31. Vypočutý rozhovor
31. Vypočutý rozhovor
„Petrificus!,“Protego!“, „Rictumsempra!“, „Stupefy!“, „Expelliarmus!“ ozývali sa výkriky po celom ostrove. Sírius, James, Paolo, Diego a Manuel nacvičovali ovládanie prútikov. Každý dostal priestor na cvičenie dostatočne vzdialený od ostatných tak, aby si navzájom neublížili a na každého dohliadal jeden z trénerov.
„Excubio!“ vykríkol Sírius a ukázal rukou na štít, ktorý visel asi dvadsať metrov od neho. Kliatba preletela tesne vedľa neho a uderila do hrubého kmeňa palmy, stojacej za ohradou.
„Znovu a uber!“ prikázal Nattan studeným hlasom a zamračil sa. „Takto by si z jedného protivníka narobil franforce a druhý by ťa pohodlne dostal, lebo už nebudeš mať dosť síl,“ vysvetľoval. „Snaž sa zasiahnuť štít a neurob z neho triesky. Striedaj ruky a potom sa pokús čarovať rýchlejšie , si pomalý ako slimák,“ dodal a pohŕdavo sa uškrnul.
Sírius mal chuť vyslať tú kliatbu na neho, ale vedel, že by nemal šancu. Pred dvomi dňami im Nattan a Ted predviedli priateľský súboj a to, čo sa mu spomedzi súvislej clony zábleskov kliatob a kúziel podarilo uvidieť, bolo impozantné. Obrovský repertoár kúziel a štítov a bleskové reakcie oboch súperov mu imponovali. Chcel by to tak vedieť, veľmi by chcel a tak teraz zaťal zuby, znovu sa sústredil a vypálil kliatbu: „Excubio!“ Kliatba narazila na štít a rozštiepila ho na dve polovice.
„Lepšie,“ prikývol Nattan, „ale tento parádny súbojnícky postoj je ti u nás nanič. My sa s nikým nestretáme v súbojoch, my bojujeme za rovnováhu a okrem toho, používame obe ruky,“ dodal s miernym úsmevom a ledabolým mávnutím pravačky opravil štít.
„Excubio!“ zvolal zase Sírius a kliatba teraz narazila na štít a odhodila ho dozadu.
„Dobré,“ zasmial sa Nattan, pozrel bokom na Síriusa a zo dva razy mávol rukou. Miesto obyčajného , okrúhleho štítu tu bol smrťožrút, ktorý sa hrozivo približoval. „Pál na neho tak, aby ho to zakaždým odhodilo zo pár metrov dozadu!“ prikázal a zahľadel sa na figurínu.
Sírius sa postavol tvárou k figuríne a striedajúc obe ruky pomaly vysielal kúzla. Pravá : „Excubio!“ Ľavá: „Excubio!“ Figurína odhodená dozadu sa znovu posumula k nemu a Síriusa to začalo baviť. Pravá: „Excubio!“ kúsok dozadu, ľavá: „Excubio!“ Teraz už nečakal , kým sa figurína pohne dopredu, ale rýchle striedajúc ruky, pálil jednu kliatbu za druhou a odhadzoval ju stále ďalej. Vôbec si neuvedomil, že už kliatby nevykrikuje, ale len mlčky a sústredene vysiela súvislý prúd zaklínadiel. Posledné vyhodilo figurínu za plot a Sírius spustil ruky pozdĺž tela.
„Tak čo, teraz to už bolo lepšie?“ spýtal sa zamračene a pozrel na Nattana.
„Lepšie,“ prikývol mu a po prvýkrát zazrel v jeho očiach záujem. Už to neboli tie studené oči, ktoré ho stále prevŕtavali pohľadom, teraz v nich zbadal iskričky záujmu a možno aj sympatií. „Asi si si v tom zápale boja nevšimol, ale posledné zaklínadlá boli neverbálne,“ podotkol spokojne Nattan a uškrnul sa, keď videl v Síriusových očiach prekvapenie. „Takže, vytiahneme pána smťožrúta spoza plota a skúsiš to znovu a tentokrát už len neverbálne!“
Ďalšie dve hodiny trvalo, kým sa Síriusovi podarili prísť na to, ako to predtým vlastne urobil, že čaroval neverbálne a tak ľahko. Až po tých dvoch mučivých hodinách nekonečného skúšania a Nattanových úškľabkov sa mu podarilo znovu, ale tentokrát vedome čarovať bez slov. Na konci vyčerpávajúceho popoludnia ho Nattan len pochvalne poplieskal po pleci a kývnuc hlavou bez slova odišiel. Vyčerpaný Sírius sa vliekol za ním a myslel len na osviežujúcu sprchu a niečo dobré na zjedenie. Ale nie na večeru, len to nie, kto vie, čo ich zase čaká za výmysel. Keby sa zase mohli v kľude najesť, bez tých nezmyselných spoločenských pravidiel. Ako mu len chýbali tie hostiny, ale aj obyčajné raňajky , obedy a večere v spoločnosti priateľov vo Veľkej sieni v Rokforte! Ticho a clivo zaskučal a smutne zaliezol do svojej izby. V Jamesovej izbe bolo ešte ticho a to znamenalo, že ešte cvičí. Postŕhal zo seba špinavé šaty a vliezol do sprchy. Postavil sa pod bičujúci prúd studenej vody, ktorá mu vyrážala dych , oprel sa rukami o stenu a nechal vodu, aby z neho zmyla smútok a únavu.
Keď vyšiel spod sprchy, počul, že aj James sa sprchuje a s nechuťou pozrel na stôl, aby si prečítal, aká že to slávnostná hostina ich dnes čaká, tak žiadnu pozvánku nenašiel. Prekvapený prehľadal celý stôl a potom vošiel k Jamesovi. Ten si uterákom práve sušil vlasy. Keď začul vojsť Síriusa zdvihol hlavu a pozrel sa na neho s otázkou. Síriusom myklo. Ešte stále si nemohol zvyknúť, že James nemá okuliare a tie jeho neposedné vlasy mu ktorýsi z inštruktorov skrotil jediným mávnutím ruky. Teraz ich mal síce rozšuchorené, ale oveľa dlhšie, než kedykoľvek predtým a vyzeral naozaj dobre. Vyrástol o dobrých desať centimetrov a znohutnel. To mali na svedomí dobrá strava a neustála fyzická námaha.
„Keby ťa teraz videla Evansová, tak jej padne sánka!“ povedal so smiechom. „Ako ti to dnes išlo?“
„Strašne,“ zhodnotil James a pokrútil hlavou, „nemôžem tomu prísť na koreň. Pozri, aké mám dopálené ruky!“ zvolal a otrčil dlane k Síriusovi. „Prečo nemôžeme čarovať s prútikmi v ruke, ako normálny čarodejníci?“
„Lebo už nie sme normálny čarodejníci, sme strážcovia, teda budeme,“ odpovedal so smiechom Sírius a pofúkal Jamesove dlane.
„Čo blázniš,“ naštval sa James a zamračil sa . „S takýmito rukami neudržim poriadne príbor a zase ma zjazdia, ako malého chlapca. To si mi fakt pomohol!“
„Ty si chcel pomôcť? Ty si nechcel pofúkať?“ škeril sa Sírius , ale nakoniec jednoduchým „Salvo!“ Jamesove popáleniny vyliečil. „Prečo si nepovedal Tedovi, bol by to urobil hneď,“ spýtal sa a obzeral si stôl.
„Čo je na tom stole také zaujímavé?“ spýtal sa James a obzeral si uzdravené ruky.
„Práve že nič,“ zašomral Sírius.
„Nič je zaujímavé?“ zdvihol James obočie v úžase a išiel sa na to zaujímavé nič pozrieť. „Kde to máš?“
„Čo?" nechápal Sírius.
„No to nič, čo si osprostel?“ vyletel James nahnevane a Sírius na neho len zízal s otvorenými ústami. Niekoľkokrát prekvapene zamrkal a rozhodoval sa, či má na Jamesa začať tiež jačať, alebo si jeho výbuch nebude všímať a napokon sa rozhodol pre druhú alternatívu. Nasadil absolútne stoický výraz , narovnal sa a spustil.
„To najzaujímavejšie nič, ktoré ti teraz môžem ponúknuť, je absencia pozvánky na večeru. Dnes nedostaneme jesť?“ vysypal a pozeral na Jamesa, ktorý teraz stál pri stole s uterákom v ruke a čučal na neho , ako myš, vyoraná z brázdy. „Nechápeš, nevieme, ako sa máme obliecť!“ doložil, keď sa James ani ďalšiu minutu nepohol. Konečne mu to asi došlo, lebo pozrel vedome na stôl a zatváril sa začudovane.
„Naozaj, nič tu nie je! Čo budeme robiť?“
„Ja sa asi oblečiem normálne, ako na večeru a bude to. Tým nemôžeme nič pokaziť,“ šomral Sírius a zapadol do svojej izby, aby sa obliekol. Nohavice z dračej kože, svetložtá hodvábna košeľa, ktorú si nechal ležérne pri krku rozopnutú , vysoké, mäkké čižmy a široký španielsky pás, omotaný okolo drieku. Vlasy si sčesal do chvosta a vzadu zopol remienkom. Mierne pohodil hlavou, aby sa mu niektoré pramene uvolnili, usmial sa na seba do zrkadla a vyšiel z dverí. Z vedľajších práve vychádzal James a obliekol sa podobne, akoby sa na tom dohovorili. Teraz, keď nenosil okuliare a dlhé vlasy si tiež uväzoval do chvosta, začali vyzerať, ako dvojčatá . Uškerili sa na seba a vošli do jedálne.
Večera prebehla celkom normálne a nikto od nich dnes nechcel vybrané spločenské správanie. Napriek tomu im za tým niekoľko týždňov tak zaliezlo pod kožu, že sa správali , akoby boli na večeri vo vyššej spoločnosti. Potichu konverzovali , sedeli s vystretými chrbátmi a používali správny príbor. Takmer na konci večere sa Sírius odrazu oprel na stoličke a začal sa pochechtávať.
„Čo sa rehceš?"spýtal sa ho James, ktorý sedel vedľa neho.
„Ale, ja len , že som tak veľmi túžil po neformálnej večeri a keď sa mi to splní, tak sa už ani neviem správne uvolniť! Sedíme tu ako voskové figuríny z nejakej nepodarenej grotesky!“ chechtal sa Sírius a postupne sa k nemu pridávali všetci prísediaci. Nakoniec všetci vybuchli v oslobodzujúci smiech. Rehotali sa a uvoľnene si plieskali rukami po kolenách . Vo vedľajšej miestnosti sa Nattan s Tedom na seba spokojne usmiali. Konečne sa uvolnili napäté vzťahy medzi chlapcami. Teraz už pôjde všetko ľahšie a rýchlejšie.
„Pôjdem,“ povedal ešte s úsmevom Nattan, „ v Lagúne počkám na Andromedu, čoskoro priletí“
„Už si zvykla na nové formy?“ spýtal sa Ted a s prižmúrenými očami pozrel na Nattana.
„Tak, to sa dozviem o chvíľu,“ odpovedal mu a odišiel .
O chvíľu sa z jedálne začali trúsiť aj chlapci. Mali voľný večer a rozhodovali sa, ako ho strávia. James zapadol zase do sprchy a potom bol rozhodnutý odpočívať v polohe ležmo, Paolo a Diego sa chceli ešte učiť a Manuel drásal uši hrou na gitaru. Sírius sa rozhodol, že z tohoto tichého blázninca na chvíľu vypadne a pôjde sa prejsť k Lagúne. Bolo tam krásne, hlavne podvečer a on tam už mal obľúbené miestečko, schované pred zvedavými pohľadmi všetkých. Vykĺzol z budovy a pomaly kráčal k Lagúne. Spomínal, ako touto cestou bežal po prvýkrát a bol pripravený bojovať a sám sa nad sebou výsmešne usmial. Vtedy nevedel nič, proti tomu, čo vie teraz a teraz nevie nič proti tomu, čo vie ktorýkoľvek z jeho inštruktorov a trénerov. Išiel by na smrť a vôbec ho to nenapadlo. Bol taký nafúkaný a sebaistý, taký nebezpečne odvážny!
Konečne bol na okraji lesa. Zašiel trochu bokom a vyhľadal pás hustého podrastu, ktorý skrýval neveľké priestranstvo, ukryté z troch strán krovím s otvoreným výhľadom na Lagúnu . Až keď sa pohodlne usadil do teplého piesku si uvedomil, že v Lagúne nie je sám. Na pobreží sedel Nattan a rukami si objímal kolená . Hľadel do diaľky a vietor mu povieval v rozpustených vlasoch. Sírius chcel práve vstať a odísť, keď sa nad hladinou zablyslo a na oblohe sa objavil prekrásny, žiarivý Zlatý fénix. Zamával krídlami a zatrilkoval . Nad morom sa zdvihol vietor.
„Prestaň a premeň sa, potrebujem s tebou hovoriť,“ povedal Nattan a postavil sa. Fénix ešte raz mávol mohutnými peruťami a vzniesol sa nad piesočný pruh pobrežia. V tom momente, ako dosadol, premenil sa na Andromedu, ktorá sa so smiechom hodila bratovi do náručia.
„Vyľakala som ťa?“ spýtala sa s úsmevom, keď si sadala k nemu do piesku.
„To vieš,“ usmial sa jej v odpoveď, „si nevyspytateľná, ako počasie.“
„No to naozaj sedí,“ zasmiala sa Andromeda a nastavila tvár vetru. „Ja som počasie, ale nie som taká nevyspytateľná.“ doložila a nechala vietor, aby sa jej preberal vo vlasoch.
„Už ti je lepšie?“ spýtal sa jej a starostlivo si ju prezeral. „Počul som, že ti posledné dve formy robia problémy.“
„Už ani nie, len tá prekliata Hydra,“ povzdychla si Andromeda a keď jej vlna oblizla topánku vstala a pobrala sa k okraju lesa. „Poď, začína príliv, tu môžeme ešte chvíľu sedieť,“ volala na brata a sadla si takmer pred Síriusovu schovávačku. Ten sa pre istotu ani nepohol a lačným pohľadom hltal Andromedinu štíhlu postavu, povievajúce rozpustené vlasy a krásnu tvár ožiarenú zapadajúcim slnkom. „Ani tebe by sa nepáčilo mať dvanásť hláv,“ povedala sadajúc si do piesku a rozpustilo sa rozosmiala.
„Nie, nepáčilo,“ pripustil Nattan a spustil sa k nej. „Chcel som sa ťa spýtať,“ pozrel na sestru a zneistel.
„Na čo si sa ma chcel spýtať?“ pozrela na neho a zvážnela.
„Už si mu odpustila?“
Andromeda sa zamyslela. Otázka nepotrebovala vysvetľovanie. Vedela o koho sa jedná, ale nevedela, ako má bratovi odpovedať. Nevedela, či mu odpustila a či mu má čo odpúšťať. Bola zranená, ale nebola si istá, z čoho ten pocit pramení. Je možné, byť zranená tým, že Sírius nezodpovedal jej predstave? Čas, ktorý uplynul, jej dal možnosť, aby sa na seba a svoje pocity pozrela s odstupom a trošku si ich usporiadala.
„Neviem,“ odpovedala pravdivo, „nevyznám sa v sebe a nechcem ho súdiť. Okrem toho nemám inú možnosť, len mu dať príležitosť, aby mi dokázal, že je lepší, než ako som ho doteraz poznala .“
„Si múdre dievča,“ usmial sa pochvalne Nattan, „ budeš mať dosť času, aby si si usporiadala myšlienky a vyjasnila pocity. O dva týždne im nastavíme čas a o tri mesiace im dáme týždeň voľna. Pôjdu s Jamesom sa dva dni k Potterovcom a päť dní budú v sídle. Dúfal som, že mu dáš šancu, celkom sa mi páči, hoci spočiatku som myslel, že ho roztrhnem , ako hada. A neboj sa, k žiadnej babe pod sto rokov sa nedostane ani na dohľad.“
„Musí mi byť verný aj v háreme plnom odalisiek,“ zašomrala Andromeda znechutene, ale Nattan nad takým požiadavkom len pokrútil hlavou a potom nastavil dlaň. Andromeda mu do nej vložila niekoľko zlatých chumáčikov , premenila sa na fénixa a so zábleskom zmizla. Nattan ešte chvíľu sedel v piesku, potom vstal a vrátil sa do tábora.
Sírius zostal sedieť v kroví, premýšľal nad všetkým čo počul a pred očami mal už len Andromedu. Ale teraz už vedel, že keď ju najbližšie uvidí, nesmie urobiť žiadnu chybu. Neurobí ju!