35. Voldy sa asi pomiatol
35. Voldy sa asi pomiatol
Andromeda otvorila oči. Pred nimi mala len farebné škvrny a cítila strašnú bolesť, ktorá jej pulzovala celou hlavou. Malátne zdvihla ruku a začrela si prstami do vlasov na zátylku. Naozaj! Mala tam parádnu hrču, ktorá do mozgu vysielala ostré impulzy bolesti. Pokúsila sadnúť si, ale bolesť, ktorá jej prebehla celým telom a vybuchla jej v hlave, ju zase poslala za hranice vedomia.
O niekoľko hodín sa jej vedomie opäť pomaly vracalo. Teraz už ale bola schopná vnímať, čo sa okolo nej deje a s pohybovaním sa vôbec neponáhľala. Bolo dôležité zostať pri vedomí a zistiť, kde sa nachádza. Posledné, čo si pamätala, bol Lucius, ktorý ju pri tanci zaviedol do výklenku za záves a potom už len úder do hlavy a tma. ,Hnusný Slizolinský had! Bolo mi treba ísť s ním tancovať? ´
Hlava ju ešte stále bolela, ale už aspoň dokázala premýšľať a tak začala skúmať svoje okolie. Poloha – leží na chrbáte a čuduj sa svete, na niečom mäkkom. Tak, kobka to asi nebude, čo? Nahej kože sa dotýka tenká a jemná látka....Počkať! Čože? Nahá? Ona je nahá?!?!
V hlave jej napriek tepajúej bolesti víril hurikán myšlienok a pocitov, ale ležiace telo sa vďaka mnohoročnému tréningu, ani nepohlo. ,Tak toto si niekto škaredo odskáče! ´ zúrila v duchu a bola si na milión percent istá, že ak to neurobí ona a nevykastruje toho bastarda, ktorý ju sem dovliekol a navyše aj vyzliekol, tak to celkom určite urobí otec, alebo bratia. Alebo ktorýkoľvek zo strážcov. Ale teraz sa potrebuje ukľudniť, oblečená alebo nahá, to nič nemení na skutočnosti, že je v nebezpečensve .
Zapojila do skúmania ďalšie zmysly. Čuch a sluch jej žiadne ďalšie informácie neposkytli a tak sa rozhodla pre mentálny prieskum, aj napriek bolesti. Bezvýsledne. V miestnosti a ani nablízku nebol nikto. Takže môže kľudne otvoriť oči a nikomu tým neprezradí, že sa už prebrala. Koniec, koncov, niekedy ich otvoriť musí. No nie? Pomaly rozlepila viečka . Nad hlavou mala baldachýn černejší, ako čierno čierna noc a z neho po bokoch postele , na ktorej ležala, viseli tmavozelené zamatové závesy so striebornými hadmi. No, to svedčí prinajmenšom o tom, že je v obydlí slizolinčana. Čo ďalej? Opatrne pootočila hlavu a do očí jej udrelo príliš jasné svetlo, prichádzajúce z veľkého, trojdielneho okna. Po oboch jeho stranách viseli tiež tmavozelené závesy. Zelená sa zelená, ale radosť mi to nerobí, pomyslela si a kĺzala pohľadom ďalej. Pod oknom písací stôl, kreslo, steny pokryté policami a tie boli zaplnené hrubými foliantami viazanými v tmavej koži.
Pootočila hlavu na druhú stranu a uvidela dvere. Spokojne si oddýchla, hoci jej bolo jasné, že tu niekde musia byť. Možností úniku sa rysovalo dosť, veď jej vlastne stačí to okno. Zlatý fénix viac ani nepotrebuje, hoci teoreticky by mohla počkať a zistiť si, kto ju to vlastne uniesol a prečo.
Rozhodla sa ale nepokúšať osud , správať sa zodpovedne a radšej čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť. Nechá tu stopu a po nej sa strážcovia bez problémov vrátia a nakopú tomu kreténovi zadok. Najskôr sa ale musí do niečoho obliecť. ,, Ak sa im tie moje šaty tak veľmi páčili, tak nech si ich nechajú na pamiatku,“ povedala potichu a nadvihla prikrývku. Jediný pohľad jej potvrdil, že jej niekto vyzliekol naozaj všetko. Ale počkať, tu je niečo navyše! Okolo pása mala obtočenú tenkú retiazku s hustými očkami a na bruchu jej ležal zelený kameň so strieborným hadom. Vzala ho do ruky a až vtedy si všimla, že podobné retiazky má aj na oboch zápästiach. Jediným pohybom odhodila prikrývku a odhalila retiazky aj na členkoch. To sa jej vôbec nepáčilo. Musí čo najrýchlejšie zmiznúť. Pomaly a opatrne sa postavila a zabalila sa do plachty, ktorú strhla z postele. Jeden jej cíp si prehodila cez plece a podišla k oknu. Chytila kľučku a bez problémov okno otvorila. Ovanul ju studený vzduch a výhľad na tmavé diaľky lesa ju povzbudil k činnosti. Spokojne sa usmiala. „Vestitus!“ povedala a prešla si rukou okolo tela. Výbuch bolesti, ktorá sa snažila roztrhať jej telo na milión kúskov ju ochromil a ona sa znovu zrútila na dlážku v mdlobách.
Nasledujúce preberanie sa k vedomiu bolo mimoriadne nepríjemné a bolestivé. Celé telo jej horelo a pulzovalo v kŕčovitých
„Vypite to!“ počula tichý rozkaz, ktorý vyslovil studený mužský hlas, ale odmietavo zovrela rozpálené pery.
„Okamžite to vypite!“ zasyčal hlas a dve studené ruky jej násilým otvorili ústa a prinútili ju prehltnúť trochu tekutiny, ktorá jej chladivo skĺzla do žalúdka. Bolesť sa o niekoľko sekúnd zmiernila a jej telo sa postupne uvolňovalo. Dlhé prsty, ktoré jej zvierali čelusť sa pohli a začali sa spúšťať po hrdle cez jamku kľúčnej kosti na prsia. Andromeda sa pokúsila tým rukám uhnúť z dosahu a s trhnutím sa, otvorila oči. Okamžite vedala, kto sa to nad ňou skláňa a obidvomi rukami jej bolestivo zviera prsníky.
„Thomas Marvolo Raddle alias Lord Voldemort,“ zasyčala tak studeno, ako jej to len rozboľavené vnútro dovolovalo a Voldemort sa zamračil. Potom sa zrejme rozhodol, že jej poznámky bude ignorovať a odhŕňajúc prikrývku jej prechádzal rukami po tele. Neboli to už bolestivé a drsné dotyky, ale snažila sa im uniknúť, čo na Voldemortových perách vyvolávalo len pobavený úškrn.
„Ste krásna, nádherná, proste dokonalá,“ povedal spokojne a znovu zajal oboma rukami jej prsia. Sklonil sa a jednu z bradaviek vzal do úst. Andromeda sa mykla a pokúsila sa ho odstrčiť.
„Nie, drahá,“ pokračoval a hladil jej prsníky, „ nemusíte sa báť, nemám v úmysle vás tu znásilniť,“ povedal a znovu sa uškrnul.
„Ako ste sa mohol opovážiť, vôbec sa ma dotknúť!“ zasyčala a konečne sa jej podarilo ovládnuť svoje telo. Odstrčila Voldemorta a jediným myknutím za prikrývku sa zahalila až po krk. Nasadila ten najpovýšenejší a najneprístupnejší výraz, akého bola schopná a hnevlivo sa zamračila.
Voldemort sa len ironicky uškrnul nad jej snahou a znovu ju celú preletel planúcim pohľadom.
„Nebudem predsa kupovať mačku vo vreci,“ povedal s úškrnom a znovu sa natiahol za prikrývkou. Andromeda si ju tuhšie pritisla k telu a znovu sa odtiahla ďalej od neho, ale on spokojne pokračoval. „ V tých šatočkách ste bola naozaj krásna, ale prekážali mi. Chcel som vám venovať pár darčekov,“ povedal a cvrnkol prstom do náramku na jej zápästí. „Nie je to také nápadné ako okovy a k vám sa to hodí väčšmi. Napriek tomu to účel splnilo,“ zasmial sa pobavene, „ nemôžete čarovať, ani sa premiestňovať a ani sa premieňať. Odtiaľto mi už neujdete!“ dokončil so zadosťučinením.
Andromeda ho počúvala s očami rozšírenými úžasom a živo si spomínala, ako jej otec hovoril, o tom, že je cennou trofejou. Mohla len dúfať, že to čo ju napadlo, nie je pravda.
„Čo odo mňa vlastne chcete! Prečo ste ma dal uniesť?“
„Ste múdre dievča a určite vám to už došlo, ale ak to naozaj chcete počuť,“ odmlčal sa a zvážnel, „hodlám sa s vami oženiť!“
Napriek tomu, že to predpokladala, jej na pár sekúnd spadla sánka. Aj by sa rozosmiala, keby situácia nebola taká vážna . Udivene zdvihla obočie a z hlasu jej zafičal severák.
„O vašej nekromantickej orientácii som už počula, ale to, že ste aj nekrofil, to sa ku mne ešte nedonieslo,“ povedala a posmešne sa uškrnula. „ Akákoľvek podobná aktivita ma okamžite zabije,“ informovala ho nevzrušene.
„Áno, viem,“ prikývol Voldemort, „ ale môžem vás ubezpečiť, že počas našej svadobnej noci nebudem držať v náručí vašu mŕtvolu. Ja som totiž našiel v rituáloch čiernej mágie jeden, ktorý tú vašu manželskú zmluvu zlomí,“ povedal pyšne. „Mnohí z mojich verných ma žiadali, aby som vás dal ich synom, ale vaša krása, starobylý rod, čistota vašej krvi a hlavne závratný magický potenciál vás predurčuje, aby ste sa stala ženou mocného muža. Nepoznám nikoho mocnejšieho, než som ja sám,“ doložil pyšne a Andromeda sa takmer rozosmiala. ,Taká nebetyčná samoľúbosť!´
„Nenapadlo vás náhodou, žeby som mohla smrti dať prednosť pred tou pochybnou cťou, stať sa vašou ženou?“ spýtala sa ho a s prižmúrenými očami ho pozorovala.
„K tomu vám nedám príležitosť,“ povedal chladne a vstal. „Máte deň na prípravu, ale vaša mienka ma nezaujíma. Pokiaľ viem, ani vaši rodičia sa nezaujímali o to, či sa chcete vydať za Blacka, alebo nie. Stanete mojou ženou, s vašim súhlasom, alebo bez neho!“ zakončil a chcel odísť.
„To tu mám celý deň zostať takto?“ zastavila ho a ukázala na seba. Voldemort sa nad touto predstavou zase pobavene uškrnul, urovnal si záhyby habitu a ukázal dozadu miestnosti.
„Vhodné oblečenie nájdete v skrini. Dal som vám ho pripraviť a kúpelňu už tiež nájdete. K dverám sa nepribližujte, ochranné kúzla by vás popálili.“ otočil sa , zavrel za sebou a nechal ju tam sedieť omotanú v prikrývke s očami neveriacky uprenými na dvere.
„On sa pomiatol,“ povedala ticho a neprestávala civieť na zatvorené dvere, „ pre Merlina, to predsa nie je možné, Voldík sa zcvokol a chce sa so mnou oženiť!“ zastenala a zvalila sa do podušiek. Uprela pohľad do temnoty baldachýnu a hlava sa jej išla rozskočiť od neuverietľného množstva myšlienok, ktoré ňou leteli. , Tak toto by ma nenapadlo ani v tom najdivokejšom sne´, skuvíňala v duchu. ,Som mŕtva, som ešte žijúca mŕtvola, lebo ma ani nenapadne pripustiť, aby sa ma ten hnusný, slizky beznosý bastard ešte raz čo i len dotkol. Čo si vlastne o sebe myslí, veď vyzerá, ako keby prešiel mlynčekom na mäso, kripel jeden beznosý!´
„Fuj! Mne sa zdvíha žalúdok, to je asi močná mora a ja sa z nej musím zobudiť!“ vykríkla nahlas a to ju vrátilo do reality.
Vyliezla z postele, znovu sa zabalila do plachty a vydala sa na prieskum. Najprv musí nutne navštíviť kúpelňu a potom sa poobzerať po nejakom oblečení. Voldík tvrdil, že by malo byť pripravené v nejakej skrini. Obišla postel a prezerala si ďalšiu časť miestnosti. Okrem malého konferenčného stolíka s dvomi kreslami tu naozaj bola rozložitá komoda so štyrmi širokými zásuvkami. Vedľa nej boli v stene dvere. Opatrne sa k nim priblížila, ale už vopred vedela, čo za nimi nájde. Dotkla sa kľučky a keď sa nič nestalo, stisla ju a nazrela dnu. Kúpelňa a zase celá zelená. Kedysi sa vyjadrila, že zelenú farbu už nechce v živote vidieť. Možno preto je tu všetko zelené, lebo niečo také povedala. Odriekaného chleba najväčší krajec, tak nejako znelo to príslovie, ktoré kdesi počula, ale ona sa zelenej neodrieka, ona ju proste nemusí mať práve v tomto momente tak veľa. Zelené wecko, zelené umyvadlo, zelená vaňa, síce úctyhodných rozmerov, ale napriek tomu zelená , zelené odkladačky a dlaždice. Na chvíľu zavrela oči a aj pred nimi mala zeleno.
„Bléé!“ zaškľabila sa a pretože matka príroda velila, zaliezla dnu. No a keď už tam bola, poriadna sprcha jej nemohla uškodiť. Hlavne mohla z nej zmyť aj posledné stopy dotykov toho slizkého červa. Drhla sa s takou vervou, akoby si chcela zodrať kožu s tela, ale ešte stále sa necítila dosť čistá. Nakoniec s povzdychom zastavila vodu a omotala si okolo tela veľkú, ako inak, zelenú osušku.
„Tak, ukáž sa, aké tajomstvá to skrývaš,“ povedala ticho komode, keď vyťahovala prvú zásuvku. Bola naozaj zvedavá, čo si Voldík predstavuje pod pojmom vhodné oblečenie.
Nazrela do zásuvky a oči sa jej zaokrúhlili úžasom . Bola plná toho najjemnejšieho a najluxusnejšieho prádla. A hlavne, nebolo zelené! Chvíľu sa v ňom prehrabovala a nakoniec si vybrala pár kúskov a položila ich bokom. V spodnej boli topánky a tenulinké pančuchy .
Druhá a tretia zásuvka bola naplnená rôznofarebnými šatami a habitmi. Tie si veľmi nevšímala, pretože strážcovia nemali vo zvyku obliekať sa do habitov a ani ona si na ne nemienila príliš zvykať. Ale keď vytiahla šaty, ktoré boli v zásuvke a pozorne si ich prezrela usúdila, že habit, ktorý ju celú zahalí, bude rozhodne vhodnejším oblečením, než vyzývavé a takmer priesvitné šaty. Dlho sa v nich prehrabovala, než našla také, ktoré jej pripadali aspoň trochu slušnejšie a zahaľovali aspoň to najpodstatnejšie. Nohavice a svetre tu neboli žiadne. Voldík ich asi nepovažoval za vhodné oblečenie pre svoju nastávajúcu manželku. Obliekla si tú bordovú kreáciu a obzrela sa vo veľkom zrkadle, stojacom pri komode. Čož o to, šaty jej sedeli dokonale, ale keby tak v nich vybehla medzi tú svorku chlapov.....hop! To je zaujímavá myšlienka! Prešla si obomi rukami po tele a diabolsky sa usmiala. ,No počkaj Voldík! Ak sa ti podarí prinútiť ma, aby som sa za teba vydala, tak nebudeš stačiť verbovať ďalších smrťožrútov! Sú to väčšinou chlapi a tí myslia iba jedným miestom na tele. O pár týždňov tu budeš ako prst a tvoji verní budú mierumilovne ležať na cintoríne, jeden vedľa druhého a na veku veru záležať nebude! Rozložím ti ten tvoj spolok zvnútra! Na to predsa vôbec nepotrebujem čarovať´, zasmiala sa v duchu a ešte raz sa s prižmúrenými očami pozrela na svoj obraz. ,Koniec koncov, na ten nápad ma priviedol on sám tým svojim primitývnym vkusom´. Ale teraz, keď sa proti tomu dá snáď ešte niečo podniknúť, tak ho takýmto oblečením rozhodne nebude dráždiť. Ako sa na vlastnej koži presvedčila, ani Voldík sa od ostatných chlapov nejako neodlišuje. Možno má exstrémne vyvinutú záľubu vo vraždení a mučení a pyramidálny strach z vlastnej smrti, ale inak má všetky inštinkty normálneho chlapa. Ale vzhľadom k jeho odpudivému výzoru si toho asi veľa neužije. Zakaždým niekoho znásilňovať ho už asi unavuje, predsa len už nie je najmladší, takú päťdesiatku už má celkom určite za sebou a to už s chlapom urobí svoje, ale že by zatúžil po manželskom živote, to by asi nenapadlo nikoho. No ju celkom určite nie!
Obliekla si jeden z habitov a zapla si všetky gombíky, čo ich tam len bolo. A že ich bolo dosť! Kde len také čudesné modely berú? To sú Voldyho návrhy? Tie krajčírky musia šalieť, chuderky, veď už len prišívanie takého množstva gombíkov.....ani to nevládala domyslieť, ale predstava Voldyho skloneného nad výkresom, ako maľuje nový návrh habitu ju takmer zrazila na zem. Nie, nie, žiadna smrť sa nebude konať, teda ak to Voldíkovi vyjde, tak sa bude čudovač a čudovať a čudovať.
No a ak sa jej odtiaľto ,náhodou ´, veľmi tomu neverila, podarí dostať, tak tie informácie z prvej ruky, hoci získané pre ňu veľmi nepríjemným spôsobom, sa budú hodiť. No a ak nie....!
Na manželský život so starým chlapom bez nosa, vyzerajúcim ako pochodujúci zombík, sa veru netešila. Sírius je aspoň mladý a pekný a toto tu.... škoda slov!
Trochu mu tu preriedi stav smrťožrútov a časom možno objaví spôsob, ako mu zdrhnúť.
Komentáře
Přehled komentářů
ani ja moc rada nepisem kommenty....:D.....ale tato kapitolka sa mi paci....ze zblazneny Voldy....:DDDDD
jejda
(Ja Osobne, 6. 1. 2008 8:23)
az ted jsem si vsiml vzkazu na hlavni strance :)
dekuji za odpoved i za venovani, stejne tak za nadeji, ze toho nenechas kdyz nebude dost komentaru:)
toho si cenim:)
ja jsem taky celkem linej psat komentare, hlavne proto, ze vetsinou je ten koment stale to stejne, a casem uz to zni dost prazdne...
nicmene u tebe jsem udelal vyjimku prave ze strachu, aby te nedostatek komentaru nedemotivoval :)
tak preji hezky den:)
Souhlas
(Peťa, 5. 1. 2008 21:24)Koukám, že jsem na tom stejně jako Ja Osobne :-) To jsem zvědavá jak se z toho Andromeda dostane... Doufám, že nás nebudeš dlouho napínat :-)
Super
(Ja Osobne, 5. 1. 2008 20:34)
ani jsem si nemyslel, ze dneska jeste neco bude, ale stejne sem porad chodim na kontrolu :)
jsem opravdu velice zvedavy jak to dopadne, u tyhle kapitoly jsem se docela zasmal :)
noo
(julili, 8. 1. 2008 15:25)