Priestorom a časom

29. Rozsudok

  Riaditeľka Rokfortskej školy čarov a kúziel, Minerva McGonagallová zdvihla oči od pergamenu, ktorý ležal pred ňou na pracovnom stole a zabodla znechutený pohľad do obrazu, ktorý visel priamo pred ňou . Neustály šramot, ktorý sa z neho ozýval už od chvíle, ako si sadla k práci ju rušil stále viac. Len ťažko sa sústreďovala na text nových vyučovacích osnov, ktoré vyžadovala Rada guvernérov po fiasku hĺbkovej inšpekcie, ktorá ich všetkých naozaj zaskočila. Existencia školy teraz závisela na tom, ako rýchle dokáže odstrániť následky poškodenia spôsobené jej predchodcom. Tupo hľadela na zlatený rám a prázdnu stoličku a premýšľala, ako sa mohlo všetko tak rýchle pokaziť. Odrazu zvuky v obraze utíchli, spoza rámu sa vynoril udýchaný Albus Dumbledore a unavene sa zrútil do kresla. Minerva civiaca na neho zdvihla obočie a nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Kedy s tým chceš prestať?“ zavrčala a pevnejšie zovrela pero medzi prstami. „Si obmedzený na túto miestnosť a bolo by na čase, aby si sa s tým konečne zmieril,“ dohovárala zlostne mužovi, ktorého si takmer po celý svoj život nesmierne vážila a nikdy nespochybňovala jeho rozhodnutia. Žiaľ, teraz sa   ukázalo, že to bola chyba. Nuž , za chyby sa platí a ona skutočne platila.

„Chcem to vidieť, Minerva. Chcem vidieť, ako Harry porazil Voldemorta,“ skríkol Dumbledore nakláňajúc sa v kresle. Rozstrapatené vlasy mu trčali na všetky strany a oči mu svietili šialeným svitom. „Celý život som proti nemu bojoval a teraz chcem vidieť, ako sa to stalo. Všetky moje obete nakoniec neboli márne,“ vykrikoval  rozhliadajúc sa po ostatných portrétoch, ktoré na neho znechutene zazerali.

„Tvoje obete?“ To už bolo priveľa. Také niečo naozaj nemohla tolerovať. „Čo konkrétne si ty pre to obetoval, Albus?“ zasipela kruto a prebodla ho pohľadom. „Životy takmer všetkých, ktorí ti kedy dôverovali? Zostalo nás málo,“ pokračovala a tvár jej očervenela hnevom, „málo hlupákov, ktorí verili vo veľkého a dobrotivého Albusa Dumbledora, samozvaného vodcu dobra a múdreho vodcu čarodejníckej spoločnosti. A to málo čo zostalo sa červenie hanbou pre svoju nekonečnú hlúposť!“ skríkla a medzi prstami odrazu nezvierala pero ale prútik a mierila ním na obraz. „Tak buď taký dobrý a čuš! Seď v tom kresle a čuš lebo , prisahám na Merlina, že  nájdem spôsob ako ťa z tej steny odstrániť navždy!“

„Aj ja som pre to obetoval život,“ Albus vyskočil z kresla ako mladík a huňaté obočie sa mu zvrásnilo hnevom.

„To predsa vôbec nie je pravda...,“ ozval sa od dverí posmešný hlas mladej ženy, ktorá práve otvárala dvere a začula jeho  poslednú vetu. Nesliedila, okrem toho, nedalo sa nepočuť. Obaja hovorili dostatočne hlasno, aby si ich mohli vypočuť na nádvorí hradu. Minerva prekvapená nečakaným hosťom sa prudko zvrtla v stoličke a zažmurkala. Hermiona sa na ňu upokojujúco uškrnula a znovu uprela pohľad k obrazu. „To, čo ste urobil bola asistovaná samovražda,“ doplnila a so zhnuseným výrazom v tvári si ho premeriavala. „Všetci teraz vieme, že ste umierali na otravu kliatbou, ktorú Tom Riddle umiestnil na Gauntov prsteň. Mali ste bolesti a elixír, ktorý vám profesor Snape pripravoval, už nezaberal.“

„Prsteň bol horkrux! Musel som ho zničiť!“ odporoval Dumbledore, ale jeho nadšenie značne opadlo. 

„Ale súčasne to bol aj ,Kameň zmŕtvychvstania´, jeden z ,Darov Smrti´ , ktoré ste hľadali od svojich sedemnástich rokov. Nebola to túžba zničiť Voldemorta, ale túžba vládnuť svetu, túžba stať sa ,Pánom Smrti´, ktorá vás donútila navliecť si ten prsteň na ruku. Boli ste tak blízko a predsa sa vám to nepodarilo,“ posmievala sa bezohľadne a pristúpila bližšie. Riaditeľka školy len s pootvorenými ústami civela na konfrontáciu a hltala každé slovo. „Grindenwald našiel prútik a vy ste mu ho vzali. Ja veľmi pochybujem, že boj bol skutočne úprimný. Bol to predsa váš veľmi dobrý priateľ a vedel, že prehral. Musel bojovať, inak by vás prútik neuznal za svojho pána, ale ako vážne bojoval? Tak, ako vy ste chránili ten falošný ,Kameň mudrcov´ ? Kúzlami, ktoré zvládli traja prváci, ktorí nemali predtým žiadnu skúsenosť s mágiou?“

„Ten kameň bol pravý!“ zvolal Dumbledore, ale jeho skrčené ramená hovorili niečo úplne iné.

„Tak to by sme mali Flamelovcov tiež zarátať medzi obete, ktoré ste za sebou zanechal?“ spýtala sa a tvár jej skrivil nepekný úškľabok. „Hoci ,keď som sa s nimi nedávno stretla  nevyzerali ako mŕtvoly. Pane, ste klamár a zbabelec. Boli ste za života a ste aj po smrti,“ hodila znevažujúco rukou a obrátila sa k riaditeľke. „Dobrý deň, riaditeľka školy,“ sklonila hlavu a pokusne sa na ňu usmiala. Po poslednej konfrontácii s Mayou  netušila, ako bude žena reagovať. Po riaditeľkinej  tvári sa však rozlial široký úsmev.

„Hermiona, vitaj , dlho si sa tu neukázala,“ pokývala hlavou a mykla obočím. „Ten darček, ktorý si nám poslala spôsobil úžasnú vravu. V skutočnosti som ti chcela práve písať,“ siahla do vrchnej zásuvky a vytiahla stočený pergamen. „Toto je výsledok študentského výskumu  o živote a skutkoch Albusa Dumbledora. Ak si informovaná, tvoja dvojníčka z obrazu ich vyzvala, aby dokázali , že čokoľvek čo v ten deň povedala je lož. Niektorí študenti boli vo svojom výskume naozaj kreatívny, ale nikomu z nich sa to nepodarilo.“  Hermiona vzala pergamen, rozprestrela ho a s úsmevom zbežne  preletela niekoľko riadkov. Potom pustila horný okraj a keď sa pergamen znovu stočil, zasunula ho do korálkovej tašky, ktorá jej visela na zápästí. 

„Výborne,“ zvolala a blysla pohľadom k obrazu namosúreného starca prečesávajúceho si bradu. „Všimla som si, že sú tam aj mená a tak môžu byť všetci z nich vhodne odmenení. Ak sa budú pýtať, môžete im povedať, že sa im čoskoro ozvem. Ich výskum samozrejme zaradíme do publikácie o vojne, ktorú pripravujeme do tlače. Ich mená budú uvedené v knihe, ako súčasť autorského kolektívu a preto im bude patriť aj percentuálny podiel na zisku z predaja knihy. No a keďže Harry je jeden z hlavných autorov predpokladám, že kniha bude mať obrovský úspech.“

„Och!“ riaditeľke potešene zasvietili oči. „Som presvedčená, že všetci budú poctení vidieť svoje mená napísané  vedľa mien hrdinov druhej vojny,“ prikývla a na okamžik jej pohľad padol na hromadu pergamenov navŕšených na pracovnom stole. Povzdychla si a zvážnela. „Dobre teda, čo ťa dnes ku mne privádza? Rady by som sa ti venovala aj celý deň, ale žiaľ neodkladná práca ma núti jednať stručne,“  mávla rukou k hromade a znovu si povzdychla. „Hriechy minulosti nás konečne dohnali a smutné na tom je, že na nich mám tiež svoj podiel. A tak sa nedá nič iné urobiť, len sa snažiť napraviť chyby ako najlepšie môžem.“

„Priame a stručné jednanie mi neprekáža,“ uškrnula sa Hermiona a vytiahla prútik. Riaditeľkino obočie prekvapene vystrelilo hore. „Aj keď teraz konečne mám niekoho, s kým sa môžem úprimne podeliť o pracovnú záťaž, môj čas je prísne limitovaný. Teda krátko a stručne. Prišla som si požičať od vás jeden obraz a dúfam, že sa dohodneme,“ pozrela na riaditeľku  ktorá váhala, či má aj ona ťahať prútik a či sa bez neho ešte chvíľu zaobíde.  Teraz sa rozhodla, že sa nebude namáhať a spýtavo mykla bradou vyzývajúc dievča, aby pokračovalo. „Chcem si požičať portrét profesora Albusa Dumbledora,“ oznámila pokojne a prekvapenie na tvári riaditeľky aj portrétu bolo nefalšované.

„Ale...ale tieto obrazy,“ Minerva mávla rukou okolo stien, „ony sa nedajú sňať. Každý je vytvorený mágiou školy a vzniká automaticky vždy, keď riaditeľ skoná,“ vysvetľovala a v duchu ľutovala, že musí  žiadosť odmietnuť. , Bola by to úľava, mať pár dní od toho starého a otravného deda pokoj´, pomyslela si smutne, ale Hermiona sa len usmiala s zdvihla prútik.

„Boli vytvorené mágiou a mágia ich môže zase uvoľniť,“ poznamenala pokojne a pristúpila ku kamennej stene . Poklopala po nej trikrát prútikom a druhú ruku položila dlaňou na kameň . „V mene cti , práva a spravodlivosti žiadam o uvoľnenie portrétu bývalého riaditeľa tejto školy, Albusa Dumbledora na dobu siedmych dní,“ vyslovila zreteľne a skôr, než jej slová dozneli, ozval sa jej za chrbtom rachot, ako sa Dumbledorov portrét zrútil zo steny dolu. Spokojne sa zaškľabila, krátkou vlnou prútika ho zmenšila a nedbajúc na výkriky Dumbledora, strčila ho do tašky. Riaditeľka hľadela na svetlý obdĺžnik  na stene, kde pred chvíľkou visel ten obraz s otvorenými ústami a neverila vlastným očiam.

„Nevedela som, že je to možné,“ zašepkala po niekoľkých sekundách a s oveľa väčšou úctou než pred chvíľkou, pozerala na dievča, ktoré sa na ňu spokojne usmievalo. „Bola by som sa ho zbavila už dávno,“ zašomrala si popod nos, ale Hermiona ju počula a zvonivo sa rozosmiala.

„Vrátim vám ho o sedem dní a môžem sa vám zaručiť, že bude veľmi tichý. Predpokladám, že je dosť otravný a po liečbe, ktorú od nás dostane, to už nebude problém,“ doložila neprestávajúc sa chichotať. Jej smiech vyvolal aj na perách profesorky McGonagallovej mal úsmev, ale potom sa dievča otočilo k dverám, krátko sa rozlúčilo a ticho ich za sebou privrelo. Riaditeľka ešte niekoľko sekúnd na ne pozerala  a potom sa s povzdychom, ale malým úsmevom na tvári vrátila k svojim pergamenom.

  Hermiona zbehla tých niekoľko schodov dolu do chodby a keď sa chrlič odsunul, prekĺzla okolo neho a ponáhľala sa chodbou k prázdnemu obrazu v bočnej chodbe vedľa Veľkej siene. Ale  teraz už obraz nebol prázdny. Niekoľko namaľovaných postáv sústredene prehľadávalo každý milimeter plátna a rámu. Trochu zadýchaná Hermiona zastala pred obrazom a so záujmom si prezerala celú chodbu. Bola to krátka bočná chodba zakončená vysokými drevenými dverami s hrdzavou zámkou. Nikdy nevidela, žeby ich niekto  niekedy použil a závora, ktorá ich križovala ponúknutú domnienku ešte utvrdzovala.  Na stenách viselo niekoľko bezvýznamných krajiniek a zátiší, nič, čo by eventuálne mohlo vzbudiť niečiu pozornosť. A prázdny rám? Takých viselo na stenách Rokfortu nerátane. Jeden viac či menej ... . Jeho umiestnenie však bolo až veľmi zaujímavé. Ak sa človek postavil chrbtom k obrazu, videl každého, kto vkročil do Veľkej siene a nikto si to nevšimol. Obraz visel práve na hrane viditeľnosti za náprotivný roh, kde sa stena otáčala.  „Neviditeľný a sám vidí všetko...,“ povedala premeriavajúc vzdialenosti a rozsah rozhľadu pomaly a otočila sa k nemu čelom. „Je to on?“ spýtala sa ticho a jedna z postáv na obraze, ktorá práve pozorne prútikom skúmala ľavú stranu rámu rázne prikývla.

„Celkom určite!“ šplechol muž zhnusene a zamračil sa. „Čierna mágia z neho až srší, udivuje ma, že si to nikto nevšimol.“

„Ach, ako by mohol, ak je to dielo nášho veľkého vodcu svetla,“ rozhodila rukami a potom ich zovrela do päste. „Je tam ešte?“

„Samozrejme, inak by sme našli len magický zvyšok, ale určite tu je. Zvonku je možno menej badateľný než znútra, ale myslím, nikdy nepredpokladal, žeby portréty niekedy mohli používať prútiky a mágiu vôbec. Je tu, tesne pod rámom. Súčasne je to jeho druhý obraz, tak by nemusel sedieť na zadku v tom  svojom honosnom a nepohodlnom zlatom tróne a občas by si mohol pekne pretiahnuť nohy,“ uškrnul sa a mávol rukou k zvyšku svojho tímu. „Končíme! Našli sme cieľ, odchádzame,“ oznámil im a mával ich k otvorenému portálu. „Bol to dobrý ťah, zablokovať ho v tom portréte, inak by sme mali čo robiť, chytiť ho tu. Na tých stenách je tých obrazov snáď tisíc a možno a j viac. Mali sme šťastie, že sa umiestnil tak poruke, inak by sme ho hľadali ešte v budúcom storočí.“

„Nemaj obavu, nie ste jediný tím, ktorý ho hľadá. Vidíš,“ plesla sa po čele, „musíš poslať ,Patrónus´ , že sa môžu vrátiť. Je zbytočné  aby sa tu zdržiavali, keď je práca hotová.“   Počkala, kým muž švihnutím prútika nevyčaril strieborného rysa a keď za ním zaklapol zámok vypnutého portálu, zvesila opatrne obraz, zmenšila ho a napchala do tašky. Potom po nej spokojne poklopkala a s úsmevom na perách vykročila k východu.

  Zhromaždenie všetkých poškodených sa konalo v Koloseu. Samozrejme, že nebolo zrúcané, ale skvelo sa v plnej  a celistvej kráse uprostred veľkomesta. Veľká , priestranná kruhová stavba vyhovovala požiadavkám súdu z vizuálnych aj auditívnych stránok. Jedným slovom, každý zúčastnený videl aj počul. Nie žeby sa očakávalo nejaké siahodlhé dokazovanie viny obvineného. Každý člen poroty bol aj poškodený a súčasne zastupoval jedného z preživších a prenášal do auditória jeho názor na rozsudok. V skutočnosti tu išlo len o vynesenie rozsudku a pretože sa jednalo o mimoriadne tvrdý trest, musel byť schválený jednomyseľne.  Uprostred kruhovej platformy stál hrubý, drevený kôl , z ktorého viseli ťažké oceľové reťaze ukončené náramkami.

  Začiatok súdu bol vzhľadom k ročnému obdobiu stanovený na sedemnástu hodinu, ale už o pol druhej sa prví ľudia začali trúsiť cez otvorené brány a hľadali svoje miesta. O tretej už portály umiestnené pod úrovňou ulice chrlili davy náhliacich sa čarodejníkov a o štvrtej už boli všetci usadení , ticho medzi sebou diskutovali a občas strelili pohľadom na kôl pripravený pred obvineného. Medzi vážne sa tváriacimi čarodejníkmi a čarodejnicami sa tmolili pouliční predavači nesúci palety naložené jedlom a pitím, aby skrátili čas, ktorý ich delil od začiatku jednania. V organizačnej lóži sa Maya posadila na zlatý stolec a rýchle listovala v hromade pergamenov zviazaných do hrubého bloku. Keď preletela pohľadom aj posledný, zdvihla oči k Lily a pokrčila plecami.

„Sú takí nažhavení povedať mu, čo si o ňom myslia, že prišli o niekoľko hodín skôr. Sú tu všetci!“ plesla blokom o koleno a mykla bradou k narvanému hľadisku. 

„Potom je zbytočné to odkladať,“ Lily zvraštila obočie a tieniac si oči rukou, poobzerala sa dookola.

„Súhlasím,“ prikývla Maya a stlačila spodnú časť pravej opierky kresla. Dolu v kazematách  sa rozozvučal gong . Sírius s Remusom oblečený do tmavo červených uniforiem stisli silnejšie prútiku v dlaniach a usmiali sa na seba.

„Konečne,“ zavrčal Sírius a oči mu nebezpečne svietili ako dravej šelme, keď otváral ťažké železné dvere. V tme, na úzkej drevenej lavici sedel Albus Dumbledore a žmurkal pred svetlom prichádzajúcim z prútikov oboch jeho strážcov. Keď sa mu pred očami prestali mihať hviezdičky vzhliadol a na tvári sa mu usadil jeho obvyklý starootcovský výraz.

„Remus, Sírius, chlapci moji, čo sa to tu deje? Prečo ma zavreli do tejto diery?“ pozrel im do tváre a okamžite naštartoval šialené mihotanie v očiach, ktorým kryl svoje pokusy o ,Legilimens´. Žiaľ, odpoveďou mu boli tvrdé tváre a zúrivé pohľady oboch mužov.

„Poďte s nami, všetko sa dozviete,“  vyzval ho Sírius, uškrnul sa a zlovestne zavrčal ohŕňajúc trochu hornú peru. Remus len ukázal rukou k osvetlenému obdĺžniku dverí a mykol hlavou. Albus okamžite pochopil, že vzpierať sa dvom prútikom nemá význam a tak sa pomaly vztýčil v plnej výške a čo najdôstojnejšie vyplával z cely. Ich cesta nebola dlhá. Cela, v ktorej držali Dumbledora sa nachádzala hneď vedľa vchodu do arény. Ostré slnečné svetlo a piesok pod nohami Albusa prekvapili. Zmraštil huňaté biele obočie a keď začul hučanie davu prudko sa zastavil. Vzápätí sa mu dva ostré konce prútika zaryli do chrbta.

„Pokračujte!“ štekol Remus tlačiac mu prútik do obličky . Albus preletel skúmavým pohľadom hľadisko a s nádejou sa zahľadel k oblohe. Tlak prútikov na jeho chrbát ho nútil  kráčať vpred a až po  niekoľkých krokoch si uvedomil, že záchrana vo forme verného Félixa nepríde. Nebol živý, bol len obraz a hoci sa cítil celkom telesný odrazu si  uvedomil , že ako postave z obrazu sa mu nemôže nič stať. Okamžite sa znovu pyšne vystrel a s novo nadobudnutou sebadôverou  pevne kráčal do stredu arény. Diváci sediaci v lóžach sa napodiv správali veľmi kultúrne. Zaskočilo ho to, lebo nič také nečakal. Pri pohľade na piesok arény očakával nepríčetný rev a nenávistné výkriky, ale nie tlmený šum rozhovorov a uprené pohľady, ktoré sa mu zavŕtavali priamo pod  kožu. Vzduch nad arénou sa chvel mágiou. Jej pôsobením mal každý prísediaci pocit, že má Dumbledora  takmer na dosah ruky. Kôl s putami uprostred arény bol pre neho ďalším nepríjemným prekvapením. Keď mu náramky zovreli zápästia  , znechutene si odkašľal a pokrútil hlavou.

„Som tak sklamaný,“ vyhlásil  a vyčítavo sa pozeral Remusovi do tváre, „vkladal som do vás oboch toľko nádeje a vy ma ako prejav svojej vďaky teraz pripútavate ku kolu, akoby som bol dobytok, “ vystrel ruky štrkotajúc reťazami, ale dva identické škodoradostné úškrny ho zarazili. Títo dvaja muži patrili kedysi medzi jeho opory v boji proti Temnému pánovi a teraz, teraz sa mu mstia? ,Za čo vlastne? Veď on len robil, čo pokladal za najlepšie pre všetkých!´ Nechápavo pokrútil hlavou a už otváral ústa, aby sa spýtal, keď sa oproti nemu v zlatej lóži zdvihla zo širokého kresla štíhla dievčenská postava a mávla prútikom.

„Sonorus,“ vyslovila jasným pokojným hlasom a potom na neho uprela veľké, hnedé oči. Spoznal ju okamžite a oči mu takmer vypadli z jamiek.

,Ako je to možné? Veď sa s ňou rozprával tesne pred tým, ako ho zhodila zo steny jeho riaditeľne a uniesla z jeho milovaného Rokfortu!´

„Hmm!“ odkašlala si a nespokojne mykla plecom. Napriek netypickému začiatku sa na ňu upreli všetky oči a hľadisko stíchlo. „Vážené dámy a páni, aj keď ešte nie je sedemnásť hodín, myslím, žeby sme mohli začať,“ navrhla a obzerala sa okolo inkasujúc súhlasné mručanie zo všetkých strán. Sírius a Remus sa pripojili k nej v lóži a postavili sa jej k bokom. „Podľa prezenčnej listiny sú tu  všetci , ktorí sú oprávnení hlasovať. No a samozrejme je tu aj hlavná postava dnešného zasadnutia Veľkej rady – Albus Wulfrick Percival Brian Dumbledore,“  mávla k stĺpu . Medzi prísediacimi to jemne zahučalo , ale rýchle znovu stíchli a upreli pohľad do stredu arény. Dumbledore, ktorý si pozorne prezeral lóže sa k nej otočil a sklamane pokrútil hlavou.

„Slečna Hermiona Grangerová,“ začal vyčítavým tónom, ale Maya ho nenechala dohovoriť.

„Nie, ja nie som Hermiona, som Maya a som pre dnešok hovorca Veľkej rady, pretože ja na rozdiel od ostatných nie som mŕtva  vašou vinou. Všetci tí, ktorí sedia v hľadisku zomreli kvôli vám. Oni a množstvo iných, ktorí tu ešte nemôžu byť. No a deti, pretože tie nemajú hlasovacie právo,“ pripomenula neodtŕhajúc oči od vystretej postavy starého čarodejníka.

„Nikto z nich nezomrel mojou rukou!“ zahrmel, len čo dopovedala posledné slovo. „Moje ruky sú čisté, nie sú pošpinené  krvou nevinných!“

„A je taká čistá aj vaša duša?“ zasmiala sa sarkasticky ohŕňajúc peru. „Alebo by som mala spresniť, zvyšok vašej duše?“ Dumbledore sa pri tých slovách zapotácal. ,Nemohli ho nájsť! Jednoducho háda. Nie je možné, aby našli môj...,´ jeho telo stuhlo napätím, ako sa snažil skryť prekvapenie.

„Ach, áno...váš horkrux,“ prehodila zľahka. „Ten sme samozrejme našli. Hermiona ho veľmi starostlivo skopírovala a pridala k vášmu obrazu aj s potrebnými kúzlami, ktoré vám presne tak ako nám všetkým vdýchnu nový život. Tu,“  rozhodila  rukami, „spolu s nami v krajine obrazov. Ale najskôr musíte oľutovať svoje chyby,“ oznámila mu milo, ale jej oči boli studené, ako dva vyleštené drahokamy.

„Čo sa stalo s...,“ vydýchol priškrtene Albus.

„So zvyškom vašej duše?“ pobavene sa uchechtla a pokrčila plecami. „Poslali ju ďalej, tam kam patrí . Predpokladám, že sa pripojila k tomu kúsku, ktorý na ňu čakal v záhrobí.“

„Ale, to je predsa nezmysel!“ Albus sa na dievča škaredo zamračil a odmietavo zamával obidvomi rukami. Reťaze vedúce od jeho zápästí hrozivo zaštrkotali. „Moja duša neprešla bránu, nemohla!“

„Dôvod  prečo si to myslíte?“ spýtala sa ho lakonicky a už sa nesmiala.

„Tom sa štrnásť rokov túlal po krajine ako čiastočný duch. Nemohol zomrieť, nemohol prejsť na druhú stranu!“ 

„Jeho duša bola vytrhnutá z jeho tela, ktoré bolo súčasne s tým zničené ochranným kúzlom, ktoré okolo Harryho postavila jeho matka. Okolo vás žiadne také pole nebolo a vaše telo zostalo zachované. Podmienky sa nezhodovali a preto aj výsledok bol odlišný. Mali by ste sa zmieriť s tým, že ste definitívne mŕtvi. Teda až na život tu, v obraze.“

„Ale...,“ začal znovu, no prudké mávnutie jej ruky ho umlčalo.

„Stačí! Nezišli sme sa preto, aby sme tu diskutovali o podmienkach vášho prechodu. Veľká rada sa dnes zišla, aby hlasovala o vašom treste za zločiny, ktoré ste vedome spáchali počas vášho života. Nebudeme dokonca ani donekonečna omieľať, čo všetko ste urobil. Všetci veľmi dobre vieme čo ste urobil. Vy to viete, my to vieme tiež a preto dnes budeme jednať už len o vašom treste.“

„Na to nemáte právo!“ zajačal Dumbledore a vrhol sa vpred. Reťaze upäté k jeho zápästiam ho surovo strhli späť.

„A kto má? Kto má na to väčšie právo, než obete vašich činov?“ zvolala zamračene a v hľadisku to temne zahučalo. Albus sa vydesene obzrel.

„Nie ste Bohovia, nemáte právo trestať!“

„Nie! Ani vy ste nebol Boh, ale osoboval ste si právo manipulovať s ľudskými životmi, akoby to boli vaše hračky!  Bohovia rozhodnú o treste pre vašu dušu v ríši Smrti. My...my teraz rozhodneme o treste pre vás v jedinom mieste, kde ešte existujete, tu v našom namaľovanom svete. A nemýľte sa, navrhované tresty boli veľmi kreatívne,“ zaškľabila sa a kalkulačne si ho premerala. „Dokonca padol aj návrh, aby sme z vás po kúskoch stiahli kožu a nakrájali vás do nápojových prísad. Ale zdravý rozum a starostlivosť o naše vlastné zdravie nás viedli iným smerom.“ Dumbledore si potajomky vydýchol a neustále si opakoval, že je len obraz a toto všetko neužitočná fraška, ktorú proste musí pretrpieť. Potom bude zase dobre.

„Nakoniec zvíťazila kliatba, ktorú navrhlo naše vedecké duo,“ ujal sa slova Remus . „Pripravujú ho ako náhradu Azkabanu, aby zachránili čo najviac čarodejníkov. Iste vás poteší, že vaše činy sa už naveky budú spájať s počiatkom vyhynutia čarodejníkov v Anglicku. Ak súčasná vláda čoskoro nezasiahne, v priebehu niekoľkých generácií sa čarodejníci v Anglicku stanú ohrozeným druhom a začnú vymierať. Preto sme potrebovali niečo, čo ušetrí každý život spojený s mágiou. Kliatbu, ktorá vráti previnilcov späť do spoločnosti, ale už nie ako hrozbu, ale ako prírastok.  Je to ich vlastný dizajn , je mimoriadne úsporná a na prvý pohľad veľmi humánna. Jej podstatou je , Somnnium timidus´, ktorý spôsobuje u postihnutého nočné mory. Druhým koreňom je ,Peanited´ . Spojením oboch vznikla nová kliatby , ktorá  obeť uspí a počas sna ju prinúti úprimne oľutovať všetko zlé, čo kedy vo svojom živote urobila. Veľmi živo precíti každú bolesť, či telesnú alebo duševnú  svojich obetí. Až keď úprimne precíti a oľutuje všetky svoje zlé skutky, prebudí sa ako nový človek Jeho telo v tom čase bude pod čiastočným ,Tesauriom´, takže mu nevzniknú preležaniny, nemusí jesť, piť a ani vylučovať. Dokonca sa mu počas trestu zastavia aj ostatné bunečné pochody, takže nebude ani starnúť.  Keď sa zobudí, stane sa z neho znovu plnoprávny člen spoločnosti.“

„Toto kúzlo navrhujeme  použiť aj vo vašom prípade. Pretože po ukončení trestu budete mať právo zaradiť sa do našej spoločnosti ako plnoprávny občan, musia  obete vašich zločinov jednohlasne súhlasiť s návrhom. Ak niekto bude proti, budeme navrhovať iný trest, aj keď si neviem predstaviť nič ničivejšie a účinnejšie než táto kliatba. Obzrite sa okolo seba, Albus Dumbledore a spočítajte svoje obete,“  jej tvrdý pohľad ho prebodával ako damascénsky meč. „Budete cítiť bolesť každého z nich, ich žien a detí. Za každý jeden zničený život tých, ktorý to len náhodou prežili  a pre ktorých je každodenný život peklom na Zemi. Nedokázali sme ešte nájsť a zrátať všetky vaše obete, ale buďte si istý, že vy ich pocítite všetky. Bez ohľadu na to, či to boli čarodejníci alebo muklovia. Predpokladám, že budete spať dlho, veľmi dlho, možno niekoľko storočí a každý okamžik , každú sekundu z toho budete cítiť bolesť a ľútosť. Ale tam je nádej, nádej, že to jedného dňa skončí a vy sa prebudíte. My nezabudneme!“

  Albus Dumbledore prechádzal pohľadom po radoch obsadených mužmi a ženami hľadiacimi na neho s pálčivou nenávisťou a vedel, že hrôzy, ktoré tu odzneli ho neminú.

, Žiadna milosrdná, rýchla smrť! Nie, nie, pre neho je prichystané nepredstaviteľné utrpenie. Ale prečo? Veď on robil všetko, pre , Väčšie dobre´. Vari to nechápu?´ 

  Sírius, ktorý videl, ako sa Maya stojaca po jeho boku začína chvieť, pokročil vpred a prevzal jednanie. Najskôr prebodol Dumbledora nenávistným pohľadom a potom sa obrátil k prísediacim.

„Je čas na hlasovanie. Všetci , ktorí súhlasia s navrhovaným trestom zasunú koniec svojho prútika do zeleného otvoru na opierke vášho kresla. Kto je proti, zasunie prútik do červeného otvoru. Farboslepí sa poradia so susedmi, aby sme tu nemali zmätok,“ doložil a zdvihol prútik.  .  Nad kolom uprostred arény sa objavili dve  veľké nuly. Jedna zelená a vedľa nej jasno červená.  V tom okamžiku všetci členovia Veľkej rady stíchli a vyťahovali prútiky. Hlasovanie začalo. Zakaždým, keď sa koniec prútika dotkol dna niektorého otvoru , číslo nad kolom sa zmenilo. Vždy o toľko, koľko hlasov jednotliví prísediaci zastupovali. Dumbledore sa otočil a široko roztvorenými očami hľadel na veľkú červenú nulu, ktorá sa jemne chvela v horúcom vzduchu. Zelené číslice naproti tomu blikali tak rýchle, že boli takmer nečitateľné. A už po niekoľkých  sekundách tam boli vedľa seba tri, potom štyri a nakoniec päť.

„Nie! V žiadnom prípade tu nemôže sedieť 24 728 ľudí!“  vykríkol, keď sa blikot zelených čísiel zastavil a červená nula mu posmešne svietila do očí.

„To sú obete, ktoré sme dokázali nájsť,“ odpovedal tvrdo Sírius. „Členovia Veľkej rady zastupujú tých, ktorí tu byť nemôžu... maloletých a preživších. Ale aj za neznáme obete teraz vyhlasujem výsledok hlasovania Veľkej rady! Za navrhovaný trest je 24 728 hlasov. Nikto nehlasoval proti a ak sa niekto zdržal hlasovanie zdvihnite prútik a vystreľte červené iskry!“ Amfiteáter na okamžik zahučal, ľudia sa zvedavo obzerali čakajúc, či sa odniekiaľ objaví spŕška iskier, ale všade bol pokoj. Sírius spokojne prikývol, Maya pevne zovrela prútik v ruke a vyšla z lóže. Remus pozrel na Síriusa, ktorý ustúpil do úzadia  a prikývol.

„Albus  Wulfrick Percival Brian Dumbledore, v mene všetkých vašich obetí zastupovaných touto Veľkou radou vás odsudzujeme na ,Spánok ľútosti´. Trest bude vykonaný okamžite a váš obraz bude visieť v riaditeľni Rokfortu až do dňa, keď sa prebudíte. Od toho dňa sa stanete plnoprávnym občanom a budete mať možnosť pohybovať sa v celom rozsahu našej krajiny, žiť v pokoji a v mieri.“ Kým hovoril, Maya prešla spleťou chodieb a vstúpila do arény. Nedbajúc na pohľady, ktoré sa na ňu upierali kráčala pevným krokom ku kolu pevne stískajúc prútik v ruke. V okamžiku , keď dozneli posledné slová zastala priamo oproti starému čarodejníkovi a zdvihla ruku. Sírius pokročil vpred, postavil sa Remusovi po boku a spolu zvolali.

„Nech sa stane!“ Maya švihla prútikom v niekoľkých zložitých obrazcoch a jasným, pevným hlasom vyslovila inkantáciu kliatby.

„Soporo tesarium vestra acta paenitet!“ sýty oranžový blesk udrel Dumbledora priamo doprostred čela. Jeho oči vypúlené hrôzou sa prevrátili a vzápätí sa zvalil do piesku. „Konečne,“  zavrčala Maya,  symbolicky fúkla na koniec prútika, zavrtela ho v prstoch a zastrčila do puzdra.