29. Prekážkový beh
29. Prekážkový beh
„Sústreďte sa!“ šľahol miestnosťou ostrý hlas trénera a chlapci, sediaci na žinenkách sa strhli. Nechápavo sa poobzerali, ktorý že z nich to zase nedáva pozor. Všetci boli oblečení do rovnakých cvičebných úborov, všetci boli čiernovlasí, ale dvaja z nich mali o niečo svetlejšiu pokožku a jeden z nich mal okuliare. A vraj už len dočasne, lebo elixír na zlepšenie jeho zraku už dorazil. „Ak sa nedokážete sústrediť, nebudem môcť rozpoznať , aké živly k vám patria a aké prútiky treba pre vás pripraviť!“ burácal a z očí mu šľahali blesky.
Všetci chlapci znovu zatvorili oči a pokúšali sa o sústrednie tak, ako im to pred viac než hodinou, inštruktor vysvetlil. Aj Sírius sa o to znovu pokúsil a pevne stisol viečka. Strašne sa nudil a tak pred chvíľkou otravoval Jamesa, ale ten protivný chlap ho zbadal a vynadal im všetkým. Vlastne ani nechápal, načo im budú ešte nejaké prútiky, keď on a James svoj prútik už majú a fungujú im celkom dobre. Lenivo sa prehŕňal v myšlienkach a spomínal, aký bol šťastný, keď Adamsovci súhlasili, že James sa bude učiť spolu s ním. Dokonca dokázali presvedčiť Potterovcov, aby Jamesa pustili na ostrov . Ako to dokázali, bolo pre neho záhadou, ale neodškriepiteľným faktom bolo, že o dva dni sa tu objavil a on bol šťastný, ako blcha v kožuchu. Teraz už druhý týždeň „študovali“ pod dohľadom inštruktorov a nech sa na to pozeral z ktorej koľvek strany, prestávala to byť sranda. Každý deň si zlepšovali kondíciu náročnými cvičeniami, hodiny meditovali a sústreďovali sa a celé, nekonečné hodiny sa učili kúzla. S prútikom , bez prútika, s dvomi prútikmi a dokonca aj bez rúk, len myšlienkou. Väčšina z toho sa im nedarila a vyzeralo to tak, že jeho čas sa bude nadstavovať veľakrát. Z tejto pakárne sa asi dostane ako storočný dedo a bude vyzerať asi ako Dumbledore. Dovtedy to, čo od neho chcú, možno zvládne.´
Najhoršie však bolo, že nad každým kurzom mal dohľad jeden z Andromediných bratov. Podľa toho, ako sa na neho pozerali by sa mohol staviť o čokoľvek, že mu ešte ten pobyt tu, parádne osladia. Zatiaľ to bolo v pohode, ale nebezpečné blýskanie v očiach Nattana vždy, keď na neho pozrel, mu naháňalo hrôzu. Tí chlapi boli schopní všetkého a on bol oproti nim ako batoľa. Slepý a bezmocný.
„Stačí,“ ozval sa znenazdania tichý hlas trénera. Všetci piati chlapci pomaly otvorili oči a obzerali sa. Nemohli vidieť to, čo videli skúsené oči Volkova, ktorého sem poslali zistiť, aké je zloženie živlovej mágie tohto kurzu. Niekoľko hodín meditácie a on už bezpečne vedel, aké prútiky bude každý z nich potrebovať. „Ešte vaše vlasy a môžete ísť na ďalšiu hodinu,“ povedal a podával každému z nich obálku , na ktorej boli ich mená.
„Vlasy? Naše vlasy?“ čudoval sa Sírius . „Myslel som, že do prútikov sa pridáva nejaká magická substancia, ako je vlas víly, pero fénixa alebo také niečo,“ brblal , ale nakoniec si podľa vzoru ostatných odstrihol prameň vlasov a vložil ho do obálky so svojim menom. „tak, to bude celkom určite mocný prútik,“ povedal ironicky, keď podal zalepenú obálku trénerovi. Ten na neho len pozrel a neobťažoval sa komentovať jeho poznámky.
„Prútiky budú hotové o dva dni spolu s pudrami,“ prehodil ešte už na odchode. „Mali by ste viac trénovať, lebo magické formy, ktoré vás čoskoro čakajú, nezvládnete.“
„Aké zase magické formy?“ zavil ticho Sírius. „Čo to je?“
„Zvieracie formy,“ odpovedal mu Paolo a uškrnul sa . „Počul som, že aj to sa budeme učiť a už sa na to aj teším.“ doložil a Sírius na neho vyvalil oči.
„No, ale my predsa máme svoje zvieracie formy,“ povedal a ukázal na seba a Jamesa. „Ja sa premieňam na psa a James na jeleňa. Nepotrebujeme sa to učiť!“
„To nie sú magické formy, pán Black a aj vy sa budete musieť naučiť, ako dôjsť až k magickej forme,“ ozval sa mu za chrbátom studený hlas Nattana. Sírius sa zvrtol akoby ho pichol ihlou do zadku a stretol sa s otrým pohľadom hnedých očí, ktorý sa mu neustále zavŕtaval až do mozgu. Nemohol si na to zvyknúť a už ani nedúfal, že by sa tie pichľavé oči mohli na neho pozerať inak.
„Dnes si dáme malý beh terénom,“ usmial sa Nattan na chlapcov a viedol ich von z budovy. „Pobežíte po trase, ktorá je vyznačená červenými značkami. Tam sa začína trasa ,“ ukázal doprava na tyčku s červenou vlajočkou na konci, „ a tam sa aj končí. Pobežíte vo dvojiciach a bez prútikov,“ povedal a v natiahnutej ruke sa mu objavilo päť prútikov . Síriusom a Jamesom riadne myklo a inštinktívne siahli po nich. „Pomaly chlapci,“ povedal ležérne a jediným pohľadom nechal prútiky zmiznúť, „ budú vo vašich izbách, kým sa nevrátite. Dúfam, že to bude čoskoro,“ podotkol a zlomyselne sa uškrnul. „Medzi dvojicami bude polhodinová medzera, aby ste si navzájom nezavadzali. Vlajky máte vždy na dohľad, závisí len na vás, ako dlho vám to bude trvať. Prvá dvojica bude Sírius a James, potom pôjdu Paolo a Diego a nakoniec so mnou pôjde Manuel. My vás potom pozbierame, keby ste sa niekde zasekli.“ ďalší úšrkn a Síriusovi zase zatrnulo. ,Čo ten chlap zase chystá? Predsa by do toho nezatiahol aj ostatných!´ preletelo mu hlavou, ale to sa už spolu s Jamesom stavali k prvej tyči a vybehli. Nattan sa pokojne pozrel na hodinky a sadol si do vyčarovaného hojdacieho kresla.
James so Síriusom bežali najskôr mlčky vedľa seba a pohľadom hľadali ďalšiu značku. Červenú škvrnu vlajočky našli bez problémov a rýchle sa k nej približovali. Bežalo sa im ťažko, lebo piesok bol suchý , veľmi sypký a nohy v plátených teniskách sa doň hlboko zabárali. Čoskoro ho mali plné tenisky. S určitým sebazaprením dobehli k tyčke .
„Kam teraz?“ zasípal James , oprel sa v predklone o kolená a trhane sa nadychoval. Sírius, stojaci vedľa neho, sa rozhliadol, ale nikde nevidel nič červené.
„Nemám potuchy, ale máme len dve možnosti. Po pobreží a druhá je nepríjemnejšia, čiže hore kopcom.“
„Fajn! Ako si na to prišiel?“ vyzvedal James a konečne sa mu podarilo narovnať sa. Rozhliadol sa okolo seba a prikývol. Odpoveď už nepotreboval. Vľavo bolo more, pred nimi úzky pás piesčitej pláže a vpravo sa strmo dvíhal svah pomerne vysokého kopca, porastený hustou vegetáciou.
„Ďalšiu značku nevidím,“ skonštatoval Sírius a pozeral na do diaľky na pobrežie mora. „Ani by som nečakal, že by to mohlo byť také jednoduché,“ povzdychol si . „ Bude to niekde tam,“ mávol rukou smerom ku kopcu.
„Tiež si myslím, ale potrebujeme vedieť, kde presne. Plahočiť sa tou vegetáciou, len tak skusmo, sa mi nechce.“
„Ako to chceš zistiť?“ zaujímal sa Sírius a sadol si do piesku. Vyzul si tenisku a vysypal z nej piesok.
„Dobrý nápad,“ poznamenal James a než si Sírius vyzul druhú tenisku, už sedel vedľa neho a vytrepával piesok z topánok. „Pri lezení by nám mohol pekne zodrať nohy,“ dodal zachmúrene.
„Tak, ako to zistíme? O chvíľu tu budú obaja Alvarezovci a budú sa nám vyšierať,“ zachmúril sa Sírius. „Aj tak sa nám stále pošlebujú. Ako keby sme mohli za to, že sme nevyrastali medzi strážcami. Oni tiež nie sú žiadni géniovia,“ dodal a vstávajúc si premeriaval svah pred sebou.
„Chce to iný uhol pohľadu,“ vyhlásil James a neodtŕhajúc pohľad od svahu, začal ustupovať dozadu. Sírius najskôr pozoroval kopec, ale potom pozrel na priateľa.
„James stoj!“ zvolal, keď si všimol, že za Jamesom sú už len morské hlbiny. James sa zastavil a obzrel sa. Vlna, lenivo sa valiaca k pláži mu práve oblizla tenisku. Pokročil vpred , zdvihol pohľad k Síriusovi a vtom to zbadal . Na vrcholci kopca sa trepotala červená vlajočka.
„Mám to!“ zvolal a ukázal na ňu .
„Ja som to vedel,“ zaskučal Sírius a keď k nemu James prišiel , kývol mu a rozbehol sa dolu plážou.
„Sírius, ty blázon, kam to bežíš, nepočul si ma, musíme ísť hore!“ kričal za ním James, ale Sírius ho nepočúval. Voľky, nevoľky sa rozbehol za ním. Sírius sa zastavil až na kuse kamennej pláže a počkal na neho. „Ty si sa zbláznil, prečo na mňa nepočkáš!“ hneval sa James, len čo ho dobehol.
„Lebo odtiaľto to bude jednoduchšie,“ odpovedal mu stroho, „a okrem toho neviem, prečo by tí dvaja mali dostať všetko naservírované, ako na zlatom tanieri. Nech sa tiež snažia. Pozri sa na tento svah,“ ukázal pred seba, „ je tu sedlo a je oveľa pozvolnejší, aj porastu je tu menej. Podrast je nižší a stromy vyššie. Tadiaľto to bude oveľa pohodlnejšie a aj rýchlejšie. Okrem toho, tadiaľto sa dostaneme hore aj ako pes a jeleň. Tak do toho!“ zvolal a zmenil sa na veľkého, huňatého psa. James sa len usmial a už tu stál statný jeleň a hrdým parožím. Obaja vyrazili do svahu a po niekoľkých minutách už stáli pri značke.
„To bolo super!“ smial sa Sírius a už sa obzeral po ďalšej. Teraz už nemali problém ich nájsť. Akoby sa im samé stavali pred oči a oni chvíľu behom, chvíľu krokom, raz v ľudskej a keď to bolo výhodné v zvieracej podobe , míňali jednu po druhej. Len od poslednej značky, keď sa už blížili k táboru, už formy nestriedali. Voľným poklusom dobehli k baraku a zapadli do svojich izieb.
„Idem rovno do sprchy,“ volal James na Síriusa cez otvorené spojovacie dvere a už po ceste si sťahoval prepotené tričko. Ani Sírius neváhal a netrpezlivo zhadzujúc prepotené a špinavé oblečenie vošiel do kúpelne.
Po pol hodine, už osprchovaní a preoblečení, sedeli v tieni baraku a sledovali okraj lesa.
„Kedy si myslíš, že sa objavia?“ spýtal sa lenivo Sírius a prižmuroval oči.
„Ty ich nemáš veľmi rád,“ skonštatoval James a pozrel na neho.
„Ale nie, Manuel je v pohode,“ zašomral Sírius a zhlboka zazíval. „Je teplo, chce sa mi spať, ale asi tu čoskoro budú, už sa to neoplatí.“
„A čo Paolo a Diego?“ dotieral ďalej Sírius.
„Čoby,“ zazíval znovu Sírius a popreťahoval sa, „ sme spolu v tomto kurze. Nie je to navždy a nie je to ani nadlho.“
„Tebe sa nepáčia?“
„Mne sa páčia dievčatá,“ odfrkol ironicky Sírius. „A o tebe som si to doteraz myslel tiež. Mám si začať na teba dávať pozor?“
„Tak som to nemyslel,“ nahneval sa James, „aj mne sa páčia dievčatá, ale chcem vedieť, prečo sa ti tí dvaja tak protivia.“
„Ja ti ani neviem,“ odpovedal zamyslene Sírius, „proste mi nesedia. Možno je to len preto, lebo sem prišli prví, hneď potom, ako ma sem strčilli. Až potom si prišiel ty a nakoniec Manuel. Tie dva dni, čo som tu musel byť sám sa asi na mne podpísali. “ zasmial sa a ukázal k okraju lesa. „Už sa vlečú.“
Posadili sa pohodlnejšie a ušierajúc sa pozorovali, ako sa k nim približujú. Hneď za nimi sa z lesa vynoril aj Nattan a Manuelom. Diego a Paulom sa mračili a nevenujúc im ani pohľad , zamierili do baraku. Manuel na nich už z diaľky mával. Zamávali mu tiež a prekvapene na seba pozreli.
„Akýsi sú naštvaní,“ poznamenal ticho James, „žeby im niečo nevyšlo?“
„Nemusí im všetko vychádzal,“ uškieral sa Sírius a znovu zamával približujúcemu sa Manuelovi.
„James, Sírius, viete že sme museli Paola s Diegom vyťahovať ?“ volal už diaľky.
„Naozaj?“ čudoval sa James a Sírius sa len potešene usmieval. Nie, žeby tým dvom prial niečo zlé, ale bol celkom rád, keď im aspoň na chvíľu sklaplo.Tie ich povýšené úsmevy, mu už poriadne liezli na nervy. Skúmavo sa zahľadel na prichádzajúceho Nattana, ale ten sa tváril neutrálne a hnal Manuela do sprchy.
Obed bol ako vždy výdatný a chutný, ale aj on bol súčasťou vyučovania. Napriek tomu, že zvonku vyzeral dom ako barak, vo vnútri sa nachádzalo množstvo miestností, slúžiacich rôzym účelom. Jednou z nich bola aj jedáleň. Menila sa podľa potreby a spôsob stolovania sa menil pri každom jedle.
Príprava sa začínala už v izbe, kde na stole vždy ležala formálna pozvánka. Dnes si našli pozvánky na slávnostný obed s muklovským ministerským predsedom. Sírius na ňu len mrkol jedným okom a už klial ako pohan.
„James, pri Merlinových spodkoch, čo si obliekajú muklovia na slávnostný obed s ministerským predsedom?“ kričal do susednej izby a v ruke držal pripravený prútik, aby si mohol upraviť oblečenie.
„Ako to mám vedieť?“ ozvalo sa odvedľa. „Nikdy som nebol na takom obede. Asi je to napísané v tej hrubej bihle, ktorú sme si mali prečítať a ešte sme sa k nej nedostali,“
„A kedy sme si ju asi tak mali prečítať!“ zúril Sírius, ktorý z duše nenávidel všetky formality. „Veď nás tu preháňajú , ako naduté kozy!“
„Ako čo?“ vypleštil oči James, ktorý stál v spojovacích dverách a práve si zmenil športové oblečenie za slušivý sivý spoločenský oblek s bielou košeľou a viazankou.
„To nerieš, to som kdesi čítal,“ zašomral Sírius a premeral si pohľadom Jamesa. „To je celkom dobré, tiež si dám niečo podobné,“ frfľal a mávol okolo seba prútikom. „Vestitus furnus !“ Jeho oblečenie sa zmenilo na čierny oblek s košelou a viazankou. Obzrel sa v zrkadle, zamračil sa a pozrel na hodiny. „Musíme ísť, ale tú blbú knihu si musíme predsa len prečítať. Vyzerám ako havran,“ šomral neustále, keď za sebou zatvárali dvere.
ehm
(julili, 7. 1. 2008 21:17)