37. Chcem syna
37. Chcem syna!
Andromeda sa po dobrom obede usadila do kresla a otvorila knihu, ktorú tak náhodne vytiahla z police. Boli to starodávne elixíry a toto vydanie ešte nečítala. Celkom ju bavilo čítať o varení koreňa smrti a kopyta jednorožca, hoci tieto prísady už boli vlastne nedostupné. Nebolo by od veci zistiť, ako by sa dali v niektorých z týchto elixírov nahradiť. Ktovie, ako by navzájom reagovali uvedené ingrediencie, keď by použila... Ďalej sa nedostala, lebo dvere sa otvorili a dnu zase vplával Voldík. Andromeda len prevrátila oči a zase ich zabodla do knihy.
„Páčia sa vám moje knihy?“ spýtal sa, keď jej nazrel ponad plece.
„Trochu zastarané,“ zašomrala Andromeda, „ takéto prísady sa už nepoužívajú a tieto elixíry sa nerobia už zopár storočí. To je knižnica po vašich vzdialených predkoch?“
„Áno, táto kniha je už trochu nemoderná, ale zato má veľkú hodnotu. Dedí sa v našom rode už veľa pokolení.“
„Je to na nej vidieť,“ odvrkla Andromeda a prevrátila list. „Myslím, že ju nikto nečítal minimálne dvesto rokov,“ zamávala mu knihou pred neexistujúcim nosom.
„Ako vám chutil obed? “ spýtal sa Voldemort nečakane.
„Dobre,“ odvetila nazaujato a potom zdvihla oči, „ prečo? Bolo to snáď otrávené a vy ste prišiel skontroľovať, ako postupuje otrava? Potom vás musím sklamať, žiadne príznaky ešte necítim. Budú nejaké?“ spýtala sa so záujmom a pozrela na neho. Voldemort nepohol ani brvou, ako by aj mohol, keď skoro žiadne nemal a prezeral si ju ako meňavku pod mikroskopom.
Andromeda sa strojene ošila a uškrnula sa. „Čo je, mám niečo na tvári?“ zatvárila sa prekvapene, položila knihu , vstala z kresla a podišla k zrkadlu. Naklonila sa bližšie a študovala svoj obraz. V skutočnosti hľadela na Voldemorta , ako si ju prezerá rengenovým pohľadom a ďakovala v duchu za dlhý habit, ktorý ukrýval všetko okrem hlavy.
„Nevedel som, že sa vám tak veľmi páčia habity. Mohol som vám poslať aj krajšie.“ Poznamenal a znovu ju zrengenoval. Andromeda dúfala, že tie jeho červené oči nevidia pod látku, lebo tie pohľady jej pripadali veľmi podozrivé.
„To je dobré,“ odpovedala a prešla si rukou po habite. „Aj tieto sú pekné a celkom mi vyhovujú, hlavne tie gombičky sa mi páčia,“ nemohla si pomôcť a v jej hlase zaznela trocha irónie. Voldemort ju zachytil a skúmavo sa na ňu zahľadel.
„Prišiel som, aby sme spolu prejednali náš svadobný obrad.“ povedal a usadil sa v kresle.
„Nechce sa mi o tom hovoriť,“ zamračila sa Andromeda , ale nakoniec si tiež sadla do kresla oproti nemu. Znovu vzala do ruky knihu, ale neotvorila ju. Len prechádzala rukou po jej väzbe a upierala na ňu pohľad.
„Vás to nazaujíma?“
„A viete, že ani nie?“ odpovedala a konečne sa na neho pozrela. Pozoroval ju a mračil sa. „Aj tak nemám šancu to prežiť, tak prečo by som sa mala ešte nejako aktívne zúčastňovať na príprave?“ nechápala. „Veď to by bolo, ako keby som chcela spáchať samovraždu a to ja nechcem. Je snáď prirodzené, že mi je teda jedno, ako to bude vyzerať , keď sa skončenia toho obradu nedožijem.“
„Tak málo mi veríte?“
„Nemám dôvod vám veriť,“ poznamenala sucho. „Únos je asi len ťažko prijateľný začiatok dôverného vzťahu. Okrem toho, vy sám ste sa vyjadril, že vás môj názor na to nezaujíma.“
„Myslel som, že by sme sa mohli prípadne lepšie spoznať,“ povedal a znovu ju prebodával pohľadom. Keby mal v očiach ihly, tak je Andromeda dierkovaná, ako sito.
„Jasné,“ zasmiala sa ironicky a vrátila mu práve taký bodavý pohľad, „ koľko času budem mať na to, aby som si to užila? Celý deň, pol dňa, dva dni?“ už toho mala dosť. „ Myslím, že na spoznávanie budeme mať dosť času, ak sa vám podarí dokončiť obrad a ja ešte stále budem živá. No a aby ste to nemal také ľahké, tak tá svadobná noc ma môže zabiť ešte aj potom, čo prežijem prvú, oficiálnu časť. Jedine, že by ste sa uspokojil len s pozeraním sa na mňa.“ doložila a zasmiala sa. „Moje telo spozná nepravého a bude to ako rýchle pôsobiaci jed. Teda, ak ten obed bol v poriadku.“
„Nemusíte sa báť, som si celkom istý, že prežijete aj jedno a aj druhé a nespoliehjte sa na to, žeby som sa uspokojil len pohľadom na vás. Manželstvo sa musí konzumovať a ja očakavam, že mi dáte syna,“ doložil a prižmúril oči. Andromeda nechápavo zažmurkala a pokrútila hlavou.
„Aj tak tomu nerozumiem,“ povedala a skúmavo si ho prezerala , „ prečo sa práve vy chcete ženiť? A prečo vôbec ženiť? A prečo ja? V celej čarodejníckej spoločnosti....“
„Niet takej, ako ste vy!“ skočil jej do reči. „Viem o vás veľa a cítim z vás veľké schopnosti. Nedovolím vám ich používať, lebo viem, že by ste ich použili proti mne, ale chcem, aby ich zdedili moji potomkovia, môj syn, môj právoplatný dedič! Preto vy, preto sobáš a preto aj manželstvo!“
„Syn!“ pokrútila hlavou Andromeda . „Prečo chcete práve syna?“
„Vychovám z neho svojho nástupcu. S mojimi a s vašimi schopnosťami ovládne celý svet. Bude pokračovať v mojich stopách! Bude priamym dedičom Merlina a Salazara Slizolina.“
„No,“ povedala Andromeda zamyslene, „ a nebojíte sa, že bude chcieť vládnuť sám a vás sa zbaví? Dejiny sú plné vládcov, ktorých odstránili ich vlastní synovia,“ poznamenala a mierne prižmúrila oči v očakávaní odpovede.
„Nie je jednoduché sa ma zbaviť,“ zasmial sa Voldemort, „len málo čarodejníkov na zemi, zašlo tak ďaleko na ceste k nesmrteľnosti, ako ja,“ dokončil pyšne.
„Tak potom, tým skôr nechápem, načo chcete syna?“ krútila hlavou Andromeda. „Sám hovoríte, že ste takmer nesmrteľný....“
„Áno, takmer a syn je tiež z jednou foriem nesmrteľnosti. Bude takou mojou poistkou, som mocný čarodejník, najmocnejší na svete, ale mám aj veľa mocných nepriateľov, s ktorými musím bojovať a k ovládnutiu sveta vedie cesta cez stovky krvavých bojov. Chcem mať syna a vy mi ho dáte!“
„Och!“ vzdychla si Andromeda, „ale uniesť ma ...“
„Dobre viete, že neexistovala iná cesta,“ povedal jej rýchle a vstal . „Nechám vám priniesť malé občerstvenie a pošlem vám sem niekoľko šiat, ktoré budú vhodné na obrad. Vyberte si z nich tie, ktoré sa vám budú páčiť. Obrad sa začne čoskoro po večeri. Dúfam, že budete pripravená!“ zakončil , kývol jej hlavou a odišiel .
Andromeda zostala sedieť v kresle, pritískala starú knihu k sebe a vyhodnocovala informácie, ktoré jej tento rozhovor poskytol. Žiaľ, pre ňu tu nebolo nič , čo by ju potešilo. Zostávalo jej už len pár hodín života , ak sa to nepodarí a ak sa to podarí, tak na to nechcela ani myslieť. Zamyslene otvorila knihu a aby aspoň na chvíľu zabudla na to, čo ju čaká, začítala sa do prípravy jedného prastarého a obzvlášť náročného elixíru.
Ani nevnímala, ako čas beží a hlasité pukanie primiestňujúcich sa škriatkov ju vydesilo. Mykla sa a zodvihla oči, aby videla, čo sa to deje. Škriatkovia rozkladali na posteľ množstvo šiat. V podstate, ako si ich tak mohla v rýchlosti prezrieť, tak sa hodili všetky. Veď to bolo jedno, čo si oblečie a v čom ju položia do truhly. No a ak náhodou nie, tak jej to bolo tobôž jedno. Nepotrebovala sa nikomu páčiť a ani po tom netúžila. Znovu sa schúlila do kresla, ale už nečítala. Pozerala sa von oknom na kopce, ležiace v dohľade a premýšľala, kde sa asi nachádza. Myslela na rodičov, na bratov, na svojich malých synovcov, ktorých bezmezne ľúbila a aj na Síriusa, ktorý je s ňou zviazaný a teraz mu tak , ako jej, hrozí smrť. Čoskoro sa zase stretnú a potom už budú naveky spolu. Teda, ak len Voldík niečo nevymyslí. To by sa potom asi dlho nevideli. Možno by ho to oslobodilo a mal by možnosť slobodného rozhodnutia. ,Po svete behá toľko krásnych dievčat, s ktorými ešte nechodil´, pomyslela si a uškrnula sa. ,No, možno už ani chodiť nebude.´
Kornell s Etienom sa primestnili doprostred tábora. Ani sa veľmi neobzerali, ale okamžite zamierili k hlavnej budove, kde by sa teraz mali nachádzať obaja ich starší bratia.
„Dúfam, že si sa nepomýlil,“ poznamenal ešte Kornell a otvoril dvere do budovy. Rýchlym krokom prešiel krátku chodbu a bez klopania otvoril dvere Nattanovej izby. Bol taký napnutý, že až keď videl, ako jeho najstarší brat prekvapene zdvihol hlavu a pozrel na neho, si uvedomil, že takmer celý čas nedýchal. Trhane sa nadýchol a s úľavou zhlboka vydýchol.
Nattanove obočie vyskočilo údivom hore. Dobre si uvedomoval bratovu strhanú tvár a úľavu, keď ho uvidel. Zamračil sa a pomaly sa postavil. Za Kornellom vošiel aj Etien a Nattan sa zamračil ešte väčšmi.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa a pozeral na nich .
„Kde je Michael?“ odpovedal otázkou Kornell a obzeral sa po bratovi.
„Vonku s chlapcami, trénujú slalom,“ doložil Nattan s úškrnom a znovu sa na Kornella spýtavo pozrel. „Povieš mi už, čo sa stalo? Prečo tu obaja ste?
„Máme veľký problém,“ povedal Kornell, „pošli k chlapcom Danna a nech Michael so Síriusom prídu sem. Musíme sa porozprávať,“ hovoril nástojčivo a brat ho po niekoľkých sekundách, keď na neho uprene pozeral , poslúchol. „Povedz mi,“ vyzval brata, „ ako je Sírius na tom s ovládaním svojich prútikov? Už ich dokáže používať?“ vyzvedal a bolo vidieť, ako veľmi ho tá odpoveď zaujíma a ako veľmi mu na nej záleží.
„Je dobrý,“ odpovedal Nattan a v tej chvíli sa dvere otvorili a vošli Michael a za ním Sírius. Na Nattanov pokyn si posadali a Kornell začal rozprávať. Keď sa dostal k miestu, ako Andromedu uniesli a ako zistili, kto to urobil a čo s ňou zamýšľa, boli Nattan, Michael a aj Sírius zrelí na infarkt. Zachránila ich len nutnosť okamžitého premiestnenia a vysvetľovanie, ako môžu Andromede pomôcť. Potom už na nič nečakali , Nattan a Kornell sa chopili Síriusa a premiestnili sa.
Otcova pracovňa bola prázdna , ale keď sa do nej primiestnili a rozhliadli sa, počuli rýchlo sa približujúce kroky.
„Tu ste,“ vydýchol s úľavou pán Adams a pozrel spýtavo na Nattana. „Dokáže to? Vyhľadal som to kúzlo v rodovej knihe a bude mať len minimum času na to, aby ho zvládol. Máme správy, že obrad sa má začať krátko po večeri. Podľa nášho zdroja je to asi okolo siedmej hodiny . Zostáva nám necelých päť hodín.“ povedal naliehavo a otvoril ťažkú knihu na založenej strane.
„Máme len štyri hodiny,“ pripomenul Etien, „ zabudol si na časové pásmo,“ pripomenul a všetci sa strhli. Ani Síriusovi to nebolo jedno. Predstava Andromedy v náručí Voldemorta ho zbavovala súdnosti a vôbec si neuvedomoval, že sa jedná aj o jeho život.
„Poď!“ vzal ho Nattan za rameno , rodovú knihu vzal do náručia a odvádzal ho preč. „Ja ťa to naučím,“ povedal a pozrel na otca. „stihneme to!“ doložil a odviedol Síriusa do svojej izby . Nestrácal čas a začal ho učiť prastaré kúzlo spájajúce páry zviazané aj dušami. Jediným mávnutím ruky odstránil nábytok k stenám a obrátil sa k Síriusovi.
„Pozri,“ ukázal do knihy, „formula je celkom jednoduchá a ľahko si ju zapamätáš. Znie : Mitto mea altera ego,“ povedal a Sírius po ňom bezchybne zopakoval . „Oveľa zložitejší je pohyb oboch prútikov, lebo každý prútik vykonáva súčasne iný pohyb a nekopírujú sa navzájom. Z oboch súčasne musí vyletieť záblesk , tie musíš spojiť do jedného a keď vytvoria akoby spoločný prúd, zamieriš ním do toho, čo chceš poslať. Musí to byť rýchle a musí sa to odohrať všetko súčasne. Pohyby, spletenie prúdov a vyslovenie formule. Pochopil si?
„Pochopil, ale čo jej pošleme, aby jej to pomohlo?“ spýtal sa Sírius a pozeral na Nattana . Ten sa na neho chvíľu pozeral a nakoniec mu odpovedal.
„Mňa!“ povedal krátko a Sírius onemel, „dokážem sa premeniť na akéhokoľvek živočícha ,“ vysvetlil a usmial sa . „Teraz vložím svoj život do tvojich rúk, ak niečo neurobíš správne, tak zomrieme traja!“ zakončil a ukázal mu pohyb pravou rukou. Od tej chvíle neustali v učení ani na okamžik. Pohyb pravej ruky sa plynulo striedal s pohybom ľavej ruky a medzi tým vzreteľné vyslovenie formule. Potom obe ruky súčasne a znovu každá zvlášť a potom súčasne.
Nattan bol dobrým učiteľom a Sírius vnímavým žiakom. Obaja mali aj veľmi silnú motiváciu a bez ohľadu na to, že im obom išlo o život, tak sa obaja stále väčšmi báli o Andromedu. Nevnímali čas a spoliehali sa na to, že ostatní ich nezabudnú upozorniť, že už je čas a cvičili a cvičili. Po dvoch hodinách sa už Síriusovi triasli ruky od únavy a Nattan ho zahnal na pol hodiny do vane aby si oddýchol. Uvoľnený a preoblečený Sírius mu po odpočinku predviedol bezchybné prenosové kúzlo. Samozrejme bez hlasného vyslovenia formule . Nattan sa na neho spokojne usmial a vrátili sa do pracovne. Všetci ich tam čakali s napätím a keď videli Nattanov spokojný úsmev, trochu sa tiež uvoľnili. Teraz už verili, že sa im to podarí.
Komentáře
Přehled komentářů
no poďme poďme načo čakáš?? Rýchlo %dalšia kapitola.... :)
To nééé
(Peťa, 6. 1. 2008 19:23)
Potřebuju další kapitolu nebo se nedožiju zítřka! Přečetla jsem to na jeden nádech a ani teď napětím skoro nedýchám. Doufám, že nás nebudeš dlouho napínat, protože jinak mě máš na svědomí :-)
Příběh je čím dál zajímavější a jsem zvědavá jak to nakonec všechno dopadne...
toto nam nerob
(jaja, 6. 1. 2008 18:08)toto nam nemozes robit..ja sa zblaznim od napatia..som mozno este nervoznejsia ako oni vsetci dokopy..kedy bude dalsia kapitola??..dufam ze skoro lebo neviem ci to vydrzim..som rada ze aj napriek malemu poctu komentarov pises dalej..som ti za to velmi vdacna..prajem vela radosti pri pisani..a nech tato poviedka napreduje dalej tak ako doteraz..tesim na pokracko :)
..........
(Cassie, 6. 1. 2008 20:35)