40. Prichádza piata fakulta
40. Prichádza piata fakulta
V Rokforte bol celkom pobyčajný piatok a všetci študenti ešte sedeli v učebniach a usilovne si do hláv vtĺkali vedomosti, potrebné na zloženie záverečných skúšok. Profesori vysvetľovali nové učivo, opakovali staré a snažili sa udržať si pozornosť študentov. Napriek tomu sa niektorým z nich stávalo, že ich pohľady zaleteli von oknami k vtupnej bráne. Nikto okrem prefesorov nevedel, že dnes majú doraziť externí študenti, aby sa pripravili na MLOKy. Nikto ale ani nevedel, kedy presne dorazia. Teda, možno Dumbledore to vedel, ale mlčal ako hrob. Ako obyčajne. Na to už boli všetci zvyknutí a radšej sa ani nevypytovali, aj tak sa odpovede nikdy nedočkali.
Ale aj tak sa na hrade začali objavovať prvé známky ich budúcej prítomnosti. Vo Veľkej sieni sa objavil ešte jeden stôl a škriatkovia pripravovali málo používané krídlo hradu na obývanie. Storočné vrstvy prachu a špiny mizli pod návalom čistiacich kúziel, v miestnostiach sa objavovali postele , pohovky, kreslá a iný nábytok, ktorý doteraz ležal na hromadách, kdesi pod vrstvami prachu. V kozuboch vzplanuli ohne a neútulné miestnosti sa pripravovali prijať svojich dočasných obyvateľov.
Vyučovanie šiesteho ročníku chrabromilu sa skončilo krátko po obede. Iba niektorí študenti sa ešte ponáhľali na hodinu Starodávnych rún, ale väčšina sa hneď, ako to bolo možné, vyhrnula z hradu von a rozišli sa po okolí, aby si trochu uvoľnili hlavy od prílišného množstva informácií.
Lucy s Emou a Ket si najskôr sadli na breh jazera, ale dlho tam nevydržali. Napriek tomu, že už bol máj, nebolo príliš teplo. Rozhodli sa teda pre krátku prechádzku po pozemkoch. Aj tak už mali zadky usedené do placata, ako poznamenala Lucy. Uvoľnene sa rozprávali o udalostiach posledných dní a o vynervačených siedmakoch , keď si všimli, že sa nechtiac dostali až k vstupnej bráne. Chvíľu tam len tak postávali a rozhodovali sa, či si zajtra nezájdu do Rowillu, keď sa odrazu niekoľko metrov od brány, začali zhmotňovať postavy pomerne veľkého počtu ľudí. Bez zvuku, bez záblesku , proste len tak , z ničohu tu vznikali a obzerali sa.
Dievčatám sa takmer podlomili kolená, lebo to bolo naozaj strašideľné , ale potom si všimli, že sú to do jedného mladí ľudia. Všetci mali oblečené priliehavé kožené nohavice so širokými opaskami, voľné košele a niektorí aj kožené vesty. Dlhé vlasy zviazané do chvostov a cez plecia mali nedbanlivo prehodené čierne plášte, zopnuté pri krku zvláštnymi sponami. Plášte sa im pri každom pohybe nadúvali a odhaľovali svalnaté postavy chlapcov a štíhle postavy dievčat.
„Pri Merlinovi,“ zašepkala Lucy, „kto je to?“
„Neviem, ale sú ....“ vzdychla si Ket a nespúšťala pohľad z približujúcej sa skupiny. „......nádherní!“ doplnila ju zasnene Ema a tiež nemohla z nich spustiť zrak.
„Slečna Crowová, čo tu robíte?“ ozval sa im odrazu za chrbátmi hlas profesorky McGonagallovej.
„Pozerám sa...,“ odpovedala Ema tichúčko a odmietla reagovať na profesorkyno nesúhlasné odfrknutie. S ostrým zašušťaním plášťa ich obišla a rýchlym krokom sa blížila k prichádzajúcej skupine. Zastavili sa tesne za vstupnou bránou a počkali, kým k nim dorazí. Skôr, ako sa tak stalo, obišiel skupinu vysoký, mohutný muž s hrivou svetlých vlasov, ktoré mu voľne poletovali okolo opálenej tváre a usmial sa jej v ústrety: „Profesorka, priviedol som študentov,“ povedal a kývol hlavou za seba.
„Ďakujem, pán Sokolov. Ja ich už prevezmem,“ povedala s prísnym výrazom v tvári. „Ale, nie je ich dáko veľa? Myslela som , že to bude tak desať, dvanásť.“
„Ach, áno, je ich trochu viac, to viete, takú príležitosť sme si nemohli nechať ujsť,“ povedal veselo a uškrnul sa. „S riaditeľom sme nemali pevne stanovený počet študentov, ktorí sa tu budú pripravovať a skladať skúšky. Na ministerstvo sme ich zoznam už zaslali a povolenie sme dostali pre všetkých tridsať,“ povedal a profesorka sa po vyslovení tohto počtu len ostro nadýchla.
„Nemáme pripravených toľko postelí, koľko študentov ste nám priviedol,“ poznamenala a zamračila sa. „Budú musieť počkať, kým im škriatkovia všetko pripravia,“ doložila a zazrela zamračene na Sokolova. Ten sa zase len uškrnul a zľahčujúco mávol rukou.
„To vôbec nevadí, sú to šikovné deti, pomôžu,“ zakončil, uklonil sa McGonagallovej a z ľahkým zavírením plášťa zmizol. Profesorku tento spôsob odmiestnenia dosť vyviedol z rovnováhy, ale hneď sa spamätala a uprela pohľad na početnú skupinu mladých ľudí pred sebou. Všetci sa na ňu so záujmom pozerali .
„Nasledujte ma , prosím, ukážem vám, kde budete ubytovaní,“ povedala , preletela ich pohľadom , otočila sa a vykročila k hradu.
Skupina stojaca za bránou sa pohla, plášte zavírili a od stojacich dievčat sa ozvalo dlhé : „Ááách!“
Spomädzi kráčajúcich študentov sa ozval zvonivý smiech. Ema sa mykla , zamrkala, zamierila pohľad medzi tie víriace plášte a v tom ju uvidela.
„Kess!“ zvýskla a prebrala tým z omámenia aj Lucy a Ket. Obe so pozreli , kam sa to Ema ženie a vyvalili oči.
„Kess,Kess!“ ozývali sa naradostené hlasy všetkých troch a dievčatá sa k nej vrhli. Bola by z toho asi hromadná havária, keby sa skupina nerozostúpila a neuvoľnila im tak cestu. Kess sa na ne žiarivo usmievala a roztvárala náruč. Vrhali sa do nej s radosťou a celé šťastné. Radostné zvítanie však nemohlo trvať dlho, lebo profesorka McGonagallová už vchádzala do hradu.
„Musíme ísť,“ pripomenula Kess a viedla ich so sebou, lebo sa od nej nechceli odlúčiť, ani na chvíľku. Zasypali ju otázkami, ale ona sa len smiala. „Počkajte, všetko vám porozprávam,“ brzdila ich a rýchlym krokom kráčala spolu s ostatnými do vstupnej siene. Diečatá išli vedľa nej a po očku pokukovali na tých krásnych chlapcov, ktorí bolo okolo nich. Tam sa však museli na chvíľu od Kess odlúčiť, pretože im to profesorka výslovne prikázala. Kess im s úsmevom kývla a keď sa ponáhľala za ostatnými do pripravených priestorov, ešte im zamávala.
„Uvidíme sa neskôr,“ zavolala a zmizla za ohybom chodby.
„Ja tomu nemôžem uveriť,“ usmievala sa Lucy, „prečo nám to nenapísala? Posledný list prišiel pred dvomi dňami a ona nám nenapísala, že príde!“
„Vieš, aká bola vždy tajomná, možno nemohla!“ tíšila Lucyne rozhorčenie Ema. „Je zase tu a to je najdôležitejšie.“
„Áno a priviedla so sebou takých pekných chlapcov,“ povzdychla si Ket. „ Dúfam, že aspoň niektorí z nich sú voľný,“ zase zavzdychala.
„Vieš si predstaviť tie svorky báb, ktoré sa tu na nich vrhnú?“ zavrčala Lucy.
„Nehovor, že im nebudeš v čele,“ zasmiala sa Ema a hnala ich pred sebou do Chrabromilskej klubovne, aby ešte niečo nevyviedli, lebo obe vyzerali mierne omámene.
Kess kráčala rýchle za skupinou, ktorá sa jej práve strácala na konci chodby. Niektorí sa otočili a čakali na ňu. Sírius, ktorý z nej prakticky nespúšťal oči, jej vykročil v ústrety a ostražito sa poobzeral. Kess sa pousmiala a pobehla, aby ju nemuseli čakať. So Síriusom v pätách sa zase zaradila medzi ostatných.
Konečne sa profesorka zastavila pred sochou veľkého vlka. „Rhombus!“ vyslovila zreteľne a mladí vlci sa pousmiali. Socha sa odsunula a za ňou bol vchod do spoločenskej miestnosti piatej fakulty. Profesorka vošla a všetci išli postupne za ňou. Väčšina chlapcov mala s tým problémy, lebo vchod bol pomerne úzky.
„Budeme ho musieť zväčšiť,“ zavrčal nespokojne Alexej, keď sa plecom zavadil o stenu a takmer tam uviazol.
„Uhm!“ šomrali súhlasne ostatní, pretože podobné problémy mali viacerí. Len dievčatám vyhovoval aj takýto vchod, ale v rámci bezpečnosti, to bolo treba zmeniť. Bolo by nepríjemné, keby sa museli dostať rýchlo von a niektorý z chlapcov by sa tam zasekol a upchal tak východ.
„Zatiaľ je tu pripravených päť izieb, ale toto krídlo má veľa ďalších miestností a prikážem škriatkom, aby vám pripravili ďalšie, s dostatočným počtom postelí. Slečna Adamsová, páni Lupin, Potter a Black by sa mohli vrátiť do Chrabromilskej veže,“ doložila a prezrela si menovaných ostrým pohľadom.
„To by sme veľmi radi, pani profesorka,“ ozval sa pokojne Remus, „ale máme striktný príkaz, aby sme zostali spolu so skupinou.“
„Ako myslíte,“ neodporovala McGonagallová a James so Síriusom si ju začudovane premerali. Očakávali od nej oveľa rozhodnejší odpor. „Predpokladám, že máte medzi sebou niekoho, kto to tu má na povel,“ poznamenala, keď sa pomaly rozchádzali po miestnosti a obzerali si ju.
„Samozrejme,“ usmial sa na ňu James a ukázal na svetlovlasého obra, stojaceho neďaleko od neho. „Alexej Sokolov, je niečo ako náš prefekt,“ predstavil ho. Alexej sa mierne uklonil a čakal, či bude profesorka pokračovať. Ona sa však otočila k východu. Tam sa zastavila a kývla mu.
„Profesor Dumbledore vás očakáva v riaditeľni,“ povedala a čakala, kým sa k nej pripojí, „odprevadím vás tam,“ doložila a vyšla von. Alexej len mykol plecom, znovu sa vysúkal tým úzkym vchodom a kráčal za ňou.
Hneď za ním vyliezli Jurij s Olegom a mračili sa na sochu, ktorá za nič nemohla, ale bola proste malá. Väčší vchod by nezakryla ani náhodou. Chvíľku tam zamračene premýšľali a potom sa Jurij žiarivo usmial .
„Mám nápad,“ povedal a zavolal si na pomoc ešte Vasilija. „Urobte na oboch koncoch chodby zábrany, aby nám sem niekto nevliezol, kým to budem upravovať,“ prikázal a obaja bratranci ho bez váhania poslúchli. Sám sa postavil oproti vchodu, mávol rukami : „Prolato!“ povedal ticho a vchod sa začal zväčšovať. Keď už bol s jeho veľkosťou spokojný, skončil a obrátil sa k soche. Keby zväčšil aj ju, bola by veľmi nemotorná a možno aj nebezpečná. Bolo to treba urobiť inak. Znovu sa rozžiarili oba prútiky a po oboch stranách vchodu stála jedna socha vlka. Miesto vchodu tam bola len stena a na nej obraz vlka, ktorý mal na hrudi znak váh. Položil ruku na znak a povedal: „Rhombus!“ Stena sa rozplynula a odhalila vchod. Jurij sa spokojne uškrnul a išiel oznámiť zvyšku svorky, ako sa odteraz dostanú dnu do spoločenskej miestnosti. Takýto vchod sa všetkým zdal byť oveľa vhodnejší a Jurijovi sa dostalo zaslúženej pochvaly od všetkých. Alexej, ktorého práve pohyblivé schodisko vyvážalo k riaditeľni sa tiež spokojne usmial a navrhol, aby ochranu zdvojil. Nech sa sochy vlkov rozostupujú a zasúvajú. Heslo bude ,Lupus´. Aj jeho návrh prijali a hneď aj zrealizovali. Je samozrejmé, že ho nikomu z hradu nemienili prezradiť.
„ Svorku vlkov chránia sochy vlkov, aké príhodné,“ povedal Remus, keď si to obzeral. „Naozaj neviem, či mal Ivan pravdu, keď hovoril, že Dumbledore o nás nevie. Začínam o tom pochybovať,“ povedal zamyslene a vrátil sa dnu.
Kým svorka s pomocou škriatkov upravovala ostatné miestnosti na bývanie a každý, kto už mohol sa ubytoval, otváral Alexej dvere na riaditeľni. Dumbledore sedel za stolom , na stenách viseli obrazy predchádzajúcich riaditeľov a so záujmom si Alexeja prezerali . Na všetkých voľných priestoroch ležali rôzne prístroje, ktorí tikali , vrneli, cvrlikali a rôzne sa pohybovali , na bidle sedel fénix a čistil si perie . Len čo Alexej vošiel, Dumbledore zdvihol hlavu a dobrácky sa na neho usmial Alexej zostražitel , ale na pokyn riaditeľa si sadol do kresla, stojaceho oproti stolu.
„Rád vás poznávam, pán Sokolov. Váš otec mi o vašej skupine toho veľa nepovedal, ale predpokladám, že všetci, ktorí sú tu, sú na skúšky pripravení. Nepochybujem o tom, že ste všetci dostali veľmi dobré domáce vzdelanie a skúšky absolvujete úspešne.“ hovoril a spojil si prsty rúk bruškami do striešky. Alexej ho s prížmúrenými očami počúval a len mlčky prikyvoval. „Som tak isto rád, že sa k nám vrátili páni Lupin , Potter a Black a slečna Adamsová. Je potešiteľné, že hoci ešte nedosiahla potrebný vek, urobila všetky predpísané skúšky pre MLOKy a naše ministerstvo jej ich povolilo. Tak isto, ako aj slečne Sokolovovej. Na tých pár týždňov sa už neoplatí vás zaraďovať do ostatných fakúlt a tak sme sa rozhodli, že z vás vytvoríme samostatnú fakultu. Vašim znakom bude spoločný znak Rokfortu a vedúcim vašej fakulty bude profesor Stalwart, ktorý tu učí Obranu proti čiernej mágii. Vo Veľkej sieni je pre vás pripravený stôl a ráno vám vedúci vašej fakulty rozdá rozvrhy hodín podľa predmetov, z ktorých budete skladať skúšky. Žiaľ, do metlobalového turnaja sa už zapojiť nemôžete, lebo posledný zápas sezóny už bol odohraný. Dúfam, že všetko prebehne v najlepšom poriadku, ale keby ste niečo potrebovali, verím že nebudete váhať a obrátite sa na mňa,“ dopovedal a pokynom ruky Alexeja prepustil. Ten bol veľmi rád, že nemusel nič hovoriť, Dumbledore si evidentne pokojne vystačil sám a urýchlene, ale dôstojne opustil pracovňu.
Alexej sa vrátil k svorke a v skratke im porozpával priebeh rozhovoru s riaditeľom a viacerí sa tiež mračili. Len Sírius , ktorý mal s ním bohaté skúsenosti, ich presviedčal, že takéto správanie je u neho celkom normálne.
Komentáře
Přehled komentářů
Děkuji. Děkuji za krásné čtení a za uklidnění - moje dcera mě vytočila až do ...... nebes :-D
Hurá
(Peťa, 7. 1. 2008 19:44)
Záškodníci opět na hradě! Ale zatím to vypadá, že je nikdo nepoznal... o to to bude větší šok:-) A jak to teda je se Siriusem a Andromedou?
Nevím proč, ale celou kapitolu jsem přečetla s úsměvem a měla jsem co dělat abych se nerozesmála nahlas...Asi to bylo radostí a očekáváním :-)
vynikajici:)
(Ja Osobne, 7. 1. 2008 19:34)
super, uz se nemuzu dockat, az ostatnim dojde, kdo se jim to vlastne vratil:)
bude jeste dneska pokracovani?:)
jen se tak ptam...;)
už zase :D
(Cassie, 7. 1. 2008 19:32)som prvá.... :D ale to nevadí :D úžasná kapitola musím povedať sa mi to veľmi páčilo :D piata fakulta... :D mnoo som zvedavá na tie raňajky keď prídu do Veľkej siene a každí na nich začne čumieť :D a teším sa aj na Evansovú keď spozná Jamesa, dúfam Sirael, že to opíšeš a aj to, ako sa Siriusovi podarí ,,zlomiť" Andromedu a nakoniec začnú chodiť, lebo ako som pochopila, ešte spolu nechodia :D... mnoo ale teraz poďme písať kapitolu lebo moje nervy nie sú zo železa :D....
děkuji
(soraki, 7. 1. 2008 20:57)