7. Detské hry
7. Detské hry
, Melanie, našla si onečne niečo užitočné?´ Abraxis sa zamračila a opatrne zazrela na Petúniu sediacu na lavičke. Dnes tu boli o niečo skôr a ihrisko bolo ešte prázdne.
,Môžeš definovať trochu bližšie?´ odpovedala nesústredene Melanie, natiahla sa na lehátku a vystavila tvár horúcim slnečným lúčom. Kniha, ktorú pred chvíľkou čítala, ležala otvorená vedľa nej a vyzerala nebezpečne. Krvavo červená väzba a obrázok tela roztrhaného na kusy to len potvrdzoval. Lehátko stálo vedľa veľkého plaveckého bazéna s priezračnou, krištáľovou vodou, vzadu v úkryte tropického rastlinstva stál rozľahlý prízemný bungalov a za širokým pruhom piesočnatej pláže sa rozprestierali až po obzor azúrové vody oceánu. Melanie sa s úsmevom oprela o lakeť a rozhliadla sa okolo seba. Takto si kedysi predstavovala raj a keď zistila, že všetko, čo si dokáže realisticky predstaviť sa jej po použití celkom primitívneho zaklínadla aj zhmotní, neváhala ani okamžik.
Eimé sa narodila jedenásť mesiacov po Abraxis , ako najmladšie dieťa veľmi váženej a bohatej čarodejníckej rodiny. Teraz sa volala Berenika Melodie Duvalová a mala dvoch starších súrodencov. Jej brat Bertram mal nastúpiť do posledného ročníka Durmstrangu a sestra Jackelin pôjde do piateho ročníka v Beauxbatone. Obaja rodičia pracovali na ministerstve v Oddelení záhad a o svojej práci nikdy nehovorili. Bývali vo veľkom dome s rozsiahlym parkom len o dve ulice od Evansovcov a Eimé bola s takýmto umiestnením mimoriadne spokojná.
Melanie naproti tomu zostala zaseknutá uprostred ničoho. Pokúšala sa odísť, ale nejaká sila ju vždy vrátila naspäť. Spočiatku sa zúrivo bránila, ale potom urobila zásadný objav. V nekonečnom pocite bezmocnosti si z celej duše priala pochopiť, vedieť, prečo nemôže odísť a vtom sa jej v ruke objavila kniha. Bol to zlomový okamžik a Melanie bola dostatočne múdra na to, aby ho dokázala využiť vo svoj prospech. A tak sa teraz spokojne naťahovala na mäkkom lehátku a s prižmúrenými očami sledovala , ako sa vlnky poháňané vetrom plazia po piesku stále bližšie. Bol príliv , nad vodou škriekali čajky a vo vlnách sa hrali delfíny. Spustila ruku, nahmatala knihu a s povzdychom ju znovu zdvihla. , Našla som niekoľko zaujímavých informácií o horkruxoch, do ktorých Voldemort uložil často svojej duše. ,Vyzerá to hnusne!´ zaškľabila sa pri pohľade na obrázok a poslala jeho vizualizáciu obom kamarátkam.
,Bléé!´ otriasla sa Abraxis a obíduc Petúniu, sadla si na hojdačku, ktorá sa okamžite začala jemne kývať. ,Toto je niekto ochotný urobiť dobrovoľne?´ spýtala sa nedôverčivo a s prižmúrenými očami sledovala okolie. Mala prísne zakázané používať mágiu na verejnosti a plesnutie na zadok, ktoré jej mama uštedrila včera, si ešte veľmi živo pamätala.
,Asi áno, ak to urobil a ako vieme, nielen raz!´ pokrčila pleciami Melanie .
,No ale sedemkrát?´zvolala Abraxis zhnusene. , Veď musí mať z duše len franforce! Ako vôbec môže normálne existovať?´
,Je to čarodejník,´odvrkla Melanie pobavene, ,práve preto je smiešne, že si neuvedomuje , aký je v skutočnosti hlúpy.´
,Čo tým myslíš?´ spýtala sa dychtivo Eimé a jemným vtláčaním nútila pestúnku, ktorá ju v luxusnom kočiariku viezla k ihrisku, k rýchlejšiemu kroku.
,Je to hnusné samozrejme ,´mračila sa Abraxis a v zamyslení sa rozhojdala o trochu rýchlejšie,,ale, prečo hlúpe?´
,Pretože nech roztrhá svoju dušu na neviem koľko kúskov, raz sa jeho existencia na zemi tak či tak skončí. Hlavne, keď je to taký vraždiaci psychopatický maniak, má práve aktívna časť jeho duše veľmi obmedzenú životnosť. Tam bude vždy bod zlomu, keď sa ľudia v jeho okolí spoja a zlikvidujú ho , nech to stojí, čo to stojí. Nakoniec sa všetky jeho existencie skončia. Je to len otázka času a jeho je vždy obmedzený. No a nakoniec zistí, že jeho roztrhaná duša nemôže v tejto podobe existovať a zanikne.´
,Takže žiadna nesmrteľnosť?´ uškŕňala sa Abraxis a hrala sa s malými červenými plamienkami, ktoré jej tancovali na dlani. Hojdačka odrazu zaškrípala , Petúnia prudko zdvihla hlavu a pozrela na mladšiu sestru . Ten pohľad ju vyľakal a zároveň rozčúlil. Rýchle sa poobzerala okolo seba a s úľavným výdychom skonštatovala, že ihrisko je stále ešte prázdne a nikto nevidí, čo Lily zase vyvádza. , Zase a zase! Vôbec nepočúva, čo jej rodičia hovoria! ´ myslela si , vyskočila z lavičky a kráčala k hojdačkám.
, Nezabúdajte, že nie je dôležité, že v skutočnosti nie je nesmrteľný, ale koľko životov iných, celkom nevinných ľudí to bude stáť, kým sa sám presvedčí, že toto nie je tá správna cesta k nesmrteľnosti!´ zavrčala nahnevane Eimé .
„Lily! Toto nesmieš robiť!“ vykríkla Petúnia , Abraxis sa prekvapene mykla , zovrela dlaň, aby ukryla usmedčujúce plamienky a s nevinným úsmevom sa pozrela na rozhnevanú sestru.
„Ja nič nerobím,“ uškrnula sa a pokrčila plecami schovávajúc zovretú päsť za chrbát.
„Nesmieš robiť tie čudné veci!“ kričala Petúnia a na lícach jej vyskočili červené škvrny. „Nesmieš sa hrať s ohňom!“
„Nerobím žiadne čudné veci,“ odula pohrdlivo pery Abraxis a po perách jej prebehol priamo diabolský úškrn , „a kde si videla nejaký oheň?“ zvolala a otrčila obe ruky oproti Petúnii. Tá vytreštila oči a vzápätí sa zamračila .
„Tu!“ ukázala prstom a Abraxisino obočie vystrelilo hore. Nad obidvomi jej dlaňami sa vznášali malé ohnivé gule. Chvíľu na ne civela s vypleštenými očami a potom sa jej po tvári rozlial víťazný úsmev.
„Konečne!“ zvreskla a vyskočila z hojdačky. Petúnia vyľakane zaspätkovala, potkla sa a spadla. Vydesene sledovala nadšene poskakujúcu Lily a z očí jej tiekli slzy bolesti. Fikajúc vyškriabala sa na nohy a prezerala si odrenú , krvácajúcu ruku.
„Pozri, čo si urobila!“ otrčila predlaktie pred sestrine oči a druhou rukou si utrela uslzenú tvár. Lily sa zastavila v polovičke poskoku, tvrdo dopadla na obe nohy a s povzdychom zrušila plamene.
„Nič som ti neurobila, ale to bude dobré,“ upokojovala sestru, „ pozri, veď tam skoro nič nemáš,“ hovorila a nenápadne prešla nad škrabancom rukou. Petúnia pocítia teplo , stŕpla a hnevlivo odstúpila. Pod špinou a drobnými kvapkami krvi bola neporušená koža. „Vidíš, Tuny, nič tam nemáš. Na toto ti stačí vreckovka,“ usmiala sa Lily žiarivo a vrátila sa k hojdačke . Petúnia si šomrajúc utierala ruku a zazerala na sestru.
,Konečne sa mi to podarilo!´ volala Abraxis víťazne na Melanie. Eimé usadená v kočiariku sa ticho chichotala a obzerala sa okolo seba.
,Och!´ zvolala odrazu, keď jej oči padli na dvojicu prechádzajúcu cestu. Vysoká, čiernovlasá žena viedla za ruku malého chlapčeka a nervózne sa obzerala. Eimiine fialkové oči stvrdli na dva kúsky ľadu, keď videla veľkú modrina , ktorá pokrývala takmer celé chlapcove líce a oko. , Už zase!´
,Zase?´ Melanie sa napoly vztýčila na lehátku . ,Čo zase? ´
,Severus s mamou a už zase má obrovskú modrinu!´ soptila Eimé a Abraxis celkom počuteľne zaškrípala mliečnymi zubami.
,Kto? Severus, alebo jeho mama?´ zavrčala , otočila sa k vchodu ihriska a pátravo sa rozhliadala.
,Myslím, že obaja, ale teraz vidím len tú Sevieho. Chudák, oko má celé fialové! Tak preto včera neprišiel!´
,Idú smerom k ihrisku? ´ zaujímala sa Abraxis , keď sa Eimé odmlčala a len nahnevane fučala.
,Nie! Majú namierené do mesta,´ vrčala a potom tichúčko zaúpela. , Mama sa vracia, vidím ju na konci ulice a tak sa naša prechádzka a návšteva ihriska odkladá na neurčito. ´
,Prečo neurčito? ´ mykla hlavou nahnevane Abraxis. , To ma tu chceš nechať samotnú len s Petúniuou? ´
,Neteší ma to, ale pestúnka ju už tiež zbadala a …áno, mieri rovno k nej. Moje najhoršie obavy sa splnili a súrodenci sa vracajú domovz prázdnin u starých rodičov! Budú pripravovať ples a Bertramove zásnuby. ´ zastonala Eimé tragicky a otriasla sa, keď jej matka afektovane upravila plavé vrkôčiky. , Tak a definitívne mierime domov! ´ ohlásila o chvíľu sklamane.
Abraxis sa znovu zamračila , zoskočila z hojdačky a zamierila k sestre.
„Tuny, ja chcem ísť domov!“ vyhlásila vzdorovito a civela na ňu velikánskymi zelenými očami. Petúnia si povzdychla , poobzerala sa po prázdnom ihrisku a trochu váhavo vstala. Vedela, že so vzdorovitou Lily si sama neporadí a tak pozbierala prinesené hračky, vzala sestru za ruku a zamierila domov. Toto popoludnie nebolo vôbec zábavné a ona sa už naozaj tešila na školu, do ktorej mala v septembri nastúpiť. Najlepšie na tom však bolo, že sa už nebude musieť po celé dni starať o otravnú a vzdorovitú mladšiu sestru . Už sa nebude musieť každučkú chvíľku svojho života báť, že Lily urobí niečo nenormálne a že to niekto uvidí. Lily pôjde od septembra do škôlky, ktorú mame odporučila pani Duvalová a doma bude konečne pokoj. Petúnia sa pri týchto myšlienkach radostne usmiala , pozrela dolu na sestru a vykročila rýchlejšie..
Zvyšok popoludnia ubehol rýchle, pretože rodičia usúdili, že už majú doma dve veľké dievčatá a Lily konečne dostala svoju vlastnú izbu. Večer sa uložila do obrovskej postele, zavŕtala sa pod prikrývku a spokojne zavrela oči.
„Dobrú noc, zlatíčko,“ zašepkal jej otec do ucha a pobozkal ju na líce.
„Dobrú noc, ocko,“ zamrnčala a s úsmevom počúvala hlboký, bublavý smiech , s ktorým otec zatváral dvere na izbe. Lily sa pomrvila pod prikrývkou , otvorila oči a v mesačnom svetle si znovu prezerala svoju izbu. Veľký bielizník, skriňa na šaty so skutočným, veľkým zrkadlom, toaletný stolík , knižnica s jej obľúbenými knihami a veľký kôš plný hračiek. Na drevenej dlážke bol ručne pletený farebný koberček a pod oknom stál malý písací stolík so stoličkou. Lily sa šťastne usmiala, znovu sa zavŕtala pod prikrývku, zavrela oči, ale skôr, než sa jej podarilo zaspať, vplával jej pred oči obrázok malého čiernovlasého chlapca s veľkou modrinou na tvári. Po tvári jej preletel hnevlivý výraz , otvorila oči a vyliezla z postele. Opatrne sa vyšplhala na písací stolík , pohodlne sa oprela o rám pootvoreného okna a neprítomne hľadela na pustú, slabo osvetlenú ulicu, po ktorej len sem tam s hukotom prešlo nejaké auto. Myslela na smutnú, bledú tvár Severusa , na modriny, ktoré sa stále snažil pred nimi ukrývať a na vychudnutú, krehkú postavu jeho mamy, ktorá sa mykala pri každom prudšom pohybe. Celkom podvedome vytvorila v rukách veľkú ohnivú guľu s tenkou modrou koronou. Prekvapene zamrkala a nadhodila ju na dlani , akoby ju chcela hodiť na imaginárny cieľ. Vonku sa ozvalo tiahle trúbenie a na náprotivnom chodníku sa objavil Severusov otec. Potácal sa a doslova šnuroval chodník . Neprestajne si čosi šomral popod nos a rozhadzoval rukami.
„Už zase?“ zasyčala Lily rozzúrene a s horiacimi očami prilepenými na potácajúcu sa postavu prudko mykla rukou. Ohnivá guľa vyletela z okna , obrovskou rýchlosťou sa rútila naprieč ulicou a narazila do pravého predného kolesa prívesu prichádzajúceho kamiónu. Ohlušujúci výbuch roztrhol obe pneumatiky a sila detonácie prevrátila plne naložený kamión na bok. Tlaková vlna rozbila okná okolitých domov a zároveň zmietla Lily zo stala na dlážku. Ohlušená a šokovaná sedela na zemi uprostred črepín a len okrajovo vnímala hluk a výkriky vydesených ľudí. Dvere na izbe sa rozleteli a matka, biela ako papier, ju zdvihla do náručia.
„Lily!“ vykríkla a horúčkovito prezerala drobné telo dcéry. „Prečo nie si v posteli? Čo robíš na dlážke?“ Otázky prerušilo jačanie sirén, praskot horiaceho materiálu a krik ozývajúci sa z ulice.
Pani Evansová zhromaždila obe deti v bezpečí obývacej izby a s hororom v očiach ošetrovala krvácajúce rezné rany na Lilyných rukách a chrbte. Otec, ktorý vybehol von sa čoskoro vrátil , s obavou v očiach si prezeral dcérine zranenia a čosi šepkal matke do ucha. Lily cez slzy bolesti videla, ako sa mame rozšírili oči a ako si v šoku rukou zakryla ústa.
„Ach, pre Boha ,“ zašepkala vydesene a oči sa jej zaplnili slzami.
„Áno!“ prikývol otec a povzdychol si. „Možno je to takto lepšie,“ vyhlásil nečakane a matka na neho vyvalila neveriacky oči.
„Ale…,“ rozhodný otcov pohyb ukončil diskusiu v zárodku.
„Deti musia ísť do postele,“ vyhlásil , zdvihol Petúniu na ruky a zamieril k jej izbe. „Lily pôjde dnes naspäť do postieľky, dobre že som ju ešte nestihol rozobrať,“ dokončil a s malým úsmevom stúpal do schodov. Lily zvierala mamu okolo krku a netušila, že práve začala meniť budúcnosť.
Na druhý deň písali vo všetkých novinách o tragickej dopravnej nehode, pri ktorej zahynul náhodný chodec. Obaja vodiči kamiónu ležali v nemocnici s ťažkými popáleninami , na všetkých domoch sa zasklievali okná a v ošarpanom dome na konci ulice sa ozýval neutíchajúci nárek. Malý chlapec , ktorého matka neustále zvierala v kŕčovitom objatí , práve stratil otca.
, Čo si myslíš, že robíš?!´ jačala Melanie ako banší , keď jej Abraxis opatrne oznámila, čo sa v noci stalo. ,My nie sme komando zabijakov! Nemôžeš pozabíjať všetkých, o ktorých si myslíš, že si to zaslúžia!´
,A čo sme?´ spýtala sa ironicky Eimé s malých sarkastickým chichotom. , Dúfam, že nepredpokladáš, že Voldemort odpochoduje sám z vlastnej vôle priamo do Azkabanu, len pre naše pekné oči.´
,Nie, my ho pekne poprosíme a on to celkom určite rád urobí,´ uškierala sa Abraxis , , a okrem toho , bola to nehoda. Rozumieš? Bola to nehoda, ja som naozaj nikoho nechcela zabiť. Aj keď priznávam, že na Severusovho otca som mala obrovskú zlosť!´
,Už sa to nedá vziať späť,´ vzdychala Melanie nešťastne, , nehoda a či úmysel, je mŕtvi a nebola to práve najkrajšia smrť. Musíš si dávať lepší pozor! Obe si musíte dávať pozor, lebo obe môžete vrhať oheň.´
,Áno, mama, budeme si dávať pozor,´ zatiahla Abraxis uľahčene . , Myslíš, že to bude mať nejaký vplyv na budúcnosť? ´ spýtala sa zamyslene a Melanie bezmocne klesla do horúceho piesku pláže.
Komentáře
Přehled komentářů
je to dlhe
Ja Osobne
(Lea, 26. 8. 2008 20:35)
ja som mala v Mozille add-on, ktory mi hlasil zmenu stranky, ale nejako ma nenapadlo pozriet do inej casti tejto stranky nez do tej kapitolovej :-))
A teraz v tej novej Mozille mi to nefunguje vobec :(
super
(jaja, 26. 8. 2008 14:25)uzasna kapitolka..je skvela..som zvedava ako zmenili tu buducnost..neviem sa dockat dalsej kapitolky :)
Po dlhšom čase
(Tria, 26. 8. 2008 5:57)
Takže som tu po dlhšom čase, ale pravidelne ked som doma tak si všetko stiahnem na kluč a čítam ked prídem z brigády.
Len škoda že naml to tak pomaly pribúda...asi má Sirael veľa roboty s vymýšľanim ako to bude ďalej...
Pozdravujem všetkých vernáých čitateľov..
pa
chodim
(Lea, 25. 8. 2008 19:36)
sem kazdy den, ci je nieco nove, ale chodila som priamo do /nemusis-byt-hrdina :( a tam stale nic... az dnes som nejak omylom pozrela na uvodnu stranku.
tak idem rychlo citat, co je nove.
Připojuji se
(soraki, 25. 8. 2008 17:44)k Ja Osobně, tay se mi ta povídečka moc líbí :-D. A starého Snapa mi není vůbec líto
upozorneni
(Ja Osobne, 21. 8. 2008 12:01)
Vsimnul jsem si, ze je kapitola v rubrice "nezarazene", tak kdyby se autorce chtelo, tak to muze presunout:)
A to je vse pratele;)
Super
(Ja Osobne, 20. 8. 2008 17:09)
Uz jsem se rozhodl, povídka se mi definitivně líbí:-)
Takze se opravdu hodne tesim na dalsi pokračování;-)
coooooo
(pegi, 31. 12. 2009 17:34)