26.Cesta ohňom
26. Cesta ohňom
„Lil!“ Berenika sa unavene zosunula povedľa steny zavrela oči a snažila sa vymazať spoza viečok spletité tkanivo Rokfortských ochranných barier, ktoré jej už niekoľko dní neustále pulzovalo pred očami. „Som unavená, už nemám žiadnu energiu a nemôžem sa viac premiestňovať.“
„Vstávaj!“ zavrčala Lily a škrípuc zubami trela si odrené zápästie. „Ešte raz! Pozajtra môžeš byť práve tak ako teraz na hranici síl a napriek tomu nás budeš musieť odtiaľ dostať! Tak vstávaj a ešte raz!“
Berenika namáhavo otvorila jedno oko, zazrela krivo na Lily, ktorá mala tiež povážlivo nazelenalú farbu a opierajúc sa o stenu pomaly sa postavila.
„Nemala by som nacvičovať aj premiestňovanie z polohy ležmo? Ktovie či sa budeme môcť postaviť, čo keď uviazneme v nejakom úzkom tunely? Alebo nebudeme vládať stáť na nohách?“
„Vidíš, na to som nepomyslela,“ prikývla Lily vážne a úškrn rodiaci sa na Berenikyných perách , zvädol skôr, než stihol rozkvitnúť.
„To nemôžeš myslieť vážne?“ zastonala, ale zatnúc zuby zdrapila uškŕňajúcu sa Lily za rameno a posledný krát tej noci ich premiestnila.
O necelé dva dni to vyzeralo oveľa vážnejšie. Berenika stála skamenená úžasom a s poklesnutou čeľusťou civela na obrovský žiarivo biely obelisk, ktorý sa týčil na malom ostrovčeku uprostred rozsiahleho lávového jazera. Na plochej špičke obelisku stál drobný, tmavomodrý predmet. Ale tým si nebola celkom istá, lebo trblietanie štítu, ktorý Abraxis vztýčila v okamžiku dopadu, jej prekážalo vo výhľade. Horúčava sálajúca z jazera prenikala štítom a po tele jej už po niekoľkých sekundách pobytu tiekli potôčiky potu, ktoré si stierala krátkymi, nervóznymi pohybmi. Srdce jej divo bilo a pumpovalo do žíl takmer čistý adrenalín. Chvíľu nehybne vytriešťala oči na obelisk a mysľou jej prebleskovali obrázky nedávnej minulosti. Ešte stále neverila, že sa to naozaj stalo.
Šikmá ulička tonula v tme. Pred nimi z tmy, ako prízrak vystupovala impozantná , žiarivo biela budova banky. Masívna okovaná brána bola zatvorená a ochranné čary zažiarili, keď Abraxis vrhla identifikačné kúzlo.
„Je tam toho príliš veľa,“ zasyčala a prižmúrila oči. Od okamžiku, keď sa identifikačné kúzlo dotklo brány mali len niekoľko desiatok sekúnd na to, aby sa dostali dnu. Potom sa prirútia dobre vycvičení a po zuby ozbrojení goblini.
„A to ešte nepočítaš tie závory, ktoré vyzerajú skôr ako baranidlá,“ šepla zamračená Eimé, keď si predstavila bránu z vnútornej strany. „Tam sa nedostaneme. Neviem, čo si myslela!“ vrčala a nervózne sa obzerala okolo seba.
„Dostaneme!“ oči Abraxis hnevlivo zažiarili , vzápätí sa ostrým švihnutím rúk premenila a čeľusť Eimé zazvonila o dlažbu. Obe ruky jej podvedome vyleteli k tvári a len dlhodobý výcvik zabránil prenikavému výkriku, ktorý sa rodil v jej hrdle. , Bohovia! Táto forma , do ktorej sa Abraxix pretransformovala, bola naozaj desivá a zároveň nádherná ! Bola takmer o polovicu vyššia než obvykle s čiernou , alebo možno tmavo bordovou kožou utvorenou z číreho ohňa. Obrovské krídla sa hladko stratili v mori plameňov, keď pristúpila náhlivo k obrovskej bráne vypaľujúc v ochrannej vrstve veľkú dieru. Vzápätí sa ozubie banky s hlasným puknutím rozpadlo v množstve rôznofarebných iskier.
„Tak,“ povzdychla si Eimé a švihnutím rúk uvoľnila oba bojové prútiky upevnené v predlakťových puzdrách, „a ja som si myslela, že toto bude tajná operácia,“ zašomrala a s ďalším povzdychom vykročila za Abraxis. Tá zatiaľ priložila ruky na drevený povrch brány a so spokojným úsmevom sledovala, ako prechádzajú cez hrubé dubové dosky ľahšie, než cez hrudku roztopeného masla. Potom voľne zakrúžila rukami a vypálila do hrubých dosiek veľký, oválny otvor.
„Cesta je voľná,“ mávla na Eimé a rozbehla sa ku vchodu do podzemia.
„Agr!“ zavrčala Eimé nahnevane. „Neviem načo si strácala čas! Mohla si tú bránu odpáliť hneď!“
„A mať na krku okrem goblinov aj polovičku aurorov ministerstva a čarodejníkov zo Šikmej uličky?“ uchechtla sa pobavene Abraxis, švihla prútmi a jediným skvelým „Dilanio“ odpálila dvere do podzemia. Bez zastavenia prebehla prikrčená cez široký otvor nehľadiac na trosky, ktoré ešte lietali vzduchom, preskočila cez vozíky zoradené na koľajisku , roztiahla obrovské krídla a skočila strmhlav dolu do čiernej hlbiny len zľahka spomaľujúc pád manévrovaním. Eimé ju vzápätí nasledovala odraziac kus dverí plachtiaci príliš tesne okolo jej hlavy netrpezlivým mávnutím. Po skoku do hlbiny pritiahla krídla trochu viac a rútiac sa studeným , zatuchlým vzduchom obrovskou rýchlosťou, dostihla Abraxis v okamihu, keď sa vyhýbala krútiacej sa dráhe.
„Aj tak nám budú všetci čoskoro za pätami!“ zajačala , prudko mykla pravým krídlom, urobila bleskový kotrmelec a len o milimeter sa vyhla koľajniciam, ktoré sa nečakane pred ňou objavili.
„Pozeraj sa pred seba!“ zvreskla Abraxis, ktorá mala oči asi aj na chrbte, pretože podľa Eimé z miesta kde bola, proste nemohla vidieť jej manéver. A potom sa obrovské krídla démonky náhle rozprestreli do šírky zabrzdiac let s neobyčajnou ľahkosťou. Eimé ju okamžite napodobila a vznášajúc sa niekoľko sekúnd nečujne dosadla na kamenné dno obrovitánskej jaskyne. „Nebudú,“ nadviazala s úškľabkom Abraxis odhaľujúc špicaté tesáky, „postavila som tam proti hlukovú bariéru,“ doložila a znovu sa rozbehla do tmy.
„Škoda že o tom nevedia,“ zaskučala Eimé bežiac jej tesne v pätách a znepokojene sa obzerala späť . Temnota za nimi sa začala ozývať dupotom nôh obutých v ťažkých čižmách a cvengotom kovu udierajúceho o kov.
Obranné jednotky goblinov sa nezadržateľne približovali, ale Abraxis nevenovala znepokojivým zvukom prichádzajúcim z diaľky ani jedinú myšlienku. Dlhými, nečujnými skokmi, takmer sa vznášajúc nad nerovným podkladom, hnala sa popri kamenej stene a skenovala jej hrúbku. Odrazu sa zastavila, prižmúrila sústredene oči , položila na stenu obe dlane a nedbajúc, že sa kamenná stena pod jej dotykom začína taviť , rozprestrela vyhľadávacie vlny do šírky. Vzápätí sa jej oči doširoka roztvorili a na perách blikol spokojný úsmev.
„Našla som to,“ vyhlásila hrdo striasajúc zo seba Eimé, ktorá jej pri nečakanej zastávke doslova vyliezla na chrbát.
„Ako vieš? Môže to byť len jedna z väčších klenieb,“ odporovala s kyslým výrazom v tvári a trela si dlaňou narazený hrudník.
„Je to obrovské,“ odvrkla Abraxis s neprestávajúc skenovať objavenú dutinu, „nikto nemôže mať takú obrovskú klenbu a myslím si, že o tejto nevedia ani goblini,“ šomrala „ Za touto stenou je obrovská dutina a stena nie je príliš hrubá . Nebude problém urobiť do nej otvor, ale budem na to potrebovať chvíľu času,“ povedala , zamračila sa a ukázala do tmy odklial sa stále hlasnejšie ozýval dupot, pokriky a cvengot zbraní pripravených na boj.
„Tak na čo čakáš?“ precedila pomedzi stisnuté zuby Eimé a švihnutím uvoľnila prútiky z puzdier. Postúpila niekoľko krokov a koncom prútika písala ochranné runy. „Štít!“ zasyčala pri poslednom ťahu a s uspokojením sledovala, ako sa tma pred ňou prehlbuje. Neviditeľný štít , ktorý vytvorila, bol schopný zadržať prvý, najzúrivejší útok rozhnevaných goblinov a dá jej niekoľko sekúnd na zhodnotenie situácie.
Za jej chrbtom sa nad roztvorenými dlaňami Abraxis rozhoreli ohnivé gule a pod jej upreným pohľadom rýchle menili farbu , až kým neboli oslepujúco biele. Abraxis spokojne prižmúrila oči, vrhla posledný pohľad k Eimé a vzápätí vrhla obe gule na stenu. V okamihu, keď sa jej tekuté plamene dotkli, kameň sa začal topiť a spod plameňa vytekali prúdy roztavenej horniny. Drobné kvapôčky vody ukryté v tenkých prasklinách sa so sykotom menili na paru, trhali a drobili ju vytvárajúc stále sa zväčšujúci otvor. Vo chvíli, keď vzplanula stena, priestor pred Eimé sa naplnil rozhnevanými výkrikmi. Pohrdlivo sa uškrnula, pevnejšie zovrela prútiky a pomalým pohybom rozšírila štít tak, aby pokryl Abraxis, ktorá teraz žiarivými prúdmi ohňa vyvierajúcimi z jej natiahnutých dlaní, rozširovala tmavý otvor v stene jaskyne.
„Gééé hóóóóŕŕ´!“ hrubý, hrdelný výkrik ozývajúci sa z priestoru svetelného rozhrania nasledoval mrak šípov, ktoré dopadali na štít a odrážali sa späť. Eimé sa rozkročila, pevnejšie sa oprela do štítu a vzápätí do osvetleného priestoru vbehli dva oddiely goblinov. Napriek pancierom, ktoré pokrývali väčšinu ich svalnatých tiel sa pohybovali s ľahkosťou, ktorá prezrádzala dlhý a tvrdý tréning. V rukách zvierali dlhé meče a spoza heliem im vytŕčali konce dlhých lukov zasunuté v puzdrách prevesených cez plecia.. Za poslednými, ktorí prekročili svetelný predel sa odrazu vynorila veľká hlava pokrytá drsnými čiernymi šupinami. Jasno fialové oči žiarili vo svetle taviacej sa horniny. Z nozdier mu vyletovali chumáče dymu a jaskyňa sa otriasala jeho ťažkým krokom. Eimé s doširoka roztvorenými očami sledovala, ako sa postupne z tieňa vynára celé telo dospelého draka. Jeho netopierie krídla boli tesne pritiahnuté k telu, ale dlhý chvost zakončený ostrým bodcom šľahal nervózne okolo zadných nôh. A výraz na tvári Eimé stuhol. Vedela že banku strážia aj draci, ale až teraz si uvedomila plný dosah tejto informácie. Všetky jej inštinkty sa vzbúrili a len s námahou bojovala s túžbou otočiť sa a zmiznúť odtiaľto čo najrýchlejšie. Bolo jej jasné, že proti dvom oddielom goblinov podporovaných drakom nemá ani najmenšiu šancu. Nervózne sa trhla a zaškúlila ponad plece. Abraxis nevenovala situácii za sebou ani štipku pozornosti a s absolútnym pokojom rozširovala čierny otvor zívajúci v stene jaskyne. Kamenné steny okolo neho boli do biela rozžeravené a rýchle sa rozpúšťali. Eimé nenápadne posunula štít a pomaly ustupovala. V rukách goblinov sa znovu objavili luky a ďalšia vlna šípov zazvonila o silové pole. Tento krát sa odrazila len časť . Pár z tých, ktoré prerazili štít jej zašvišťalo nepríjemne blízko popri uchu a jeden z nich sa jej zabodol do krídla. Ticho zasyčala bolesťou, pritiahla krídla bližšie k telu a znovu o pár krokov ustúpila. Teraz už bola tak blízko k stene jaskyne, že cítila horúčavu tavenej horniny a po chrbte jej stiekol tenký pramienok potu. Vzápätí sa ozval ryk a goblini vyrazili do útoku mávajúc ťažkými obojručnými mečmi a sekerami.
„Excaesco! Gelo! Stupefacio! Domnio!“ Kliatby letiace z oboch jej prútikov sa križovali s ďalším oblakom šípov, ktoré goblini vystrelili z bezprostrednej blízkosti. Eimé sa musela pohybovať zatratene rýchlo ak nechcela vyzerať ako naježený dikobraz. Všetkým sa ale vyhnúť aj tak nestihla. Niekoľko nechutných trhlín v plášti a vytrhnutý chumáč vlasov boli našťastie jedinými zraneniami, ktoré na nej zanechali. Teraz však musela čeliť veľa väčšiemu nebezpečenstvu. Pevnejšie zovrela prúty v rukách a zdvihla ruku. V nasledujúcom okamžiku ju silné rameno objalo okolo drieku. Cítila, ako jej nohy stratili oporu a letiac vzduchom začula v nenávistnom reve goblinov pokojný hlas Abraxis.
„Krídla a Noxis, je tam tma a ide to do hĺbky!“
„Čože?“ stihla vykríknuť než preletela okolo do biela rozžeravenej steny a v oblúku klesala do tmy.
A namiesto krehko vyzerajúcej víly sa proti útočiacim goblinom postavila impozantná postava ohnivej démonky, ktorá sa okamžite vrhla do protiútoku.
„Stupifacio! Gelo! Nado“ široký záber prútov a zvučný hlas démonky hrmel pod kamennou klenbou jaskyne. Vracajúc sa v ozvene zo všetkých strán zmrazil hrôzou krv aj tých najstatočnejších bojovníkov . Padali pod omračujúcou kliatbou s očami vytreštenými úžasom ako muchy . Prvému záberu kliatob uniklo len niekoľko vojakov . Ostatní ležali v skrútených polohách roztrúsení neďaleko otvoru zívajúceho v stene jaskyne. Jeho okraje ešte stále sálali do priestoru a žiara tavenej horniny postupne slabla. Drak zasiahnutý zmrazovacou kliatbou sa s hlasitým zadunením zrútil chrliac posledný ohnivý jazyk smerom k Abraxis a jeho ťažké telo sa prevalilo cez väčšinu ležiacich bezvedomých vojakov.
„Oúú!“ zastonala ľútostivo a tvár sa jej stiahla v súcitnej grimase. Nemala v úmysle goblinov zraniť, ale toto ich celkom určite neskôr bude bolieť. Nebola si istá, ale zdalo sa jej, že začula praskot lámaných kostí.
Boj bol na okamžik prerušený a to bolo všetko , čo Abraxis potrebovala. Bleskovo sa zvrtla, pritisla krídla tesne k sebe a jediným dlhým skokom preletela bezpečne cez otvor v stene jaskyne.. Vzápätí rozprestrela krídla a vzlietla. „Alpes!“ vyštekla švihajúc prútikom . Strieborný disk, ktorý sa objavil pred stenou zastavil účinne všetky ďalšie pokusy goblinov o útočenie a Abraxis druhou rukou znovu vrhala oproti kamennej stene oslepujúco biely prúd ohňa. Čoskoro roztavená hornina začala stekať dole a plnila trhlinu. „Gelo!“ Abraxis neprestávala jednou rukou taviť horninu nad otvorom a druhou vlnením prútika roztavenú horninu ochladzovala . Otvor sa rýchle zmenšoval . Zúženými očami sa pozerala na zmenšujúci otvor a ťažko si povzdychla.
„Áno!“ poznamenala Eimé, ktorá vzlietla hore k nej a teraz mávajúc pomaly veľkými krídlami pozorovala , ako mizne ich jediná možnosť dostať sa odtiaľto. „Tadiaľto sa vracať zrejme nebudeme.“
„Nie,“ uškrnula sa Abraxis, ale hneď vymazala úškrn z tváre, dokončila zatavenie a otočila sa k Eimé. „Nemáme veľa času. Teraz už goblini o tejto jaskyni vedia a nebude im trvať dlho preraziť stenu. Musíme sa ponáhľať,“ povedala , vrhla do priestoru ohnivú guľu a pozorne sledovala osvetlené časti jaskyne. Obrovská puklina zívajúca v útrobách Zeme zažiarila odleskami kryštálov osadených v jej stenách, ale inak bola prázdna. Keď svetlo dopadlo na zadnú stenu husto posádzanú veľkými kryštálmi kremeňa, obrátila zamračená Abraxis pozornosť dolu. Tam jaskyňa pokračovala do hĺbky a jej dno sa strácalo v temnote.
„Ideme dolu?“ spýtala sa Eimé priťahujúc krídla bližšie k telu a civela znechutene pod seba. Abraxis mávnutím ruky poslala ohnivú guľu do tmy, ladne sa prevrátila a sklopiac krídla rútila sa za ňou. Eimé sa znechutene zaškľabila, zopakovala manéver a trochu pomalšie ju nasledovala. Strmý let trval len niekoľko minút a dno jaskyne sa rýchle približovalo. Obe dievčatá roztiahli krídla a začali brzdiť. Znepokojená Eimé vytvorila ďalšiu ohnivú guľu, ale keď ju chcela vrhnúť do tmy, zastavilo ju nesúhlasné syčanie.
„Netreba! Pozri!“ Abraxis ukázala prútikom pred seba, kde sa červenela matná žiara ku ktorej viedla pomerne široká chodba s hladkými , prúžkovanými stenami. „Tadiaľto kedysi tiekla magma,“ poznamenala a znepokojene si trela spánky. „Dúfam, že to nevedie priamo k sopečnému krbu.“
„Banka nad sopkou? Skutočne najvyššia bezpečnosť!“ uškrnula sa Eimé a pokrútila hlavou.
„Hneď zajtra zruším svoj účet,“ uchechtla sa ponuro Abraxis a vykročila k vzdialenému svetlu, „teda, ak sa odtiaľto dostaneme živé,“ doložila tak ticho, že to Eimé takmer nezachytila.
Chodba bola dlhá a jej dno bolo posiate kameňmi, ktoré spadli z jej stien a stropu. Pomaly, opatrne, potkýňajúc sa na ostrých kameňoch , približovali sa k matnej žiare. Teplota citeľne stúpala každým ďalším krokom a Abraxis sa zachmúrila. Obočie Eimé sa pomaly dvíhalo do zvedavého oblúku .
„Žeby naozaj sopka?“ spýtala odrazu a zamračila sa. Predstava magmatického krbu čakajúceho na nich za zákrutou na konci chodby ju nenadchla.
„Stále väčšia pravdepodobnosť,“ prikývla namrzene Abraxis a kráčala trochu rýchlejšie, hľadiac si pozorne popod nohy.
Eimé sa na ňu udivene pozrela , pokrčila plecami a odfukujúc zábavou zahla za roh. Vzápätí stuhla úžasom. Abraxis, ktorá sa za ňou trochu oneskorila do nej vrazila a poslala ju letiac niekoľko krokov do vnútra jaskyne, ktorá sa pred nimi otvorila plnej svojej ohnivej kráse.
A tak tu teraz obe stáli, krčili sa za najsilnejším štítom, aký Abraxis zvládla vyčariť a zízali na horkrux stojaci na vrcholku belostného obelisku uprostred ohnivého pekla.
„Máš nejakú konštruktívnu myšlienku, ako sa k nemu dostaneme?“ zaškrípala odrazu Abraxis a prerušila tak jej myšlienky.
„Ani nie,“ pokrútila hlavou a šepla s vysušeným hrdlom, sotva vyzbierajúc dostatok slín na tie dve slová. Namáhavo , s maximálnou koncentráciou , zamerala pozornosť znovu k obelisku. „Ale ak na niečo urýchlene neprídeme, mali by sme odísť odtiaľto skôr, než sa upečieme.“
„Súhlasím,“ rýchle prikývla Abraxis a udržujúc štít tlačila Eimé späť do chodby, ktorou sem prišli. Hneď, ako ju dosiahli, zrútili sa obe ťažko dýchajúc medzi ostré úlomky kameňa. Po chvíli sa Abraxis pozviechala, odplazila sa kúsok ďalej od vchodu a s povzdychnutím sa oprela o stenu chodby. Eimé sa zamračila, ale potom stisla pery a išla si sadnúť vedľa nej. Abraxis mlčala, civela na náprotivnú stenu a mračila sa ako búrkový oblak. Keď sa už mlčanie stávalo neznesiteľným, začala sa Eimé mrviť a nakoniec nahnevane vyhŕkla: „ Tak čo budeme robiť! Nemôžeme tu sedieť celú noc a len tak civieť pred seba .“ Abraxis sa na ňu prekvapene pozrela a s povzdychom pokrútila hlavou.
„Kým si ty rozjímala, ja som hľadala možnosť, ako sa dostať k tomu poháru,“ povedala ticho a znovu sa zahľadela na náprotivnú stenu. Tvár Eimé sa na chvíľku rozžiarila , ale keď sa pozrela na Abraxis , prekvapene zvraštila obočie do jedinej tenkej linky.
„Čo sa deje?“ vyhŕkla a zdrapila Abraxis za ruku.
„Pf!“ odfrkla nahnevane Abraxis. „Deje sa to, že tento krát nás Tom dostal! K tej šálke sa nedá dostať nijakým normálnym spôsobom. Ani naše krídla nám nepomôžu. Nedá sa vyzvať, celý ten ostrovček uprostred lávového jazera je obalený vo veľmi stabilnom ochrannom poli. Toto je veľmi pôsobivá ukážka mágie a až teraz začínam oceňovať Tomovu magickú moc,“ uznanlivo kývla hlavou a potom si ustarostene povzdychla. „Ale nám to veľmi sťaží situáciu,“ zavrčala zlostne, „ a všetky naše pôvodné plány sú fuč!“
„Ako to myslíš?“ zdvihla Eimé prekvapene hlavu a s obočím , ktoré sa takmer ukrývalo vo vlasoch civela na ňu. „Chceš povedať, že sme sem išli úplne zbytočne a čoskoro sa budeme musieť zaoberať ďalšou inkarnáciou Lorda Voldemorta?“
„Ach nie,“ zamávala Abryxis odmietavo rukami, „ nemyslím si, že by sa ten horkrux teraz aktivoval. Tom nezomrel a dúfam, že bude žiť dlhý a šťastný život, ale raz by sa to celkom určite stalo!“
„Takže čo..?“
„Pokúsime sa ho zničiť.“
„Neznieš veľmi dôveryhodne...,“ zamračene skonštatovala Eimé .
„Nuž nie som si istá, či sa riziko vyrovná dosiahnutému výsledku. Možno by bolo jednoduchšie nechať ten horkrux na pokoji a priať Tomovi skutočne dlhý život. No a potom a takých dvesto rokov by sme sa zaoberali priamo ním.“
„Aké riziko ? Myslela som si, že to proste odpálime aj s tým obeliskom a všetko sa to roztaví v láve. Teplota je dostatočná.“
„Nemôžeme to len tak odpáliť,“ namietala Abraxis a zamyslene si trela dlane. „Nad nami je banka a Šikmá ulička . Steny tejto jaskyne nie sú dostatočne hrubé a nevydržali by tlakovú vlnu. Celé nadložie by sa zrútilo ako domček z karát. Namiesto banky by tu bol sopečný kráter a ekonomika čarodejníckeho sveta by okamžite spadla ako po tobogane.“ Abraxis sa odmlčala a stále si zamyslene trela ruky.
„Prečo?“
„Pf!“ odfrkla nahnevane Abraxis. „Preto že tento krát nás Tom dostal! K tej šálke sa nedá dostať nijakým normálnym spôsobom. Ani krídla nám nepomôžu. Nedá sa vyzvať, celý ten ostrovček uprostred lávového jazera je obalený vo veľmi stabilnom ochrannom poli. Toto je veľmi pôsobivá ukážka mágie a až teraz začínam oceňovať Tomovu magickú moc,“ uznanlivo kývla hlavou a potom si ustarostene povzdychla. „Ale nám to veľmi sťaží situáciu,“ zavrčala zlostne, „ a všetky naše pôvodné plány sú fuč!“
„Ako to myslíš?“ zdvihla Eimé prekvapene hlavu. „Chceš povedať, že sme sem išli úplne zbytočne a čoskoro sa budeme musieť zaoberať ďalšou inkarnáciou Lorda Voldemorta? „Ach nie,“ zamávala Abryxis odmietavo rukami, „ nemyslím si, že by sa ten horkrux teraz aktivoval. Tom nezomrel a dúfam, že bude žiť dlhý a šťastný život, ale raz by sa to celkom určite stalo!“
„Takže čo..?“
„Pokúsime sa ho zničiť.“
„Neznieš veľmi dôveryhodne...,“ zamračene skonštatovala Eimé .
„Nuž nie som si istá, či sa riziko vyrovná dosiahnutému výsledku. Možno by bolo jednoduchšie nechať ten horkrux na pokoji a priať Tomovi skutočne dlhý život. No a potom a takých dvesto rokov by sme sa zaoberali priamo ním.“
„Aké riziko ? Myslela som si, že to proste odpálime aj s tým obeliskom a všetko sa to roztaví v láve. Teplota je dostatočná.“
„Nemôžeme to len tak odpáliť,“ namietala Abraxis a zamyslene si trela dlane. „Nad nami je banka a Šikmá ulička . Steny tejto jaskyne nie sú dostatočne hrubé a nevydržali by tlakovú vlnu. Celé nadložie by sa zrútilo ako domček z karát. Namiesto banky by tu bol sopečný kráter a ekonomika čarodejníckeho sveta by okamžite spadla ako po tobogane.“ Abraxis sa odmlčala a stále si zamyslene trela ruky. Spomedzi spojených dlaní jej vyskakovali malé plamienky, padali medzi kamene a postupne vyrábali z podlahy chodby ementál. Eimé ju chvíľku zamračene pozorovala , ale nakoniec to nevydržala a namrzene ju plesla po rukách.
„Prestaň! Mne sa zdá, že je tu dosť teplo, nemusíš ešte pridávať!“ ukázala prstom na podlahu posiatu malými jamkami. Abraxis sa chvíľku nechápavo pozerala na drobiace sa kamene, potom prekvapene zamrkala a vzápätí sa rozosmiala.
„No jasné! Že ma to skôr nenapadlo!“ buchla sa zovretou päsťou do čela a vyskočila hore ťahajúc Eimé za sebou. „ Keď to nemôže ísť vrchom, pôjdeme na to odspodu!“ doložila veselo a vliekla Eimé za ruku ku vchodu do chodby.
„Čo?...Ako?.....Ja....,“ habkala Eimé a vydesene vypliešťala oči ako tanieriky na jasajúcu Abraxis .
„Nechápeš? Toto.......,“ ukázala na ohnivé peklo pred sebou , „ toto nie je skutočná sopka! Jaskyňa je chránená kúzlom, aby sa jej steny neroztavili. Táto láva je vyčarená a ja tlieskam Tomovej vynaliezavosti. K tomuto sa skutočne nemohol nikto dostať!“ zvolala znovu Abraxis s rozžiarenými očami. „Odstránime kúzlo , ktoré chráni dno. Potom to strhnem všetko dolu. Ak sa mi to podarí, spadne láva dolu aj s tým ostrovčekom či už má ochranné kúzlo alebo nie!“ vysvetľovala a trela si radostne dlane.
„To sa dá?“ spýtala sa Eimé a nedôverčivo na ňu zaškúlila. Vedela, že jej démonka ešte zďaleka neukázala rozsah svojej moci, ale toto sa jej predsa len zdalo trošku priveľa.
„Pfŕŕŕ! Odstrániť ochranné kúzlo bude ťažšie, než strhnúť dno,“ Abraxis prižmúrila oči a znovu sústredila. Položila otvorené dlane na dno chodby a skúmala vrstvy hornín v okolí lávového jazera.
„Tak, čo si zistila?“ spýtala sa nedočkavo Eimé, keď sa konečne postavila a so zvrašteným obočím civela na svietiaci obelisk. Abraxis niekoľkokrát zamrkala, než sa obrátila znovu na Eimé.
„Dobre,“ začala neochotne, „ je tam viacero dostatočne veľkých puklín, ktorými môžeme odviesť lávu dolu.“
„ Ale....? Kde je chyba? Je to nebezpečné?“ pýtala sa hľadiac na zamračenú tvár Abraxis.
„Musím strhnúť celé dno pod tým jazerom, aby spadol aj ten ostrovček a to bude veľmi nebezpečné,“ začala po chvíli s pohľadom prilepeným k obelisku.
„Neďaleko od najširšej pukliny je obrovský rezervoár podzemnej vody. Na neho sú napojené všetky studne v tejto časti Londýna,“ vysvetľovala pozerajúc sa Eimé priamo do očí. „Keď strhnem dno budem sa musieť ubezpečiť, že magma spolu s horkruxom potečie správnym smerom a nenaruší steny vodnej nádrže. To znamená......,“ na chvíľu sa odmlčala a Eimé prehľadávajúc jej sústredenú tvár, sa zamračila, „to znamená, že tu ešte nejakú tú chvíľku budeme musieť zostať a naše prežitie bude závisieť plne na tebe.“
„Ako dlho....?“ otázka neisto zavisla vo vzduchu . Abraxis rozhodila ruky a pokrčila plecami.
„To bude závisieť od toho, ako sa mi podarí zvládnuť tok magmy dolu trhlinami. Keď bude dostatočne ďaleko za vodnou nádržou, môžeme odtiaľto zmiznúť.“
„Čo mám urobiť?“
„Držať celoplošný štít a potom nás obe premiestniť späť do Rokfortu.“ Abraxis sa pootočila a znovu sa pozrela na obelisk. „Je to veľké riziko,“ povedala s povzdychom, „a nie som si celkom istá, či by sme ho mali vziať. Možno o tých dvesto rokov by to bolo....,“ trúsila ticho, ale Eimé rozhodne potriasla zlatou hrivou a krivo sa usmiala.
„Nie! Keď sme už tu, tak to dokončíme!“ vyhlásila pevne a vykročila z chodby. Okamžite ju obalila takmer neznesiteľná páľava. Nedala sa však odradiť a odhodlane kráčala vpred. Abraxis sa len usmiala a niekoľkými dlhými krokmi ju rýchle dohonila.
„To stačí! Nechoď tak ďaleko!“ zvolala napokon a zastavila sa niekoľko metrov od brehu ohnivého jazera. Eimé prikývla a kryjúc si tvár ohnutým ramenom švihla prútikom.
„Scutum umbro!“ zvolala a keď sa pred ňou rozprestrel strieborný oblúk ,uľahčene sa usmiala. Abraxis sa postavila vedľa nej a spustila do dlaní oba prúty.
„Gdragrééz etré zongha doharis! “ zložité, nesynchrónne pohyby oboch prútov s ktorými súčasne znel hrdelný, syčivý hlas démonky v prastarom a dávno zabudnutom jazyku, sprevádzalo tlmené dunenie. Dno jaskyne sa začalo otriasať a lesklá hladine do biela rozžeravenej lávy sa rozvlnila. „Konghróós!“ Ostré zasvišťanie prútov ukončilo zaklínadlo. Eimé zvedavo nakukla ponad štít a vzápätí jej telom , napriek neznesiteľnej horúčave, prebehli zimomriavky. Ohnivé jazero s malým ostrovčekom uprostred sa v jedinej sekunde doslova prepadlo do hlbín Zeme. Teplota sa prudko znížila a jaskyňa sa ponorila do červenkastého šera.
„Och!“ Eimé si prekvapene povzdychla , uvoľnila sa a so spokojným úsmevom sa obrátila k Abraxis. Tá však stála maximálne sústredená a uprene civela do obrovskej jamy, ktorá tu zostala po lávovom jazere. Oba prúty v jej rukách sa neustále mierne pohybovali a riadili tok magmy tesným štrbinami , ktoré vznikli pri pohyboch krýh zemskej kôry. Po chvíli sa však aj ona spokojne a uvoľnene usmiala keď Eimé spustila ochranný štít.
„Je to......,“ začala hovoriť kĺzajúc oba prúty do zápästných puzdier, keď sa jaskyňa prudko otriasla a z hlbokého krátera zívajúceho uprostred sa ako dáka pekelná príšera vydula obrovská bublina naplnená ohňom, ktorá sa pri dotyku so stropom jaskyne s ohlušujúcim praskotom rozpadla. Horúčava zemského jadra zaliala celú jaskyňu a potom sa pomaly slabnúc vyliala aj do prístupovej chodby. Keď oheň po niekoľkých minútach ochabol a znovu sa stiahol do hlbín, zanechal za sebou len roztavené steny stekajúce dolu a vytvárajúce bizardné chuchvalce fantastických tvarov, ktoré pomaly tuhli. Nebolo pochýb, že štvrtý horkrux bol zničený , ale cena, cena za to bola príliš vysoká.
Komentáře
Přehled komentářů
Dakujeme.
A skore uzdravenie :(
hurá
(Lily, 29. 11. 2009 23:01)
jsem ráda, že jsi zpět.. Pořád jsem doufala, že tu někde jsi a vrátíš se.. Doufám, že ta nemoc není moc vážná a přeji brzké uzdravení.
Z kapitoly jsem naprosto nadšená.. nějak nemohu uvěřit tomu, že by se těm dvoum něco stalo.. tedy spíš že by zemřely.., jinak naprosto napínací a všechno..:) Hrozně se těším jak to bude dál a hlavně jak si Lily usmíří Seva.. na to jsem opravdu zvědavá..
VIVAT SIRAEL!!!
(soraki, 19. 11. 2009 17:35)
Jsem moc a moc ráda, že ses ozvala a přidala. Kapitolku samozřejmě beru všema deseti, ale budu hodná a podělím se s ostatníma :-D. Teda, skončilo to dost napínavě, takže doufám, že se snad podaří nějaká rychlejší aktualizace, ale kdyby ne, tak já si počkám. Jsem tu pořád, neboj ;-) nemůžu tvoje povídky jen tak opustit, protože jsou tak skvělé a jiné :-D
Děkuju ti moc a moc :-D
Držím palečky, ať se brzy uzdravíš - doufám, že to není nic vážného, budu dzžet pěsti a palce (i na nohou ;-D)
jeeej sirael je naspat
(Ozmar, 1. 12. 2009 13:23)