Priestorom a časom

51. Si zbabelec, Voldy

  Všetko bolo dohodnuté, všetci vedeli, čo majú robiť.

„Prenesieš potom Síriusa, dobre?“ spýtala sa ticho Alexeja, keď sa pripravovali na útok na stenu.

„Uhm!“súhlasil Alexej, ale potom sa na ňu podozrievavo pozrel. „A prečo ho neprenesieš ty?“

„Musím to tu zaistiť,“ vysvetľovala mu a sadla si medzi nich. Po pravej strane mala Alexeja a po ľavej Síriusa. Usmiala sa na neho a pozorovala, ako sa snaží komunikovať s jej otcom a na čele sa mu perlia kvapôčky potu. Trošilinku škodoradostne sa usmiala, ale potom sa zase vrátila k dôležitejším veciam.

„Koľkí z vás majú už nejaké skúsenosti s energetickými poľami?“ spýtala sa bratrancov a keď k nej vzhliadli šiesti, spokojne sa usmiala. „Dobre, to by mohlo stačiť,“ pokývala hlavou. „Kto vie, kde je naše Krétske letné sídlo?“  znovu ich preletela pohľadom a uškrnula sa, keď k nej vzhliadli všetci Sokolovovci. „To som si mohla myslieť. Tak ja sa tu trápim premenami na Hydru a vy ste si váľali šunky na Kréte,“ vzdychla si a potom sa usmiala. „Musíte preniesť Remusa , Jamesa a Síriusa. Toho vezme Alexej, Jamesa  Nikita a Remusa Lena , dobre?“ oslovení len prikývli, Lena vzala za ruku Remusa a Nikitina rúčka vkĺzla do Jamesovej. Keď začnú rúcať stenu, už možno na nič nebude čas. Aj Andromeda vzala Síriusa za ruku a jemne mu stisla prsty. Keď na ňu pozrel, usmiala sa. „Toto bude signál, aby sa premiestnili, keď sa nám podarí stenu prelomiť,“ povedala mu ticho , naklonila sa a pobozkala ho. „Dávaj na seba pozor, dobre?“povedala mu , potom sa už narovnala , zhlboka sa nadýchla a odhodlane zatvorila oči. Vlci pri jej nohách ju nasledovali.

  Teraz už letela k magickej  stene celým svojim vedomím. Ak to neodhadla správne, tak o niekoľko okamžikov zomrie. Vedela to, ale nezastavila sa. Za ňou sa ponáhľali vedomia jej bratrancov, ale im sa k stene nedovolila priblížiť. Dotkla sa vodiaceho vlákna a celou myslou, podporovanou magickou silou vlkou sa oprela o stenu. Prvý dotyk ju takmer odradil. Bolesť , ktorú cítila ju skoro ochromila a len malý kúsok vedomia ju upozorňoval, že stena sa láme a magické vlákna sa rozplývajú  Nepočula, nevidela a necítila nič, len neznesiteľnú bolesť, ktorá jej spaľovala vedomie na popol. V tej ohnivej búrke ako maják žiarilo vodiace vlákno a nedovoľovalo jej odkloniť sa zo smeru. Trvalo to večnosť, trvalo to celé veky, trvalo to niekoľko sekúnd a Andromeda prerazila stenu. Posledným záchvevom vedomia stisla Síriusovi ruku a vložila mu ju do ruky Alexeja.

  V nasledujúcich okamžikoch sa vedľa steny zhmotnil pomerne veľký zástup ľudí a  škriatkov a vzápätí sa zase rozplynuli. Všetci strážcovia a celá svorka sa rozplynuli o niekoľko sekúnd neskôr. Pred kopulou zostala len Andromeda, ktorá sa z posledných síl premenila na Zlatého fénixa a so zábleskom tiež zmizla.

  Diera, vytvorená v magickom poli takým nezvyčajným spôsobom sa naozaj nezacelila, ale pod tlakom narastajúcej kopule sa neustále rozširovala. Jej okraje sa drolili a stena sa začala chvieť. Toto chvenie sa postupne rozširovalo, až zachvátilo celú kopulu a tá sa v jedinom, oslnivom záblesku zrútila dovnútra , vytvorila malé, kompaktné magické teleso , ktoré vzápätí explodovalo. Tlaková vlna vyvolaná výbuchom zmietla les v rozsahu dvoch kilometrov, otriasla pobrežím a rozštiepila ho.  Na mieste explózie sa vytvoril obrovský kráter a jeho dno pokryla roztavená hornina.

  Len čo utíchol posledný záchvev  a zem sa prestala triasť, na oblohe sa zo zábleskom objavil Zlatý fénix. Mával obrovskými krídlami a bez jediného zvuku krúžil nad kráterom. O pár sekúnd sa vzniesol do výšky , rozprestrel  krídla a nehybne visel vo vzduchu, prezeral si krajinu a keď našiel čo hľadal, znovu sa premiestnil.

  Niekoľko minút pred explóziou sa väčšina smrťožrútov veselo zabávala prípravou na svadbu . Vodemort pripravoval obrad a uvažoval, ktoré z jeho sídiel by bolo najvhodnejšie na to, aby tu strávil svoju svadobnú noc a prvé  ,medové týžne´ svojho manželsva. Nakoniec sa rozhodol a prikázal Malfoyovcom , ktorí boli známi svojim vybraným vkusom, aby sa premiestnili a pripravili sídlo na príchod novomanželov.

   Bol si ňou celkom istý. Zostávala už len necelá trištvrte hodina a obrad bol v podstate pripravený. Voldemort podišiel k oltáru a otvoril etuju z čierneho zamatu . Ležali v nej štyri krátke, platinové retiazky. Jemné, husté očká v podobe drobných hádkov sa pohli, keď ich poláskal prstom.

,Áno, tieto si už nikdy nedá dole!´ pomyslel si a pripomenul si všetky kúzla, ktorými tieto na pohľad krásne okovy začaroval. Po niekoľkých sekundách, ako jej ich nasadí sa vpijú do kože a vytvoria tak na nej celistvé tetovanie, ktoré ju bezpečne zbaví možnosti používať mágiu. No a okrem toho malá poistka, aby mu už nikdy nechcela ujsť. Vložil do nich aj niekoľko kúziel lásky. Bude ho milovať!

  Voldemort zavrel puzdro a uškrnul sa. Nechcel si ju podrobiť úplne, nechcel z nej urobiť bezduchú hračku na jedno použitie. Páčil sa mu  oheň  v jej očiach a ironický smiech, keď ho bez strachu podpichovala sarkastickými poznámkmi. Áno, takúto ju chce mať a takúto ju o chvíľu  mať bude. Položil puzdro a pohľad mu padol na kopulu žiariacu do diaľky. Už od nej chcel odvrátiť pohľad, keď ho na tej žiare niečo zarazilo. Bola oveľa intenzívnejšia, než pred malou chvíľkou a .....ďalej už ani nestihol domyslieť a ani zareagovať. Červená žiara zmizla, nahradilo ju oslnivé biele svetlo a vzápätí nasledovala explózia gigantických rozmerov.  

„Preč!“ vykríkol  a odmiestnil sa. Vystrašení smrťožrúti ho nasledovali , ale o stotinu sekundy všetci, vrátane Voldemorta dopadli tvrdo naspäť. V tom úžase si nikto neuvedomil, že pred chvíľou, hneď po odchode Malfoyovcov tu vytvorili snáď najsilnejšie protipremiestňovacie kúzla, aby zabránili Andromede v úteku. Dnu sa premiestňovať dalo, von sa mohli dostať len po svojich. Dopad bol naozaj tvrdý a niektorí mali problémy so vstávaním, ale keď videli, ako ich pán vzal nohy na ramená a peláši preč, až za ním vejú poly plášťa, rozbehli sa tiež. Aj keby trhli svetový rekord v behu na krátke vzdialenosti, neušli by  tlakovej vlne, ktorá vznikla po výbuchu. Nestihli to a vlna do nich narazila plnou silou. Zdvihla ich do výšky  a odhodila medzi hrubé kmene stromov o chvíľu už bývalého lesa. Kričali bolesťou, keď narážali  do konárov a spolu s nimi sa rútili k zemi. Nariekali a stenali zavalení polámanými konármi a kmeňmi stromov ,vyvrátenými z koreňov. Krv vytekala z rán a nebolo nikoho, kto by sa o nich postaral. Nikto nepočul ich stonanie a nárek, len Voldemort, ktorý sa krčil v tieni jedinej väčšej skaly v okolí , chránený ochranným štítom.

  Keď utíchol hukot a zem sa prestala chvieť, keď dopadli na zem posledné vyvrátené stromy a polámané konáre, zrušil štít a vstal. Bez väčšieho záujmu sa pozrel smerom odkiaľ sa ozývali náreky zranených smrťožrútov, skrivil pery do pohŕdavého úškľabku a so záujmom si prezeral okolie. Už nepočítal s tým, že Andromedu ešte niekedy uvidí. Určite bola v blízkosti kopule, keď explodovala a je nepochybne mŕtva.    Upravil si habit a už sa chcel premiestniť, keď sa pred ním v oslepujúcom záblesku objavil Zlatý fénix . Dosadol na zem a pred ním stála Andromeda v celej svojej hrôzostrašnej kráse. Veľké, zlaté oči jej svetieľkovali a hľadeli na Voldemorta s pohŕdaním.

„Kam sa chystáš Voldy?“ spýtala sa ironicky, ale dostatočne nahlas, aby ju počuli všetcí tí hlupáci, ktorí sa dali do služby tomuto egoistickému a bezohľadnému bastardovi. „Tvoji verní ťa potrebujú, nepomôžeš im?“ spýtala sa a mávla dookola rukou. Priestor  zasvetieľkoval a protipremiestňovacia bariera, ktorú výbuch zrušil , bola obnovená.

„Nie sú dôležití, nech zdochnú,“ zasyčal Voldemort a premeriaval si Andromedu . V jednej zo starých kníh videl obrázok Medúzy a Andromeda mu ju teraz neodbytne pripomínala. Vlasy sa jej vlnili ako klbko hadov, hlavne tie farebné pramene. Stála uvoľnene oproti nemu , plášť prehodený na chrbát a ruky spustené povedľa bokov.

„Sľúbila som ti,“ začala pokojne a nespúšťala z neho oči, „ ža ťa zabijem, keď sa im niečo stane,“ pripomenula mu a uškrnula sa. „Som tu, ale možno ťa nezabijem, nič sa im nestalo, ale nie tvojou zásluhou , Voldy!“

„Neopovažuj sa mi tak hovoriť!“ vyletel Voldemort na ňu, rozzúrený do bieleho žiaru.

„Budem ti hovoriť, ako budem chcieť, Voldy a to, že si ich ohrozil ti nedarujem,“ prižmúrila oči a sladko sa  na neho usmievala . „Vyzývam ťa na súboj Voldy, ak sa ma nebojíš!“

  Voldemort stuhol. Vedel, že Andromeda je nebezpečná a mocná čarodejnica s aj pre neho nepredstaviteľnou, magickou mocou. To bol dôvod, prečo sa tak snažil ju spútať a ovládnuť. Bojovať s ňou nechcel, nemuselo by to dopadnúť dobre, ale odmietnuť čarodejnícky súboj alebo dokonca utiecť?

„Bojíš sa Voldy?“ rozosmiala sa Andromeda  jasavo. „ Ty váhaš Voldy? Bojíš sa šestnásťročného dievčaťa!“ zazvonil jasavo jej hlas a  rozliehal sa ďaleko do priestoru. Voldemort stuhol a nozdry sa mu zachveli zlosťou.

„Zabijem ťa!“ zasyčal a nanávistne si ju premeral.

„Tak to skús Voldy, na čo ešte čakáš? Na zástupy hlupákov, ktorí sa nechajú zabiť namiesto teba? Nečakaj! Nikto nepríde, dnes ti nikto nepomôže, budeš so mnou musieť bojovať ty sám!“

„Zničím ťa! Roztrhám ťa na kusy!“ ryčal Voldemort a červené oči mu plápolali.

„Reči, reči a skutky žiadne. Voldy,  ty si zbabelec!“ zvolala  znechutene Andromeda a to už bolo aj na váhajúcho  Voldemorta priveľa. V ruke sa mu objavil prútik a vrhol k Andromede prvú kliadbu. Fialový záblesk odrazila nepatrným mávnutím ruky a posmešne sa uškrnula. „Si pomalý ako slimák, Voldy! Nebude to tým, že už starneš?“ spýtala sa posmešne a tým pravdepodobne konečne Voldemorta vyprovokovala . Začal vrhať kliadby veľkej sily a hlavne z čiernej mágie. Ale strážcovia nikdy mágiu nedelili na čiernu, bielu alebo ružovú. Bola len jedna mágia a záležalo na každom čarodejníkovi, ako ju používa. Preto teraz stála Andromeda proti Voldemortovi bez prútikov  a len rýchlymi pohybmi rúk vykrývala jeho útoky.

„Tvoju silu a umenie čarodejníci veľmi preceňujú,“ poznamenala po sérii kliadob, ktoré odrazila do priestoru a niektoré proste Voldemortovi vrátila späť. Mal čo robiť, aby sa vyhol vlastným kliadbam. „Myslím si, že si proste zdatný manipulátor a mystifikátor , ale čarodejník si slabý, priam by som povedala úbohý. Prečo sa ťa všetci tak boja?“ pýtala sa so záujmom, ale ešte stále neútočila.

„Som najmocnejší čarodejník všetkých čias!“ zreval Voldemort a Andromeda sa rozosmiala.

„Si obyčajný tlčhuba, ktorý dokáže každému sľúbiť modré z neba a potom nechá druhých, aby mu urobili modré okolo očí,“ odfrkla a pokrútila hlavou.

  Od toho okamžiku sa začal skutočný boj. Kliadby a obranné štíty sa striedali s rýchlosťou myšlienky. Voldemort už použil všetko čo vedel, všetko svoje umenie vložil do boja so ženou, ktorú chcel nazývať svojou a ktorú teraz nevedel poraziť. Pochopil, že ju musí zabiť, inak nebude môcť v čarodejníckom svete ďalej existovať. Jeden z nich tu dnes musel zomrieť. Horšie pre neho bolo, že bol vyčerpaný a jeho protivníčka sa ešte stále usmievala. Len jednej kliadbe nedokáže odolať nik. Je zakázaná v celom čarodejníckom svete, ale on nikdy neváhal, čarodejnícke zákony porušovať.

„Avada Kedavra!“ zvolal nečakane uprostred celej série iných kliadob a bol pripravený vidieť, ako Andromeda padá k zemi mŕtva. Čo nečakal bolo, že sa uprostred pohybu pretransformuje na čosi, čo nedokázal pomenovať, ale  malo to množstvo hláv na dlhých krkoch. Tá príšera sa vzopäla a smrteľná kliadba jej narazila priamo do hrude. Ozval sa strašný rev  a z papulí niekoľkých hláv tej príšery vystriskol prúd ohňa. Voldemort si síce vyčaroval ochranný štít, ale tento oheň tavil pôdu pod jeho nohami a vrhol sa na neho odspodu, akoby bol živý a sám si vyhľadával svoju obeť. Topánky a habit mu začali horieť. Niekoľko posledných okamžikov svojho života mohol Voldemort riešiť zaujímavú dilemu. Zruší štít a vyčaruje si vodu na uhasenie horiaceho habitu a zhorí okamžite  v plameňoch , ktoré dopadali na štít zhora, alebo ho nezruší a bude horieť a umierať pomaly a v mukách. Neriešiteľnú otázku vyriešil štít, ktorý sa pod náporom plameňa zrútil a Voldemort vzplanul ako fakľa. O niekoľko okamžikov sa Hydra zrútila na zem , protipremiestňovacia bariera zmizla, horiaci Voldemort sa premiestnil a na mieste Hydry ležala  Andromeda v hlbokom bezvedomí.

  Na celom pozemku sídla rodiny Adamsových sa začali objavovať postavy strážcov, ktorí pátrali po Andromede. Vysoko nad sídlom zakrúžil veľký orol a prezeral pozemky z výšky. V diaľke zbadal stopy po magickom ohni a zamieril bližšie. Keď uvidel drobnú  postavu , ležiacu  nehybne na zemi, stiahol krídla a vrhol sa ako šipka k zemi. Tesne nad zemou zamával krídlami a  k zemi sa vzniesol ľahkým doskokom Nattan. Vrhol sa k ležiacej Andromede a hľadal známky života. Keď našiel tepnu na krku, priložil k nej prsty a snažil sa nahmatať tep. Po dlhom čakaní pocítil pod prstami takmer nehmatateľné záchvevy. Utrel si slzy, ktoré mu nekontroľovateľne tiekli dovtedy z očí, vzal Andromedu do náručia , pevne si ju k sebe pritisol a rozplynul sa.