33. Na love
33. Na love
„Vaúúúúú!“ ozvalo sa tichom tajgy vlčie zavytie. Statný, tmavý vlk stál na malom vŕšku a zdvíhal čumák k oblohe. „Vaúúúú!“ zavil a pozorne sa započúval. Zároveň veľmi pozorne sledoval svoje okolie. Nasával pachy, ktoré mu prinášal vietor , ale vo vetre teraz žiadané informácie nenašiel. , Sú niekde proti vetru ,´pomyslel si a znovu zdvihol čumák k oblohe. „Vaúúúú!“
„Vaúúú!Vaúúú!“ priniesol mu vietor tichú odpoveď s pravej strany. Tmavý vlk sklonil hlavu, znovu sa započúval a potom sa vrhol tam, odkiaľ sa niesli tóny vlčej piesne. Svorka a schádzala a čoskoro bude pripravená na lov.
Vlk bežal dolu vŕškom a laby sa mu zabárali hlboko do snehu. Ťažko a prerývane dýchal, ale neustával v behu. Snehové záveje boli stále vyššie , porast hustejší a les tmavší.
„Vaúúú!“ ozvalo sa z diaľky a vlk skorigoval smer behu. Napriek tomu vedel, že cez hlboký sneh sa dostane len ťažko. Zvihol čumák a tiahlo zavil . Odpoveď sa ozvala nečakane blízko a cez výsokú stenu snehu preskočil mohutný svetlosivý vlk. Dopadol len niekoľko centimetrov pred tmavého druha a ublížene zakňučal, keď sa až po brucho zaboril do sypkého snehu.
Remus v podobe tmavo srstého vlka pobavene zvlnil hornú čelusť a vyceril zuby v ironickom úškrne. , Je to nepohodlné, však?´zasmial sa v duchu a pobavene sledoval, ako Alexej miesi sneh.
,Čo je ti na tom také smiešne,´ hneval sa Alexej. ,Nebol si to náhodou ty, kto tu volal o pomoc? Len vydrž, o chvíľu sú tu aj ostatní a ešte len potom to bude veselé.´
Ešte to ani dobre nedopovedal a už sa cez snehovú stenu mihali ďalšie a ďalšie telá.
,Čo to tu robíte?´ čudovala sa Lena, ktorá dorazila posledná a pretože jej bratia už prerazili cestu, nemusela závej preskakovať. ,Myslela som, že dnes ideme na lov a nie sa válať v snehu,´ doložila a šťuchla ňucháčom Alexeja do boku.
,Ideme loviť,´ potvrdil Alexej a hrabal sa zo záveja, ,ale Remus sa nám tu zasekol, vieš, najskôr sme ho museli vyhrabať, ´ pokračoval a usilovne mocnými prednými labami prehrabával závej.
,Chcel si povedať, že zahrabať, nie?´ oponoval Remus a striasal z kožucha hrste snehu, ktorý odletoval Alexejovi spod láb. Mladším vlkom sa to veľmi páčilo a s radosťou sa pridali.
,To je veľmi sľubný začiatok lovu, ´ posmieval sa Vasilij, ale aj spod jeho láb sneh len tak lietal.
,Možno nám to prinesie šťastie,´ pridal sa Oleg a keď sa snehová stena zrútila, vybehol von medzi prvými.
,Na sever odtiaľto som videl stádo sobov,´ poznamenal Vasilij a prisadol , skútiac chvost okolo zadných nôh.
,Ako sú ďaleko?´ vyzvedal Alexej a nasával pachy, ktoré prinášal vietor.
,Len pár kilometrov, ale išli týmto smerom, budú už o niečo bližšie,´ odpovedal Vasilij a široko si zívol , ukazujúc ostré tesáky a ružový jazyk.
,Hmm! Trúfneš si na soba?´ spýtal sa Alexej a pozrel na Remusa. Dnes bol totiž jeho deň, mal to byť jeho prvý lov vo svorke , on mal dnes strhnúť vybrané zviera.
Remus nervózne prestúpil prednými labami, ale nakoniec prikývol. Alexej na neho ešte chvíľu pozeral a potom sa otočil , ešte raz zavetril a vyrazil vpred prerážajúc sneh. Za ním, do jeho stôp sa postupne radili ďalší členovia svorky . Remus sa zaradil za Vasilija a za ním bežala ľahkým krokom Lena. Po čase Alexeja vo vedúcej pozícii vystriedal Nikolaj a potom Jurij. V ich stopách sa ostatným bežalo ľahšie a nikto nemusel prerážať sypký sneh dlho. Nikto sa neunavil príliš, v diaľke ich čakal namáhavý lov.
Remus bežal v stope a hlavou mu leteli spomienky na predchádzajúce noci, ktoré strávil spolu so svorkou v hlbinách tajgy. Keď sa konečne naučil premeniť sa na vlka aj mimo splnu, jeho dni a noci boli naplnené skúmaním životy vo svorke. Všetky tie vzťahy, ktoré tu panovali sa museli zase jeho príchodom upravovať. Musel sa niekde zaradiť a nájsť si vo svorke svoje stabilné miesto. Zatiaľ to bolo v pohode. Starší vlci ho rešpektovali a mladší uznávali, ale to sa mohlo dnes zmeniť. Bola noc lovu, noc skúšky odvahy a loveckých schopností. Dnes sa musí sám postaviť na čelo svorky a viesť ju na lov, dohodnúť taktiku, rozdeliť pozície a zaútočiť. Ak zlyhá, jeho postavenie vo svorke bude neisté. Srdce sa mu zovrelo úzkosťou, keď na to pomyslel, ale zahnal nepríjemné myšlienky . Utešovalo ho to, že možnosť komunikácie nebola obmedzená ani v ich vlčích podobách. Mohli sa síce rozprávať len na mentálnej úrovni, ale to ich nijako neobmedzovalo. Jediným obmedzením bola zatiaľ pre neho vzdialenosť. Ostatní členovia svorky sa dokázali medzi sebou dohovoriť nezávisle na vzdialenosti. Trochu ho to trápilo, ale Sokolov ho upokojoval, že je to tak vždy a že to časom tiež bude vedieť. Vietor mu priniesol pach zvierat. Všetci členovia svorky svorne zdvihli čumáky a zavetrili.
,Sú tvoji,´ povedal Alexej a ustúpil dozadu. Teraz svorku viedol Remus. Všetci na neho pozerali s očakávaním. Tmavý vlk pomaly vystúpil a postavil sa do čela svorky. Ľahkým klusom vyrazil vpred a svorka ho nasledovala. Bok po boku mu bežala Lena a chvíľami sa mu upokojujúco dotkla čumákom pleca. Remus jej bol za to vďačný a pozorne si obzeral terén, ktoré sa pred nimi otváral.
Krajina sa zvažovala do plytkého údolia, z ktorého prudké poryvy vetra zmietli všetok sneh a odkryli skalami pokrytú pôdu. Tenká vrstva porastu a lišajníkov, bola vhodným lákadlom pre neveľké stádo sobov, ktoré pomaly postupovalo naprieč údolím. Remus si pozorne prezrel všetky zvieratá a jeho záujem upútal statný samec, ktorý sa zdržiaval na okraji stáda. V jeho pohyboch bolo čosi, čo signalizovalo, že sob je chorý, alebo zranený. Ešte raz sa mu prizrel a podľa trhaného pohybu ľavej zadnej nohy usúdil, že má poranenú nohu.
,Oleg a Vasilij pôjdu zboku a rozdelia stádo, tam za tým samcom a nepravideľným parožím,´ zavelil a určení vlci vybehli oblúkom vpred, aby stádo nevyplašili zbytočne skoro. ,Ivan s Nikolajom zaženú zvyšok do úvozu vpravo ,´ pokračoval , , a my sa vejárovite rozprestrieme zboku a oddelíme tie tri kusy , ktoré idú bokom, od stáda , dokončil a počkal, než sa všetci rozostavia tak, ako im určil . O niekoľko minút sa dvojice , ktoré mali stádo rozdeliť a odohnať, krčili na určených miestach. Remus si ešte raz pozorne obhliadol údolie, zdvihol čumák a tiahlo zavyl.
Soby v stáde zdvihli hlavy a započúvali sa. Niektoré kusy sa zastavili a začali vetriť, odkiaľ im hrozí nebezpečenstvo, ale to už vlci vyrazili vpred.
Oleg a Vasilij vbehli zboku medzi zvieratá , ktoré sa začínali dávať na útek a bezchybne stádo rozdelili tak, ako si to Remus predstavoval. Jedna jeho časť pokračovala v behu priamo vpred, naprieč údolím, ale tá druhá sa pod tlakom Ivana a Nikolaja začala stáčať doprava, kde bol začiatok úvozu, ktorý sa končil zamrznutým a zasneženým korytom rieky. Jej brehy boli vyryté v krajine dosť hlboko a nedovoľovali zvieratám odbočiť z vyznačenej cesty.
Väčšia časť sobieho stáda sa už strácala na druhom konci údolia, ale oddelené kusy už vbehli do úvozu. Ivan s Nikolajom presekli údolie , preplietli sa pomedzi skaly a vyrazili dlhými skokmi k brehu rieky, aby soby odrazili naspäť k lesu. Remus so zvyškom svorky za sebou, bežal popri okraji lesa a stáčal sa ku korytu rieky .
Na brehu sa prudko stočil a dlhými skokmi bežal sobom naproti. Našťastie vietor vial k lesu a soby hnaní časťou svorky sa nezastavovali. Remus sa nebál, že by uhli z cesty a hlavne nie ten , ktorého si pre dnešný lov vybral. Vlci sa hnali krajinou, v krvi im prúdil adrenalín a vzrušenie z lovu sa stupňovalo. Vo všetkých na ten krátky čas prevládli dravce a oni lovili.
Konečne boli na dohľad. Päť statných kusov sa rútilo po brehu rieky k lesu. Za nimi leteli dvaja mohutný vlci a po svahu k nim z boku mierili ďalší dvaja. Svorka za Remusom sa vejárovite roztiahla, aby umožnila prebytočným zvieratám únik a zabránila v úteku tomu, ktorého si vodca vyberie. Remus nespúšťal z vybraného soba oči a mieril priamo k nemu. Celá svorka pochopila, ktoré zviera je dnes obeťou a zvolnili beh tak, aby sa k sobovi dostal prvý.
Remus dvomi skokmi dostihol soba a skočil. Bezchybne vypočítaný uhol dopadu odhodil soba nabok a ostré tesáky sa zaborili do hrdla obete. Jediné mocné trhnutie a z rany sa valil gejzír krvi. Sob sa bezmocne zmietal pod ťažkým telom mohutného vlka a krv z prehryznutej tepny striekala všade naokolo.
Pach čerstvej, teplej krvi udrel do nozdier vlkov a pripravil ich o zvyšky ich ľudskosti. S hrozivým vrčaním sa vrhli na úlovok a začali ho ešte zaživa trhať. Remus nečakal ani sekundu dlhšie, než v sobovi vyhasla posledná iskrička života, uvoľnil si mocné tesáky a vyslal k svorke čo najsilnejší mentálny rozkaz .
,Dosť! Všetci späť! Sadnúť!´ Magicky zosilnený hlas vybuchol vlkom v hlavách, ako granát . Starší vlci sa zapotácali a mladší až pričapli k zemi a chvíľu neboli schopný pohybu. Postupne zdvíhali hlavy a hľadeli na Remusove hrozivo vycerené tesáky a hnevlivo sa blýskajúce oči.
,To snáď stačilo, správate sa naozaj ako zvieratá!´ povedal zhnusene a svorka sklonila hlavy. ,Teraz naozaj neviem, či by sa skutočný vlci nesprávali kultúrnejšie!´ doložil a hrozivo zavrčal.
,Dnešný lov skončil!´ vyhlásil a oprel sa prednými labami o mŕtveho soba. Vlci pomaly pristupovali bližšie a každý z nich sa na soba postavil prednými labami.
,Transmissis magnus!´ zvolal Remus a celá svorka aj s ich úlovkom zmizla v jasnom záblesku. Na brehu rieky zostali po love len vlčie stopy a mláka krvi.
Pred učebňou Sokolovovcov sa zablyslo a na nepoškvrnenej snehovej prikrývke sa objavil sob ležiaci na boku, s parožím zaboreným do snehu a z roztrhaným hrdlom a na ňom dvanásť mohutných vlkov. Niekoľko sekúnd sa toto zvlášne súsošie nehýbalo, ale potom sa vlci začali postupne premieňať na jedenásť chlapcov a jedno dievča a z tieňa učebne vystúpil Ivan Sokolov.
Voľným krokom podišiel k sobovi a pozorne si prezrel smrteľné zranenie na jeho hrdle. Nad ranami od zubov na tele zvieraťa len nesúhlasne pokrútil hlavou , ale zatiaľ to nehodlal komentovať. Prezrel si svorku a oči sa mu nebezpečne zúžili. Stisol zuby a na čelusti mu naskočili tvrdé hrče svalov.
„Do sprchy a okamžite do postelí!“ zavelil tak ticho, že to takmer nebolo počuť, ale svorka sa rozpŕchla, ako vrabce, keď medzi ne strelí. Behom pár desiatok sekún po nich zostali len stopy v snehu a mŕtvy sob. Len Remus, ktorý bol vyčerpaný náročným prenosom sa ešte vymotával z parožia .
„Dobrá práca!“ ozval sa Sokolov a pozeral na neho s úsmevom. „Som s tebou spokojný a vidím, že si dosť silný na to, aby sme mohli začať s magickými premenami. V nedeľu už môžeme urobiť časový posun .“
Remus si spokojne vydýchol a tiež sa usmial. Jeho výcvik pokračoval naozaj dobre, ale ešte toho mal pred sebou veľa.
„Svorka bola perfektná,“ povedal ticho, keď odchádzal do baraku. „Bez nich by som to nikdy nedokázol. Sú perfektne zohraní a pracujú , ako švajčiarske hodinky,“ doložil s úsmevom.
„Ale chýba im sebaovládanie!“ povedal s hnevom Sokolov. „Veď si to s nimi zajtra vybavím a niekoľko mesiacov výcviku navyše im len prospeje,“ zašomral a vrátil sa k sobovi. Jedným mávnutím ruky ho premiestnil do kuchyne a potom sa vrátil do svojej izby. Remus zamieril do sprchy a o pol hodinu už ležal pohodlne zavŕtaný v teplých prikrývkach a myslel na povzbudzujúci dotyk na svojom pleci, keď sa chystal skoliť svoju prvú veľkú korisť. Myslel na Lenu a v jeho pocitoch už neprevládala len vďačnosť.