34. Zmrzlinový pohár
34. Zmrzlinový pohár
Šikmá ulička doslova praskala vo švíkoch. Lily zvierajúc v hrsti prútik, ktorým práve otvorila stenu, zamračene civela na masu ľudí poobliekaných v jasných, rôznofarebných habitoch.
„Čo sa deje? Prečo tu stojíš, ako Lótova žena a blokuješ tak priechod?“ spýtala sa nahnevane Berenika spoza jej chrbta.
„Nemali sme sem dnes chodiť,“ vrčala Lily ustupujúc bokom, stále neochotná ponoriť sa do davu. „Ja som mala už ráno neblahé tušenie, že tých pár teplých dní sem vyláka veľa ľudí, ale takéto davy som predsa len nečakala,“ otočila sa k Berenike a vyčarila na tvári prosebnú grimasu. „Čo keby sme prišli inokedy? Možno, keď bude pršať,“ nadhodila pokusne, ale Berenika sa len zasmiala, pevne zovrela Lilyne predlaktie a nevšímajúc si ďalej kamarátkyne protesty, ponorila sa do prechádzajúceho davu.
„Prestaň frflať,“ napomenula ju po chvíli, keď za chrbtom počula neustávajúce polohlasné sťažnosti, „ nemôže prísť inokedy a už vôbec nemáme čas čakať na dážď. Vyzliekali sme to príliš dlho. Lepšie povedané,“ otočila sa a pustiac Lilynu ruku, zabodla jej natiahnutý ukazovák do hrudnej kosti, „ty si to vyzliekala príliš dlho. Remusov sobáš je už o dva dni a my nemáme kúpené ani šaty, ani dar.“ Znovu sa otočila a ráznym krokom zamierila k salónu Madam Malkinovej. Lily niekoľko sekúnd hľadela na jej chrbát, potom si povzdychla a pomaly sa šuchtala za ňou. Pri vchode do krajčírstva sa Berenika otočila a s iskrením v očiach nie tak nepodobným Dumbledorovmu notorickému blikaniu, sledovala približujúcu sa kamarátku. „Nezúfaj,“ usmiala sa žiarivo otvárajúc dvere na salóne, „len čo kúpime poslednú položku, pôjdeme do cukrárne a dáme si obrovský zmrzlinový pohár s ovocím a čokoládou.“
„Ha! Myslíš si, že ma kúpiš jedným pohárom zmrzliny?“
„A nie? Na Pauline to vždy funguje,“ rozosmiala sa Berenika vstupujúc dovnútra a dosiahnuc Lilynu ruku, mykla ju za sebou do prítmia obchodu.
„ Je vrcholne nevhodné porovnávať ma k štvorročnému dieťaťu,“ čertila sa Lily, ale Berenika už so širokým úsmevom na tvári kráčala k vysokému stojanu pretekajúcemu habitmi všetkých farieb, tvarov a veľkostí. Ďalšie dve hodiny pripomínali Lily tú najhoršiu nočnú moru, na ktorú si len môže spomenúť. Jediný rozdiel bol v tom, že teraz celkom určite nespala. Berenika ju nútila vyskúšať si aspoň dvadsať rôznych habitov, než našla jeden, ktorý konečne obe odsúhlasili. Boli nádherné, sedeli jej ako uliate a samozrejme, tak ako všetky, ktoré jej pomáhala vyberať Berenika, boli zelené.
„Prečo všetky moje šaty, musia byť zelené?“ spýtala prevracajúc oči a uhládzala dlaňami látku okolo drieku. Berenika odhrnula záves kabíny, postavila sa vedľa nej v tečúcich fialových šatách, ktoré jej siahali do polovice lýtok a upravujúc tenkými prstami formu výstrihu okolo krku, pozrela na Lylin odraz v zrkadle.
„Pretože to je tvoja farba,“ žmurkla šibalsky na Lilyn obraz a zľahka sa zatočila. „Myslíš, že sa budem Síriusovi v tých šatách páčiť?“ Lily si povzdychla a prevrátila oči.
„Určite mu vyrazíš dych,“ odvetila posmešne, „a ak si ho v blízkej budúcnosti nevezmeš, zomrie na masívne odumieranie tkanív následkom nedokrvenia. Ten chlapec v tvojej prítomnosti ani nedýcha.“
„Nemaj obavy, dýcha a krvi má tiež dosť, vzhľadom k tomu, kde sa jej väčšia časť neustále nachádza a on ešte stále žije,“ zašomrala Berenika nespokojne a razantne sa sebou zatiahla záves kabínky. Lily sa za ňou prekvapene pozrela, potom sa uchechtla a snujúc plány na najbližšie stretnutie osmičky, vliezla do najbližšej kabínky.
„Tak a mám toho dosť!“ vyhlásila Lily a zničene sa spustila do pohodlného kresla. Teraz , keď sa konečne po niekoľkých hodinách presúvania sa z jedného obchodu do druhého, dostali do cukrárne pána Fortescua mala pocit, že má nohy namočené do tekutej lávy. Okamžite vykĺzla z topánok a kým sa Berenika krútila okolo pultu so zmrzlinami, trela si boľavé chodidlá slastne privierajúc oči pri každom z krúživých pohybov dlane.
„Pozor!“ odrazu sa za jej chrbtom ozval prenikavý výkrik a vzápätí ju niečo ťažké takmer zrazilo zo stoličky. Zamávala rukami a noha , ktorú si masírovala , sa jej zošmykla z hrany stoličky. Hybná sila nárazu ju strhla dopredu . Tvrdo dopadla na obe bosé chodidlá a len vystretá ruka ju zachránila od fraktúry lebky. Po krku jej za golier tieklo niečo veľmi studené a brinkot rozbitého skla sa miešal s výkrikmi viacerých ľudí .
„Lily, si v poriadku?“ kričala Berenika vydesene cez vreskot detských hlasov a sporadický smiech, ktorý sa ozýval cukrárňou. Lily si obidvomi rukami siahla si na zátylok, nahrala plné hrste zmrzliny pomiešanej s ovocím a roztopenou čokoládou a otočila sa s tvárou zmraštenou v zúrivej grimase. Smiech v miestnosti pod jej plamenným pohľadom stíchol, akoby ho odvial vietor . Len traja malý , červenovlasí chlapci, ktorí stáli uprostred miestnosti sa ešte stále chichúňali. Berenika sa vypínala nad nimi s rukami zaseknutými na bokoch , ako bohyňa pomsty a mračila sa vysielajúc k Lily úzkostlivé pohľady. Zhlboka sa nadýchla, ale skôr než stihla vykríknuť svoj hnev, dvere cukrárne sa znovu otvorili a dovnútra sa prebojovával manželský pár vlečúc za sebou starodávny prútený detský kočík, ktorý sa prepchal cez dvere len po zásahu prútika. Z kočíka vykukovali dve rovnaké batoľatá , s čuprinami ohnivých vlasov , ktoré prenikavo vrieskali. Mladej, trochu neporiadne oblečenej žene zavesenej na rúčke kočíka, stačil jediný pohľad do miestnosti. Oči sa jej rozšírili a guľatá tvár jej očervenela hnevom.
„William!? Koľko krát som ťa upozorňovala, že sa máš správať slušne?“ zvreskla silným, prenikavým hlasom, pod ktorým sa väčšina hostí v cukrárni doslova prikrčila. Chlapcom, ktorí sa doteraz uškierali Berenike do tváre, sa na tvárach objavil výraz hrôzy. Prikrčení sa pod náporom decibelov pomaly obrátili a vydesene civeli na matku, ktorá sa k nim rýchle približovala. „Čo ste zase urobili?“ hrmela malá žena a šermovala rukami tak rýchle, že je pohyby začali splývať do jedinej veľkej šmuhy. Vtedy sa Berenika, ktorá bola doteraz zmrazená údivom, konečne prebrala, niekoľko krát zažmurkala a s doširoka roztvorenými očami pozrela na červenovlasú rodinu.
„Ach!“ zvolala zvonivo pokúšajúc sa prekričať ryk, ktorý sa teraz niesol cukrárňou. „To bola nehoda, chlapci neurobili nič zlého!“ Trvalo niekoľko sekúnd, než sa význam jej slov prebojoval aj do vedomia rozzúrenej matróny. Prudko zdvihla hlavu, pozrela do obrovských, fialových očí a z ničoho nič v polovici slova zmetene zmĺkla.
„A...áno?“ spýtala sa zadŕhajúc, odtrhla oči od hypnotického pohľadu, ktorý sa jej zavŕtaval priamo do mozgu a prudkým pohybom pravačky zmietla svojich troch poblednutých potomkov Berenike z cesty.
„Samozrejme,“ potvrdila Berenika s najláskavejším úsmevom, ktorý sa jej podarilo vyčariť na perách a spustila do dlane prútik. Nespúšťajúc oči z detí, niekoľkými rozhodnými pohybmi upratala všetok neporiadok, pozrela hodnotiacim pohľadom na priateľku a potom sa pobavene uškrnula. „Myslím, že budem musieť kúpiť druhé zmrzlinové poháre,“ pokývala hlavou, zvrtla sa na päte a zamierila späť k pultu. Lily opatrne skĺzla bosé nohy do topánok a keď sa uvoľnil stolík v rohu miestnosti, okamžite si presadla.
Po niekoľkých minútach sa atmosféra v cukrárni znovu uvoľnila. Červenovlasá rodina si našla miesto neďaleko vchodu a Berenika sa vrátila k stolu s dvomi obrovskými pohármi naplnenými zmrzlinou, čerstvým ovocím , šľahačkou a to všetko bolo poliate roztopenou tmavou čokoládou. Postavila jeden z pohárov pred Lily a starostlivo si ju prezerala.
„Si naozaj v poriadku?“ spýtala sa sadajúc k stolu s ľahkým povzdychom.
„Asi,“ zaškľabila sa Lily a potrela si zátylok. „Na hlave mám hrču ako slepačie vajce, ale to je snáď všetko .“
„Doma sa ti na to pozriem,“ sľúbila Berenika upokojujúco a zaborila lyžičku s dlhou rúčkou do čokolády . Lily s úsmevom pozorovala, ako sa je na tvári objavil výraz absolútneho blaha, keď sa zmes čokolády, zmrzliny a šľahačky po prvý krát dotkla jej jazyka. Ozval sa pridusený ston chuťovej extázy a Lily, s lyžičkou v ruke, sa zvonivo rozosmiala. Berenika prevrátila oči a znovu zaborila lyžičku do pohára. „Jedz!“ prikázala a nozdry sa jej zachveli. „Jedz, nebudeš mi závidieť!“ Ďalšia vlna smiechu, ktorá sa rozľahla miestnosťou pritiahla k ním znovu všetky pohľady. Ale Lily len pokrčila plecami a so širokým úsmevom na perách zaborila lyžičku do svojej porcie.
„Mnhm,“ zastenala zľahka, keď sa jej čokoláda roztopila na jazyku, „to je tak dobré,“ mravčala a oči jej svietili nezbednosťou. „Dokázala by som to jesť každý deň,“ pokračovala a starostlivo oblizovala lyžičku, „ale potom by som mala takú nádhernú postavu, ako matka tých troch výtržníkov, ktorí ti podložili nohu,“ doložila a zdvíhajúc spýtavo obočie pozrela k Berenike. Tá sa vytrvalo pozerala do svojho pohára, ale keď konečne vzhliadla, previnilo uhla pohľadom.
„Ako vieš? Nemohla si to vidieť, bola si k nám otočená chrbtom.“
„Poznám ťa,“ uškrnula sa Lily a s prižmúrenými očami pozorovala, ako sa červenovlasí chlapci pri neďalekom stole , statočne pasujú so svojimi porciami zmrzliny. Boli samozrejme oveľa menšie a viditeľne chudobnejšie, než tie, ktoré stáli na ich stole. Lilyne oči sa zúžili. „Ty by si nezakopla a ani by si sa s nikým nezrazila náhodou,“ pokračovala a spod privretých viečok sledovala každý pohyb mladej rodiny. Berenika na ňu blysla pohľadom, pootočila sa opierajúc sa pohodlnejšie v kresle a jej skúmavý pohľad sa zastavil na trojici chlapcov, ktorí ju podrazili. Pozorne si prezrela celú rodinu a potom sa znovu sústredila na zmrzlinový pohár.
„Čo je na nich také zaujímavé?“ spýtala sa vychutnávajúc kúsky ovocia pokryté šľahačkou. „Teda okrem toho, že majú všetci červené vlasy rôznych odtieňov a podarilo sa im podraziť mi nohy?“ Lily chvíľku mlčky študovala rodinu. Obaja rodičia teraz kŕmili z fľaše dve neposedné batoľatá a zároveň neprestávali napomínať starších chlapcov. Skúmavý pohľad skenoval rozkysnuté telo mladej matky , ktorá zápasila s dieťaťom a jej nos sa zvrásnil v nespokojnej grimase.
„Tomuto mužovi,“ šľahla pohľadom k vysokému ryšavcovi, „na jeho manželke príliš nezáleží,“ frflala a pohŕdavo ohrnula vrchnú peru, „pozri sa na ňu, ako vyzerá,“ ponúkla a znovu zvlnila hornú peru v pohŕdavom úškľabku. Berenika starostlivo nabrala plnú lyžičku zmrzliny a nesúc ju k ústam zdvihla pohľad k mladej matke. Pomaly, vychutnávajúc rozpúšťajúcu sa lahôdku, premeriavala si obnosené telo mladej ženy. Potom sa znovu pozrela na Lily a súhlasne prikývla.
„Ten muž sa volá Arthur Weasley, pracuje ako ministerský úradník a jeho manželka sa volá Molly,“ povedala miešajúc zmrzlinu s ovocím . „Ale, v podstate, keď sa tak nad tým zamyslím....máš pravdu,“ uvažovala nahlas , ale potom pokrčila plecami, „Radšej jedz, s týmto nemôžeš robiť vôbec nič,“ povzdychla si a znovu ponorila lyžicu do pohára. Lily zvraštila obočie a zamyslene prehrabávala obsah svojho pohára. Potom náhle zdvihla pohľad hore a na perách sa jej objavil diabolský úškrn. Skúmavo si prešla rukou po vreckách habitu, potom sa do jedného z nich niekoľko sekúnd pozerala a jej úškrn sa každou pribúdajúcou sekundou rozširoval..
„Och! Zabudla som na noviny,“ vykríkla odrazu a vyskočila zo stoličky a začala sa hrabať vo vrecku hľadajúc drobné. „Počkaj ma tu, hneď sa vrátim!“ zvolala a rýchlymi, dlhými krokmi zamierila von z cukrárne. Keď prechádzajúc okolo stola, za ktorým sedeli Weasleyovci , zdvihol Arthur náhle hlavu a ospravedlňujúco sa na ňu usmial..
„Dúfam, že vám moji synovia nespôsobili zranenie, slečna,“ povedal ponad hlavu jedného z dvojčiat, ktoré držal na ramene. Lily sa prudko otočila a podvedome si siahla na zátylok, kde jej pulzovala impozantná hrča.
„Ach! Nič, čo by niekoľko mávnutí prútikom nemohlo vyriešiť,“ zašomrala, ale potom sa jej pohľad zastavil na troch škeriacich sa tvárach, ktoré na ňu vykukovali spoza prázdnych pohárov. Chlapci ich skutočne veľmi dôkladne vyčistili a zvuk lyžičiek drhnúcich o sklo jej zasielal dolu chrbticou celé série nepríjemných zimomriavok.
„Ja sa skutočne ospravedlňujem,“ začala Molly pričom mávala prútikom, aby odstránila mliečne zvratky s manželovho pleca, ale Lily len zamietavo potriasla hlavou, zhnusene sa zaškľabila a potom si znovu skúmavo premerala deti.
„Chlapci,“ povedala a s úsmevom sa k nim sklonila. „Chceli by ste ešte zmrzlinu?“ Odpoveďou jej bolo horlivé kývanie troch červenovlasých hláv a zmätené pohľady rodičov. „Dohodneme sa,“ uškerila sa Lily, hladkajúc si zátylok, „ja vám teraz kúpim každému ten najväčší zmrzlinový pohár, aký tu majú a vy mi sľúbte, že sa odteraz budete v tejto cukrárni správať veľmi, veľmi slušne. Dobre?“ Oči detí sa rozžiarili ako lampáše a intenzita súhlasných prikývnutí sa zrýchlila. „Ale....,“ Lily zvážnela a jej tvár nadobudla veľmi seriózny vzhľad, „ak svoj sľub porušíte, budete niesť následky. Všetci celkom určite viete o čarodejníckom sľube.“ Tváre detí sa zachmúrili a ich rodičia zmetene hľadeli raz na Lily, potom na svojich potomkov a práve keď Molly otvárala ústa, aby niečo namietla, vstal najstarší z chlapcov.
„Ja som William a všetci mi hovoria Bill, Bill Weasley“ smelo pozeral do Lilynej tváre a natiahol ruku. Lily sa zľahka pousmiala a prižmúriac oči podala mu ruku. K jej veľkej zábave ju chlapec podniesol k ústam a naznačujúc bozk nad chrbtom ruky , sklonil hlavu. Lilyno obočie podskočilo v prekvapení hore a Arthur Weasley sa hrdosťou nad synovým správaním nadul ako páv. „My sme čarodejníci a vieme o čarodejníckom sľube,“ blysol pohľadom po bratoch , „ja sa ospravedlňujem, že ste kvôli nám utrpeli zranenie a sľubujem vám ,že odteraz sa v tejto cukrárni vždy budeme veľmi dobre spávať a...,“ na niekoľko sekúnd sa odmlčal, prekrížil pohľady s matkou a potom pomalšie pokračoval „ a nemusíte nám kupovať kvôli tomu zmrzlinu.“ Pri týchto slovách sa trochu zadrhol a kútik Lilyných pier poskočil pobavene hore. Tváre mladších chlapcov zosmutneli, keď sa pozreli na svoje prázdne poháre, ale Bill hrdo hľadel do smaragdových očí, ktoré iskrili veselosťou.
„Ó, nie!“ pokrútila rozhodne hlavou a zvrtla sa na opätku. „ Sľúbila som vám to a ja vždy svoje sľuby plním.“ Keď sa o chvíľku vrátila a vo vleku za ňou niesol pán Fortescou na podnose tri velikánske ozdobné poháre naplnené zmrzlinou, čerstvým ovocím, šľahačkou a ľadovou čokoládou, zízali na ňu dychtivé tváre pokropené pehami a tri páry rozžiarených modrých očí. Medzi pohármi sa ukrývala aj čaša tekvicového džúsu a vysoký pohár piva s nádherne napenenou bielou čapičkou. Arthur s Molly sa najskôr nepohodlne ošívali, ale keď videli, ako sa chlapci vrhli na zmrzlinu, znovu sa Lily ospravedlnili a ponúknuté občerstvenie prijali.
„Divadlo to bolo pôsobivé,“ šomrala Berenika, keď o niekoľko minút kráčali dolu Šikmou uličkou a kútikom oka sledovala, ako sa Lily spokojne škerila . Chvíľami dokonca mala dojem, že vidí v jej kroku veľmi veselý odskok, akoby chcela tancovať. „Môžeš mi vysvetliť, čo bol účel tohto predstavenia?“
„Och!“ povzdychla si Lily povznesene. „Páčilo sa ti to?“
„Samozrejme, mala by si dostať ,Oskara´,“ štekla Berenika netrpezlivo, ale hneď sa zhlboka nadýchla snažiac sa ovládnuť emócie, „keby som ťa tak dobre nepoznala.....,“ pokrútila hlavou a neveriacky sa uškrnula, „aj ja by som uverila. Tak, čo bol účel?“
„V pokoji zjesť svoju zmrzlinu a dať biednej žene trochu času na spamätanie sa.“ Berenika počúvala Lilyn čistý, jasný hlas s úsmevom na tvári, až kým k nej nedorazil význam slov, ktoré práve počula. Prútik, ktorým práve chcela otvoril priechod do Deravého kotla jej takmer vypadol z ruky. Neveriacky sa otočila a civela na rozosmiatu kamarátku.
„Čo si urobila?“ spýtala sa priškrteným hlasom stojac pred tehlovou stenou a civela do Lilynej tváre.
„Skĺzla som mu do piva pár kvapiek Elixíru trvalej neplodnosti. Myslím si, že päť detí v takom krátkom čase je viac než dosť.“
„To nie je tvoje miesto ! Nie ty máš rozhodovať o tom, koľko detí chce mať Molly Weasleyvá!“ burácala Berenika za proti hlukovou bariérou, ktorú hodila okolo nich v poslednej chvíli pred tým, ako stratila nervy.
„Možno,“ odvrkla Lily a lahkomysľne mykla plecom. „Teraz je už aj tak neskoro a krič koľko chceš, nič na tom nezmeníš.“ Berenika civela na ňu s vytreštenými očami, ale Lily len ľahostajne mávajúc rukou otvorila priechod a nehľadiac nazad, kráčala do dvora hostinca. Berenika ju nasledovala ako v mrákotách a chvíľami neveriacky krútila hlavou. „Nemáš ani predstavu, čo je to skákať celý deň okolo piatich malých chlapcov a manžela , hlavne ak ti nemá kto pomôcť a ty máš len dve ruky,“ obrátila sa k nej Lily nečakane zvierajúc v dlani prútik takou silou, až jej zbeleli hánky prstov.
„Ani ty nie!“ štekla Berenika zamračene , ale Lily energicky pokrútila hlavou. „Čítala som jej myšlienky len pár desiatok sekúnd a nechcela by som byť v jej topánkach ani na okamžik. Ver mi,“ sugestívne sa zahľadela do Berenikyných očí, „ ani ty bi si nechcela,“ doložila a razantne otvorila dvere zadného vchodu. „Nech je to ako chce, tá žena si zaslúži odpočinok od tehotenstva . Musí vychovať päť chlapcov a zabezpečiť im adekvátne vzdelanie z mizerného platu ministerského úradníka,“ syčala zlostne.
„Ale..,“ nedala sa odbiť Berenika, ktorá už pri druhej vete prestala počúvať.
„Žiadne ale!“ odvrkla Lily a potom sa nečakane rozosmiala. „Ak bude chcieť ďalšie deti, môže ich mať, ale až po desiatich rokoch. Zatiaľ tieto trochu odrastú a pôjdu do školy.“
„Ale, povedala si že.....,“ Berenikyna sánka ovisla, ako zízala sa Lilynu usmiatu tvár.
„Že potrebuje oddych a ten som jej dala. Po desiatich rokoch sa elixír uvoľní z tkanív a môžu mať znovu detí ako smetí, ale nie skôr,“ doplnila tvrdo , nabrala do ruky trochu hop-šup prášku , vhodila ho do kozuba a keď sa oheň rozhorel, vstúpila bez obzretia do plameňov. Berenika za ňou chvíľku nemo civela, potom potriasla hlavou a s odovzdaným povzdychom ju nasledovala.
Komentáře
Přehled komentářů
Teda, tys úplně změnila budoucnost - ne že by mi to vadilo, S Ronem možná už těhotná je a Ginny dvakrát nemusím ;-). Kapitola byla super, dostala jsem chuť na jeden banánovo-šlehačkovo-čokoládový pohár, který ve mně vzbuzuje chuťový orgasmus - mňam. Díky za další kapču.
žjůvá!!!
(soraki, 18. 2. 2010 18:51)