7. Prechádzka pri jazere
7. Prechádzka pri jazere
Na ďalšie rozhovory už nebola počas hodiny príležitosť. Až po skončení hodiny James zaútočil s otázkami na Síriusa.
„Nepovedal si mi, prečo ti vadí, že sa Remus točí okolo Kess .“
„Nie je ti to jasné?“ prevrátil oči Sírius. „Už sa s nami takmer nerozpráva, nemá na nás vôbec čas. Dnes ma napríklad vôbec neupozornil, že nemám veci na Obranu. Spomenul som si na to až pri obede a musel som si ich ísť zobrať?“
„A to si mi nemohol povedať hneď?“ vydýchol si James s úľavou. „A ja som si si myslel, že kto vie čo sa nestalo medzi vami ,“ spokojne sa rozosmial a poklepal Síriusa po pleci. Medzi jeho kamarátmi je všetko v poriadku a on sa môže zase venovať tomu najdôležitejšiemu. Lily Evansovej! Spoločne sa vydali k Chrabromilskej veži a tešili sa na voľné popoludnie.
„Vonku je ešte krásne, pôjdeme k jazeru?“ spýtal sa James a pozrel na kamarátov.
„Jasne, môžeme,“ prikývol Sírius a Peter sa len súhlasne usmial. Len Remus neodpovedal. „Čo je, ty s nami nepôjdeš?“ čudoval sa James.
„No, ja som si už niečo dohodol, možno sa k vám neskôr pridám,“ vykrúcal sa Remus a pridal do kroku, aby sa ho kamaráti nevypytovali, čože si to už dohodol a hlavne s kým si to čosi dohodol. Doteraz chodil všade s nimi. Vari sa to malo zmeniť?
„A kedy si to vlastne stihol?“ zaujímal sa nenápadne Sírius.
„No , pri obede,“ povedal Remus skôr, ako si stihol uvedomiť, že im vlastne všetko prezradil.
„Pri obede? Veď pri obede si hovoril iba s Kess,“ opakoval po ňom James a odrazu mu svitlo. „Ty máš rande s Kess? Ty si pozval Kess na rande a ona súhlasila?“ vykríkol a rozosmial sa. „Tak to ti gratulujem kamarát! Neveril by som, že to dokážeš tak rýchlo. Ja sa snažím pozvať Lily už tak dlho a nič.“ doložil smutno.
„No možno, keby si sa k Lily správal ako Remus ku Kess, už by si s ňou dávno chodil a možno by ste sa už dávno aj rozišli,“ poznamenal ironicky Sírius .
„Rozísť sa? Nikdy! My dvaja sme si súdení a nič nás nerozdelí.“
„Zatiaľ to vyzerá tak, že vás skôr nič nedá dohromady. Evansová s tebou neprehovorila ešte ani jednu normálnu vetu, teda ak nepočítam tie spŕšky nadávok, ktorými ťa zasypáva, vždy keď ťa vidí.
„To preto, že ma miluje a nechce si to priznať. Jedného dňa príde na to, že patríme k sebe.“
„Len aby jej to netrvalo príliš dlho, medzitým by si mohol aj zostarnúť,“ rozosmial sa Remus a James sa urazene nafúkol. Ale to už preliezali cez vchod do klubovne. Remus sa rýchle rozhliadol a keď nikde nevidel Kess, sadol si ku kamarátom do veľkého kresla pri krbe. Dlho tam nevydržal a o chvíľu sa pobral do spálne. Ani zvyšní Záškodníci nezostali dlho sedieť v klubovni . Onedlho už vychádzali cez portrét a mierili k svojmu obľúbenému miestu pri jazere.Bolo celkom teplo a tak sa pohodlne rozvalili pod veľkým dubom , James so Síriusom plánovali cestu do Rokwillu a Peter ich na pol ucha počúval.
Čas lenivo plynul a v dievčenskej spálni bol zhon. Kamarátky lietali okolo Kess a radili jej, čo si má obliecť, ako sa má namaľovať a učesať, aby sa Remusovi páčila. Nakoniec to Kess už nevydržala a naštvane sa na ne oborila.
„Vy ste sa úplne zbláznili! Nechápem, prečo by som z jednej prechádzky pri jazere, mala robiť taký cirkus. Je to len prechádzka! Nič viac, len prechádzka!“ opakovala im ako malým deťom . „A vôbec, mne stačí to čo mám oblečené na sebe . Keď sa to Remusovi nebude páčiť, tak má smolu!“ zakončila rozhodne. „Okrem toho sú už skoro štyri hodiny. Musím ísť, nerada chodím neskoro.“ Trochu nešetrne sa im vytrhla z rúk a vybehla z izby. V dievčenskej spálni bolo chvíľu prekvapené ticho, ale potom sa odtiaľ ozval priam hurónsky smiech. Lucy, Ket a Ema ležali zvalené na posteliach a zavíjali od smiechu.
„Iba prechádzka, nič viac! Komu to chce nahovoriť? Vôbec nikto nevidí, ako sa na ňu Remus pozerá? Stavte sa, že keď sa vráti z tej ,len prechádzky´, tak už budú spolu chodiť!“ vyrážala medzi záchvatmi smiechu Ema a kamarátky jej len prikyvovali. Na takú samozrejmosť sa však žiadna z nich staviť nechcela. Veď to bolo jasné , ako facka!
Trochu nahnevaná Kess zbehla dolu do klubovne a tam jej hneď v ústrety vykročil Remus. Na nič nečakala a okamžite k nemu vykročila.
„Môžeme ísť,“ vyhlásila a kráčala priamo k východu z klubovne. Remus sa len usmial, prikývol a bez ďalších rečí ju nasledoval. Kess ho počkala za portrétom a potom už vybehli spolu von z hradu.
„Kde máš kamošov?“ spýtala sa Kess, keď vyšli na nádvorie a vykročili chodníčkom k brehom jazera.
„Sú tiež pri jazere. Máme tam také miesto, kam chodíme najradšej. Je tesne pri brehu, pod veľkým dubom. Občas sa tam chodíme učiť. Je tam kľud, nikto nás nevyrušuje. Taká zašivárňa a teraz je tam krásne. Potom ti to tam ukážem ,“ povedal a ospravedlňujúco sa usmial. „ Vieš, keď tam nebudú chalani. Uťahovali by si z nás.“
„Uhm! Dobre, času dosť ,“ súhlasila Kess a pozerala zamyslene pred seba. Nechcela, aby ju Sírius okukoval pri prechádzke s Remusom. Počkala kým sa nedostanú k brehu jazera a zastavila sa , akoby obdivovala jeho krásu .
„Tak, kde je ten váš dub?“ mrkla šibalsky na Remusa , pozrela naňho a usmiala sa.
„Tam,“ mávol Remus rukou doprava a trochu zosmutnel. Vôbec sa mu nechceli počúvať rádoby vtipné poznámky Síriusa a Jamesa, ale keď tam Kess chce ísť...
„Tak teda poďme,“ ponúkla ho Kess a vykročila vľavo. Prekvapený Remus len zamrkal , ale potom sa šťastne usmial a vykročil po jej boku.
Vonku bolo naozaj krásne. Slnko svietilo, obloha bola takmer bez mráčka, nad jazerom povieval mierny vetrík a osviežoval vzduch. Remus a Kess sa dobre zabávali. Kráčali po brehu jazera a Remus jej rozprával veselé príhody, na ktorých sa veselo smiala. Nevšímala si príliš hlúčiky študentov, ktorí sa tak ako oni , rozhodli pre prechádzku a tak si ani neuvedomila, že ich stretávajú stále menej. Remus okolie jazera dobre poznal a zámerne viedol Kess k lavičke, ktorá sa ukrývala na malej čistinke medzi stromami, neďaleko jazera.
„Nesadneme si na chvíľu?“ spýtal sa Kess, keď sa pred nimi ukázala malá remízka a lavička ukrytá v tieni stromov.
„Môžeme,“ súhlasila Kess a usadila sa na teplom , drsnom dreve. Oboma rukami sa oprela o sedadlo, natiahnuté nohy si v členkoch prekrížila a zahladela sa na jazero. „Je tu prekrásne,“ povedala ticho, keď si k nej Remus prisadol. Milovala les, ale poznala ho iný. Ten jej bol oveľa svetlejší, veselší, ale ani ihličnany, vytvárajúce tajomné zákutia, neboli bez krásy.
„Áno, je,“ prikývol Remus, ale nepozeral na les. Pohľad jeho očí patril len jej. Koruny stromov jej tienili tvár a zjemňovli aj tak jemné črty. Drobné kučierky svetlých vlasov jej povievali vo vánku a jedna sa jej práve zachytila na tenkom oblúku obočia. Skôr, než si ju stihla odhrnúť z tváre, objavila sa tam Remusova ruka. Odhrnul jej zachytený prameň vlasov z tváre a potom končekmi prstov jemne mapoval líniu lícnej kosti a čeluste. Jemne, takmer sa jej nedotýkajúc prešiel po ramene až k ruke zvierajúcej drevo . Kess sa mierne zachvela a čakala, že jej Remus ruku pustí. On však nič také nemal v pláne. Vzal tú malú rúčku do svojej a pritiahol si ju k sebe, akoby jej chcel čítať z dlane. Oči Kess sa rozšírili úžasom a po tele jej behali zimomriavky. Bez slova a bez odporu sledovala, ako si ruku priťahuje ešte väčšmi, prikladá si ju k tvári a prechádza ňou po líci, takmer sa ho nedotýkajúc a potom sa zľahka dotkol perami dlane. Potom si jej ruku priložil k hrudi a Kess cítila, ako mu divoko bije srdce. Pozrel na ňu a zadíval sa do užasnutých očí.
„Kess,“ povedal ticho nepúšťajúc jej ruku. „Cítiš, ako mi bije srdce? Divoko a mocne! To preto, lebo si tu so mnou ty. Moje srdce bije len pre teba. Od prvého okamžiku, ako som ťa uvidel, žijem už len pre teba. Milujem ťa, Kess. Milujem ťa väčšmi než svoj život.“ znovu si zdvihol jej dlaň k ústam a pobozkal ju .
„Remus,“ začala Kess neisto, pretože takéto vyznanie tak skoro, nečakala. Nevedela, či sa má od radosti smiať a či od žiaľu plakať . Tak veľmi chcela milovať a byť milovaná a keď sa jej toto prianie tak rýchle splnilo nevedela, čo si s tým počať. Celý uplynulý týždeň premýšľala nad svojim životom a nad budúcnosťou, ktorá ju čaká . Na svoje sedemnáste narodeniny sa musí vydať. Nebola si však istá ani tým, či sa tých narodenín vôbec dožije. A čo ak nie, čo ak zomrie a nestihne ani spoznať, čo je to láska. Ešte aj po svojej smrti bude pripútaná k človeku, ktorý ju nechce a ktorý ju tak zraňuje. Aj keď ho bratia zmlátia ako žito a donútia ho , aby si ju vzal, aký to bude život po jeho boku. Bez lásky, len z povinnosti , len preto, že tak rodičia rozhodli a to rozhodnutie bolo chybné. Chcela pokračovať, ale Remus jej položil prst na pery, aby ju umlčal.
„Nič nehovor! Ja viem , že sa príliš ponáhlam. Nemusíš sa báť, nebudem na teba tlačiť, len som chcel, aby si vedela, ako veľmi ťa ľúbim.“
Srdce Kess takmer vyskočilo z hrude, tak mocne tĺklo a zároveň jej ho zvieral nepredstaviteľný žiaľ. Tak veľmi by chcela Remusovi povedať, že aj ona ho má rada, ale nemôže. Ublížila by mu.
„Ach, Remus, keby si tak vedel...“ unikol jej z úst zúfalý ston .
„ A čo také by som mal vedieť, láska?“ spýtal sa a zľahka sa k nej naklonil. To už bolo na Kess naozaj priveľa. Citové vypätie a búrka rozporuplných pocitov ju premohla. Už po druhýkrát v tomto týždni sa zúfalo rozplakala. Tvár si zakryla oboma rukami a skrútena do klbôčka srdcervúco nariekala.
Teraz bol pre zmenu prekvapený Remus. Čakal všelijaké reakcie na svoje vyznanie, ale toto nebol ani jeden zo scenárov, ktorý si predstavoval. Pravdu povediac nevedel, čo má robiť. Pozeral sa na plačúce dievča a jediné, čo ho napadlo bolo vziať ju do náruče a pokúsiť sa ju upokojiť. Svoj nápad hneď aj zrealizoval. Sklonil sa ku Kess, zdvihol ju a posadil si ju na kolená . Jednou rukou ju objímal okolo pása a druhou hladil po vlasoch . Jej telo sa otriasalo vzlykmi, ale rukami sa mu pevne zakvačila o ramená a tvár si pritisla na jeho plece. Netušil, ako dlho plakala, ako dlho tam takto sedeli, ale postupne sa prestávky medzi vzlykmi predlžovali a Kess sa pomaly upokojovala. Potom ešte naposledy vlykla a povolila zovretie rúk. Až teraz si začala uvedovovať, v akej sa to vlastne nachádza pozícii a po tvári sa jej rozlial rumenec. Odtiahla sa od slzami premočeného Remusovho habitu a pozrela mu do tváre.
„Prepáč,“ šepla a chcela sa postaviť. Remus ju však nepustil. Pevnejšie si ju oboma rukami pritisol k sebe a znovu sa spýtal.
„Čo by som mal vedieť?“ Oči zabodnuté do jej tváre sa dožadovali odpovede.
Kess si oboma rukmi pretrela tvár a bola vďačná za to, že sa odmietla namaľovať. Teraz by vyzerala ako zebra. Aj tak musí byť na ňu úchvatný pohľad. Oči červené, nos a ústa opuchnuté od plaču. Nádhera! Najradšej by sa nevidela! A čo má povedať Remusovi? Pozerala mu do očí a po chvíľke váhania sa rozhodla, že mu povie toľko, koľko mu môže povedať . Len to, čo sa týka priamo jej a jej minulosti a budúcnosti. Ešte raz si pretrela tvár a začala potichu hovoriť. Čím dlhšie hovorila, tým bol Remus bledší a na tvári sa mu usadil výraz zúfalstva. Pochopil, pochopil všetko, čo mu Kess povedala. Miloval dievča, ktoré nikdy nemôže byť jeho. Zvieral ju v náručí, ale ona sa mu každým vypovedaným slovom vzďalovala. Srdce mu išlo od bolesti roztrhnúť , v hlave mal prázdno a pred očami červenú hmlu. Toto všetko predsa nemôže byť pravda!