Priestorom a časom

54. Na celý život

  Poludnie sa blížilo a všetci začínali byť nervózny. Už sa nedalo myslieť na nič iné a Remus začínal dýchať plytšie. Bál sa a keby ešte mohol zovrieť Lenu v náručí, možno by z neho ten strach opadol, ale to už nebolo možné.

„Aréna je pripravená,“ ozvalo sa odo dverí a všetci v miestnosti sa strhli. Alexej sa zhlboka nadýchol a pevne Remusa objal.

„Drž sa,“ povedal mu a postrčil ho k dverám. Remus sa na neho pozrel, preletel pohľadom po oboch kamarátoch a potom náhlivo vyšiel von.

„Ideme,“ povedal Alexej a postrkoval ich pred sebou  k dverám.

„Kam?“ spýtal sa James, celý stŕpnutý strachom o Remusa. Pripadal si ako handrová bábika a vôbec nič nechápal. Nechcel, aby sa toto dialo. Nechcel, aby sa Remusovi niečo stalo, ale udalosti sa už dali do pohybu a vliekli ho so sebou. Ako v snách kráčal za Alexejom a potom ani nevedel, ako sa vlastne dostali do obrovskej kruhovej miestnosti, ktorá vyzerala ako grécky amfiteáter. Hlboko pod ním bolo rozsiahle ,okrúhle priestranstvo a okolo neho sa stupňovite dvíhali rady sedadiel, ktoré sa postupne zapĺňali množstvom mužov a žien, oblečených v koži. Väčšina z nich mala plavé, alebo svetlo hnedé vlasy. Len sem tam bolo vidieť hrivu čiernych kučier.

„To všetko sú vlkodlaci?“ spýtal sa ticho Sírius, keď sa okolo seba poobzeral. Neďaleko od nich si práve sadala celá a komletná rodina Sokolovovcov , a že to bola hromada ľudí. Chýbal iba jeden ich člen, ten najdôležitejší, Lena.

„Samozrejme,“ prikývol Alexej . „Tá najčistokrvnejšia a najváženejšia časť celej našej populácie,“ prikývol a uškrnul sa.

„Nevedel som, že aj vy máte nejaké čistokrvné línie,“ povedal  mierne znechutene Sírius. Nemal rád, keď sa o ľuďoch hovorilo, akoby to boli nejaké  pokusné morčatá.

„Mňa by skôr zaujímalo, ako bude Remus bojovať, keď dnes  nie je spln!“ ozval sa odrazu James, ktorému sa už podarilo trochu sa spamätať.

„Elixír a kúzlo,“ odpovedal krátko Alexej a pohodlne sa usadil. Sírius si ho podozrievavo premeral a zamračil sa.

„Povedal si, že súboje vlkodlakov netrvajú dlho a usádzaš sa, akoby si tu mal sedieť celé hodiny.“

„To povedal Remus,“ opravil ho James neprítomne, lebo dolu sa už niečo začínalo diať. Aréna sa zmenila na lesnú čistinu a okolo nej, akoby vyrástol mohutný les. Napriek tomu všetci veľmi dobre videli každý centimeter. Svetlo pohaslo a nad arénou zasvietil mesiac v splne. Okolo sa zatrblietala ochranná bariera a spomedzi hrubých kmeňov stromov vyšiel veľký a mohutný vlkodlak. Zahľadel sa na mesiac a tiahlo zavil. Celé obecenstvo stuhlo a zdvihlo hlavy. Sírius mal dojem, že začínajú vetriť a po celom tele sa mu zježili všetky chlpy. Mal neodbytnú túžby premeniť sa na nejaké zviera, aby neupútal pozornosť okolo sediacich vlkodlakov. ,Tak toto môže byť ešte zaujímavé,´ pomysle si a premeriaval si nedôverčivo Alexeja. Ten sa mu zdal byť v pohode, ale ver vlkodlakovi, keď svieti mesiac v splne, hoci je len vyčarovaný.

  Ako odpoveď na výzvu sa z druhej strany arény ozvalo trojhlasné vytie . Spoza stromov sa vynorili traja statný vlkodlaci a znovu tiahlo zavyli.

„Ten v strede , to je Remus?“ spýtal sa James a uprene pozoroval, ako sa trojica vlkodlakov obozretne približuje k jeho priateľovi.

„Áno,“ prikývol Alexej  neodtŕhajúc  pohľad  od diania dolu.

„Ani som netušil, aký je už veľký,“ komentoval ticho Sírius a sám sa mierne prikrčil, keď sa jeden z vlkodlakov  preplížil  Remusovi  poza  chrbát.

„Remus je plne dospelý vlkodlak a veľmi mocný čarodejník, nemusíte sa báť, nič sa mu nestane. Všetky zranenia, ktoré tu dnes utŕži, sa ukončením súboja vyliečia,“ upokojoval ich  Alexej, ale Síriusovi sa tak nejak zdalo, že ani on nie je taký pokojný, ako hovorí.

  No a potom to prebehlo naozaj veľmi rýchle. Remus mal skutočne pravdu, že súboje vlkodlakov sú kruté, ale veľmi rýchle. Akoby na povel sa všetci traja vlkodlaci vrhli na Remusa. Vytvorili  takmer neprehľadný chumel tiel, z ktorého len sem tam vyletela nejaká končatina, ale ani najlepší pozorovateľ by nevedel povedať, komu z tých štyroch bojujúcich vlkodlakov vlastne patrí. Divoké vrčanie, dlhé povrazce slín, odlietajúce z  doširoka otvorených tlám a vycerené tesáky, ktoré sa každú chvíľu do niečoho zahryzli. Iba na niekoľko sekúnd sa bojujúce postavy od seba odtŕhali, aby si našli lepšie postavenie  odkiaľ by efektívnejšie zaútočili. Krv striekala z otvorených rán a odrazu z toho chumla vyletel jeden z vlkodlakov a zostal nehybne ležať pod korunou košatého stromu. James so Síriusom takmer vykríkli,  ale   pretože boj pokračoval domysleli si, že to nebude Remus. Ešte stále bojoval !

„Veď sa pozabíjajú!“ div že nekričal Sírius a nechápal, ako sa Sokolovovci môžu na to tak nezúčastnene pozerať. Vari im na Remusovi vôbec nezáleží?

„Kľud,“ upokojoval ho Alexej , ale bolo vidno, ako ho samého priam nadvihuje na sedadle. Sírius ale nevedel, či od túžby Remusovi pomôcť, alebo sa pridať k boju.

  Teraz sa boj stával trochu prehľadnejším. Videli, ako Remus zaťal tesáky do boku súpera a s mocným trhnuť mu z neho vyšklbol kusisko mäsa. Z rany vystrekla krv a druhý vlkodlak odpadol na čistine bez pohybu. Teraz už mal Remus pred sebou len jedného súpera,  ale zároveň bolo aj vidieť , že krváca z mnohých otvorených rán. Sírius nechápal, kde berie ešte silu bojovať, ale bojoval. Zdalo sa mu , že tento urputný zápas zápas už trvá celé hodiny. Úder striedal  úder a na uhryznutie súper odpovedal uhryznutím . Zdalo sa, že sily oboch sú vyrovnané a zápas skončí nerozhodne. Ale to sa tu nedalo, niekto proste musel zvíťaziť. Až po nekonečne dlhých minutách sa ozvalo ostré prasknutie a bolo vidieť, že Remus vykopnutím zlomil svojmu súperovi stehennú kosť. Teraz už vlkodlak padol k zemi a sklonil hlavu. Remus, celý zaliaty vlastnou i cudzou krvou si položil nohu na jeho telo , zdvihol hlavu a mocne víťazne zavyl.

  Do jeho víťazného vytia za odrazu zapojilo ďalšie , o niečo vyššie vytie, ktoré vychádzalo spoza stromov. Na čistinu vyšiel ešte jeden vlkodlak. Sírius sa strhol a zovrel Alexejovi rameno.

„Nepovedal si, že budú iba traja? Toto nie je fér! Je unavený a zranený, nemôže bojovať s ďalším súperom!“

„Sírius , sadni si a čuš!“ napomenul ho Alexej, „mal by si sa lepšie dívať, možno by si si niečo všimol,“ uškrnul sa a znovu sa zahľadel do arény.

  Piaty vlkodlak pomaly vyšiel spoza stromov a zostal stáť  neďaleko Remusa. Ten mal ešte stále nohu položenú na tele svojho protivníka, ale teraz upieral oči do tieňa stromov a jeho  vytie sa zmenilo. Už nebolo vyzývavé, ani víťazné, bolo to vytie túžobné a tiahle. Odpoveď, ktorú dostal bola podobná. Dvaja vlkodlaci sa k sebe opatrne približovali . Nasávali vôňu a Sírius počul,  ako Remusova hruď duní hlbokým vrčaním.

  Až teraz si Sírius všimol, že ten piaty vlkodlak je oveľa menší. Vyzeral síce nebezpečne, ale bolo jasné, že sa na Remusa nechystá zaútočiť, skôr naopak.

„To je samička?“ ticho a nedôverčivo sa spýtal James a pozoroval submisívny postoj menšieho vkodlaka.

„No, konečne vám to došlo,“ uškrnul sa Alexej.

„Ale, prečo je tam?“ nechápal Sírius,  „To predsa nemôže byť Lena!“

„Prečo by nemohla, je to Lena,“ odpovedal Alexej a hľadel, ako sa obaja vlkodlaci o seba otierajú, olizujú sa a väčší začína na menšieho veľmi naliehavo dotierať.

„No, počkaj , to predsa....“ Sírius sa pozeral dolu a potom obrátil pohľad k Alexejovi. „To nemôžete myslieť vážne!“

„Čo tým myslíš?“ nechápal ešte James , ale o niekoľko okamžikov to pochopil a zostal sedieť s otvorenými ústami . Nechcel sa pozerať a vôbec netúžil vidieť, ako sa dolu, pred zrakmi všetkých týchto ľudí odohráva prastarý akt párenia vlkodlakov. Aj Síriusovi spadla sánka a uvedomil si, že nech by bol akýkoľvek frajer, tak toto by nikdy nezvládol. Ten boj, no možno, ale ten záver...v žiadnom prípade!

  Keď sa znovu ozvalo víťazné vytie vlkodlaka, všetci prítomní sa postavili , z ich prútikov vytriskli prúdy strieborného svetla a udreli do dvoch postáv, stojacich vedľa seba v strede arény.  Tam, kde sa svetelné prúdy zmiesili vznikol energetický vír, ktorý obe postavy pohltil. Potom svetlo pohaslo a na mieste dvoch vlkodlakov stáli oproti sebe Remus a Lena. Obaja oblečení v slávnostných svadobných úboroch  podobných habitom a ruky mali navzájom zviazané zlatou stuhou. Pozerali si navzájom do očí a potom sa Remus sklonil a Lenu pobozkal. Celý amfiteáter priam vybuchol ováciami a búrlivým aplauzom.

  Ivan Sokolov zišiel slávnostným krokom dolu po schodoch  a postavil sa vedľa mladého páru.

„Zástupcovia rodov ! Predstavujem vám všetkým môjho zaťa , patriarchu Remusa Lupina a jeho manželku, zakladateľku Jelenu Ivanovnu Lupinovú. Nech žijú!“

„Nech žijú!“ ozvalo sa hromovo zo všetkých úst a Síriusovi sa zdalo, že sa to dokonca vracia ozvenou späť.     

  Ivan Sokolov mávol v širokom geste rukami a amfiteáter zmizol. Všetci stáli na zelenom trávniku  a neďaleko bolo vidieť biele steny Letného sídla  Adamsovcov.  Z hlavných dverí práve vychádzala Lily a obzerala sa pátravo okolo. Sírius sa pozrel na hodinky a neveril vlastným očiam. Od začiatku celého tohoto predstavenia ubehla necelá hodina. O hodinu bude o svoj a Andromedin život bojovať on. Nemusí nikomu lámať kosti, ale bude musieť bojovať sám so sebou a so svojim vlastným strachom. Možno, že tento boj bude ešte ťažší než ten, ktorý práve úspešne vybojoval Remus. Sírius v duchu ďakoval všetkým bohom, ktorí mali práve natrčené ucho, že jeho celkom určite nečaká podobný záver tohto zápasu, lebo to by asi nezvládol.

„Kde ste!“ ozval sa vedľa neho Lilyn hlas. „Všade vás hľadám,“ povedala a postavila sa vedľa Jamesa. Keď uvidela zástupy, ktoré blahoželali Remusovi a Lene, takmer jej vypadli oči.

„Oni sú už svoji? Prečo nám nikto nepovedal, že ich budú oddávať?“ rozčulovala sa, ale potom sa pretlačila k Lene a úprimne jej poblahoželala. „Škoda, tešila som sa na obrad,“ povedala Lily smutno .

„No, niekedy ti o tom  porozprávam...... možno,“ povedal James a ošil sa.

„Vy ste tam boli? Prečo ste ma nezavolali?“ durdila sa Lily.

„Ani sme nevedeli, že to, čo uvidíme bude už samotný obrad,“ vysvetľoval James .

„Ale, chceli by ste byť na Remusovom mieste, pravda!“ rozosmiala sa Lily.

„Nie!“ zvolali vydesene James a Sírius. „To skutočne nie!“ Lily sa na nich prekvapene pozerala a nechápavo krútila hlavou, keď videla, ako mierne zozeleneli.  Potom pozrela na hodinky a vrhla sa k domu . James pozeral za ňou a potom  si povzdychol.

„Nemali sme to vidieť,“ povedal a pokrútil hlavou.

„Prečo?“ spýtal sa Sírius a obzrel sa na šťastnú tvár Remusa.

„Už nikdy sa na neho nedokážem pozrieť a nevidieť pred sebou...,“ otriasol sa a na čele mu vyrazili kvapôčky potu.

„Ktorú časť obradu máš konkrétne na mysli,“ spýtal sa sucho Sírius a oči sa mu mierne zahmlili, lebo vo dverách sídla sa práve objavil Etien a sústredeným pohľadom si prezeral davy ľudí.

„No...asi všetko, ale najviac..no, pravdepodobne ten záver,“ vysúkal zo seba James a Sírius sa rozosmial.

„Vydrž, zážitok, ktorý na teba ešte len čaká, prekryje všetky tieto spomienky,“ povedal temne a vyšiel Etienovi v ústrety. „Je čas , James, už sa musím ísť pripraviť,“ doložil, objal mocne Jamesa a potom, práve tak náhlivo, ako predtým Remus odišiel. James zostal stáť na mieste a pozeral za ním, ako podišiel k Etienovi a spolu s ním vošiel do domu.

„Kde je Sírius?“ ozval sa nečakane vedľa neho hlas. James sa otočil a pozeral sa do veselých očí Remusa. Na niekoľko sekúnd sa cítil veľmi nepríjemne, ale potom sa rozosmial a úprimne kamaráta objal a poprial mu šťastie. Lenu pobozkal opatrne na líce a koso pri tom pozeral na Remusa.

„Aby si mi náhodou neodtrhol hlavu, vieš,“ uškrnul sa a znovu zvážnel. „Sírius sa už odišiel pripraviť. Dúfam, že to zvládne,“ povedal a ťažko si povzdychol.

„Neboj sa,“ usmieval sa Remus, „nech je Sírius akýkoľvek, nikdy nebol a ani nie je zbabelec,“ tvrdil  a spokojne sa usmieval.

„Nevieš, kde sa to bude konať? Na ten tvoj obrad sme sa dostali tak nejak neplánovane , ani sme nevedeli, čo sa bude diať.“

„Presne tam, kde ste boli pred pár minutami,“ odpovedal Remus a ukázal na pána Adamsa a Nattana, ako upozorňujú hostí a pripravujú priestranstvo na obrad. Pri Jamesovi sa znovu objavila Lily a chytila sa ho za ruku. Zľahka jej ju stisol a pobozkal ju. Spolu pozorovali , ako Adamsovci vyčarovali veľký poloblúkovitý amfiteáter, oveľa väčší, než tu stál predtým, ale otvorený a nad ním žiarilo poludňajšie slnko. Všetci hostia sa postupne usádzali.

„Poď, pôjdeme bližšie,“ ťahala Lily Jamesa, ale on jej to nedovolil. Viedol ju do stredu, kde im Remus s Lenou držali miesta.

„Nebudú žiadne družičky?“ čudovala sa Lily a Lena  len so smiechom pokrútila hlavou. Práve si predstavila, ako zástup družičiek uháňa od oltára a od hrôzy piští. Skoro ju to zvalilo z nôh. Keď James a Remus zachytili jej predstavu, tiež sa rozosmiali a Lily sa na nich len nechápavo pozerala.

„Vydrž chvíľočku a všetko pochopíš,“ povedal James a zvážnel. Obrad sa čoskoro začne.