1. Rozhovor
1.Rozhovor
„Slečna...“ ozval sa tichý hlások škriatky tesne vedľa sediacej Andromedy. Sedela skrútená do klbôčka a nereagovala. Škriatka nerozhodne prestúpila z nohy na nohu a znovu sa pokúsila upútať pozornosť dievčaťa. „Slečna, pani Amanda sa chce s vami rozprávať. Máte prísť do jej pracovne.“
Andromeda pomaly zdvihla hlavu, striasla si rozšuchorenú hrivu vlasov z tváre , pozrela na škriatku a pousmiala sa.
„Ďakujem Maddy, povedz, že o chvíľu prídem,“ povedala láskavo a spustila bosé nohy na zem, kde ležali ľahučké , belasé, remienkové topánky na polovysokom opätku. Vkĺzla do topánok , zachytila remienky na pätách a pomaly sa postavila. Jej krátky odpočinok v kolotoči nikdy nekončiacich povinností sa práve skončil. Bolo stále ťažšie ukradúť si chvíľku pre seba, vypnúť, nič nerobiť a na nič nemyslieť. Vzdychla, upravila si krátke , belasé šaty , ktoré jej siahali tesne nad kolená, prihladila si vlasy a vykročila z ružovej besiedky, kde sa len pred malou chvíľou utiahla , aby si trochu odpočinula. Rýchle kráčala po štrkom vysypanej cestičke k domu a hlavou jej vírilo tisíce myšlienok. Ani ich nestíhala všetky domyslieť a už sa jej do hlavy tlačili iné. Rázne potriasla hlavou, vyčistila si myseľ, hrdo zdvihla hlavu a keď prekračovala prah dverí, ktoré jej škriatka pohotovo otvorila, bola už opäť kľudná a na tvári jej žiaril obvyklý úsmev.
„Ďakujem,“ obdarila škriatku jedným zo svojich láskavých úsmevov a zamierila dlhou bočnou chodbou priamo do matkynej pracovne. Zaklopala na dvere a po výzve vstúpila dnu.
„Chcela si so mnou hovoriť, mama?“ spýtala sa hneď, ako zatvorila za sebou dvere.
Matkyna pracovňa bola priestranná miestnosť celá obložená policami na knihy . Len jednu stenu zaberalo veľké pootvorené okno, na ktorom povievala ľahunká , hodvábna záclona. Pod oknom stál mohutný dubový stôl a pri ňom pohodlné kreslo, v ktorom práve sedela Amanda Adamsová a niečo písala . Pero jej len - tak lietalo po papieri . Bez slova kývla hlavou a pokračovala v písaní. Andromeda tichučko prešla po lesklých parketách k okrúhlemu stolíku uprostred miestnosti a sadla si do jedného zo štyroch pohodlných kresiel, ktoré stáli okolo neho. Rukou pohladila leský, tmavohnedý zamat operadla a nohy si pohodlne vystrela na bordovom perzskom koberci, rozloženom uprostred miestnosti. Chvíľu si prezerala knihy naukladané v policiach a potom uprela pohľad na matku .
Amanda Adamsová, manželka veľvyslanca Veľkej Británie vo Francúzsku bola na svoj vek veľmi krásna žena. Mala vysokú, štíhlu postavu, okrúhlu tvár s pravideľnými črtami a husté gaštanové vlasy, ktoré mala teraz vyčesané do vysokého uzla. Niekoľko neposlušných pramienkov jej povievalo vo vánku , šteklili ju na tvári a ona ich netrpezlivo odhŕňala štíhlymi prstami ľavej ruky, kým pravá trochu kŕčovito zvierala pero. Mala oblečené tmavo bordové hodvábne šaty na ramienka a na labutej šiji jej ešte stále ležal granátový náhrdelník . Bol to pomerne ťažký klenot z tepaného zlata vykladaný takmer tisíckou drobných českých granátov a jeho prítomnosť na matkynom hrdle Andromedu zarazila. Vedela, že ho matka nosí len zriedkavo a keď už, tak ho odkladá okamžite, ako vstúpi opäť do svojej pracovne. Niečo sa stalo a nebude to asi nič príjemné. Matkyn strnulo vystretý chrbát, kŕčovité držanie pera a žiadosť o rozhovor hneď po odchode hostí ju nabádali k ostražitosti. Vo vzduchu viselo napätie a Andromeda cítila jemné vibrácie mágie, ktorá sa z matky šírila do okolia. Oči sa je rozšírili úžasom. Matka a nekontrolovaná mágia? Také niečo ešte nezažila! Keby jej pred chvíľou niekto také niečo povedal, asi by si urobila koliesko na čele a volala záchranku so zvieracou kazajkou. Ale zázraky sa evidentne dejú a toto je nepochybne jeden z nich.
Ostré zaškrípanie pera ju vytrhlo z myšlienok a obočie jej od úžasu vyletelo skoro až k vlasom .,Čo sa to tu, pre Merlina , deje? Veď ešte pred necelou hodinou bolo všetko v najlepšom poriadku?´ vírilo je v hlave , kým jej matka pečatila pergamen a netrpezlivo udrela na malý gong. K stolu sa okamžite s tichým puknutím primiestnila škriadka oblečená do služobnej uniformy. Boli to vlastne šaty vo farbách Veľkej Británie a biela, čipková čelenka medzi veľkými ušami. Na tej sa Andromeda vždy najlepšie zabávala. Hoci to videla snáď už milonkrát, tak ju to vždy pobavilo. Dnes však na zábavu asi nebol ten najlepší čas.
„Pošli ten list, prosím!“ povedala stroho Amanda a keď sa škriatka odmiestnila, obrátila sa k Andromede a niekoľko sekúnd si ju mlčky prezerala.Preletela pohľadom po nevysokej , štíhlej postave svojej dcéry, oblečenej v jednoduchých , ale elegantných belasých šatách s výstrihom do véčka a krátkymi rukávmi, štíhlych a pekne formovaných nohách a opäť sa jej zahladela do tváre. Oválna tvár s pravidelnými črtami, tak veľmi podobnými jej vlasným, plné pery, malý a rovný nos a úzkymi nozdrami, veľké, mandlové oči s tmavohnedými dúhovkami a ľahulinko namodralým belmom, v ktorých obvykle žiarili šibalské iskričky . Oči tienili dlhé, čierne, vytočené mihalnice a nad nimi sa klenuli oblúky tmavého obočia. Trochu vystúplé lícne kosti a pevná línia brady s malými jamôčkami na lícach, keď sa usmiala, malé, pekne tvarované uši a rozšuchorené svetlohnedé vlasy v ktorých sa ukrývalo niekoľko belasých a červených pramienkov. ,Toto je moja krásna, skoro už pätnásťročná dcéra.´pomyslela si a potichu si vzdychla.
Andromeda sa pod skúmavým matkynym pohľadom mierne ošila a trochu nervózne si uhladila rozstrapatené vlasy. Vedela, že takýto účes sa matke nepáči, ale momentálne s tým nemohla nič urobiť. Odhodlane jej pozrela do očí a čakala čo sa bude diať.
„Čo sa deje?“ spýtala sa, keď ani po niekoľkých minutách matka nezačala rozhovor a len sa na ňu mlčky pozerala. „Niečo som vyviedla? Stalo sa niečo zlé?“ dorážala netrpezlivo na matku a vpíjala sa pohľadom do jej očí, aby z nich vyčítala odpoveď.
„Áno, deje sa! Stále sa niečo deje a udivuje ma, že sa tak málo ovládaš.“ napomenula ju matka prísne. „Nesmieš strácať kontrolu nad svojim správaním. Závisí od toho veľa, veď to dobre vieš,“ pokračovala a usadila sa do kresla k Andromede.
„ Dnes sme získali niekoľko veľmi dôležetých správ. V Británii sa dejú čudné , veľmi znepokojivé a veľmi zlé veci. Zomierajú ľudia, mukovia a aj čarodejníci. Celé rodiny miznú a už ich nikto nemôže nájsť, alebo ich nájdu mŕtvych. Zlo sa šíri a už prekročilo hranice Anglicka a podobné udalosti sa začínajú odohrávať aj krajinách západnej Európy . Tu sa už tiež udialo niekoľko nevysvetliteľných zmiznutí a máme podozrenie, že je to to isté, čo sa deje v Anglicku.“ Odmlčala sa a Andromeda len mlčky čakala, kým bude pokračovať. „ Celá naša rodina veľmi usilovne pracuje na získavaní správ, aby sme mohli celú situáciu analyzovať a ak bude treba aj zasiahnuť. Už dávno sme ti s otcom vysvetlili naše postavenie vo svete čarodejníkov a muklov. Našou povinnosťou je pomôcť tam, kde je to treba a udržať rovnováhu vo svete mágie. Nestojíme na žiadnej strane a k nikomu sa nepridávame. No a žiaľ v súčasnosti všetko nasvedčuje tomu, že rovnováha je narušená, zlo sa rozmáha a strana dobra je v defenzíve. Aj muklovia to cítia. Medzi štátmi sveta vládne veľmi nepríjemné napätie, stále sme na hranici ozbojených konfliktov. Vojny visia vo vzduchu, ako vo svete muklov, tak vo svete čarodejníkov. Veľká rada rozhodla, že do aktívnej služby povolajú aj rody, ktoré boli doteraz v utajení. Bergmannovci a Stanleyovci budú prví. Náš rod pracuje aktívne už celé stáročia a sme stále na čele , stále na očiach celého čarodejníckeho spoločenstva. Ty,“ obrátila sa na dcéru, „ si veľmi dobre vycvičená a zdatná čarodejnica. Prešiel čas, aby si sa aj ty aktívnejšie zapojila do našej práce. Budeš získavať informácie priamo v Anglicku.“
„Ako? Som len dieťa, budem veľmi nápadná!“ odporovala pokojne Andromeda a duchu analyzovala všetko, čo počula.
„Budeš menej nápadná, než ktokoľvek z nás. Budeš zbierať informácie tam, kde vôbec nebudeš nápadná, naopak , nikomu ani nenapadne, že tam robíš aj niečo iné, než len to , čo vidí a pozná každý. Si ešte len dieťa. Nikto ťa nebude podozrievať!“
„ Kde to teda bude?“
„V škole.“
„V akej škole?“nechápala Andromeda a spýtavo sa pozerala na matku.
„V Rokforde.“
„Ale tam sa nič nedozviem. Čo už môžu deti vedieť o nevysvetliteľných zmiznutiach? Len to, čo si prečítajú v novinách. Alebo len domnienky a výmysly.“
„Nemáš pravdu. Keď budeš chvíľu premýšľať, tak si uvedomíš, že do školy nechodia len malé deti, ale aj takmer dospelí študenti a tí už toho budú vedieť oveľa viac. No a nebudú sa chrániť, veď prečo by sa mali chrániť pred mladšou spolužiačkou . Budeš im pripadať úplne neškodná“
„Nič mi nepovedia.“
„Ani nemusia, stačí, keď na to budú myslieť. A ty vieš, ako navodiť také situácie, aby mysleli na to, čo chceš vedieť.“
„Mami, je to neetické, hrabať sa ľuďom v hlave.“
„A zabíjať a mučiť ľudí je etické?“
„Ako to môžeš zrovnávať?“
„Túto otázku o etike tvojej práce sme už veľakrát rozoberali veľmi podrobne. Nemáme čas sa k nej vracať. Veľká rada ťa poverila veľmi dôležitou úlohou a ty si povinná ju prijať a splniť ju tak, ako sa len najlepšie dá.“ uťala matka rozhodne Andromedine pripmienky. „Práve som Dumbledorovi poslala list, v ktorom žiadame, aby si mohla študovať v budúcom školskom roku v Rokforte.“
„Mami, o školskom živote toho veľa neviem.“
„Tak je čas, aby si sa s ním zoznámila. Okrem toho sa nám to práve hodí.“ povedala už spokojne matka a usmiala sa na udivenú Andromedu. „V Rokforte študuje aj tvoj snúbenec a je načase, aby si ho spoznala osobne. Máš už skoro pätnásť, za dva roky si ho vezmeš, tak aby si potom nebola príliš prekvapená. Je lepšie , ak sa pripravíš dopredu. Aj tvojim bratom sme umožnili spoznať nastávajúce manželky o niečo skôr, než je zvykom a vyplatilo sa nám to. Dúfam, že aj tebe to pomôže. Chceme, aby si bola šťastná.“ usmiala sa na dcéru láskavo.
Andromeda nebola prekvapená . S faktom, že je od narodenia niekomu zasnúbená, ju rodičia oboznámili už dávno. Aj jej štyria bratia žili v dohodnutých manželstvách a boli šťastní. Jej švagriné boli milé dievčatá z dobrých rodín a svojich manželov milovali. Aj od nej sa očakávalo, že svojho budúceho manžela si nebude len ctiť a vážiť, ale aj milovať. Ona len dúfala, že tak, ako sa rodičom podarilo vybrať dobré manželky pre bratov, tak sa im podarilo vybrať dobrého manžela aj pre ňu. Neprotestovala a nebránila sa. Veď takto uzatvárali manželstvá všetci, ktorých poznala. Tento prastarý zvyk sa naučila tolerovať skôr, než vedela rozumne uvažovať. Koniec koncov, výber životného partnera je vždy risk. Ani veľká láska nemôže zaručiť, že v manželstve budete šťastný. Jediné, čo ju na tom štvalo, boli podmienky zmluvy. Nedávali jej ani najmenšiu šancu na únik. Nie, že by chcela nejako uniknúť, ale predsa len ju to rozčulovalo. Pri myšlienke na pergamen, ktorý už toľkokrát pozorne študovala a obracala v hlave každé jeho slovo a hľadala akékoľvek iné vysvetlenie napísaných slov sa zamračila. Matka ju pozorovala s miernym údivom.
„Čo je? Niečo sa ti nepáči?“
„Tá zmluva,“ priznala potichu Andromeda a dodala trochu trucovito. „Nechápem, ako ste mohli niečo takého prijať. Nie je výhodná! Zvýhodňuje len druhú stranu! “
„Si zaujatá. Tá zmluva je dobrá. Nezabúdaj, že sme ju písali s otcom obaja. Dáva ti v manželstve potrebnú istotu. Trochu sme sa aj obávali, aby na to rodičia tvojho snúbenca pristúpili. Aj som si dosť vydýchla, keď nemali žiadne námietky.“
„Ale aj dušu? Nie je to príliš?“
„Nuž, ste zviazaní za živa aj po smrti, do konca vášho bytia.“ prikývla matka spokojne. Budete musieť dávať jeden na druhého pozor.“
„Mami, ale čo ak ma nebude mať rád, čo potom?“
„Si mladá, si krásna a veľmi bystrá . Si mocná čarodejnica a s nejakým nespratným čarodejníkom si ľahko poradíš. Na a ak náhodou nie, je tu tvoja rodina, ktorá ti pomôže a zrovná ho. Neboj sa, všetko bude v poriadku.“ upokojovala ju matka a vstala. „Mala by si začať cvičiť, aby si sa pripravila na svoju úlohu. V knižnici nájdeš potrebné knihy. Tvojich učiteľov sme už oboznámili s tým, že tvoj výcvik musia zintenzívniť. Všetky večierky a stretnutia máš odo dnešného dňa povinné a z každého napíšeš správu. Budeš ich odovzdávať otcovi. On ti vždy povie, kde robíš chyby a čo musíš ešte zlepšiť. Tak bež, slečna. Času je málo a mysli na to , že každá premrhaná minúta je zaplatená zmarenými životmi.“ dodala matka s plnou vážnosťou, aby podčiarkla dôležitosť svojich slov.
Andromeda neodporovala, rozlúčila sa krátko s matkou a zamierila do svojho apartmánu. Pred ňou bolo niekoľko mesiacov tvrdej driny, ale ona nepochybovala, že to zvládne.
waw
(Charlie, 9. 3. 2008 17:30)