších výrazov, ale daj si pozor, aby ti neušli ústa pred mamou, lebo ti ich poumýva mydlom!“ zavracal brata Dannan a aj sám sa mračil pod jeho náladou stále viac. „Spolu, alebo každý sám?“ spýtal sa ukazujúc na misu.
„Spolu! Toto sa týka nás oboch a čo neuvidím ja, možno si všimneš ty.  Ale  to vyzerá, že otec dnes bude v pracovni aj nocovať,“ zavrčal a vylial do misy prvú fľaštičku. Strieborná látka sa roztiekla po dne misy,  postupne sa roztiahla a naplnila ju až po okraj. Bratia pozreli na seba a potom stisnúc pevnejšie čeľuste sa odhodlane do nej ponorili .
  V nasledujúcich dvoch hodinách sa striedavo vynárali a opätovne ponárali do spomienok a zakaždým boli ich tváre pochmúrnejšie. Keď bola šperkovnica prázdna a všetky spomienkové fľaštičky znovu naplnené sa povaľovali všade po stole, klesol fyzicky a emocionálne vyčerpaný Etan do kresla a obidvomi rukami si zovrel hlavu, aby mu nepukla  od množstva informácií, ktoré v predchádzajúcich hodinách načerpal.
„To bolo veľmi informačné,“ zastenal Dannan a dosadol do vedľajšieho kresla. „Ale pochybujem, že sme pri tej rýchlosti videli a hlavne pochopili všetko, čo nám tým naše predchádzajúce ,ja´ chceli povedať.“
„Asi nie, ale prevažnú väčšinu celkom určite!“ sekol rukou Etan a takmer tie fľaštičky zmietol zo stola. Dannan skočil a prikrývajúc ich rukami, zadržal ich z valenia sa dolu.
„Daj pozor! Ešte ich budeme potrebovať!“ skríkol a nozdry sa mu zachveli potláčaným hnevom.   
„Prepáč,“ zastenal Etan a zavrel unavene oči pokúšajúc sa vytriedil z toho marastu  podstatu, ktorá by ich naviedla  na správnu cestu. „Je neskoro, som hladný a otec na nás čaká v pracovni,“ mumlal nejasne a skrčený, akoby mu na plecia sedela váha celého sveta sa hrabal na nohy. Sotva sa postavil, uchopil bratovu ruku a oboch bez ďalších rečí premiestnil.
  V otcovej pracovni ich čakal nielen otec, ale aj plný podnos , dva taniere  a na každom boli dva hrubé plnené sendviče a čajová  kanvica, z ktorej stúpala para. Aj keď sa objavili nečakane a opäť bez jediného zvuku,  Jean nepohol ani brvou, ale pokojne ukázal na stolík s jedlom a pohodlnejšie sa oprel v kresle. Kým chlapci hladno jedli, pozorne skúmal ich zamračené tváre a tmavé blesky, ktoré hádzali jeho smerom. Sotva zmizol posledný sendvič a na tvárach jeho synov sa ukázalo určite uvoľnenie, usmial sa spokojne a prikývol. ,Nasýťte zviera a môžete hovoriť s človekom,´ pomyslel si  a spojil brušká prstov do striešky, opierajúc si jemne bradu o najdlhšie prsty.  Etan náhle položil šálku s čajom a zdvihol hlavu hľadiac mu priamo do tváre.
„Videl si to?“ spýtal sa a hlase mu zaznieval tvrdý, nekompromisný tón.
„Samozrejme, trvali ste na tom, že to musím vidieť prvý,“ prikývol  a vlnou ruky upratal stôl. Ďalšia vlna naň priniesla otvorené školské listy a Dannanov blok, v ktorom bolo meno Rokfortu prečiarknuté hrubou čiarou. „Ešte trváte na tom, že Rokfort vypadáva v prvom kole?“ spýtal sa zdvíhajúc   obočie. Chlapci pozreli na seba a potom rozhodne prikývli.
„Podľa toho čo sme videli sa situácia v Rokforte veľmi nezmenila. Bude jednoduchšie  zmeniť mienku  jednej rodiny, než  zmeniť  túto zastaranú inštitúciu,“ Dannan pokrčil plecami a pozrel na brata. „Okrem toho by to bolo osudné, chodiť do tej istej školy, ako naše terajšie ,ja´! Podľa týchto spomienok sa veľa zmenilo a oni nebudú takí istí. Po vzhliadnutí spomienok by sme ich neustále porovnávali s teraz nejestvujúcou minulosťou. A nielen ich, ale všetko, čo sme ako oni kedysi poznali. Bude lepšie, ak začneme niekde inde a to bude...,“ zvraštil obočie a hrabal sa v listoch. Potom vytiahol jeden  s veľkou pečaťou privesenou na spojoch. Bola na nej veža s prekríženými prútmi a nad ňou šíril krídla veľký , dvojhlavý orol. Jean so záujmom študoval synov a jemne si poklopkával ukazovákom po líci.
„Durmstrang? Prečo práve táto škola? Možno by ste mali počkať na ďalšie ponuky a porovnať ich,“ navrhol pomaly a chlapci pokojne prikývli.
„Iste, nie je problém, ale medzi týmito,“ Dannan mávol rukou k hromádke listov, „ celkom jasne víťazí škola, ktorá nám dá možnosti individuálneho rastu a kompletného vývoja. Je jediná, ktorá požaduje fyzičku a je dostatočne tvrdá na to, aby sme nestagnovali. My sme sa počas predchádzajúcich rokov naučili veľa doma a to všetko by bolo k ničomu, ak by sme sa museli prispôsobovať slabým študentom a mizerným čarodejníkom len preto, lebo oni nemôžu urobiť to, čo my môžeme. Všetky ostatné školy podporujú priemernosť a to sa mi nepáči.“
„Podobne,“ zavrčal Etan prikyvujúc. „Študijný plán je podobný tomu, ktorý máme teraz, takže nám nebude robiť problémy úspešne splniť ich požiadavky.“
„A čo dievčatá? Ste si istí, že zvládnu takúto náročnú školu?“
„Hermiona milovala výzvu,“ odvrkol Etan , „a Rokfort ju len zbytočne brzdil. Bude to tam zbožňovať. Hoci, fyzická príprava by jej mohla robiť problémy. V tých spomienkach nebola ani zmienka o tom, v akej bola kondícii.“
„Dobrej“ odvrkol Dannan. „Všimol si si koľko mala v taške, ktorú neustále vláčila po tých nekonečných chodbách ,  kníh? To vypracovalo pevné svalstvo na chrbte a rukách. O svaly na nohách sa postarali schody. Aj keď nekonečné hodiny v knižnici...,“ zmrštil tvár a mávol rukou. „Budú v poriadku, teda...,“ pozrel spýtavo na otca, „sú obe v poriadku?“
„Ach, áno, obe sú v poriadku,“  zachechtal sa Jean nad úľavou, ktorá preletela cez tváre jeho synov. Oni teraz poznali dievča len sprostredkovane cez spomienky, ale atrakcia bola zrejmá. „Dab sa tu zastavila pravidelne raz do roka a informovala ma o situácii v rodine.“
„Čo sa stalo Helenke v tej inej minulosti?“ vyzvedal Dannan .
„Podľa Dab, keď mali dievčatá päť mesiacov, roztrhla Hermiona matke perlový náhrdelník. Rodičia  perličky  zozbierali, ale  nie všetky. O dva dni po tomto incidente sa deti hrali v ohrádke a Helenka našla zatúlanú perlu. Ako väčšina detí, strčila si ju do úst a začala sa ňou dusiť. Našťastie škriatkovia boli v pohotovosti a Puff ju zasiahol od chrbta kúzlom  ,Libero occlusio´. Perla vystrelila z jej hrdla takou silou, že rozbila okno na druhej strane izby. Rodičia boli ešte dlho vydesení a škriatkovia mali problémy zostať nepozorovaní, pretože sa jeden z nich neustále vznášal nad deťmi. Ale postupne sa situácia normalizovala a po ďalšom pol roku si Kate uvedomila, že ich deti napriek všetkým zahaľovacím kúzlam  vidia. Odvtedy sa ich vzťah rýchle vyvíjal. Dievčatá prijali mágiu celkom prirodzene a boli dychtivé, naučiť sa čo najviac.“ „Áno, áno,“ prikývol Etan, „to vyzerá celkom ako Hermiona, ktorú sme videli v spomienkach. Naučiť sa čo najviac a byť najlepšia zo všetkých. Hoci, teraz bude mať tvrdú konkurenciu.“
„Nás?“  spýtal sa Dannan so širokým úsmevom, ale Etan len pokrútil hlavou. „Nie, nie, svoju sestru. Pochybujem, že bude iná. Aj ona bude chcieť vedieť všetko a budú súťažiť, ktorá ruka bude hore prvá,“ uškieral sa a oči sa mu veselo ligotali.
„Dobre, z tejto ponuky ste vybrali Durmstrang. Keď prídu ďalšie, môžeme  to prehodnotiť. A keďže sú dievčatá o tri roky mladšie od vás, budeme mať tri roky na to, aby sme nenápadne presvedčili Grangerovcov, že škola, ktorú si vy vyberiete je tá najlepšia aj pre ich dcéry.“
„Tri roky?“ zdesene zašemolil Etan a oči mu znovu nebezpečne liezli z jamiek. „Ja som si doteraz neuvedomil, že rituál vyžaduje deti staršie než dva.“
„To bude v pohode,“ mávol rukou Dannan. „Za tri roky bude celá škola vedieť, že sa k nim nemajú približovať. Nikto sa im v našej neprítomnosti neodváži ublížiť.“
„Ach! Ešte aj to,“ Etan bolestivo privrel oči a zafučal. „Krum!“
„A?“ Dannan zdvihol  spýtavo obočie. „Než nastúpia a trochu podrastú, bude preč. A my tam budeme v ich rozhodujúcich rokoch , tak nevidím problém.“
„Ale ja jeden vidím“ ozval sa otec mračiac sa a trochu nepohodlne si trel bradu. Synovia sa k nemu obrátili a spýtavo mu hľadeli do očí. „Durmstrang vyučuje ľudskú premenu od prvého ročníka a ,animágus´  je  jej  prvý stupeň.
„V čom je problém?“ nechápal Etan. „Som presvedčený, že to zvládneme. V skutočnosti...,“ pozrel na brata, ale otcove vydesený výraz ho zastavil. „Čo sa deje?“
„Vy ste sa nepokúšali o premenu? Vy?“ zaburácal, až sa okná rozdrnčali a obaja chlapci sa prikrčili.
„Nie, zatiaľ nie, ale...,“ začal Etan s oveľa slabším , trochu trasúcim sa hlasom.
„Nesmiete!“ zvolal otec. „Nie bez odborného dohľadu jedného z vašich vychovávateľov, alebo mňa. Ak to naozaj chcete skúsiť, bolo by najlepšie, ak som bol pri tom práve ja!“
„Ale prečo?“ zaskučal Dannan, ktorý mal tajnú predstavu, ako sa bude vo zvieracej forme  vykrádať zo zámku a skúmať okolie. Ak bude niekto vedieť, aká je ich forma, môže sa so svojim snom už teraz rozlúčiť. Pozrel na otca a povzdychol si. ,Môžem sa s tým rozlúčiť už teraz! Otec to nenechá ísť. A vôbec, prečo sa toho tak bojí?´  „Prečo potrebujeme odborný dohľad? A prečo práve ty?“
„To súvisí s našim rodom,“ povzdychol si otec. „Hovoril som vám, že ste naše deti a dedíte aj naše rodinné magické schopnosti. Taká mágia bez prútika je jednou z nich, ale dedíte aj rodinnú  genetiku pri premene,“ pozeral na ich nechápavé tváre a netrpezlivo prevrátil oči. „Je vám známe, že nie je možné zmeniť sa na magické zviera,“ začal s vysvetľovaním a obaja chlapci prikyvovali. To bolo prvé, čo im inštruktor povedal, keď začali s meditáciou a skúmali, ktoré zviera je im najbližšie.  Zatiaľ, žiaľ,  nemali úspech. „Dobre, to platí pre deväťdesiat percent magickej populácie. Asi  desať percent sa na magické zviera zmeniť môže!“
,BUM!´ Tak to bola bomba! Informácia, ktorá sa k nim zatiaľ nedostala! Obaja na neho civeli, akoby mu narástla na krku druhá hlava a od kostrče sa ťahal chvost. No, nie žeby sa nemohol, ale oni o tom ešte nevedia.
„Ako na grifina  alebo jednorožca?“ šeptal s očami ako taniere Dannan a po tvári sa mu odrazu začal rozlievať obrovský úsmev. „Chceš tým povedať, že patríme do tých desať percent?“
„Áno! Náš rod patrí k tým, ktorí sa môžu meniť na magické zviera.“
„Len jedno?“  Etan sa vzpriamil s oči mu horeli. „Aké? A ako je to vôbec možné?“
„No...,“ otec sa pokrútil , akoby musel povedať niečo nepríjemné, „ v skutočnosti sú to genetické odchýlky, ktoré vznikli krížením druhov.“ Obom chlapcom padli sánky a ich oči boli vo veľmi reálnom nebezpečenstve, že ich budú hľadať pod kreslami.
„Čo!?“ zvreskli, keď sa trochu spamätali a boli schopní zaklapnúť ústa . „Niekto z našich predkov sa krížil s nejakým zvieraťom?  Ewwwww! Fuj! Ako mohli! Bléééch!“  Prskali, škľabili sa a otriasali hnusom. Jean ich ticho pozoroval a čakal , až sa utíšia. Keď prvý šok pominul, znovu , hoci s grimasou na tvárach civeli na neho s otázkou v očiach.
„Aké zviera?“ spýtal sa Etan a v duchu sa modlil, aby to nebolo niečo odporné. Vedel, že s pomocou mágie je určité kríženie možné, ale nikdy o tom bližšie neuvažoval.
„Ach! To sa vám bude páčiť,“ otec sa nakrivo uškrnul. „ Je to drak!“
„Drááááááák?“ zatiahli obaja chlapci opäť spoločne, pozreli na seba, potom znovu na neho a pokrútili hlavou, akoby mu nadobro preskočilo. „Je fyzicky nemožné krížiť človeka s drakom. Stačí si porovnať veľkosť. Okrem toho draci majú úplne odlišný spôsob rozmnožovania, než ľudia. Oni predsa kladú vajcia, pre Merlina!“  jačal Dannan a prepaľoval   otca  pohľadom.
„Ale sú rozličné druhy drakov,“ Jean sa znovu zaškľabil a pokrčil plecami.  Chlapci znovu na neho civeli nemí a s očami oko taniere.
„Čo druh? Ja neviem o druhu, ktorý by bol čo i len približne k ľuďom,“ bľabotal Dannan a jeho oči rástli ešte širšie. „Chceš nám tým povedať, že sa zmeníme na nejakého mini pidi dráčika? Ako tá kreslená rozprávka o drakovi, čo chcel byť požiarnikom?“ jeho hlas sa zosilňoval každým slovom a nakoniec  jačal, ako siréna a celý sa triasol . V tom sa  obrysy jeho postavy začali rozmazávať a Jean sa prudko predklonil.
„Stop! Dannan, zastav okamžite!“ skríkol a vyskočil z kresla. Ale chlapec len očervenel a sršal hnevom. Etan  sa začal triasť tiež a hrozilo, že sa obaja premenia práve v tomto okamžiku. Nič také nemohol pripustiť, pretože by sa navzájom zavraždili. Draci sú veľmi teritoriálny a pokiaľ nezískajú kontrolu nad svojim vedomím a telom, nemôžu byť v jednej miestnosti dvaja. Okrem toho, by sa sem ani nevošli. Už to by stačilo na krvavý boj. V okamžiku mal v ruke prútik a prudko ním mávol k rozplývajúcim sa postavám svojich synov. „Attonare!“ zvolal a jasný blesk ich zasiahol skôr, než nad nimi prevzalo zviera jeho moc.