5. Brloh
5. Brloh
Prešiel ďalší týždeň naplnený tréningom a učením. Harry mal plné ruky práce a v tom zhone takmer zabudol, že mu Ginny sľúbila odpoveď. Bola znovu nedeľa a tak sa rozhodol, že navštívi Brloh tak, aby o ňom nikto nevedel. Otvoril svoj starý školský kufor, chvíľku sa hrabal medzi zlomenými perami , starými pergamenmi a príliš krátkymi habitmi, až našiel starostlivo zabalený balík. Vytiahol ho, rozmotal tuhý papier a vytiahol neviditeľný plášť. Nostalgicky ho pohladil spomínajúc na dobrodružstvá, ktoré pod jeho ochranou prežil spolu so svojimi najlepšími kamarátmi a potom ho nastrkal do vnútorného vrecka habitu. Zbehol zo schodov a skôr, ako si to mohol rozmyslieť, premiestnil sa neďaleko od hranice pozemku Brlohu. Bolo skoré dopoludnie a tak predpokladal, že väčšina obyvateľov sa ešte povaľuje v posteliach. Vytiahol prútik a rýchle ním párkrát švihol nad sebou. Kúzlo neviditeľnosti, ktoré sa v tomto týždni učili zvládol perfektne na prvý krát a tak len pridal , Silencio´ na topánky, prehodil si plášť cez neviditeľné plecia, stiahol kapucňu cez hlavu a prekročil hranice pozemku. Ticho, ako duch sa šinul krajinou, až kým nebol pred bočným vchodom. Z domu sa práve ozvali hlasné výkriky, ktoré prehlušili šramot spôsobený otvorením dverí. Harry vkĺzol dnu pridŕžajúc si plášť tesne pri tele a kráčal do kuchyne, odkiaľ sa hlasy ozývali.
„Je to pravda?“ kričala Ginny, ktorá kľačala pred krbom s hlavou strčenou v zelených plameňoch. „Je to naozaj pravda? Overil si to poriadne?“ Vedľa nej stála pani Weasleyová a nervózne žmýkala v rukách zásteru. Na sporáku bublal hrniec polievky , hrniec so zemiakmi stál odstavený na okraji a pekáč a kusom do zlatista upečeného mäsa ležal na podobločnici. Na stole boli porozkladané rôzne druhy zeleniny a veľká, trochu otlčená misa , v ktorej obvykle pani Weasleyová miešala šalát. Nože pokračovali v krájaní zeleniny, ale nikto si ich nevšímal. Obe ženy mali teraz na mysli niečo úplne iné. Po chvíli napätého vyčkávania vytiahla Ginny hlavu z kozuba a klesla vedľa neho zložiac tvár do rúk.
„Čo povedal? Je to pravda? Naozaj je bez peňazí?“ Pani Weasleyová sa vrhla k dcére a začala ňou triasť. Ginnina hlava poskakovala z boka na bok, kým sa spamätala natoľko, aby sa vytrhla z matkiných rúk. Harry stojaci vedľa dverí stuhol a zamračil sa.
„Overoval to, nakoľko sa to dalo. Banka drží účty klientov pod pokrievkou a ani zamestnanci nemajú prístup k účtom, s ktorými bezprostredne nepracujú. Mal šťastie, že tam má priateľské vzťahy s niektorými z goblinov. Keď vyjadril starosť o tom, žeby s Harryho účtom mohol niekto manipulovať, jeden z jeho známych si to overil osobne. Dnes ráno bol v banke a goblin mu povedal, že účet je v poriadku. Dokonca mu aj povedal približnú sumu...,“ Ginny zdvihla hlavu a pozrela na matku. „Ani nie päť tisíc galleónov, kopa starého nábytku a hora starých handier, ktoré tam visia už ktovie ako dlho. Nič viac, okrem domu v Londýne a v Godrikovej úžľabine.“ Pani Weasleyová zostala stáť, akoby ju zasiahol blesk. Obelela , potom očervenela a bezmocne otvárala a zatvárala ústa bez toho, aby z nich vyšiel čo i len hlások. Ginny na ňu pozrela s pochopením a prikývla. „Áno, presne tak som sa cítila, keď som čítala ten výpis.“
„To...to...to s..snáď ani nie je možné!“ vykoktala konečne . „Ako mohol rozhádzať toľké peniaze v priebehu niekoľkých krátkych mesiacov?“
„No...,“ Ginny skrivila tvár odporom, „ Teddy, Rokfort, sirotinec,“ vypočítavala na prstoch. „Vyrátal mi veľmi jasne, že všetko je prednejšie, než ja. On sa mi dokonca opovážil povedať, že je rád, že pochádzam zo skromných pomerov a nebude mi vadiť život bez peňazí!“
„Celé roky...všetka námaha...a všetko zbytočne?“ pani Weasleyová vyrážala nesúvislé výkriky neschopná v zúrivosti, ktorá ňou otriasala usporiadať ich do súvislých viet.
„Ó nie!“ Ginny posmešne pokrútila hlavou. „Elixíry celkom určite fungovali perfektne. Priťahujem ho, chcel by som mnou nadviazať vzťah, ale...,“ zastavila sa a otriasla sa hnusom, „ja nebudem celý zvyšok života žiť v chudobe. To si naozaj nezaslúžim! Mám právo žiť v šťastí, láske a pohodlí a nie okopávať hriadky zeleniny , rodiť každý rok jedno dieťa za druhým a byť na všetko stále sama. Vieš, že ma dokonca varoval? Vraj aurori sú často z domu a aj keď chce veľkú rodinu, neponúka žiadnu pomoc. Chválil ma za to, že nakupujeme v lacných obchodoch a chce, aby som celý zvyšok svojho života chodila oblečená v handrách, ktoré už ktosi odhodil!“ postupne zvyšovala hlas, až takmer kričala. „A vieš, čo ponúka miesto zásnubného prsteňa? Krúžok upletený z trávy! Vraj pre lásku je to dosť dobré! “
„Ginny, utíš sa,“ napomenula ju matka mierne, rýchle dcéru objala a pritisla si ju k mohutnému hrudníku. Harry stál zmrazený vedľa otvorených dverí a smutne zízal na dievča, ktoré po toľké mesiace okupovalo jeho myšlienky. ,To nebolo skutočná láska,´ pomyslel si, keď počul, ako sa Ginny vysmieva z elixírov a ich správnej funkcie, ,to bolo len poblúznenie vyvolané ,Amortenciou´. Hermiona mala pravdu,´ povzdychol si, pokrútil hlavou a opatrne vyšiel z kuchyne. Viac už nepotreboval vedieť. Počul všetko, čo mohla Ginny povedať.
Pani Weasleyová hladkala dcéru po vlasoch, až kým sa nestíšila a potom sa vrátila k príprave obeda. Jej racionálna myseľ už hľadal východisko z nepríjemnej situácie. Ó, áno, bolo to nepríjemné. Roky plánovania a opatrných manipulácií vyšli navnivoč. Naozaj nechcela, aby jej jediná dcéra žila celý život v chudobe, na dne spoločenského rebríčka, osamelá a zatrpknutá. Chcela ju vidieť oblečenú v hodvábe a zamate na ramene bohatého čarodejníka, ktorý jej dá všetko, po čom zatúži. Ginny sa vyškriabala na nohy a posmrkávajúc sadla si k stolu. Vzala jednu z očistených mrkvičiek a zamyslene ju chrúmala. V duchu ďakovala Ronovi, že pred niekoľkými týždňami prerušil jej pokus o zvádzanie Harryho. Teraz sa otriasla predstavou, žeby bola naveky zviazaná s čarodejníkom, ktorý ju chcel znovu uvrhnúť do biedy. Ach , áno, milovala ho, ale predstava života tak, ako jej ho vykreslil ju na smrť vydesila.
„Čo mu povieš, keď sa bude pýtať?“ spýtala sa jej matka a hlas sa jej triasol napätím. Ginny sa zamračila, utrela si uslzenú oči a potriasla hlavou.
„Ešte neviem,“ pripustila ticho, „budem nad tým musieť porozmýšľať, ale celkom určite nechcem žiť zvyšok svojho života v handrách s kopou detí okolo seba. Zaslúžim si niečo lepšie než to, čo mi ponúka Harry a aj keď mi to trhá srdce, budem musieť jeho ponuku odmietnuť.“ Pani Weasleyová si s úľavou vydýchla a súcitne ju pohladila po vlasoch.
„Bude to ťažké,“ súhlasne prikývla, „nehľadieť na neho ako na syna, ale postupne to prekonáme. Uvidíš,“ utešovala ju a seba zároveň. „Nájdeme pre teba iného čarodejníka, ktorý ti zabezpečí všetko , čo si zaslúžiš.“
„Koho máš na mysli?“ Ginny prestala chrumkať mrkvu a zamračene pozrela na matku. „Nevydám sa za žobráka, užila som si šiat z druhej ruky za tie roky dosť, to radšej pôjdem skúsiť hrať metlobal profesionálne. Tam sa nájde veľa čarodejníkov, ktorí sa krútia okolo slávnych hráčok. Pár vhodných článkov v novinách a budem mať pri nohách tucet čarodejníkov žiadajúcich o moju ruku,“ odvrkla vyberajúc hrášok zo struku.
„A čo Neville? Je slávny, bohatý a myslím, že sa mu páčiš,“ nadhodila matka , zhrnula zeleninu do misy a poliala ju pikantnou omáčkou. Ginny sa na okamžik zamračila a potom prikývla.
„Môžeme skúsiť, počula som, že sa chce vrátiť do školy, aby mohol zložiť MLOKY. Nemal by s tým byť žiadny problém a keby bol, uvaríme ešte jednu dávku elixíru,“ povedala s úsmevom, vstala zo stoličky a pretiahla sa. „Mala by si začať premýšľať, ako sa zbavíme jeho babičky, tá by mohla robiť problémy,“ navrhla a prehodiac si dlhé, lesklé vlasy cez plece vyšla z kuchyne.
„Myslím, že ho pozvem k nám na Vianoce,“ plánovala pani Weasleyova a so širokým úsmevom na tvári zamiešala šalát. Letmo skontrolovala, či je všetko v poriadku a vybrala sa zhromaždiť rodinu k jedlu.
Keď Harry odišiel z kuchyne zamieril rovno do Ronovej izby. Na chodbe zrušil všetky kúzla, poobzeral sa a stiahol si plášť. Opatrne ho zmotal a nastrkal do tajného vrecka plášťa. Prešiel niekoľko krokov po malej chodbičke a zaklopal na dvere Ronovej izby. Vzápätí ich otvoril a strčil dnu hlavu. Ron sedel za stolom, pred ním bol čistý hárok pergamenu, otvorený atrament a nové pero , ktoré mu darovala Hermiona k narodeninám.
„Ahoj , Ron, čo to robíš?“ spýtal sa vchádzajúc do izby. Naklonil sa ponad jeho plece a mrkol na rozložený pergamen. Ron sa zamračil a namrzene ho odtlačil.
„Pokúšam sa napísať Hermione,“ oznámil ponuro a znovu namočil pero do atramentu. Okolo fľaštičky bolo už niekoľko veľkých machulí a teraz pomaly pribúdala ďalšia, pretože ruka držiaca pero nerozhodne zavisla vo vzduchu, ako sa Ron zamyslel.
„Kvapkáš,“ upozornil ho Harry dobromyseľne, sadol si na posteľ, pohodlne sa oprel a natiahol si nohy. Ron sa strhol, potriasol hlavou, odhodil pero a obrátil sa k nemu.
„Čo tu robíš?“
„Ja?“ Harryho obočie vyskočilo údivom takmer ku korienkom vlasov. „Prišiel som na obed,“ pripomenul a nenápadne ohrnul peru, „tvoja mama ma naposledy pozývala veľmi nástojčivo, pamätáš sa? Myslel som, že ti ušetrím cestu na Grimmauldove námestie,“ uškrnul sa a hodil hlavou k stolu. „Odkiaľ som mal tušiť, že budeš práve teraz skladať zamilovaný list pre Hermionu?“
„To nie je ľúbostný list,“ Ronove uši zaplápolali a líca sa zaliali zradnou červenou farbou, „len som sa chcel opýtať, prečo mi ani nedala šancu. Milujem ju a ona sa na mňa pozrela, ako na kus odpadu. Od toho dňa so mnou odmieta hovoriť.“
„Vidíš? Hovoril som!“ Harry sa zachechtal a pokrútil hlavou. „Netráp sa, odmieta hovoriť so všetkými ľuďmi. Nehovorí ani so mnou. Stiahla sa na pár mesiacov, ako tomu ona hovorí, ,do ústrania´.“
„Ale prečo? Nerozumiem tomu,“ mračil sa Ron. „Očakával som, že sa vráti do Rokfortu okamžite, ako škola znovu otvorí brány. Vieš ako sa rada učí...,“ bezradne sa poobzeral okolo seba a rozhodil ruky. Harry si ho chvíľku sústredene premeriaval a potom si s úškrnom povzdychol.
„Zobrala MLOKY pred niekoľkými týždňami na ministerstve,“ poznamenal prižmurujúc oči. „A nepýtaj sa ma prečo. Neviem, nepovedala mi to. Vraj mi všetko vysvetlí neskôr, keď sa trochu usadí a pretože nikto nevie kde je , nezostáva nám nič iné, len počkať.“
Zdola sa ozvalo búšenie na hrniec a Harry sa usmial pri spomienke, ako sa spolu s Ronom každé prázdniny rútili po takomto signále dolu už vopred slintajúc, ako Pavlovove psy. Teraz sa len strhol a zdvihol hlavu hľadiac na dvere, akoby očakával nepriateľa. Ron zatvoril fľaštičku s atramentom , zastrčil pero do stojana a skrútil pergamen.
„Poď, načo čakáš?“ spýtal sa medzi dverami otáčajúc sa k Harrymu, ktorý ešte stále sedel na posteli a neprejavoval žiadne známky ochoty postaviť sa. „Aj keď...,“ mazaný úškrn preletel po Ronovej tvári, „máš pravdu, tým čo prídu prví sa vždy ujde nejaká práca, lepšie je neponáhľať sa príliš. Proste pomaly ďalej zájdeš a nebudú ťa bolieť ruky,“ filozofoval vraštiac obočie sledujúc, ako sa Harry lenivo zdvíha hore. Ležérnym krokom, zohýbajúc hlavy pod verajami zišli zo schodov a zamierili do kuchyne. Celá rodina už sedela okolo predĺženého stola a pani Weasleyová práve kládla doprostred veľkú misu hustej gulášovej polievky. V košíku čakali veľké krajce čerstvo upečeného chleba, ktorý omamne rozvoniaval. Harry prehltol sliny, ktoré mu zaliali ústa v okamžiku, keď sa nadýchol a tak si ochotne sadol na jedno z voľných miest a zalovil naberačkou v mise. Odlamujúc z chleba preletel pohľadom okolo stola a jeho pohľad sa zastavil na mieste, kde obvykle sedával George. Bolo prázdne a oči pani Weasleyovej sa na ňom zastavili vždy, keď zdvihla hlavu od svojho taniera.
Od skončenia vojny bolo spoločné jedlo v rodine Weasleyovcov takmer rituálom, ktorý mal spojiť všetkých členov rodinu do tesného celku, ale stále viac miest pri spoločnosť stole zostávalo prázdnych. Harry preskakoval pohľadom z jednej prázdnej stoličky na druhú a uvažoval, že v určitom zmysle je to dobre, pretože medzi toľkými prázdnymi stoličkami sa tá Fredova tak akosi stávala menej výraznou. Keď si po zvládnutí obrovskej porcie pečeného mäsa so zemiakmi naložil na tanier kúsok tekvicového koláča, ledva fučal a tak s úľavou prijal Ginnin návrh na krátku prechádzku. Napriek tomu že vedel, aká bude jej odpoveď, cítil tlak v hrudi a napätie. Prehodili si plášte a kráčali vedľa seba pozdĺž hraníc pozemku k metlobalovému ihrisku. Od domu k nim doliehali hlasy chlapcov, ktorí sa dohadovali v kôlni s metlami a vyberali tie najlepšie na priateľský zápas. Mlčky prešli ešte niekoľko metrov, keď sa Ginny odrazu zastavila a pozrela mu priamo do tváre.
„Harry,“ ukázala pred seba, „ náš boj so smrťožrútmi. Zachránil si mi vtedy život,“ poznamenala sklopiac oči. „Opäť raz, tak ako aj predtým. Som ti za to veľmi vďačná a preto musím byť k tebe úprimná,“ zimomravo sa schúlila do plášťa, ale nechala kapucňu spustenú tak, aby videl na jej tvár. „Keď si mi rozprával o tom, ako si predstavuješ svoj život uvedomila som si, že ja vlastne neviem, ako chcem prežiť ten svoj. Snažila som sa premýšľať o budúcnosti a uvedomila som si, že v skutočnosti nepremýšľam o nejakom vážnom vzťahu , ale o tom, že musím najskôr dokončiť školu a potom si nájsť dobré zamestnanie. Možno urobiť nejakú kariéru tak, ako to vždy plánovala Hermiona,“ uškrnula sa a trochu sa odvrátila. „V skutočnosti by som chcela skúsiť hrať profesionálne metlobal,“ usmiala sa a znovu hanblivo sklopila oči, „no a to by nejakému vážnemu vzťahu celkom určite neprospelo.“ Odmlčala sa dívajúc sa mu pátravo do tváre, ale Harry len mlčky zamračene stál a civel pred seba. Po chvíli napätého ticha sa na ňu pozrel a nechápavo pokrútil hlavou.
„Ale to si bola ty, kto neustále naliehal, aby sme sa vrátili k sebe. Dokonca si použila veľmi neortodoxné metódy presviedčania...,“ povedal vyčítavo sledujúc, ako sa jej tvár zalieva krvavým rumencom. „Čo sa zmenilo, že si odrazu stratila záujem?“ spýtal sa a v duchu vzýval všetkých bohov ochotných načúvať, aby jeho slová netlačili na ňu príliš. S vývojom situácie bol v skutočnosti maximálne spokojný, ale neubránil sa túžbe vrátiť jej aspoň časť z nepohodlia, ktorý v Brlohu cítil počas posledných týždňov. Ginny sa pod jeho ťažkým pohľadom vrtela ako prišliapnutý červík, ale neprestávala krútiť hlavou, aj keď pozrieť sa mu priamo do tváre sa ani nepokúsila.
„Ja viem, ja viem, ale to bolo len detské poblúznenie. Bola som zmetená a nešťastná,“ pokúšala sa vysvetliť takú náhlu zmenu názoru v takej závažnej otázke. „Teraz som mala čas nad všetkým dôkladne premýšľať a rozhodla som sa, že si mal pravdu, keď si chcel so vzťahom ešte počkať,“ vyrazila rýchle v nádeji, že tým ich trápny rozhovor ukončí, ale skôr, než Harry stihol nejako zareagovať, ozval sa z domu prenikavý výkrik. Všetci , čo boli mimo domu sa prudko strhli. „Mami?“ Ginny s očami ako taniere zízala niekoľko sekúnd na dvere domu a keď zostávali zatvorené obelela a rozbehla sa naprieč dvorom. Harry ju ľahko predbehol a zraziac sa vo dverách s Billom, vtrhol do kuchyne s prútikom pripraveným k boju. Uprostred kuchyne stála pani Weasleyová s obidvomi rukami pritisnutými na ústa a očami ako taniere zízala na Georga , ktorý biely ako stena sedel na dlážke vedľa krbu a v snahe niečo povedať nemo zatváral a otváral ústa.
„Čo je? Kto to kričal? Čo sa stalo?“ otázky pršali zo všetkých strán a šesť vydesených čarodejníkov sa obzeralo okolo seba hľadajúc útočníkov. Pri pohľade na nich sa pani Weasleyová konečne spamätala a vrhla sa k synovi, ktorý pred chvíľkou vypadol z krbu.
„George! Synček, čo sa stalo?“ padla na kolená vedľa neho a snažila sa zistiť, či nemá nejaké zranenia. Arthur spolu s ostatnými synmi sa automaticky posunul bližšie, ale ona ich mávnutím ruky odohnala a zovrela mladého muža v objatí.
„O...o..ona to..to u...urobila,“ vykoktal namáhavo medzi vzlykmi a z očí mu začali tiecť súvislé potôčiky sĺz.
„Kto? Čo?“ Harry rozhrnul tesný kruh Weasleyovcov a s prútikom v ruke stál nad Georgom ako boh pomsty.
„He...Hermiona,“ George si trasúcimi sa rukami utrel mokré líca zdvíhajúc k nemu pohľad tmavo modrých očí. Harry viditeľne ochabol a zmetene sa na neho pozrel.
„Hermiona? Čo urobila?“
„Poďte, to musíte vidieť!“ George náhle vstal vymaniac sa z materinského objatia a potácavo kráčal späť ku krbu. Nabral prášok a obzrel sa späť, či ho rodina nasleduje. „Poďte do obchodu! To proste musíte vidieť!“ nástojil a hodil prášok do plameňov. „Šikmá ulička, WWW prevádzka!“ vykríkol roztrasene a zmizol v ohni. Zvyšok Weasleyovcov sa niekoľko sekúnd nerozhodne pozeral na hasnúci krb, ale potom sa pán Weasley otriasol a hodiac do krbu štipku prášku, nasledoval za synom. O niekoľko minút stáli všetci v obývacej izbe malého bytu, ktorý si dvojčatá zriadili nad obchodom. George stál pri dverách a netrpezlivo podupávajúc nohou čakal, kým prejde aj posledný z nich. Len čo plamene pohasli, otvoril dvere a rútil sa dolu schodmi. Zvyšok rodiny ho nasledoval oveľa pomalšie a hlavne obozretnejšie. Netušili, čo ich dolu čaká a tak pri zostupovaní úzkym schodiskom stískali prútiky v ruke pripravení k útoku, ale aj k obrane. George ich už čakal pred pultom, ruky si založil na hrudi a na tvári mal záhadný úsmev.
„Tak, čo si nám to chcel ukázať?“ mračil sa Bill, pretože napätia sa stávalo neúnosným a jeho tehotná manželka sa začínala povážlivo pri chôdzi hojdať. Opatrne ju voľnou rukou objal okolo pása a pátravým pohľadom skenoval obchod.
„Nevidíte to?“ čudoval sa George a jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril.
„Čo máme vidieť, synak?“ pán Weasley sa zamračil a podozrievavo si ho premeral.
„Ahoj otec,“ ozval sa odrazu hlas, ktorý už dlho nepočuli a celá rodina stuhla. „Ahoj , mami, dlho sme sa nevideli,“ pokračoval hlas a pani Weasleyová ticho zavila.
„Fréééd?“ zdvihla pohľad hore k čelnej stene obchodu a vzápätí sa zrútila v bezvedomí do rúk svojho manžela.
cože??!!
(Lily, 13. 6. 2011 12:59)