8. Súmrak nad jazerom
8. Súmrak nad jazerom
Keď sa Kess odmlčala, zavládlo stiesňujúce ticho . Remus mlčal, lebo sa ešte nemohol vyrovnať s tým čo počul a Kess len mlčky čakala, čo jej na to povie. Po chvíli mlčania sa znovu pokúsila vstať. Výsledkom bolo, že sa Remusove ruky ovinuli okolo nej ešte pevnejšie. Už takmer nemohla dýchať a Remus vyzeral ako v tranze. Oči upieral na hladinu jazera a na nič nereagoval. Pokúsila sa ho prebrať, ale neuspela. Pokývala mu rukou pred očami, zbytočná námaha. Už nevedela, čo by mala urobiť, aby ho prebrala, keď ju niečo napadlo. Chvíľu ešte váhala, ale keď sa Remus nepreberal , rozhodla sa. Trošku sa odtiahla , vzala jeho tvár do oboch rúk a potom ho pobozkala priamo na ústa. Bol to jej prvý bozk a bolo to, akoby bozkávala voskovú figurínu. Remusove pery boli mäkké a teplé, ale nehybné. Kess sa mu zľahka prisala na pery a v tom pocítila, ako sa pohli a bozk jej opetovali. Ale keď sa chcela odtiahnuť, už jej to nedovolil . Jednou rukou jej podoprel zátylok a bozk prehĺbil . Bozkával ju so všetkým svojim zúfalstvom a vášňou, ktorú cítil. A keby nemuseli dýchať, asi by sa od nej nikdy neotrhol. Keď sa konečne odtiahol, obaja prerývano lapali po vzduchu. Ani jednému z nich to však nevadilo. Neprestávali si hladieť do očí a ich pery sa znovu našli v ďalších a ďalších bozkoch. Nevnímali čas, skúmali a objavovali jeden druhého až kým si Kess neuvedomila, že tie bozky sú až príliš vášnivé a Remusove ruky až príliš skúmavé. S námahou sa ovládla a odtrhla sa od neho.
„Remus dosť! Prestaň , prosím ťa, to nie!“ zašepkala a Remus naozaj prestal a stuhol, až sa bála, že znovu upadá do tranzu.
„Odpusť!“ povedal jej, keď sa mu podarilo trochu sa ovládnuť. „Si taká opojná, že sa nemôžem od teba odtrhnúť a nechápem toho chumaja, ktorý ťa odmietol. Prečo to vlastne urobil?“
„Remus, musíme o tom hovoriť teraz?“ namietala Kess s nechuťou.
„Musíme láska, lebo keď nebudeme hovoriť, tak sa asi zase na teba vrhnem a už ma nič nezastaví,“ šepkal jej Remus do vlasov a perami jej jemne prechádzal po sluchách.
„Dosť, dosť, prosím! Toto zašlo príliš ďaleko!“ namietala Kess a pokúsila sa znovu vymaniť sa z Remusovho objatia . Neúspešne. Bol oveľa silnejší a nemienil ju pustiť.
„Nerobíme nič zlé,“ pošepkal jej do ucha a potom sa pomaly odtiahol. Povieš mi, ako sa volá ten magor, ktorý bol taký blbý a odmietol ťa?“
„Nie, načo by ti to bolo?“
„Možno ho chcem zabiť!“ vyhlásil chmúrne Remus a nevyzeralo to, že by si robil srandu. „Najradšej by som ho roztrhal na kusy. Možno ani nie tak preto, že ťa odmietol, ale preto, lebo ťa napriek tomu bude mať. A s tým sa asi nedokážem zmieriť. Nikdy sa s tým nezmierim.“
„Tým by si ničomu nepomohol,“ povedala smutne Kess. „Zomrela by som s ním.“ Povedala ticho a Remusa striaslo.
„Také niečo ani nehovor!“
„Žiaľ, je to tak! Sme zviazaní za živa aj po smrti! Na veky vekov!“
„Ako mohli tvoji rodičia uzatvoriť pre svoju jedinú dcéru takú príšernú zmluvu? Ja to nechápem!“
„Takéto zmluvy sú u nás bežné,“ pokrčila plecami Kess a oprela si hlavu o Remusove rameno.
„Takže si ho vziať musíš. Dobre, to som pochopil, ale nikde tam nie je napísané, že ho musíš aj milovať!“
„Nie, nie je! Ale aký to bude život..!“ takmer vykríkla Kess. „Možno by predsa len bolo lepšie, keby som zomrela,“ zašepkala smutne. „Aj tak sa máloktorá z nás dožije dospelosti.“ pokračovala ešte tichšie.
„Kess, tak nesmieš hovoriť, ja ťa predsa milujem!“ zvolal Remus a pevne ovinul ruky okolo nej, akoby ju chcel chrániť pred celým svetom. „Kess, sú to ešte dva roky, za ten čas sa toho môže stať veľa,“ presviedčal ju . „Možno spolu nájdeme nejaké východisko. Kess, budeme spolu aspoň na tie dva roky?“ spýtal sa a pozrel jej do tváre.
„A dokážeš nemyslieť na to, že môžeme byť spolu, len takto dočasne?“
„Neviem, ale môžeme to skúsiť, čo na to povieš? Pokúsime sa byť šťastní napriek tomu, že nám osud tak veľmi nepraje.“
„Tak, dobre,“ suhlasila Kess a potom a zasmiala. „Tak sa ma spýtaj!“ Remus sa pousmial, odtiahol si ju od seba, tak aby na ňu dobre videl a vo svetle zapadajúceho slnka hľadiac jej do očí sa opýtal. „Kess Adamsová, chceš so mnou chodiť?“
„Áno,“ odvetila s úsmevom a keď sa k nej sklonil, aby ju pobozkal, nenamietala.
Slnko už takmer zapadlo za obzor, keď sa obaja vracali naspäť do hradu. Rozhodli sa, že aspoň na chvílu budú ignorovať budúcnosť a budú žiť len v prítomnosti svojej lásky. Kráčali držiac sa za ruky a okolo nich sa začínala rozprestiarať tma, akoby im chcela pripomenúť, že na budúcnosť sa nadlho zabudnúť nedá. Síce sa obaja usmievali a tvárili sa bezstarostne, ale v duchu sa každý zaoberal svojimi , nie práve najveselšími myšlienkami. A Kess to, čo práve prežila , pripomenulo, že je slabá a mala by pokračovať v cvičení tak, ako jej to ukázal jej inštruktor. Zase raz sa prejavila predvídavosť jej rodičov. Znovu mali pravdu. A nech si Kess o tom myslela čo chcela, nemohla im uprieť, ako dobre sa ju snažili pripraviť pre život . Chceli, aby prežila. Bude teda musieť zase začať cvičiť, aby sa už nikdy neocitla v podobnej situácii ako dnes. Hoci jej hlavná obranná sila nebola v svaloch a v mrštnosti. Jej sila bola natoľko zničujúca, že by každého útočníka zabila. Ona však nechcela zabíjať a preto musí cvičiť. Musí byť obratná a mrštná, musí sa vedieť brániť! Bola rozhodnutá. Len ešte nevedela, ako to urobiť. Musí nad tým popremýšľať
V Slizolinskej klubovni sa pred krbom na pohodlnom kresle rozvaľoval Lucius Malfoy a okolo neho sa pousádzala celá partia. Preberali sa udalosti celého dňa a reč sa krútila hlavne okolo jedného slizolinského piataka, ktorý sa práve nachádzal na ošetrovni v podobe prerastenej dážďovky a bol dokonalou reklamou zdravej výživy.
„Kto mu to urobil?“ mračil sa Lucius. „Ako to, že ho Pomfrytka nedokáže odčarovať?“ vypytoval sa jedného z piatakov, ktorý stál pred ním v úctivom postoji a ochotne odpovedal na všetky otázky.
„No, vraj tam bol aj Dumbledore a ani on to nezvládol. Markus musí zostať na ošetrovni a Pomfreyová povedala, že ho asi budú musieť nejako presunúť k Mungovi. Len musia vyriešiť, ako .
„Pýtal som sa, kto mu to urobil!“ vrátil sa k pôvodnej otázke Lucius.
„Nikoho sme nevideli, ale určite v tom má prsty tá „Chrabromilská hviezda“!“
„Chrabromilská hviezda? Oni majú nejakú hviezdu? Ako to, že som o nej ešte nepočul?“
„Lebo je nová a má také smiešne hviezdne meno. Vymysleli to Bystrohlavčania a celkom sa to ujalo.“
„ Aké je to to smiešne, hviezdne meno?“ dožadoval sa odpovede už trochu naštvaný Lucius.
„Ja si to presne nepamätám,“ vykrúcal sa chlapec, ale pod studeným Malfoyovým pohľadom sa prikrčil a neochotne povedal. „ Tuším sa volá nejako ako Andromeda Kassiopea.“
Celá partia sediaca okolo Luciusa sa rozosmiala. Ale on sa nesmial. Naopak, zamračil sa a pohybom ruky odohnal chlapca preč.
„Andromeda Kassiopea Adamsová,“ povedal ticho Snape, ktorý sedel neďaleko a tiež sa nesmial, ale skúmavo si prezeral Luciusov chmúrny výraz. „Poznáš ju?“
„Nie,“ pokrútil zamyslene hlavou Lucius. „Ale už som o nej počul a to celkom nedávno.Vlastne som o nej počul už viackrát .“
„Je to trochu zvláštne meno,“ poznamenal Severus .
„Ak je to skutočne ona, je aj ona sama zvláštna a výnimočná.“
„Pf! Čo už môže byť zvláštne na takej obyčajnej humusáčke!“ odfrkla si pohrdlivo Bella. „Teda, okrem toho mena, samozrejme.“
„Nie je to humusáčka!“ stíšil Lucius hlas. „Je čistokrvnejšia, než väčšina z nás!“
„To si robíš srandu?“ naježila sa Bella a v očiach sa jej zaiskrilo.
„Nie, to je fakt. Jej rodina patrí medzi najvznešenejšie čistokrvné rody a svoj pôvod odvodzujú priamo od Merlina . Otec mi hovoril, že v ich rode sú dievčatá mimoriadnou vzácnosťou a vždy sa stávajú zakladateľkami nového rodu.“
„To ich je potom ako myší!“ ohrnula Cissa pery v pohrdlivom úsmešku.
„Ani nie, dievča sa narodí v celom rode len raz za sto alebo dvesto rokov.Všetky čarodejnícke rodiny sa snažia, aby sa k nim mohli privydať alebo priženiť.“
„No a ktože sa prižení k tejto hviezde?“ spýtal sa posmešne Severus.
„To ti tiež môžem povedať a môjho otca to dosť naštvalo, keď to zistil, pretože mu tvoja teta doteraz nepovedala, ako sa jej podarilo získať Adamsovú do rodiny, pre svojho syna.“ obrátil sa k Belle.
„Čože? Ten krpec Regulus je zasnúbený?“ vyvalila Bella oči ako tenisáky.
„Nie,nie Regulus! Sírius!“
Keby Lucius hodil medzi nich bombu, nemohol by ich prekvapiť väčšmi. Všetci sedeli s otvorenými ústami a čumeli na neho, ako telce na nové vráta.
Prvý sa spamätal Severus a na tvári sa mu odjavil zlomyselný úškrn. „Tak , školský Cassonova je zasnúbený ! A kedy že sa to bude musieť oženiť?“
„Je zvykom, že nevesta musí mať sedemnásť rokov,“ pokrčil plecami Lucius a nad čímsi sústredene premýšľal. „Niečo by som potreboval vedieť,“ zašomral potichu, ale Severus ho začul.
„Čo také?“
„Akú majú zmluvu, chcel by som vedieť, akú majú zmluvu.“
„Načo by ti to bolo?“ spýtala sa ho so záujmom Bella a prižmúrila oči.
„Ten zradca čistej krvi si také dievča nezaslúži. Mali by sme s tým niečo urobiť.“
„Prečo?“
„Pretože ktorýkoľvek z nás, by sa k nej hodil lepšie.“
„Prečo ťa zaujíma, kto by sa k tej malej potvore hodil viac?“ prezerala si ho s rastúcim podozrením Cissa.
„To nerieš,“ prerušil ju Lucius a spýtavo sa zahľadel na Severusa. Ten len pokrčil plecami.
„Momentálne sa s tým nedá veľa urobiť, ale môžeme sa opýtať Regulusa, možno bude niečo vedieť,“ dodal a prezeral si študentov v klubovni. Keď ho našiel vstal a zavolal ho k Luciusovi. Regulus si začudovane prezeral skupinu siedmakov a nechápal, čo od neho môžu chcieť.
„Počuj Black, vieš niečo o Síriusovej manželskej zmluve?“ spýtal sa ho Lucius, prižmurujúc oči.
„Čože?“ opýtal sa pre istotu , pretože sa mu zdalo, že na toto sa ho nikto z nich nemohol opýtať.
„Pýtam sa ťa, či niečo vieš o Síriusovej manželskej zmluve! Máš niečo s ušami?“
„To nie, ale nechápem, prečo to chcete vedieť?“
„Preto že sme zvedaví,“ zatiahla sladko Bella. „Hnevá ma napríklad, že som o tom vôbec nepočula.“
„Ani ja som o tom nevedel,“ prikývol Regulus. „Rodičia o tom Síriusovi povedali až cez tieto prázdniny. Strašne sa s nimi pohádal. Vrieskal na nich tie najhnusnejšie urážky, aké si len vieš predstaviť a potom utiekol z domu.“ dodal a tešil sa, akú pozornosť mu špička Slizolinu, venuje .
„Aká je tá zmluva?“ spýtal sa s predstieraným nezáujmom Lucius.
„To neviem, oni sa k nej ani nestihli dostať a už na seba so Síriusom vrieskali. Myslím si, že on vôbec nevie, koho si to má vziať.“
„On to nevie? On to odmietol?“ Cissino obočie sa v údive vyšplhalo až ku korienkom vlasov.
„Jeho chyba,“ zhodnotil to stručne Lucius a znovu sa obrátil na Regulusa. „O to viac by ma tá zmluva zaujímala. Nebolo by od veci trochu so Síriusom vykývať. Nosí sa po škole ako páv, potrebuje trochu zraziť hrebienok. Mohol by si mi tú zmluvu zaobstarať?“
„Ale to sa predsa nedá!“ takmer vykríkol Regulus. „Rodičia by si všimli, keby zmizla.“
„Nemusíš ju zobrať, stačí, keď ju odkopíruješ.“ upokojoval ho Lucius chladne.
„Ja to neviem, to sme sa ešte neučili,“ pokúsil sa ešte o chabý odpor Regulus, ale Lucius len mávol rukou.
„Naučíme ťa to. Cez Vianočné prázdniny tú zmluvu odkopíruješ a prinesieš nám ju!“ prikázal stroho a poslal ho preč. „Tak a teraz k Adamsovej,“ pohľadom prešiel po celej skupine. „Budete sa k nej správať slušne a poviete to všetkým z fakulty. To trochu nahlodá verejnú mienku v Chrabromile. Ďalej, všetci nezadaní šiestaci a siedmaci, ktorí by mali záujem o dobrú partiu, jej budú otvorene nadbiehať. Povolené sú všetky triky, len jej nesmiete nijako ublížiť. Adamsovci sú veľmi mocní, neradil by som nikomu, aby si ich znepriatelil, nemuseli by ste sa dožiť konca školského roku. Nepleťte sa jeden druhému do cesty, ale snažte sa všetci . Mal by to byť niekto z nás,“ povedal a ticho doložil. „Náš pán by bol potešený, keby mal prístup k tejto rodine.“ Prešiel pohľadom po chlapcoch a keď videl, že väčšina prikývla vstal. „Ide sa na večeru!“