7. Vianočný dar
7. Vianočný dar
Tréning bol tvrdý. Muži a ženy oblečený v čiernych uniformách bežali cez vysoký sneh sotva lapajúc po dychu. Do cieľa im chýbalo už len pár metrov, keď sa spoza hromady polien vynorilo sedem zakuklených postáv s prútikmi v ruke. Šero bolo odrazu prerušené množstvom farebných zábleskov sprevádzajúcich kliatby vrhané na vyčerpanú skupinu študentov. Harry, ktorý bol na čele skupiny sa pri prvom záblesku vrhol k zemi, niekoľko krát sa prevalil a zapadol do vysokého záveja, ktorý vietor vytvoril za kameňom vyčnievajúcim z pôdy. Vystrčil hlavu zvierajúc prútik v ruke a telom mu otriasli zimomriavky vyvolané neskutočnosťou pohľadu. Na oboch stranách bojovej línie vznikali rôznofarebné záblesky, ktoré sa križovali a hľadali ciele v protivníkových radoch. Najstrašidelnejšie na celom pohľade bolo to, že všetko sa odohrávalo v úplnom tichu. Nikto nekričal kliatby, nestenal bolesťou so zranení. Bolo počuť len ťažký dych bojujúcich osôb a vŕzganie snehu pod ich čižmami, keď sa ukradomky premiestňovali na výhodnejšie stanovisko.
,Umbro!´ prudko trhol prútikom, keď sa sýto zelená kliatba rútila jeho smerom a vychýlil ju bezpečne tam, kde celkom určite vedel, že nie je žiadny z jeho oddielu. Dve tmavé postavy sa zdvihli zo snehu a bežali k nemu. Uškrnul sa, zotrel si sneh z tváre a vrhol kliatby tak rýchle, že nestačili zareagovať. ,Mado! Dormio! Sciphidia!´ Z jeho prútika sa zablyslo a belasý, červený a tmavo modrý blesk zrazil bežiacich mužov k zemi. Harry sa vrhol bokom a plazil sa poza kameň v nádeji, že mu poskytne dostatočnú ochranu pred kliatbami, ktoré teraz celkom určite poletia jeho smerom. A naozaj. Červený blesk udrel do vrchu zasneženého balvanu, kus z neho odrazil a zasypal Harryho spŕškou ostrého štrku. Nad lúkou zažiarili červené hviezdy vystrelené z prútika a spoza stromov sa ozvalo nespokojné zavrčanie, akoby sa tak ukrývala divoká šelma. Tá predstava by možno Harryho vystrašila menej než to, čo vyliezlo z tmy. Bol to vysoký, rozložitý muž a ťažkom tmavo červenom rúchu opásanom čiernym opaskom. Zhodil kapucňu , ktorá mu zakrývala tvár a zamračene si ho prezeral.
„Spustí ostražitosť tesne pred cieľom, Potter?“ Harry v duchu zastonal a na sekundu bolestne privrel viečka. Odkedy si vedel spomenúť, vždy túžil, aby ľudia s ním zaobchádzali normálne. Ale nie, to buď bolo týranie, alebo zbožňovanie. Nikdy sa necítil ako normálny chlapec a celý jeho život to bol jeden z jeho najväčších snov. No, hovorí sa , „Daj pozor na to, čo si praješ!“. Až kým nenastúpil do Akadémie nerozumel, čo je podstatou tohto výroku, ale teraz to už vedel. Veliteľa výcviku Thorusa Gaimana nezaujímala jeho hviezdna minulosť a sláva, ktorá ho sprevádzala na každom kroku od jeho jedenástich narodenín. On požadoval výkon a to bolo aj to jediné, čo ho na študentoch zaujímalo. Konečne Harry dostal celkom normálne zaobchádzanie a občas si musel priznať, že to nespĺňa jeho očakávania. Teraz sa rýchle obzrel okolo seba, aby vyhodnotil stav svojej skupiny a spustil hlavu v porážke. Okrem neho stál len jeden muž a zvyšok bol porozhadzovaný sem tam po priestore bez známok života. „Musíte venovať úlohe pozornosť až do okamžiku, kým naozaj neskončí. Vo vašom prípade je to odpískaním,“ hrmel Gaiman a pokynom ruky poslal útočnú skupinu aurorov pozbierať študentov, ktorí sa do cieľa nedostali. „Úlohu si zopakujete po Vianociach! A keby mi to minister osobne neprikázal, nechal by som vás v horách o hlade a smäde až kým by ste neprešli traťou najmenej desať krát!“
,Ow! Muž je skutočne naštvaný,´ pomyslel si Harry neodvažujúc sa ani pípnuť.
„Enervate!“ ozývalo sa tmou a k Harrymu sa postupne so zvesenými hlavami pridávali členovia jeho skupiny. , Tri dni namáhavého plahočenia stroskotali len pre niekoľko sekúnd nepozornosti. Do cieľa im zostávalo len niekoľko metrov ! To bolo nespravodlivé!´ Na každej tvári si mohol prečítať myšlienky, ktoré vírili aj jeho hlavou, ale pred rozhodnutím veliteľa nebolo úniku.
„Uvidíme sa 27. Decembra ráno o šiestej na štarte a dúfam, že všetci budete lepšie pripravení,“ zavrčal nespokojne a než sa odmiestnil, preletel ich ešte znechuteným pohľadom.
„Utrel nás lepšie, než podlahu,“ povzdychol si Thomas Davidson, ktorý bol v tejto úlohe Harryho zástupcom vo velení a prstami si vyhrabával z vlasov suché konáriky, ktoré mu z krátkej kučeravej hrivy trčali na všetky strany.
„Aspoň nás nechal pár dní oddýchnuť,“ povzdychla si Elena omotávajúc si uvoľnený plavý vrkoč okolo hlavy a poklepala si po ňom prútikom. Lepiace kúzlo pritiahlo rozstrapatené pramene tesnejšie k hlave a vytvorilo jej z vlasov veľmi slušivý účes, ktorý je súčasne neprekážal pri plnení náročných úloh.
„Ha!“ ozvalo sa z tmy, kde stál Roman. „Keby tu náš veliteľ nebol Potter, stáli by sme na štarte už zajtra, Vianoce alebo nie,“ poznamenal a ponuro sa zachechtal.
„Keby našim veliteľom nebol Potter, možno by sme teraz stáli na druhej strane po splnení úlohy. Je to jeho zodpovednosť!“ zahučala studeno Irma a zahalila sa tesnejšie do plášťa.
„Oj!“ krútil hlavou Roman a mľaskol nespokojne jazykom . „Nemôžeš ho viniť z toho, že tesne pred cieľom na okamžik spustil štíty. Bola si tu tiež, mohla si dávať pozor,“ pokrčil plecami a zhlboka sa nadýchol. „Už je to tam, nemá význam nariekať nad rozliatym mliekom. Nabudúce si dáme lepší pozor,“ doložil, vystrel sa a s úsmevom zamával. „Ja odchádzam, som unavený , špinavý a hladný. Ak ma niekto z vás bude chcieť vidieť, tak najskôr pozajtra. Dovtedy odmietam vyliezť z postele.“
„Má pravdu, je neskoro vzdychať, čo by mohlo byť keby,“ prikýval Harry. „Je jasné, že velenie bola moja starosť, ale máme pracovať ako tím a tak si každý z vás mohol tú pascu všimnúť. Nemôžete očakávať, že vás budem riadiť ako bábky v divadielku,“ povedal a vyčítavo sa zamračil na čiernovlásku, ktorá pohŕdavo ohŕňala peru. „Zraz je pol hodiny pred štartom misie. Nezabudnite si doplniť suché zásoby a Irma,“ oslovil čiernovlásku priamo, „mala by si prispôsobiť zásoby elixírov povahe misie, hlavne teraz keď vieme, čo nás čaká.“ Vlnou ruky im dal rozchod a keď sa priestranstvo vyprázdnilo , s povzdychom sa premiestnil domov.
Vianoce na Grimmauldovom námestí neboli obvykle veselou záležitosťou a aj keď Harry s Kreacherovou pomocou vyzdobil dom od pivnice až po strechu, nemohol sa zbaviť tiesnivého pocitu osamelosti. Hermiona bola preč už viac než dva mesiace a pravidelné týždenné listy ju Harrymu nemohli nahradiť. Napodiv aj rodina Weasleyovcov bola odrazu príliš zaneprázdnená a len zriedkavo si niekto z nich našiel čas na návštevu . Bolo to presne tak, ako povedal. Bol sám a jeho návštevy v Brlohu boli tiež stále kratšie a vzdialenejšie od seba. Ale teraz, počas sviatočných dní nechcel byť sám. Veľmi rýchle zistil, že hovoriť celé dni len s Kreacherom ostrapkáva jeho nervy rýchlejšie, než náročné misie pod Gaimanovým velením.
„Kreacher!“ zavolal zdvíhajúc hlavu od hromady farebného papiera, do ktorého balil darčeky a započúval sa. Ticho domu rušilo len strašidelné praskanie starého nábytku a po Kreacherovi nebolo ani stopy. „Kreacher!“ zavolal hlasnejšie a už chcel vstať a pohľadať škriatka, keď sa ozvalo hlasné prasknutie a starý domáci škriatok sa objavil vedľa neho.
„Pán volal?“ spýtal sa trochu namrzene a zagúľal očami. V rukách zvieral fľašu, ktorú rýchle položil na stôl. „Pánov elixír,“ ukázal odstupujúc od stola ďalej, „pani Hermiona povedala, piť skôr, než pán pôjde do Brlohu na večeru,“ šomral skláňajúc sa hlboko k dlážke.
„No.., ehmm...,jasne,“ Harry sa poškrabal na zátylku, hodil nerozhodný pohľad na hromadu balíčkov a potom pokrčil plecami. „Asi má pravdu,“ odzátkoval fľašu a pozrel na škriatka. „Nevieš náhodou , kam som dal menovky?“
„Zásuvka nočného stolíka, Kreacher prinesie, keď pán vypije elixír. Pani povedala dohliadnuť, aby ho pán celkom určite vypil.“ Harryho trochu naštvala Hermionina nedôvera, ale keď sa starý škriatok odmietal pohnúť, nalial elixír do veľkého pohára a s chuťou ho vypil.
O pol hodiny neskôr sa objavil na vonkajšej strane ochranných bariér s veľkou taškou scvrknutých darčekov v ruke. Brloh svietil do diaľky farebnými svetlami a pripomínal obrovský vianočný stromček, pod ktorým žije rodina škriatkov. Všetky okná prízemia svietil jasným svetlom a otvorenými dverami k nemu doliehal smiech a veselé výkriky. Prekvapene zažmurkal a otvoril bránku. Málokedy používané pánty nariekavo zakvílili a pred hlavným vchodom sa objavila vysoká postava muža s prútikom v ruke.
„Ahoj, Bill!“ pozdravil nahlas naťahujúc ruku . „Nečakal som, že tu dnes bude tak veselo,“ poznamenal, keď stisol tvrdú dlaň polovičného vlkolaka. Bill pootočil hlavu ponad plece a zamračil sa.
„Mama pozvala množstvo ľudí a usporiadala večierok vo veľkom štýle. Pravdu povediac, vôbec tomu nerozumiem,“ pokrútil zmetene hlavou otvárajúc dvere širšie.
„Ale...,“ Harry sa tiež zamračil, keď preletel pohľadom po dave, ktorý sa tiesnil v obývacej izbe Weasleyovcov, „nemajú Vianoce byť rodinným sviatkom?“
„Doteraz vždy boli,“ prikývol Bill. „Musím priznať, že v jednom mala pravdu, nikto z nás nemá čas tupo zízať na prázdnu stoličku pri večeri. Tatko jej priniesol muklovský časopis a tam bolo popísané občerstvenie formou švédskeho stola. Okamžite to zrealizovala a už hodinu si to strašne pochvaľuje,“ ukázal k dlhému stolu, na ktorom boli poukladané plné misy, stoh čistých tanierov , príborov a papierových obrúskov. Všade viseli farebné girlandy, nad hlavami tancujúcich hostí poletovali čarodejné imelá a keď sa im podarilo zachytiť nejaký pár, odvšadiaľ sa ozývali výkriky smiechu a potlesku.
V rohu kuchyne , hneď vedľa otvorených dverí do špajze stál okrúhly stolík s pohármi. Drez vedľa sporáka bol plný vody do ktorého na jednej strane vkladali špinavé riad a na druhej strane vyletoval čistý a ukladal sa na úhľadné kôpky pripravené na použitie. Bol to celkom pôsobivý kúsok mágie a Harry si celé usporiadanie prezeral s uznaním. Obe miestnosti boli navzájom prepojené rozšírenými dverami a vnútorný priestor bol magicky zväčšený. Okolo stien boli umiestnené pohodlné pohovky a kreslá. Vedľa nich umiestnili malé odkladacie stolíky, aby si hostia mohli odložiť pohár, alebo prázdny tanier. Najväčším prekvapením pre Harryho boli dvaja škriatkovia v čistých modrých utierkach, ktorý sa nenápadne pohybovali medzi hosťami s plnými podnosmi .
„Bill...,“ Harry odvrátil pohľad a s trochou nepohodlia v hlase zdvihol tašku s darčekmi, „ kam to mám dať? Nikde nevidím stromček.“
„Ach, áno!“ muž vedľa neho sa stiahol a na okamžik stisol pery. „Stromček je hore v izbe dvojčiat,“ odpovedal takmer nečujne uhýbajúc pohľadom. „Poď, odprevadím ťa hore,“ ponúkol , ale Harry len pokrútil hlavou a prekĺznuc okolo niekoľkých ľudí, ktorých dokonca vôbec nepoznal, zamieril ku schodisku. Izba, ktorá bola v posledných dvoch rokoch takmer oficiálne jeho sa úplne zmenila. Zmizli postele dvojčiat, pod oknom stál okrúhly stôl , popri stenách kreslá a drevenú dlážku pokrýval veselý červený koberec. V rohu , zaberajúc značnú časť izby , sa rozkladal bohato ozdobený vianočný stromček. Pod ním bolo toľko darčekov, že siahali takmer do polovice kmeňa. Harry stál pred stromčekom, zamyslene sa obzeral okolo seba, mračil sa a premýšľal. Zmeny, ktoré sa tu udiali v posledných týždňoch sa mu vôbec nepáčili.
„Hm! Vyzerá to tak, že tu už nie som vítaný,“ zašomral si ticho popod nos , vysypal tašku ktorú doteraz zvieral v ruke na dlážku a mávol prútikom. „Engorgio!“ zavrčal a keď sa prinesené balíčky zväčšili, postrkal ich pod previsnuté konáre . V tomto roku mal trochu problém s nákupom darčekov, pretože neustále musel myslieť na finančné obmedzenie, ktoré mu uložila Hermiona. Drahé dary, ktoré obvykle ukladal každý rok pod tento stromček nahradili oveľa lacnejšie, aj keď viac premyslené a osobné. Vedel, že niektorí členovia domácnosti budú napriek tomu sklamaní, pretože očakávali od neho oveľa viac. Chvíľu zamyslene stál a hľadel na malé víly poletujúce v konároch, potom potriasol hlavou odháňajúc nepríjemné myšlienky a vyšiel z izby.
„Harry!“ zajačanie a tvrdý úder na chrbát ho prekvapil. Prudko sa otočil a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo.
„Ron! Už to nerob, bol si dve sekundy od prekliatia,“ zahučal, ale potom sa váhavo uškrnul, keď vysoký ryšavý mladý muž pobledol a uskočil bokom.
„Som rád, že si prišiel, už sme ťa ani nečakali,“ zajasal Ron blysnúc pohľadom ku skupine stojacej v kúte izby, zdrapol ho za ruku a vliekol za sebou. „Poď, niekomu ťa musím predstaviť!“ Harry, ktorý niekoľko krát cestou narazil do tancujúcich párov sa pokúšal vytrhnúť, ale Ron ho zvieral príliš pevne.
„Čo to robíš? Zbláznil si sa?“ zasyčal podráždene, ale to už stáli a Ron ho tlačil dopredu.
„Harry, chcem ti predstaviť pána Geretha Harrisona...,“ Harry pozrel na muža, ktorý skláňal hlavu a zvedavo si ho premeriaval. „Je trénerom Falmouthských sokolov.“
„Je mi potešením,“ potriasol ponúknutú pravicu, ale Ron sa už otáčal k druhému s mužov a výraz tváre mu mierne stuhol v nadšenom širokom úsmeve.
„Toto je tréner Kudlyovských kanónov, pán Barny Broadmoor,“ pokračoval a oči sa mu rozsvietili, hoci na sekundu pozeral na Harryho trochu neisto. Vysoký, mohutný muž s výraznými, ostrými črtami tváre zovrel jeho ruku v pevnom stisku a jeho tmavé oči sa mu zvŕtali skúmavo do tváre. Pod ťarchou ich pohľadov sa Harry sa začal cítiť veľmi nepríjemne.
„A toto...,“ obrátil sa k poslenému z trojice, ktorý všetko pozoroval bystrými belasými očami a skôr, než Ron stihol povedať jeho meno, natiahol ruku a zapumpoval energicky Harryho pravačkou. „ to je Walter Plumpton , tréner Tutshillských tornád. Je vnukom slávneho stíhača Roderika Plumptona, ktorý v stretnutí proti Coerphillským katapultom v roku 1921 chytil zlatú strelu za tri a pol sekundy.“ Ron postupne zosilňoval hlas a keď sa konečne otočil, aby im oficiálne Harryho predstavil, takmer kričal. „Páni,“ chytil o za rameno a prudko obrátil k sebe, „toto je môj dlhoročný najlepší kamarát, slávny premožiteľ Voldemorta...Harry Potter!“ vykríkol, ako vyvolávač v aréne a majetnícky si ho pritiahol k sebe.
Pri tomto geste sa v očiach trojice mužov objavili celkom protichodné výrazy. Gereth Harrison sa výsmešne uškrnul a pohrdlivo si oboch premeral. Celkom zjavne myslel ďaleko za bežné priateľstvo medzi dvomi mužmi a nepáčilo sa mu to. Barny Broadmor si teraz Rona premeriaval so špekulačným výrazom v očiach a nad niečím veľmi intenzívne uvažoval. Len oči Waltera Plumptona boli plné smiechu nad zjavným nepohodlím Harryho, ktorý sa rýchle vytrhol zo surového zovretia a trel si pomliaždené rameno.
„Počul som, že ste veľmi nadaný stíhač,“ prihovoril sa mu láskavo s prechádzajúc pohľadom po jeho štíhlej , nevysokej postave , hodnotil jeho možnosti.
„Najmladší stíhač za sto rokov,“ vykríkol znovu Ron a opäť sa pokúsil zdrapnúť Harryho rameno. Ten sa mu však vrtko uhol a pre istotu o krok od neho odstúpil.
„Neuvažoval ste o kariére profesionálneho hráča metlobalu?“ spýtal sa zvedavo Plumpton a Ronove uši prudko očerveneli. Hodil vyzývavý pohľad na trénera Kudlyovských kanónov, ktorý ho ešte stále skúmavo sledoval prižmúrenými očami.
„Hrali sme spolu v tíme a pohár bol náš každý rok, aj keď Harry nemohol hrať,“ zdôraznil pokúšajúc sa vyzdvihnúť svoju úlohu pri víťazstve chrabromilského mužstva. Harryho oči zúfalo prehľadávali dav hostí hľadajúc východisko z nepríjemnej situácie. Mal šťastie. Jeho pohľad sa stretol s párom modrých očí, ktoré sa s porozumením privreli. A niekoľko sekúnd k nim pristúpil tmavovlasý mladík a poklopkal ho po pleci.
„Ahoj, Harry! Môžeš na chvíľku? Potreboval by som s tebou hovoriť,“ požiadal s ospravedlňujúcim úsmevom na plných perách. Harry takmer zastonal úľavou, keď sa otočil a s úsmevom prikývol.
„Samozrejme, som ti k dispozícii, Neville. Prepáčte páni,“ s krátkym úklonom hlavy sa rozlúčil s trojicou metlobalových trénerov a kráčal pomedzi zhluky hostí k pohovke stojacej vedľa bočnej steny a so šťastným povzdychom sa do nej spustil. „Vďaka , Nev! To bola záchrana v poslednej chvíli. Ešte pár sekúnd a explodujem ako raketa,“ šomral opierajúc sa pohodlne do vankúšov.
„Áno, Ron sa snaží dostať miesto v niektorom z metlobalových tímov a môže byť celkom otravný,“ Neville sa zasmial a zdvihol tanier, ktorý pred tým položil na odkladací stolík. „Jedol si už niečo? Tieto vyprážané kuracie stehienka sú mimoriadne dobré,“ zamumlal zahrýzajúc sa do mäsa.
„Ešte som nemal čas, ale hneď to napravím. Drž mi tu miesto, “ kývol Harry , vstal a kráčal k stolu s občerstvením. O chvíľku sa vrátil s plným tanierom a potom sa obaja chlapci chvíľu plne venovali svojim tanierom.
„Uch! To som potreboval,“ zafučal Harry odkladajúc prázdny tanier.
„Ale ešte niečo chýba!“ ozval sa jasný hlas a spoza tancujúcich párov vystúpila Ginny s dvomi veľkými pohármi maslového piva. „Dobré jedlo treba spláchnuť dobrým pivom,“ poznamenala vecne podávajúc im poháre.
„Vďaka Ginn,“ povzdychol si Neville, prijal pohár a zhlboka sa napil. Na tvári dievčaťa sa okamžite objavil spokojný úsmev. Harry držal pohár nerozhodne v ruke a potom ho položil na odkladací stolík.
„To je od teba milé Ginny, že si na nás myslela, ale žiaľ ja dnes alkohol nemôžem. Mám pohotovosť a keby ma Gaiman pristihol, že som vypil čo i len pivo, stiahne ma z kože,“ pokrčil plecami a vzal z podnosu domáceho škriatka, ktorý práve prechádzal okolo plný pohár džúsu. „Toto mi musí stačiť,“ žmurkol na ňu a na dúšok ho vyprázdnil. Ginny len pokrčila plecami a znovu sa žiarivo usmiala na Nevilla.
„Zatancujeme si?“ vyzvala ho podávajúc mu ruku. Neville ustarostene pozrel na Harryho, ale keď videl ako sa uškŕňa , prijal podávanú ruku, vstal a viedol ju k malému tanečnému parketu. Harry sa oprel do vankúšov a zamyslene na nich pozeral. S prižmúrenými očami sledoval , ako sa Ginny doslova prilepila na Nevilla, ovila ho nahými ramenami okolo krku a začala sa hrať z jeho vlasmi šepkajúc mu chvíľkami čosi do ucha. Neville sklonil hlavu a na lícach sa mu usadil tmavý rumenec. Pozorne si prezeral jej štíhlu, pružnú postavu a uvažoval, prečo ju vlastne odmietol vziať na lov horkruxov. ,Bolo to naozaj preto, že som ju chcel chrániť, alebo preto, lebo som ju považoval za zbytočnú príťaž?´ pýtal sa sám seba a po chvíľke musel váhavo pripustiť, že jej prítomnosť v stane by bola skôr rozptyľujúca a nepriniesla by im nič dobrého. ,Nie, bola by len príťažou, a visela by nám na krku ako mlynský kameň,´ povzdychol si a odvrátil pohľad.
„Žiarliš?“ spýtala sa Fleur, ktorá sa ladne spustila vedľa neho na pohovku, pohodlne sa oprela, natiahla si boľavé nohy a uľahčene si vydýchla. Harry otočil hlavu, pozrel na krásne dievča vedľa seba a pokrútil odmietavo hlavou.
„Nie, je to zaujímavé, ale naozaj nie. Skôr som premýšľal nad tým, či by som nemal Nevilla varovať,“ pomykal obočím a ustarostene si ju premeral. „Toto nie sú Vianoce, na ktoré sme u Weasleyovcov boli zvyknutí,“ poznamenal prechádzajúc pohľadom po množstve ľudí v izbe. „Väčšinu z tých ľudí vôbec nepoznám a ani nemám záujem spoznať,“ zavrčal a na okamžik stisol zuby. „Weasleyovcov som v tom dave ani nevidel a tak pôjdem radšej domov. Dáko som stratil náladu,“ priznal po chvíli tupého zízania na tanečné páry. „Ozaj, kde sú všetci?“
„Och, niekde tu,“ pokrčila plecami Fleur a širokým gestom ukázala okolo seba. „Molly striedavo pobehuje okolo sporáka a hostí a Arthur sa hrá na veľkého hostiteľa len aby jej urobil radosť. George sa tu ukázal na niekoľko minút a potom vypadol tak rýchle, ako by mu za zadkom horela kúdeľ a Charlie zostal radšej v Rumunsku. Vraj tam majú málo ošetrovateľov a dostali nejaké nové draky, o ktoré sa musí postarať. Ginny od začiatku večera neustále na niekom visí , Ron hučí do metlobalových trénerov , Bill pije a schováva sa. Možno ho o chvíľku presvedčím, že je čas ísť domov. Podľa všetkého tu nikomu nebudeme chýbať,“ povedala na záver smutne, objala ho a pobozkala na líce. „Veselé Vianoce, Harry.“
„Veselé Vianoce , Fleur,“ odpovedal a keď vstala pozeral za ňou so zvrašteným obočím. Takto si Vianoce vôbec nepredstavoval a ticho jeho vlastného domu mu začalo pripadať stále lákavejšie.
O pol hodiny sa v predsieni domu na Grimmauldovom námestí ozvalo tiché prasknutie a svetlá na chodbe sa rozsvietili. Harry, zamračený ako búrkový mrak , zhodil habit a zavesil ho na vešiak vedľa dverí. Zbehol tých niekoľko schodov do kuchyne a trhnutím otvoril chladničku. Vytiahol fľašu vína a keď hľadal pohár, padal mu pohľad na stôl. Okrem veľkého podnosu plného zákuskov od výmyslu svete, ležal tam zvitok pergamenu, ktorý tam pri jeho odchode , celkom určite nebol.
„Kreacher!“ zavolal , položil fľašu na stôl a zdvihol zvitok. Škriatok, ktorý sa takmer nečujne objavil vedľa stola zdvihol prekvapene hlavu a zažmurkal.
„Pán Harry sa vrátil veľmi skoro,“ poznamenal ukláňajúc sa a bežal k sporáku. „Kreacher pripraví pánovi občerstvenie.“
„Nemusíš, niečo som zjedol u Weasleyovov,“ Harry odmietavo zamával rukou a zdvihol ešte neotvorený zvitok hore. „Kto tu bol?“ spýtal sa a vzápätí očervenel. Bola to v podstate hlúpa otázka, pretože do domu sa mohol dostať len veľmi malý počet ľudí a väčšinu z nich pred niekoľkými minútami videl niekde inde.
„Pani Hermiona sa zastavila a priniesla darčeky,“ Kreacher sa usmial a Harry sa podozrievavo zamračil. ,Odkedy sa Kreacher usmieva, keď spomenie Hermionu? Ešte nedávno jej nevedel prísť poriadne na meno, ale od porážky Voldemorta je k nej odrazu ako med. Čo sa to deje okolo neho? Prečo sa tak veľa vecí zmenilo tak rýchle a nikto mu o nich nepovedal?´ myslel si naštvane lámajúc pečať. Len celkom náhodou si všimol, že na nej bol znak rodu Blackov. Rozbalil zvitok a preletel pohľadom tých niekoľko riadkov napísaných úhľadným rukopisom Hermiony.
Drahý Harry,
prajem Ti krásne a veselé Vianoce v rodinnom kruhu. Viem, že máš rád sladkosti, tak ochutnaj, čo mám na vianočnom stole ja. Darčeky som dala pod stromček, ale jeden sa tam nezmestil a tak som ho nechala v knižnici. Pekne urobené, Harry, ale aby som Ti ho mohla dať, musela som to trochu poprehadzovať . Neboj sa, nie veľa, skutočne sa mi páči, ako si to urobil. Ešte raz, veselé Vianoce, Harry a dúfam, že sa Ti moje darčeky budú páčiť.
Hermiona
„Čo urobila?“ Harry sa zamračil a spýtavo pozrel na Kreachera vrtiaceho sa pri sporáku.
„Kreacher nemôže hovoriť,“ dlhé uši škriatka zaplieskali , keď krútil odmietavo hlavou. „Pán Harry sa musí sám pozrieť.“
„Nádhera!“ zavrčal , schytil fľašu a pohár, ktorý mu Kreacher pohotovo podal a šomrúc si popod nos celkom nespisovné nadávky, zamieril do knižnice. Vrazil do miestnosti a hľadal zmeny v usporiadaní avizované listom. Spočiatku si nič nevšimol. Oheň v krbe horel a v miestnosti bolo celkom príjemné teplo. Možno najväčšou zmenou, ktorú mohol v prítmí rozoznať, bolo iné usporiadanie kresiel, ale police plné kníh stáli presne tak, ako ich rozostavil. Podišiel ku krbu, fľašu s pohárom položil na stolík a mávnutím ruky rozsvietil svetlá. Hermionin darček uvidel hneď ako zdvihol hlavu. Stál presne oproti nemu a prekvapene žmurkal na obrovský obraz zavesený na bočnej stene. Aby ho tam Hermiona mohla zavesiť, musela odtiaľ odstrániť niekoľko políc. Kam nastrkala knihy z nich, bolo pre neho záhadou. Pristúpil trochu bližšie a nechápavo hľadel na obraz.
„Prečo mi Hermiona darovala taký obrovský obraz môjho domu v Godrikovovej úžľabine?“ spýtal sa polohlasne a pozorne študoval plátno. Pri tom si všimol, že všetko na obraze sa nenápadne pohybuje. Listy na stromoch sa chveli vo vetre, tráva sa ohýbala, nad ňou poletovali motýle a ozývalo sa odtiaľ množstvo rôznych zvukov. Šumenie vetra v konároch stromov, cvrlikanie hmyzu a kŕkanie žiab v rybníku, ktorý na obraze v skutočnosti vôbec nebol. Záclony na otvorenom obloku sa odrazu zachveli, z domu sa ozval tlmený výkrik a Harryho obočie vyskočilo prekvapene až ku korienkom vlasom.
„Čo to...,“ zvolal, ale potom mu hlas zamrel v hrdle a on len s vyvalenými očami sledoval, ako sa dvere trhnutím otvorili a z domu postupne vybehli štyri postavy. Jedna žena a traja muži sa rýchle približovali. Mladá žena s rozviatymi gaštanovými vlasmi ich všetkých predbehla a udýchaná, s očami svietiacimi ako dve hviezdy zostala stáť pod jabloňou obsypanou nádhernými červenými jablkami.
„Ahoj, Harry,“ zašepkala naťahujúc k nemu ruky. Harryho srdce bilo tak mocne, že mu takmer vyskočilo z hrude.
„Mami?“ zašepkal a klesol pred obrazom na kolená dotýkajúc sa ho trasúcimi sa prstami. „Mami,“ zopakoval a slzy, ktoré mu nekontrolovateľne vytryskli z očí , mu zakalili zrak.
Komentáře
Přehled komentářů
No pekne Vianoce mal Harry, teda aspon na zaver :-)
A co Fred, co je s nim?
téda
(Lily, 27. 6. 2011 9:46)to je zase doják.. musím říct, že je mi ale Nevilla líto, protože mi příjde všude jako super kluk a vůbec nechci aby ho dostala taková potvora Ginny.. no snad se jí to nepovede.. doufám..
:)
(aurora, 26. 6. 2011 23:16)
jej zaujímavá kapitolka teším sa na pokračovanie :)
<a href=http://www.vcq.biz/ >cool wallpapers</a>, <a href=http://www.utorrent.name/ >utorrent</a>
<a href=http://www.vcq.biz/ >3d wallpaper</a>, <a href=http://www.utorrent.name/ >utorrent</a>
vianoce
(Lea, 27. 6. 2011 20:17)