Priestorom a časom

50. Vyjednávanie a hľadanie

  Po odchode Altamiru zavládlo na chvíľu ťaživé ticho. Nikto z nich si nedokázal ani predstaviť, že by museli obetovať toľko životov a to takých, ktoré sú im nadovšetko drahé. Všetci boli ochromení úžasom a nechceli tomu uveriť.

„Už nemáme čas,“ povedala Andromeda tichým hlasom a pozrela na hodinky. „O niekoľko minút, musíme ísť na stretnutie s Voldemortom.“ pozrela na vlkov a dvaja z nich sa okamžite premenili. Po jej boku stáli opäť Alexej a Jurij. „Nech všetci, ktorí môžu, prehmatávajú mentálne to silové pole, ale opatrne, nedovoľte, aby vás popálilo, nechoďte príliš hlboko, skúšajte jeho pružnosť. Pokúsim sa s Voldemortom vyjednať nejaký čas, aby som sa o to mohla  pokúsiť ja. Čím viac toho stihnete urobiť, tým budeme mať väčšiu šancu na úspech. Strážcovia  vám pomôžu,“ doložila a potom sa jej oči zúžili do úzkych štrbiniek.

„Pôjdeme,“ povedala Andromeda, chytila bratrancov za ruky a odmiestnila sa. Zvyšok svorky  sa utiahol pod ochranný štít, ktorý im  vytvorila a začali prehmatávať kopulu. Ležali voľne a ich mysle sa jemne dotýkali povrchu a hľadali slabé miesta, alebo trhliny v jednoliatej magickej stene, ktorá sústavne pulzovala a neustále narastala.

  Andromeda sa objavila na určenom mieste pripravená bojovať. Oči jej žiarili zlatom a v rozviatych vlasom sa divoko zvíjali farebné pramene vlasov. Alexej a Jurij sa postavili  k jej bokom tak, aby ju kryli z bokov a od chrbta.

„Som tu!“ povedala jasne a pokojne čakala. Niekoľko metrov pred ňou vznikol piesočný vír a z neho vystúpil Voldemort. Za ním sa objavili dvaja smrťožrúti. Obom z pod kapucní vyčnievali pramene platinových vlasov. Andromeda sa uškrnula. Malfoyovci, verní sluhovia pochybného Pána všetkého zla.

„Rád vás zase vidím, drahá,“ zasyčal Voldemort a hltal ju hladným pohľadom.

,Vyzerá na to, že ešte chvíľu a vrhne sa na mňa piamo tu!´pomyslela si začudovane Andromeda. ,Čo je, držal pôst, alebo čo? Snáď mi len, pre Merlina, nebol verný?´

„Opustila ste nás veľmi rýchle, tesne pred obradom....“

„Ste inteligentný muž  a určite vás napadlo, prečo som vás tak narýchlo opustila v tak významnej chvíli,“ povedala Andromeda so žieravým sarkazmom.

„Napriek tomu to nič nemení na fakte, že chcem, aby ste sa stali mojou ženou a situácia sa teraz trochu zmenila,“ zašľabil sa Voldemort a asi to malo znamenať ironický úsmev, ale nefunkčné motorické svaly na tvári z toho vyrobili len nechutnú grimasu.

„Áno,“ prikývla Andromeda a akoby jej do vlasov zadul víchor. Vyzerala veľmi nebezpečne, skoro ako tesne pred premenou. Pramene vlasou sa jej zvíjali a tie farebné začali svetielkovať, „ dnes  je situácia iná.“

„Nemáte na výber, alebo sa dnes stanete mojou ženou, alebo všetci, ktorí sú uväznení tam,“ ukázal na kopulu žiariacu v diaľke, „všetci zomrú.“

„Prečo si myslíte,“ takmer zašepkala Andromeda a z hlasu jej odkvapkával jed, „ že dokážete prežiť môj hnev, keď ich zabijete?“

„Som najmocnejší čarodeník všetkých čias a sam takmer nesmrteľný,“ odpovedal Voldemort sarkasticky a hľadel priamo do planúcich zlatých očí. Jeho túžba vlastniť toto stvorenie bola stále väčšia a naliehavejšia.

„Správne, takmer,“ pripomenula mu chladno. „Aj keby ste to vy sám prežil, tak pochybujem, že to prežije ktokoľvek z tých, ktorých nazývate smrťožrútmi,“ zarýpla a pozrela na oboch Malfoyovcov.

„Ani Napoleon nepočítal davy, ktoré skosili delá jeho protivníkov,“ pripomenul jej.

„Možno preto skončil na sv. Helene,“ vrátila okamžite a krivo sa uškrnula . Neušlo jej, ako sa pri jeho slovách obaja Malfoyovci mykli.

  Voldemort sa na ňu chvílu pozeral studeným a žiadostivým pohľadom, potom sa vpil do jej očí, akoby ju chcel zhypnotizovať. No skôr sa jej snažil dostať do hlavy, ale narazil chlapec, na nepriestrelnú obranu. Cez tie valy, ktoré si dokázala postaviť, nemal šancu preliezť nik. Ani Voldy nie. Keď zistil, že tu nič nezmôže, stiahol sa a ešte väčšmi sa zamračil.

„Už nemáte na rozhodovanie veľa času,“ pripomenul jej, „ vašim rodičom zostávajú maximálne dve hodiny života! Musíte sa rozhodnúť rýchle.“ Pohľad, ktorý na ňu upieral bol taký prenikavý, že ho takmer cítila na svojom tele.

„Koľko času potrebujete na zrušenie tohoto kúzla?“ spýtala sa a chladne sa mu pozrela do tváre.

  Voldemort sa na ňu pátravo zadíval a neodpovedal. Andromeda pokojne čakala a nezúčastnene  na neho hľadela. Súboj nervov nakoniec vzdal Voldemort.

„Niekoľko sekúnd, ale neviem načo to potrebujete  vedieť?“

 „Je nepravdepodobné, aby ste nečakal, že sa vzdám skôr, kým nevyčerpám všetky možnosti, ktoré nájdem na vyslobodenie svojej rodiny, bez nutnosi stať sa vašou ženou,“ odpovedala ironicky a uškrnula sa.

„Haha! Takmer ste ma rozosmiala,“ vyprskol Voldemort a pobavene sa na ňu pozrel. „Vy si myslíte, že dokážete zrušiť toto kúzlo? No tak, to vám prajem veľa šťastia a vašim príbuzným príjemný pobyt v pekle. Bude sa im tam páčiť!!“

„Vy mi v tom nemienite brániť?“ opýtala sa prekvapene.

„Nie!“ odpovedal krátko. „V každom prípade zvíťazím ja a o to dokonalejšia bude vaša porážka, o to viac mi budete patriť. Chcem vlastniť vás i vašu dušu a dostanem to! Ešte dnes!“ povedal, pozrel na oblohu, potom so škaredým úsmevom na Andromedu a doložil. „O hodinu a pol sa zmenia na prach! Chcem vašu bezpodmienečné podvolenie sa, chcem aj vašu dušu a vy mi ju dáte! Hľadajte a keď sa sem o hodinu a pol priplazíte po kolenách a odovzdáte sa mi, darujem vám ako svadobný dar, životy vašich blízkych!“ zasmial sa, pozrel sa na ňu plamenným pohľadom a odmiestnil sa.

  Andromeda zostala ešte sekundu stáť, ale potom sa tiež, spolu s bratrancami rozplynula. Zhmotnili sa vedľa ochranného štítu . Andromeda pozrela pátravo na svorku, zrušila štít a potom jedného z vlkov  pohladila jemne po boku. Vlk po chvíli zdvihol hlavu a otvoril oči. Za okamžik stál vedľa nej Vasilij.

„Čo ste našli?“ spýtala sa naliehavo, lebo času bolo veľmi málo.

„Prešli sme to takmer celé a naozaj je v  tom  niekoľko slabších miest. Griša našiel jednu, snáď milimetrovú trhlinu, ale na prenos to nestačí. Nevieme, aké podmienky sú vo vnútri a či sa odtiaľ dá prenášať.“ oznamoval a pozorne si ju prezeral. Vlasy jej viali a oči horeli. Dýchala však pokojne a bezpečne ovládala svoje pocity.

„Hovoríš milimeter?“ spýtala sa  ešte raz  a keď prikývol, zamyslela sa. Očami prechádzala po sfére a po chvíli sa znovu vrátila pohľadom k nemu a vyzvala ho. „Kde? Ukážte mi to a všetci sa stiahnite!“ prikázala a okolo nej sa znovu objavili všetci jej bratranci . Strážcovia dostali príkaz, aby sa stiahli a čakali,  pripravení na boj.

  Andromea si vyčarovala pohodlné kreslo, usadila sa a pozrela na Grigorija. Usmial sa, prikývol a sadol si k nej. Svorka ich ticho pozorovala, ako sa so zatvorenými očami dotýkajú svojimi myšlienkami magickej steny.

„Tu je to,“ zvolal o chvíľu Grigorij a počkal, kým sa Andromedina myseľ nepripojí k tej jeho. Potom ju jednoducho naviedol na ako vlas tenkú trhlinu medzi magickými vláknami.

„Polož tam stopu,“ prikázala Andromeda a pátrala v okolí trhliny. Energetické vlákna tam boli napnuté, stena bola tenká. Dala by sa rozšíriť, ale stálo by to veľa energie a bolo by to nebezpečné. Ale inú možnosť zatiaľ nemá, za pokus to teda stojí. Stiahla sa, otvorila oči a privolala k sebe pokynom najstarších zo svorky. Alexej, Jurij a Michail si sadli k jej nohám a pozorne počúvali.

„Tá trhlina je skutočne len ako vlások, ale je tam a možno sa budem môcť cez ňu dostať,“ povedala a všetci spozorneli. „Je to nebezpečné a preto si budem musieť rozdeliť vedomie. Tie cvičenia s Hydrou sa mi teraz zídu,“ povedala neveselo a pozrela na nich. „Budete ma musieť zaisťovať. Keby sa stalo, že sa trhlina uzavrie, keď ňou budem prechádzať, alebo keď budem vo vnútri, musíte preťať spojovacie vlákno, lebo mi to uškvarí mozog. Takže, maximálne sústredenie a neváhajte!“ pripomenula im. „Bez tej jednej časti vedomia sa obídem, celý mozog by mi chýbal viac,“ uchechtla sa a ponorila sa do hlbokej meditácie.

  Nevnímala nič, len svoje vedomie . Pozorne oddelila jednu jeho časť a vyslala ju ku sfére tam, kde jasne žiarila stopa, položená Grigorijom.  Za sebou ťahala tenučké vlákienko, ktoré obe časti vedomia spájalo. Ešte raz si pozorne prezrela trhlinku a začala do nej prenikať.

   Démonská energia plná zloby a nenávisti sa ju pokúšala  zahnať a odtlačiť čo najďalej. Tesná trhlina jej nedávala možnosť odtiahnuť sa dostatočne ďaleko od dotykov s vláknami a bolesť, ktorú  jej to spôsobovalo, bola takmer neznesiteľná. Ona však bola zúfalá a nedbala na bolesť, len sa drala vpred, ďalej a ďalej. Stena bola našťastie pomerne tenká  a jednotlivé vlákna boli oslabené. Andromeda pochopila, že implózia je blízko, možno bližšie , než si ktokoľvek uvedomoval. Posledný dotyk, posledná vlna bolesti a jedno z vlákien prasklo. Bola dnu a teraz už mohla letieť voľne a využívala tú možnosť naplno. O pár stotín sekundy bola v sídle.

  Našla známu myseľ, dotkla sa jej známym , obvyklým spôsobom  a vytvorila svoju podobu.

„Andromeda!“ vykríkol otec nahlas a všetci v miestnosti sa na neho prekvapene  obrátili. Andromeda ich videla tak, ako ich otec vnímal. Boli tam všetci. Vydesené deti, zúfalé a bledé tváre dospelých. Matka  s hrdo vztýčenou hlavou, ale s priesvitnou tvárou, sedela  vedľa otca a všetci čakali na smrť. Namiesto nej prišla Andromeda. Len kúsok jej vedomia, ale vo všetkých očiach zasvietila iškrička nádeje.

,Otec, táto kopula sa čoskoro zrúti do seba a zostane tu po nej len obrovský kráter. Všetko ostatné sa rozpadne na atómy. Musíme vás odtiaľto dostať preč a to čím skôr,´ naliehala a otec nemo prikývol . ,Musím vedieť, či sa tu dá teraz premiestňovať!´  pýtala  sa a pátrala v jeho myšlienkach po odpovedi.

„Premiestňovanie sme neskúšali, ale to nie je problém,“ povedal otec a pozrel na najstaršieho syna. Nattan v okamžiku zmizol a znovu sa objavil. Všetci si uľahčene oddýchli.

, Nádhera!´zvýskla Andromeda od radosti a otec bolestivo stisol pery. ,Prepáč, ja mám takú radosť, že som sa neovládla,´ ospravedlňovala sa a hneď pokračovala. ,Otec, z nášho domu neostane vôbec nič, vezmite všetko, čo sa bude dať, knihy, cennosti, dôležité listiny. Zmenšite koľko  stihnete. Ja sa musím vrátiť späť a tú trhlinku, ktorou som sa sem prepchala, sa pokúsim zväčšiť. Prídem po vás, celkom určite prídem!´ povedala, pripojila vodiace vlákno a opustila sídlo.

  Po striebornom vlákne letela k stene kopule. Čakalo ju ešte predieranie sa magickou stenou, ale teraz to už išlo kupodivu oveľa ľahšie a vlákna okolo nej sa pri dotyku s jej mysľou trhali. Vyzeralo to tak , akoby ich jej prítomnosť nahlodávala  a oslabovala. Ešte raz sa zaprela do zostávajúcich vlákien a vyrazila von. Obe časti jej vedomia sa spojili.

„Sú v poriadku a dá sa tam dostať.“ povedala, otvorila oči , pozrela na svorku a usmiala sa.. Okolo nej sa ozval úľavný výdych.

„Ešte sa netešte, tá kopula je tesne pred zrútením.“  pripomenula im situáciu a zamračila sa. „Dostať sa tam síce dá, ale nebola to prechádzka ružovým sadom,“ poznamenala , „ musíme tú trhlinu rozšíriť. Nechala som tam vodiace vlákno a tak sa môžeme s nimi spojiť.“

„Ako tam teda ten otvor urobíme?“ zaujímal sa Dimitrij a všetci zbystrili.

„Trochu som nad tým premýšľala, keď som sa predierala tou stenou.“ začala pomaly, „ spočiatku to veľmi bolelo, ale na spiatočnej ceste to vyzeralo tak, akoby sa tie energetické vlákna, ktorých som sa dotkla, lámali. Akoby moja energia bola pre ne jedovatá. Možno, že teraz bude stačiť trochu silnejší nápor a trhlina sa rozšíri na dostatočnú veľkosť.“

„Ako zistíme, že je dosť veľká?“ spýtala sa Nikita , pretože s energetickými poľami nemala žiadne skúsenosti.

„Uvidíme na druhú stranu,“ rozosmial sa Alexej, ale hneď zvážnel a skúmavo sa na Andromedu zahľadel. „To pole sa láme?“

„Vyzerá to tak, možno je už pred implóziou , neviem, nikdy som nič podobné nevidela,“ pokrčila plecami .Budete mi musieť pomôcť, sama asi nebudem mať dosť síl, aby som tú trhlinu prerazila.“

  Všetci zamračene prikývli a Andromeda sa spojila s otcom. Čo najstručnejšie mu všetko vysvetlila a požiadala ho, aby dovolil Síriusovi priamy kontakt. Ona už nemôže udržiavať spojenie, bude mať dosť práce pri stene. Keď stenu spoločne prerazia, musia sa okamžite všetci premiestniť von a odtiaľ hneď niekam ďalej.

,Letné sídlo na Kréte,´ navrhol otec a všetci nadšene súhlasili. Iba Andromeda sa neusmiala, ale len nenápadne prižmúrila oči. Ona sa nikam premiestňovať nemienila. Má tu akési nevyrovnané účty a chlapíkom menom Lord Voldemort.