2. Do Rokfortu
2. Do Rokfordu
Na nástupišti 9 a ¾ bol ruch . Rokfortský rýchlik už stál pristavený a dnu nastupovali študenti . Niektorí sa pachtili s ťažkými kuframi a klietkami s rôznymi druhmi sov , potkanov, žiab a inej hávede. Iní ešte postávali na peróne a lúčili sa s rodičmi. Všade sa rozliehala hlasná vrava a krik. To sa vítali priatelia, ktorí sa celé dva mesiace nevideli, dievčatá pišťali a objímali sa od radosti, že sú opäť spolu.
Asi v strede vlaku sedela pri okienku kupé Andromeda a pozorovala všetok ten mumraj na nástupišti. Sedela tam už dlho, ale čas , ktorý takto strávila neľutovala. Potrebovala si trochu zrovnať myšlienky, trochu sa upokojiť. Toto bola jej prvá veľká úloha, ktorou ju rada poverila a ona ju chcela splniť čo najlepšie. Posledné mesiace boli naplnené tvrdým tréningom . Učitelia a ani rodičia ju veru nešetrili. Najťažšie jej padla fyzická príprava, ale nakoniec to prežila. Od rodičov to bol podraz najať amerického intruktora z výsadkových jednotiek. Ten chlap bol neskutočný! Naháňal ju po cvičisku ako námorného regrúta. Skoro tam na tej jeho opičej dráhe vypľula dušu. Stop! Takto by nemala ani myslieť, nie to ešte hovoriť. Ale, keď ona na tú príšernosť ešte stále nemôže zabudnúť. Púha myšlieka jej spôsobuje kŕčovitú bolesť v svaloch celého tela. Ten chlap ju celkom určite chcel zabiť. Aké mu to vlastne dali rodičia inštrucie? Veď ona sa nechystá na ročné prežitie v tropickom pralese! Už nikdy nechce vidieť zelenú farbu! Ten chlap mal zelený asi aj mozog. Jediné jej šťastie je, že ju ten otrhaný Múdry klobúk zaradil do Chrabromilu už minulý týždeň. Nebude musieť trapošiť pred celou školou spolu s prvákmi. Pravda, rodičom chvíľu trvalo, než Dumbledora presvedčili o nutnosti jej utajenia. Nechceli priťahovať k nej zbytočnú pozornosť. V škole študuje veľa študentov z čistokrvných starých rodov a meno Adams im nebolo neznáme. Čím neskôr si Andromedu všimnú, tým lepšie. No a keby ju tam predstavili celým menom, to by už celkom určite nikomu neuniklo, ktože to nastúpil do školy. To by mohlo zmariť všetky jej plány. Aj tak mala dosť obáv z nasledujúceho roka a o ďalšie starosti naozaj nestála. Ešte si v duchu zopakovala všetko, čo sa o chode školy dozvedela , skontrolovala si prútiky zastrčené v puzdrách na predlaktiach , pozrela na veľký kufor nad hlavou a znovu začala pozorovať davy na peróne.
„ Máš tu voľno?“ vyrušil ju zo zamyslenia vysoký dievčenský hlas. Andromeda odtrhla pohľad od okna a obrátila ho k dverám, kde stálo vysoké , štíhle dievča s ťažkým kufrom v ruke.
„Jasne, poď ďalej. Som tu zatiaľ sama.“ kývla súhlasne hlavou a s úsmevom pozorovala, ako si dievčina s námahou vykladá kufor do poličky a s úľavou sa skladá na sedadlo.
„Čakáš ešte niekoho?“ obrátila sa s ďalšou otázkou znovu k Andromede.
„Nie, prečo?“
„No, ja ešte čakám kamošky, keby ti to teda nevadilo...“ spýtavo sa jej zahladela do očí.
„Ale nie, budem rada, aspoň nám cesta ubehne rýchlejšie , keď nás bude viac.“ zasmiala sa Andromeda a predstavila sa. „ Ja som Andromeda Adamsová.“
„Ema Crowová.“ odpovedala jej spoločníčka a pohľad jej padol do okna. Okamžite vyskočila, stiahla okienko a začala zúrivo mávať oboma rukami , pričom vykrikovala na celý perón. „Lucýýý, Kéééét! Tu sóóóóóm! Sééém!“ Jej nezvyčajné správanie malo za následok, že nielen dve okrikované dievčatá, ale celé nástupište hladelo ich smerom. Andromeda sa okamžite stiahla dozadu, aby ju nebolo vidieť a neveriacky zízala na Emu. Tá sa len veselo škerila a neprestávala mávať. Až keď si bola istá, že ju dievčatá videli a mieria k ich vagónu, zavrela spokojne okno a znovu sa zvalila na sedadlo. Až potom si všimla Andromedin udivený pohľad.
„Jé, prepáč, ale bez tohoto divadielka by sme sa hladali dlho a vláčiť tie kufriská po celom vlaku je príšerné.“ vysvetlovala.
„To je dobré, len ma to trochu prekvapilo.“ odpovedala Andromeda trochu odťažito, ale Ema na to nereagovala. Namiesto toho otvorila dvere a vyzrela na chodbičku. Vlakom sa znovu rozozvučal jej vysoký hlas.
„Héé! Tu! Tu sme!“ vytiahla sa na špičky a mávala kamarátkam, aby sa ľahšie v tej tlačenici zorientovali a zároveň bránila vstup do kupé, aby sa im tam neusadili nejakí votrelci. Čoskoro sa cez dvere pretlačili ešte dve diečatá vlečúce za sebou ťažké kufre, klietku so sovou a dokonca aj metly. Spoločne poukladali batožinu na police a nemohúcne sa zvalili na sedadlá. Andromeda to všetko pozorovala mlčky a snažila sa všetky dojmy hneď triediť, aby toho nebolo potom tak veľa. ,Dnešná správa bude mať asi kilometer.´ zaúpela v duchu, ale hneď si spomenula na otcove slová o dôležitosti a nedôležitosti informácií. Vzápätí sa rozhodla, že toto sú nedôležité informácie a teraz si už s úsmevom prezerala dievčatá.
Ema, sediaca oproti nej bola vysoká, štíhla a svetlovlasá. Na oválnej tvári mala trochu veľké ústa s plnými perami, trošku dlhší , ale rovný nos a užšie svetlomodré oči . Mihalnice a obočie jej skoro nebolo vidieť. Ale , všetko dohromady to vytváralo veľmi pekný dojem, hlavne keď sa usmiala a predstavila Andromede svoje priateľky.
„Baby, toto je Andromeda Adamsová, ktorá nám veľkoryso poskytla svoje kupé a toto,“ ukázala na dievča sediace vedľa nej je Lusy Brownová a táto tu škeriaca sa osoba je Katherine Edwardsová.“ Andromeda si s nimi srdečne potriasla ruky a nenápadne si ich pri tom prezerala.
Lucy bola nevysoká, plnoštíhla brunetka s kučeravými, na krátko zostrihnutými vlasmi a veľkými svetlohnedými očami, ktoré tienili dlhé a rovné mihalnice. Úzke, tmavé obočie vytváralo nad očami dve striešky a Lucy ním neustále pohybovala, keď rozprávala, čo zažili na stanici. Mala príjemný a melodický hlas a pri reči nebezpečne mávala rukami. Kým stihla porozprávať, ako sa nejaký Peter a Severus zrazili s vozíkmi na preplnenom nástupišti a potom po sebe ziapali nadávky, stihla si prezrieť aj poslednú spolusediacu.
Ket, ako ju oslovovala Ema, bola tiež vysoká, ale trochu plnších tvarov so srdiečkovou tvárou a hustými , tmavými gaštanovými vlasmi, ktoré nosila zastrihnuté tesne pod ušami. Boli rovné a lesklé a Andromeda nechápala, prečo si ich Ket nenechá dorásť. Vedela by si ich predstaviť dlhé. Boli by nádherné. Možno sa o tú svoju predstavu niekedy s Ket podelí. Na tvári boli najvýraznejšie veľké, tmavohnedé oči so svetlými prúžkami okolo zreničiek a plné, červené pery. Na rovnom nošteku sa tajilo niekoľko pieh. Všetky dievčatá boli pekne opálené a oblečené do plátených nohavíc a tričiek. Užívali si posledné hodiny pohodlne oblečené v muklovkých šatách a veselo štebotali o prázninových dobrodružstvách . Andromede sa zdalo, že chvílami hovorili všetky tri naraz a už naozaj nevedela, ktorú má počúvať skôr. Zo všetkých tých rečí si však dokázala vybrať niekoľko informácií, ktoré budú otca celkom určite zaujímať. Matka mala pravdu. Aj v spoločnosti detí sa dá veľa dozvedieť a to im ani nemusela liezť do hlavy. Proste , stačilo pozorne počúvať. No a to Andromeda naozaj vedela.
Po dlhom čase , keď už Andromeda dôkladne poznala rodiny všetkých dievčat a pozorne si vypočula všetky ich dobrodružstvá, hovor postupne stíchol. Dievčatá boli unavené , monotónne búchanie kolies o koľajnice a natriasanie vagónu ich uspávalo. Pohodlne rozvalené na sedadlách podriemkávali. Zo sladkého ničnerobenia ich vytrhol hlas ružolícej čarodejnice, ktorá tlačila pred sebou vozík a ponúkala občerstvenie. Všetky sa s nadšením vrhli na nákupy a čoskoro už každá rozbalovala nejakú sladkosť.
„Niežeby som to potrebovala,“ začala s plnými ústami Ema, „ ale už som to naozaj potrebovala.“
„Aký hlbokomyseľný výrok!“ smiala sa Ket, rozbaľovala čokoládovú žabku a pohľadom zavadila o oproti sediacu Andromedu , ktorá si práve nedôverčivo prezerala jednu z Bertíkových fazuliek každej chuti. „ Ozaj, Andromeda, ako ti vlastne máme hovoriť? Máš naozaj krásne meno, ale je trošku dlhé. Než ho vyslovím, bolí ma jazyk.“ Všetky dievčatá spolu s Amdromedou sa úprimne rozosmiali.
„No, aby som povedala pravdu, máš pravdu.“ ďalšia salva smiechu jej nedovolila na chvíľu pokračovať. „ Vlastne by som bola radšej, keby ste ma vôbec týmto menom nevolali.“
„No a ako ti teda máme hovoriť?“ nechápali dievčatá.
„Meno Andromeda sa skracuje obvykle na Andy alebo Mandy a to sa mi vôbec nepáči. Nemohli by ste mi hovoriť Kess?“ spýtala sa a pozrela na dievčatá.
„Kess?“ zatiahla Lucy. „Prečo práve Kess?“
„No... ja mám aj druhé meno a to je skratka.“ neochotne odpovedala Andromeda.
„Aké?“ zažiarili Ket oči čírou a nefalšovanou zvedavosťou.
„Tak povedz, nehanbi sa,“ povzbudzovala ju Ema . „Nebudeme sa ti smiať.“
„Dobre, ale nikomu to nepoviete.“
„Jasné že nie, komu by sme to asi vešali na nos, nevieš?“ prevrátila Ket netrpezlivo oči.
„No, moje druhé meno je Kassiopea.“ Dievčatá na chvíľu neveriacky zmĺkli.
„Tak, to je naozaj hviezdne zoskupenie.“ prikývla uznanlivo Ema a usmiala sa . „Dobre, budeme ti hovoriť Kess!“
„Krátke, zvučné a stručné ,“ doložila Lucy a spýtala sa zvedavo.
„V ktorom si vlastne ročníku?“
„Idem do piateho,“ odpovedala ochotne Kess.
„A čo si to hovorila, odkiaľže to prestupuješ?“
„Nič som nehovorila,“ smiala sa Kess, ale ochotne pokračovala v spovedi a dievčatá so záujmom počúvali. „Doteraz som do školy nechodila, učila som sa doma, ale rodičia sa rozhodli, že by som mala vedieť, ako to chodí v škole, aby som mala nejakých kamarátov. Moji bratia sú už všetci dospelí a ja som bola stále sama.“
„To preto si taká mlčanlivá. Neboj sa , to všetko prejde. Za pár mesiacov nás nepustíš k slovu.“ smiala sa Ema . „Určite si rýchle zvykneš. Aj my ideme do piateho ročníka a všetky sme v Chrabromile.“
„To je náhoda!“ vykríkla radostne Kess. „Aj ja som bola zaradená do Chrabromilu.“
„No teda, to ste museli na Dumbledora zoslať prinajmenšom kúzlo zmätenia, že ti dovolil zaraďovanie ešte pred oficiálnym nástupom .“
„Ani nie, ale chvíľu sme ho museli prehovárať. Nechcela som trapošiť pred celou školou. Všetci by na mňa čumeli a tak.“
„No, to máš pravdu, ale mali by sme sa prezliecť do habitov. O chvíľu sme v Rokforte.“ pripomenula Lucy a všetky sa ako na povel natiahli po svoje kufre.
V tlačenici, ktorá nastala po zastavení vlaku v stanici, sa Kess nesnažila zapamätať si jednotlivých študentov. Bude mať na to dosť času počas školského roku. Čo však nemohla prehliadnuť, bol poloobor a správca Hagrid, ktorý hromovým hlasom zvolával prvákov a potom ich ako kŕdel kuriatok odviedol do tmy. Kess sa držala svojich nových kamarátok a zamierila k radu kočov pred stanicou. Pohodlne sa do jedného usadili a odviezli sa pred bránu školy.
Celou cestou do hradu sa Kess vykláňala z okienka v očakávaní a nebola sklamaná. Hrad bol prekrásny, keď do tmy žiarili len rozsvietené okná. Videla ho už aj vo dne , ale na tento pohlad sa tešila. Koč zastal a dievčatá sa práve pripravovali vystúpiť, keď sa do tmy ozval rozhorčený výkrik.
„Okamžite ma pusť! Čo si to dovoľuješ! Daj tie paprče zo mňa dolu, ty idiot! Ja viem vystúpiť aj sama!“
„Ale Evansová, ja som ti chcel len pomôcť,“ namietal akýsi chlapčenský hlas a do toho sa ozval zvučné plesnutie. Ktosi schytal poriadne zaucho. „Aúú! Začo? Ty si ešte nepočula o gentlemanoch?“
„Počula, ale tí dievčatá neohmatkávajú! Na rozdiel od teba! A už sa ku mne nepribližuj, lebo ťa zakľajem na žabu!“ vrieskalo dievča ďalej.
Kess pozrela na kamarátky prevracajúce oči.
„Potter a Evansová!“ zašľabila sa Ema. „Toto budeš počuť každý deň. Už štyri roky počúvame stále to isté.“
„Štyri roky?“ neverila Kess a vystúpila z koča. Neveriacky krútila hlavou a kráčala do hradu. Potom zabudla na vytrvalého Pottera a len vnímala krásu chodieb a siení, ktoré zalievalo svetlo sviec a pochodní. Hrad sa jej páčil aj vo dne, ale takto osvetlený bol proste čarovný. Keď spolu vstúpili do Veľkej siene, takmer si vykrútila krk, ako sa snažila vidieť naraz všetko. Dlhé fakultné stoly, ktoré sa postupne zapĺňali študentami, zlaté Dumbledorove kreslo, výzdobu a hlavne strop, na ktorom práve svietili hviezdy a kosáčik mesiaca. Sadla si spolu s kamarádkami k chrabromilskému stolu a neprestávala sa obzerať.
komment
(julili, 6. 1. 2008 17:23)