22. Sen
22. Sen?
Remus sa balil. Uvážlivo vyberal veci do skrine a ukladal ich do kufra. Napriek tomu bol neistý. Nevedel si ani predstaviť, čo by si mal so sebou zobrať. Nechcel pred rodičmi Kess vyzerať ako nevychovanec, ale pripomienka vyššej spoločnosti a takého rozdielneho oblečenia ho miatla. S povzdychom zaklapol kufor a išiel sa radšej osprchovať. Bolo už dosť neskoro a ak sa čo najskôr nedostane do postele, tak ho zajtra budú budiť kýblom studenej vody.
S úľavou zaliezol pod prikrývku a myslel na zajtrajšie stretnutie s Kess. Zavrel oči, predstavil si jej usmiatu tvár a prepadol sa do sna. Snívalo sa mu , ako sa spolu s kamarátmi preháňajú po lese, keď v tom les zmizol a pred ním stála Kess. Mala oblečené ľahké šatočky , ktoré jej viali vo vetre a volala ho k sebe.
„Remus, poď, musíme sa porozprávať,“ povedala a viedla ho do besiedky, celej obrastenej ružami.
Chcel ju objať, ale nedovolila mu to. Nežne ho pohladila po tvári, sadla si oproti nemu a začala hovoriť. Počúval ju, mlčky a smutne. Vedel, že jedného dňa to príde, ale dúfal, že to bude neskôr, oveľa, oveľa neskôr. Lúčila sa s ním, z očí jej padali slzy , ale hrdinsky sa snažila o úsmev. Zovrel ju do náručia a držal chvejúce sa telo, kým sa neupokojila. Zdvihla k nemu hlavu a on ju naposledy mohol pobozkať. V tých bozkoch bola všetka jeho láska, bolesť aj túžba. Bola v nich prísaha, že nikdy nezabudne, že ju vždy bude milovať. Posledný bozk, posledné pohladenie a Kess sa začína rozlývať, mizne mu pred očami spolu s besiedkou .
„Kess!“ zobudil sa s výkrikom a posadil sa na posteli. V izbe bola tma, za oknom zavíjal severák a Remusovi trešťala hlava bolesťou. „Kess,“ šepol ešte ticho a s úľavou sa zvalil späť do prikrývok. „Bol to len sen, sen a nič viac,“ povedal do ticha izby a otočil sa nabok, že ešte bude spať. Na líci pocítil chlad mokrých vlasov. Siahol si do vlasov prstami a prešiel aj po krku. Všetko bolo mokré. Stuhol a zneistel. Bol to naozaj len sen, alebo pri ňom plakal a teraz má všetko mokré. Prešiel si oboma rukami po tvári . Líca aj oči mal suché. Nie, on neplakal , plakala Kess. Ale to sa mu predsa len snívalo! Znovu si sadol, oprel sa o stenu a spomínal na všetko, čo mu Kess povedala, keď sa s ním lúčila. Srdce sa mu zovrelo a oči sa mu naplnili slzami. Nechal ich tiecť po lícach a hľadel do tmy.
„Kess, láska moja, prečo? Prečo nemôžeme byť spolu?“ šepkal a hruď mu rozdierala bolesť. Zovrel si hlavu treštiacu bolesťou do dlaní a v zúfalstve sa zvalil na podušku. Slzy, ktorými ju premáčal mu priniesli úľavu.
Svitanie privítal s otvorenými, mierne opuchnutými očami, ale už pokojný a snáď aj trochu zmierený s tým, že s Kess budú môcť byť len priatelia a hoci sa o chvíľu uvidia, už sa k nej nebude smieť dôvernejšie priblížiť. Bude to ťažké. Teraz začínal ľutovať, že to pozvanie prijal. Možno by bolo lepšie, keby išiel k Jamesovi. Tam by sa mu zabúdalo na Kess ľahšie. Aj keď mu je jasné, že na ňu nikdy nezabudne, prišiel by aspoň na iné myšlienky.
Vstal, osprchoval sa a umyl si tvár studenou vodou, aby zmyl stopy sĺz zo svojich líc. Obliekol si čierne nohavice a tenkú hodvábnu košeľu. Keď zbiehal dolu schodiskom počul, že mama už v kuchyni pripravuje raňajky. Počula ho prichádzať a obzrela sa.
„No, ty si sa ale vyfintil, tuším sa chceš niekomu páčiť,“ povedala so smiechom a podávala mu tanier s lievancami. Len sa usmial sa natieral si ich jahodovým džemom. Takto ich mal najradšej a mama to vedela. Prezrela si jeho poblednutú tvár a naliala mu šálku kávy. Prisadla si k nemu a vzala ho za ruku. Zdvihol k nej hlavu a pozrel sa jej priamo do očí. Nemusel jej nič vysvetlovať, chápala ho bez slov.
„Máš všetko?“ spýtala sa a pohladila ho po vlasoch.
„Uhm!“zahuhlal s plnými ústami. Nevedel, kedy prídu poňho , ale nechcel, aby ho prekvapili s plnými ústami pri raňajkách. Stihol to tak-tak. Práve si prinášal do haly kufor, keď sa neďaleko neho zhmotnili dvaja muži. Obaja oblečení len ľahko v nohaviciach z čiernej dračej kože a plátených košeliach s vyhrnutými rukávmi, ktoré odhaľovali mocné, svalnaté a opálené ruky . Obaja sa hneď po zhmotnení pozreli priamo na neho Jedného z nich, toho staršieho už videl. Bol tu nedávno s Kess.
„Remus!“ zvítal sa s ním s miernym úklonom hlavy.
„Pán Adams!“ zopakoval gesto Remus.
„Nattan, stačí Nattan,“ usmial sa muž. „My sa už poznáme, však. Toto je môj brat Etien,“ ukázal na mladšieho a ten sa tiež pousmial a nepatrne sa uklonil. „Máš všetko pripravené?“
„Áno, len sa rozlúčim s rodičmi a môžeme ísť,“ odpovedal Remus a vošiel do kuchyne, kde boli obaja rodičia a raňajkovali.
„Už sú tu,“ povedal jednoducho. Lúčenie bolo krátke, veď odchádzal len na pár dní, čoskoro sa vráti. Mama ho objala a otec mu pripomenul, aby si dával pozor. Potom už vyšiel späť do haly, vzal kufor a podišiel k svojim sprievodcom.
„Ten kufor vezmem ja ,“ povedal Etien a vzal mu ho z ruky. Remus neprotestoval , len sa otočil k rodičom a ešte sa s nimi pohľadom lúčil .
„Môžeme?“ spýtal sa Nattan a keď Remus prikývol, objal ho okolo pliec jednou rukou, druhou zamával začudovaným Lupinovcom a všetci traja aj s kufrom zmizli.
„Remus!“ ozvalo sa v tom istom okamžiku, ako sa primiestnili a zhmotnili sa v hale. Remus sa nechápavo obzeral okolo seba, odkiať ten hlas, ktorý tak dobre pozná, prichádza. Otočil sa a takmer mu klesla sánka. Dolu širokým schodiskom zbiehali dve krásne dievčatá. Jedna hnedovlasá a druhá plavovláska, ale obe rovnako krásne a tak neuveriteľne si podobné. Kess pribehla k nemu a radostne ho objala. Okamžite pocítil rozdiel, toto bolo priateľské objatie.
„Kess! Rád ťa zase vidím,“ usmial sa na ňu a zadíval sa na prichádzajúcu plavovlásku.
„Kess?“ ozval sa začudovane Etien. „Kto je Kess?“
„Predsa ja,“ rozosmiala sa jeho sestra. „V škole mi hovorili Kess, ale doma mi hovoria normálne, čiže Andromeda.“ povedala smerom k Remusovi.
„Enní!“ zavolal Nattan a vzápätí pri ňom stála škriatka. „Odnes kufor do izby pána Lupina,“ prikázal. Škriatka len prikývla a s tichým puknutím zmizla aj s Remusovým kufrom.
„Dobre že si si vzal tenšie oblečenie,“ prehodila ľahko Andromeda a kriticky si Remusa prezrela.“Sekne ti to,“ povedala a usmiala sa.
„Andromeda, ty si v tej škole načisto zvlčila!“ ozval sa jej za chrbtom príjemný dievčenský hlas. „Ospravedlňujem sa za výraz,“ pozrela na Remusa, potom na Andromedu a všetci sa rozosmiali.
„Remus, toto je moja sesternica Jelena Ivanovna Sokolovová.“ predstavila mu nádhernú plavovlásku, ktorú Remeus tak dobre poznal z fotografie. „Prišli k nám na návštevu na pár dní a celkom sa to hodí, bude tu aspoň veselo,“ štebotala neustále Andromeda a viedla ich z haly. „Povedz, si unavený, nechceš si odpočinúť, umyť sa , alebo nie si hladný?“ spýtala sa Remusa a pozrela na neho v očakávaní odpovede.
„Nie, nie som ani hladný, ani unavený, ani nič podobné....“ odvetil s úsmevom.
„Tak dobre, chceš si pozrieť dom, alebo pôjdeme do záhrady? Na vážne veci máme ešte času dosť.“
„Aké vážne veci máš na mysli konkrétne?“ spýtala sa Jelena.
,,Ále, otec samozrejme, len čo skončia zasadnutie , tak nás s vážnymi vecami umoria,“ povedala naoko otrávene. „Poď,“ vzala Remusa za ruku a viedla ho za sebou do záhrady, „ ukážem ti svoje najobľúbenejšie miesto. Lena, ideš tiež?“
„Samozrejme, nebudem predsa sedieť doma, keď je tu tak pekne. U nás mrzne, len tak praští. Včera zase napadlo pol metra snehu,“ hovorila so smiechom. „Len hlupák by nevyužil možnosť, trochu sa zohriať.“
Andromeda ich viedla štrkovým cestičkami k jazierku z časti zarastenému tŕstím. Po hladine plávali rôznofarebné lekná a nad vodu sa skláňali dlhé konáre vŕb. Vyzeralo to tam, ako v rozprávke. Chýbali tu už len víly, ale keď obe dievčatá prechádzali trávnikom k jazierku, vyzerali ako tie víly. Usmievali sa na Remusa takmer totožnými úsmevmi, mali hlasy podobnej farby a aj oči sa im smialy podobne. Len boli inej farby. Tmavohnedá a tmavomodrá, také rozdielne a také podobné.
„Je tu tak krásne,“ povedala Lena. „Čo je na druhej strane?“ spýtala sa Andromedy.
„Les,“ ozvalo sa stručne, „ale nie je príliš hustý, potom je kus pokrytý lúkami a potom je už pobrežie mora. Pozemky končia za lesom, ale neodporúčam vám, vybrať sa až tam. Počasie udržiavame len nad pozemkami, ďalej by ste mohli prechladnúť. Predsa je len zima a na pobreží je chladno.“ vysvetľovala im , keď pomaly obchádzali jazierko.
„Slečna Andromeda,“ ozvalo sa im za chrbtom po tichom puknutí. Andromeda sa otočila a pozrela na škriatku.
„Áno, Meggie?“
„Pán Adams si praje s vami hovoriť,“ povedala a odmiestnila sa.
„Tak a je to tu,“ posmutnela Amdromeda, „musím ísť, otca nemôžem nechať čakať.“
„Pôjdeme s tebou,“ ozvala sa Lena.
„Nie, načo by ste chodili hore a dolu,“ odmietla Andromeda. „Pôjdem sama, trochu sa tu poprechádzajte a keď vás to prestane baviť, príďte do salónu. Meggi ti potom ukáže izbu, keby som ešte nemohla prísť, stačí ju zavolať,“ obrátila sa k Remusovi . „Dúfam Jelena, že sa mu budeš venovať, ako správna hostiteľka, keď ja teraz nemôžem,“ povedala so smiechom, otočila sa a rýchlym krokom odchádzala.
„Tak sme zostali sami,“ povedala s úsmevom Lena a pozrela na Remusa. „Prejdeme sa ešte?“ ukázala smerom k lesu na druhej strane jazierka. Remus prikývol a spoločne vykročili po úhľadne upravenom brehu.
Jelena bola zábavnou spoločníčkou a Remusova zamĺknutosť jej nevadila. Ale jej úsmev a veselá nálady boli nákazlivé. Netrvalo dlho a usmieval sa aj Remus a čoskoro už aj on rozprával veselé príbehy, ktoré zažil s kamarátmi. Lena sa spolu s ním veselo smiala a ani sa nanazdali a stáli na okraji lesa.
„Vrátime sa, alebo pôjdeme ešte kúsok?“ spýtala sa a v očiach jej žiarili šibalské iskričky.
„Môžeme ísť ešte kúsok,“ prikývol Remus a obzeral si les, „tam vidím akúsi cestičku.“
„Tak poďme, hor sa do lesa!“ zavelila Lena a vykročila. Remus sa k nej rád pripojil a o chvíľku zmizli v lese.
Z okna sídla na nich pozerala Andromeda a v očiach mala smútok. Všetko vychádzalo tak, ako si to s Lenou naplánovali. Ale nemohla sa ubrániť bolesti, ktorá jej rozdierala srdce. Z oka jej vytiekla iba jedna slza, ale Andromeda ju energicky utrela a odstúpila od okna. Všetko je tak, ako má byť.
,,,
(LillyE., 31. 12. 2007 19:35)