Priestorom a časom

26.   Otrasy

 Tretí obraz bol najmenej kontroverzný  zo všetkých a jeho uvedenie sa nestretlo so žiadnym odporom. Riaditeľ nemocnice Sv. Munga bol poctený darom, ktorý plne zodpovedal funkcii inštancie, ktorú viedol. Samozrejme, že svoje urobil aj značný finančný dar, ktorý Hermiona poslala súčasne s ním. Ochotne, napriek veľmi neskorej, alebo lepšie veľmi skorej hodine asistoval jeho inštalácii a ráno, keď sa spustila sekvencia  stál pred recepciou a s prižmúrenými očami sledoval , ako do vstupnej haly prúdia zranení spolu s liečiteľmi a ich presnú a rýchlu prácu pri záchrane životov . Čo ho ale najviac potešilo bol fakt, že ani raz nikto z jeho personálu nedal najavo nejaké rozlišovanie. Ošetrovali všetkých pacientov rovnako starostlivo bez ohľadu na to, či bojovali za svetlo a či boli oblečený v čiernych plášťoch s hadími maskami. Eskulapova prísaha nerozlišuje ľudí podľa ich politického presvedčenia, alebo strán, ktoré zaujali v konflikte, ale  podľa závažnosti ich zranenia a ohrozenia ich života.

  Tak, ako aj ostatné obrazy, prehrávanie deja sa odohrávalo len raz za mesiac v náhodne vybranom dni. Vo zvyšných dňoch tam bolo akoby pokračovanie vstupnej haly s kozubmi, výťahmi a chodbami vedúcimi do vnútorných častí budovy. Tento obraz bol najhrubší zo všetkých, pretože prakticky obsahoval všetky oddelenia nemocnice s kompletným zariadením . No a čoskoro sa v ňom začali objavovať liečitelia všetkých stupňov, ktorí v minulých vojnách zahynuli zachraňujúc ľudské životy. Teraz prichádzali do tejto nemocnice a boli pripravení pokračovať vo svojom poslaní.

  S myšlienkou na rozšírenie funkcie obrazu prišla Lily a Hermiona s ňou bez zaváhania súhlasila, že nikto z nich nevie, ako sa vyvinie život oduševnených postáv a čo všetko k nemu budú potrebovať. Je lepšie byť pripravený.

  Ostatné Hermionine dary však vyvolali búrlivú odozvu verejnosti. Redaktori Denného Proroka, ktorí boli prítomní v Átriu počas úvodnej prehrávky sa predbiehali v podrobnom popisovaní každej sekvencie a niekoľko pohyblivých obrázkov, ktoré urobili duchaprítomní návštevníci tomu dalo korunu. Zvláštne číslo venované týmto trom obrazom sa vypredalo takmer v okamihu a redakcia nestačila chrliť ďalšie a ďalšie dotlače. Samozrejme, že listy študentov s emocionálnymi popismi ich obrazu zdvihli obrovskú vlnu nevôle. Našťastie nebola zameraná proti obrazom, ale  verejnosť zaútočila na ministerstvo a Wizengamot. Ich prvou reakciou bolo odstrániť kontroverzné obrazy z očí , ale všetky pokusy márne zlyhali. Denný Prorok sa doslova vyžíval v sledovaní tímov najlepších kliatbodrvičov a podrobne popisoval každý jeden pokus. Nakoniec sa ministerstvo vzdalo a magická spoločnosť sa rozdelila na dva tábory. Tí, ktorí boli nejako zapojení s Voldemorttom, zdieľali jeho názory a úmyselne konzervovali spoločnosť v stredoveku,  stáli teraz proti všetkým, ktorí túžili po zmene a rovnoprávnosti všetkých magických bytostí.

   V prvom tábore bola hŕstka čistokrvných rodín, ktoré sa nechceli vzdať výhod svojho postavenia v spoločnosti a na ostatných hľadeli z výšky, ako na niečo podradné. Žiaľ, táto skupinka držala v rukách najväčší kus reálnej moci, pretože boli veľmi bohatí , alebo boli usadení v kreslách Wizengaotu a blokovali každý pokus o zmenu a vyrovnanie v spoločnosti. Táto skupina bola pevne zomknutá okolo starodávnych tradícií vštepovaných ich členom od kolísky a držala opraty pevne v hrsti.  

   Druhú skupinu tvoril zvyšok spoločnosti. Tí sa však ešte delili na aktivistov búriacich sa udidlám, ktoré na spoločenský pokrok nasadili čistokrvné rodiny cez zákony prijímané Wizengamotom, ich sympatizantom ochotných pomôcť v rámci príčiny a zvyšok bola ustrašená mlčiaca väčšina. Boli to čarodejníci, ktorí síce v úzkom kruhu známych potichu šomrali a rozčuľovali sa nad dianím v spoločnosti, ale vždy znovu a znovu sklonili hlavy v snahe vyhnúť sa pozornosti mocných. Spoločnosť nutne potrebovala  zmenu. Inak sa o pár rokov mohol vynoriť ďalší mocibažný čarodejník a rozpútať ďalšiu občiansku vojnu.

  Ale niekde sa muselo začať a rozbuškou boli práve Hermionine obrazy, ktoré nikomu nedovolili zabudnúť čo taká vojna prináša.  Prvým krokom bola očista vládnych orgánov  od zločincov, ktorí unikli spravodlivosti. Mnohí považovali za celkom dobrý štart proces s bývalou námestníčkou ministra, Dolores Umbridgeovou. Obraz v Átriu ministerstva neustále pripomínal jej podiel na vraždách obrovského počtu čarodejníkov a nedovolil na to nikomu zabudnúť. Dolores sa samozrejme bránila zubami nechtami , ale tlak verejnosti bol obrovský.

„To si urobila schválne,“ paprčil sa Kingsley a pozrel na dievča sediace v tráve. Ohrýzala biely koniec trávnatej byle a spokojne sa na neho uškŕňala.

„Samozrejme,“ prikývla vypľúvajúc kúsok trávy, „vôbec o tom nepochybuj. Plánovala som to od chvíle, keď som prišla na spôsob, ako zaznamenať spomienky a vložiť ich do obrazu.“

„Vidím, že rada rozdávaš ,Danajské dary´,“ zavrčal mračiac sa na veľký obraz visiaci na stene vpravo od jeho pracovného stola.

„Ach, Kingsley!  Som zranená!“ zvolala chytajúc sa za srdce. „Tebe sa moje darčeky nepáčia?“

„Vieš,“ otočil sa k obrazu a povzdychol si, „ zmenili  moju doteraz celkom znesiteľnú prácu na takmer neznesiteľnú. Od skorého rána do neskorej noci musím reagovať na sťažnosti verejnosti, čistokrvných rodín a pri tom mi za ušami neustále bzučia tí starí dedovia z Wizengamotu pokúšajúci sa nájsť si cestičku, ako tie tvoje obrazy zakázať.“

„Och!“ Maya vybrala spomedzi dlhých stebiel trávy to najzelenšie, odtrhla ho a s chuťou sa doň zahryzla žmurknúc k belasej oblohe, na ktorej žiarilo rozpálené slnko. „Môžu to skúsiť, ale ver mi, že som sa poistila. Nenájdu ani škáročku, kam by mohli strčiť tie svoje zoschnuté prstíky a rozpárať plán, ktorý som vylepšovala celé štyri roky. Je pravda, že som medzi tým mala aj iné starosti, ale stále som skúmala každý zákon, vyhlášku alebo nariadenie , na ktoré som narazila. A môžeš mi veriť, že som ich prečesala veľmi hustým hrebeňom,“ šelmovsky na neho žmurkla a slastne sa pretiahla vystavujúc tak na obdiv pevné prsia v tenkej belasej blúzke. Kingsleyho oči sa nechtiac na nich zastavili a na tvári sa mu na okamžik  objavil zasnený úsmev.

„Jej tvár je o kus vyššie , King,“ zaznel namrzený mužský hlas a vrátil snívajúceho ministra znovu do reality. Spoza rozložitej borovice vyšiel mladý, veľmi pekný muž a kráčal naprieč trávnatou čistinou. Stádo sŕn pasúce sa na okraji čistiny zdvihlo ostražito hlavy a pozorne sledovalo každý jeho krok.

„Och, Sírius,“ zavrčal minister a potrel si holú lebku dlaňou. „Odkedy si ženatý, nie je s tebou žiadna zábava,“ posťažoval sa usmievajúc žiarivo sa na Mayu, ktorá na neho robila smiešne grimasy poza manželov chrbát.

 „Je čas, aby si našla nejaký tieň,“  Sírius pozrel na manželku a prešiel jej rukou po vrchu hlavy. „Viem síce, že používaš tú svoju hrivu ako ochranu pred všetkými nepriazňami počasia, ale teraz si už bola veľmi dlho na priamom slnku. Mohla by si dostať úpal.“

„Môže postava na obraze dostať úpal?“ mračila sa Maya , ale poslušne sa presťahovala z priameho slnka o kúsok ďalej, kam siahal tieň jedného zo smrekov. Zmietla si zo sukne mravca potulujúceho sa po nej a hravo sa zavesila na Síriusovu ruku.

„Nevieme a teraz to ani nebudeme skúšať,“  potriasol hlavou a otočil sa k ministrovi. „Amelia práve preháňa tvojich aurorov ako zduté kozy,“ oznámil lakonicky. „Zdá sa, že od jej smrti je v oddelení obrovský neporiadok, tak sa zaviazala, že to vytriedi.“

„Oni ju naozaj poslúchajú?“  čudoval sa Kingsley .

„Ha! Spencer sedí za stolom, nohy vyložené , ukazuje prútikom ako Amelia velí  a kráľovsky sa baví. Chlapci sa pohybuj tak rýchle, že do večera budú mať nohy zapletené do vrkoča,“ zachechtal sa a našpúliac pery zvedavo si Kingsleyho premeral. „Neskôr má namierené sem, tak by si sa mal pripraviť. Počul som, že už navštívila niekoľko členov Wizengamotu a vraj boli menej než nadšení,“ doložil premýšľavo. „To vieš, za tie roky ako vedúca DMLE   zozbierala peknú kôpku špiny na každého z nich a nezabudla im to pripomenúť. Aké šťastie, že moja nádherná a sladká manželka vymyslela maľovanie portrétov pomocou spomienok. Teraz aspoň vieš, prečo sme od teba vtedy pýtali kompletný súbor tvojich spomienok. Je to uložené bezpečne v špeciálnej klenbe banky.“

„Takže, keby sa mi počas vojny bolo niečo prihodilo...,“ zamrmlal Kingsley zdvíhajúc spýtavo obočie.

„Bol by si tu s nami,“ doplnil Sírius, vytiahol z vrecka kus papiera a podržal ho otvorený oproti nemu. „Opíš si mená členov Wizengamotu, ktorí ťa už nebudú obťažovať. O tých ostatných sa časom postaráme. Každý z nich má svoje maslo pod klobúkom a my máme sieť, pred ktorou sa nič nedá utajiť. Postupne ich všetkých spacifikujeme, len to môže pár dní trvať,“ mávol rukou a trpezlivo čakal, kým si minister neodpísal  všetky mená. Pergamen potom bezpečne uložil a zásuvku zaistil zvláštnou kliatbou proti krádeži.

„Dobre,“ Maya hodila pohľad na hrubý fascikel ležiaci na stole, „tak, ako sa má naša drahá Dolores?“

  O dva týždne bola Dolores Umbridgová odsúdená Wizengamotom na smrť prechodom cez Závoj smrti. Jej sudcovia stáli v plnom počte na vyvýšených polkruhových  kamenných  schodoch vedúcich k oblúku , ktorý stál v strede  plošiny. V rukách sudcov boli tasené prútiky, ktoré odsúdenú posúvali stáli bližšie k oblúku. Otrhaný tmavý závoj sa nedočkavo trepotal, akoby tušil, že čoskoro prijme nového obyvateľa. Dolores pri pohľade naň zavyla  hrôzou, otočila sa na opätku a snažila sa ujsť. Ale aurori kráčajúci za ňou ju hrubo chytili a postrkujúc ju pred sebou, tlačili ju na okraj krátkej cesty k Závoju. Posledný postrk a nedobrovoľný prvý krok k smrti spôsobil, že jej spiatočná cesta bola odrezaná stenou z magickej energie, ktorú vytvorilo päťdesiat  prútikov namierených k stredu polkruhovej plošiny. Dolores znovu otvorila ústa, aby zakričala, ale blesk ,Silencia´, ktorý je udrel od chrbta jej odtrhol  zvuk od široko otvorených úst. Magický štít posúvaný stále bližšie k oblúku ju neustále postrkoval vpred a napriek tomu, že sa zo všetkých síl snažila uniknúť, tlačil ju nekompromisne k závoju. Až keď sa magické steny okolo nej uzavreli z troch strán a pred jej nosom sa vlnil potrhaný hus závoja, pochopila, že to je naozaj koniec a tackavo prešla cez oblúk.  Potrhaný čierny závoj sa naposledy zatrepotal a potom  zostal nehybne visieť. Sudcovia sklonili prútiky, zrušili kúzlo, ale v tvárach mali vpísaný výraz hrôzy, akoby práve oni sami prešli cez Bránu smrti. Nuž v určitom zmysle to tak aj bolo. Dolores bola jednou z nich a viesť niekoho zo svojho stredu  k smrti, bolo pre nich doteraz niečo absolútne nepredstaviteľné. Oni boli nedotknuteľní! Tak ako je možné, že jedna z nich práve zomrela?   Svet čistokrvných rodín sa otriasol v základoch.

  Zvláštne večerné vydanie Denného Proroka prinieslo priamu reportáž popravy, ktorá mala upokojiť verejnú mienku a dať vedúcej špičke spoločnosti čas na upevnenie ich mocenských pozícií. Ale čarodejnícka spoločnosť bola teraz ako rýchlik rútiaci sa plnou rýchlosťou. Ani havarijná brzda by nebola schopná zastaviť ho a ak, brzdná dráha by bola príliš dlhá. A pretože sa  Dolores Umbridgeová pohybovala v politike ako mamut v maličkom obchodíku s porcelánom, narobila si príliš veľa nepriateľov. Možno nie smrteľných, ale napriek tomu bola jej smrť bola skôr vítaná. Priveľa ľudí si pri čítaní o jej skone v duchu povedalo: ,Konečne sme sa  tej ropuchy navždy zbavili!´ 

  Ďalším krokom, ktorý vládnuca vrstva nepredvídala, bola revízia všetkých zákonov, vyhlášok a nariadení, na ktorých sa Dolores podieľala akýmkoľvek spôsobom. A to samozrejme od okamžiku, keď nastúpila na ministerstvo a získala pozíciu, v ktorej mohla nejako prijímané zákony ovplyvňovať. Domovy všetkých členov Wizengamotu sa stali doslova korzom pre postavy na obrazoch, ktoré im neustále pripomínali každučký priestupok voči mravným, alebo spoločenským zákonom, ktorého sa počas ich hodne dlhého života dopustili. Bolo zaujímavé, že nikto z nich v tom strese neprišiel na to, ako sa tam tie postavy vlastne dostali. Prvý prielom prišiel čoskoro. Zákon o klasifikácii čarovných bytostí, ktorý vyšiel z dielne  Dumbledore- Umbridgeová bol kompletne zrušený a všetkým rozumným čarovným tvorom boli vrátené ich základné práva. Svet čistokrvných čarodejníkov sa otriasol po druhý raz  a teraz  sa už otrasy nezastavili. Boli však také malé, že  väčšina z nich spočiatku zostala  nezaznamenaná.

  Deň v ,Galérii spomienok´  začínal obvykle veľmi zavčasu. Väčšina prevádzok mala otvorené aj v noci a ranná zmena práve nastupovala do práce striedajúc nočnú . Harry, ktorý  pred chvíľkou  skončil nočnú službu stál niekoľko metrov pred budovou a pozorne si prezeral každý dom namaľovaný na fasáde. Od otvorenia sa toho naozaj veľa zmenilo. Miesto letničiek viseli pod oknami na poschodí girlandy pestrofarebných chryzantém , vedľa vchodov do obchodov stáli veľké tekvice škľabiace sa zubatými úsmevmi a stredom sa ponad rady stromov, ktoré začali  zhadzovať lístie  vo vetre hojdali  rady farebných lampiónov . V mnohých výkladoch obchodov ešte blikali nočné lampičky, ale v niektorých sa už svietilo a majitelia sa pripravovali na ďalší deň. Portál na  múre vedľa drogérie sa odrazu rozžiaril jasným  modrým svetlom a v nasledujúcom okamžiku sa pred ním zmaterializovali štyri osoby. Jedna z nich žiarila do diaľky trochu krikľavým, jasne ružovým účesom.

„Tonks?“  Harry pristúpil bližšie k obrazu a zvedavo si prezeral prichodiacich. Vedľa  usmievajúcej sa Dory stál ramenatý muž s hrivou čiernych vlasov a drobná žena siahajúca mu len k plecu s krátkymi kučeravými vlasmi, ktorú si vo vetre neustále zastrkovala za uši. Asi dva kroky za nimi sa ťahal tenký výrastok, ktorý sa zvedavo obzeral okolo seba a nedôverčivo pomrkával k Harrymu.

„Wotcher, Harry,“ Dora zdvihla ruku a krátko mu zamávala kráčajúc k nemu bližšie. „Čo tu robíš tak zavčasu?“

„Práve som skončil službu a chcel som si kúpiť nové pero, keď ma zaujali zmeny v obraze. Nemôžem uveriť, že sa to všetko zmenilo,“ ukázal na stromy, kvety s na domoch a tekvice rozosiate malebne pozdĺž ulice. „Je to také realistické, že som si tu takmer rozbil tvár. Keby som nevedel, že toto je len namaľovaná ulica, pokúšal by som sa do nej vstúpiť.“

„Áno, to je nová invencia, ktorú Hermiona pridala nedávno. Všetky obrazy sa menia podľa ročného obdobia. Tvrdila, že to bolo jednoduché, pretože všetky obsahovali potrebnú pamäť, ale ja som sa stratila asi po piatej vete. Áno som sa nepokúšala požiadať Mayu, aby mi to vysvetlila zrozumiteľnejšie,“ pokrčila plecami a potom sa obrátila k trojici, ktorá stála opodiaľ  a trpezlivo na ňu čakala. „Zoznám sa, Steve a Elison Canethoví. Nie sú Angličania, ale sú to náhodné obete Voldemortovho teroru . Všetci traja zahynuli pri nájazde Smrťožrútov na Londýn. Pochádzajú z Dakoty v USA a  ich štrnásťročný syn Braien dokončil štvrtý ročník Merlinovej Akadémie. Elison, Steve, Raien zoznámte sa s najlepším priateľom našej Hermiony, Harry Potterom.“

„Teraz naozaj neviem, či mám povedať , Teší ma´, alebo,  ,Je mi to ľúto´ ,“ zamračil sa Harry  . „V tejto situácii ani jedno z nich neznie správne,“ poškrabal sa na zátylku a rozpačito sa usmial. „Rád vás všetkých poznávam, pani Canethová, pán Caneth , Raien,“ nepatrný úklon hlavy a úprimný úsmev rozžiaril úsmevy na tvárach celej rodiny.

„Ach, netrápte sa , Harry. Môžem vám hovoriť Harry, však?“ Harry s úsmevom prikývol . „My sme práve tak zmetení, ako vy. V jednej chvíli sa na nás rúti betónový pilier a v druhej sa budíme v obraze. Lady Hermiona sa nám snažila všetko vysvetliť, ale to bolo tak veľa informácií naraz, až sa mi takmer zavarili kolieska v hlave. Nikdy som o ničom podobnom,“ mávala rukami okolo seba, „nepočula a hoci som tu, ešte stále tomu neverím. Predstava, že sme všetci zomreli a znovu ožili v obraze na základe spomienok ostatných ľudí na nás a malého fragmentu našej duše  je.....je proste nepredstaviteľná. Nikdy,  ani v najdivokejšom sne by nás nenapadlo, že  dostaneme ďalšiu šancu na život. A aj keď je to život v obraze, cíti sa tak skutočný,“ džavotala Elison s očami ako tanieriky,  rozhodila rukami a Dora sa začala ticho chichotať.

„Skutočne, ale teraz už je čas, aby som vás uviedla do vašej novej kaviarne,“ mávla rukou pozdĺž ulice.

„Aj doma v Štátoch sme mali malú reštauráciu,“ vysvetľoval Steve a oči mu dychtivo svietili,  „a tak, keď nás Lily oboznámila so všetkými možnosťami, ktoré tu máme, vybrali sme si kaviareň na tejto magickej ulici. Dora hovorila, že je už takmer celá osídlená a teraz sa už nemôžeme dočkať, zoznámiť sa so všetkými, ktorí tu už bývajú,“ obzrel sa  ponad plece  hľadiac za synom, ktorý sa pomaly túlal  ulicou a nakúkal do výkladov. Dora zachytila jeho pohľad a krátko prikývla.

„Rada som ťa stretla , Harry, ale my by sme už mali ísť,“ usmiala a zamávala mu.

„Radi sme vás spoznali , Harry, dovidenia,“ Steve kývol hlavou a rezkým krokov doháňal Doru, ktorá už bola v polovičke ulice.

„Je pekné spoznávať nových ľudí,“ Elison so smiechom hľadela za nimi a potom pokrčila plecami. „Pozvala by som vás, do našej novej kaviarne, ale nie ste na obraze. Tak niekedy zase dovidenia,“ zamávala a rozbehla sa za manželom. Harry so záujmom sledoval, ako sa Dora zastavila pred pekným, dvojposchodovým domom a mávla prútikom. Dvere nad tromi vstupnými schodíkmi sa otvorili a rodina  jeden po druhom   vstupovala dnu. Dora počkala, až budú v dome, potom sa otočila a naposledy mu zamávala. Priechodná ulica získala v to ráno ďalších obyvateľov.

  Harry ešte chvíľku stál pred obrazom a pozoroval, ako sa stále viac výkladom rozsvecuje a z dverí vychádzajú majitelia obchodov, upratujú popadané lístie pred nimi a vymieňajú sviečky vo vyrezávaných tekviciach.  Potom zatriasol hlavou a s úsmevom na perách vstúpil do dverí Galérie. Už po niekoľkých krokoch sa prekvapene zastavil a žmurkajúc zízal na kozuby, ktoré každých pár sekúnd vypľúvali hŕstky nakupujúcich. Dokonca aj okolo portálových  dverách stál hlúčik záujemcov o vyskúšanie tohto nového spôsobu prepravy. V reštaurácii sa čašníci ponáhľali obslúžiť zákazníkov a Harry len ťažko našiel voľný stôl. Ale stačil jediný pohľad vrchného a už ho uvádzali k stolíku neďaleko vchodu do kuchyne. Najväčším prekvapením však bolo Menu. Jedálny lístok bol rozdelený na dve časti a v tej druhej boli čisto muklovské jedlá.

„Vybrali ste si?“ čašník oblečený do veľmi pekného tmavo modrého obleku s bielou košeľou a modrým motýlikom pri krku  stál pri stolíku a trpezlivo čakal na objednávku. Harry vzhliadol a ťukol ukazovákom na papier.

„Som prekvapený, že ponúkate takéto typické muklovské výrobky. Objednáva si ich vôbec niekto?“ spýtal sa so záujmom študujúc ponuku.

„Áno , Lord Potter. V skutočnosti si ich objednáva väčšina našich zákazníkov. Lady Hermiona tým bola veľmi potešená,“ dodal potichu a zľahka sa uškrnul. „Najmä wafle sú veľmi obľúbené, hlavne u rodín s deťmi.“ Harry sa pobavene zachechtal.

„To ma teší, tiež ich mám celkom rád,“ prikývol a podal jedálny lístok čašníkovi. „Dám si šálku  silnej kávy a  lievance s jahodovým lekvárom a čokoládovou polevou.“

  Lievance boli vynikajúce a šálka horúcej kávy ho znovu postavila na nohy. S oveľa väčšou energiou na teraz premiestnil  do piateho poschodia podzemia a v tlmenom svetle veľkých kryštálov umiestnených na plafóne, kráčal k obchodu s papierom a pergamenmi. A opäť bol prekvapený množstvom ľudí, ktorí sa pohybovali medzi regálmi. Dve dievčatá v tmavo fialových uniformách vykladali tovar na prázdnu policu a príležitostne usmerňovali zákazníkov k tovaru o ktorý mali záujem. Prešiel okolo políc so zápisníkmi a zastavil sa pri perách. Preletel pohľadom po ponuke a oči mu prechádzali od najjednoduchších plniacich pier k tým najdrahším orlím a pávím brkám. Pri vedľajšej polici stál manželský pár a preberal sa študovali rôzne druhy zápisníkov.

„Tento bude dobrý,“ žena zdvihla hrubý zošit a otvorila tvrdú väzbu ozdobenú pestrým kvetinovým vzorom. „Má to riadky a dostatok listov. Ali chcela šesť?“ spýtala sa manžela a ten zdvihol list pergamenu a chvíľu po ňom prechádzal pohľadom.

„Áno, na väčšinu predmetov v škole. Nemôže si vynachváliť, ako dobre sa jej uchovávajú poznámky, keď ich má všetky pohromade v tom zápisníku.“

„Ako sa volajú tie perá, ktoré jej máme kúpiť?“ Muž sa znovu zahľadel do pergamenu a nehlučne ševelil názov, než ho vyslovil nahlas.

„Keramické a máme jej kúpiť aj desať náplní,“ zamračil sa a otočil pohľad k polici s perami. „Mne sa to nepáči. Mne stačil pergamen a husie brko s fľaškou atramentu. Načo potrebuje tieto muklovské výmysly?“

„Gerry! Mlč! Tvoja dcéra ti veľmi podrobne vysvetlila, ako veľmi jej uľahčia prácu a o koľko viac voľného času na skutočné učenie má. Tak nebrbli a nájdi tie keramnické perá! A nezabudni náplne!“

„Keramické, žena, keramické a ako pre Merlina mám zistiť, ktoré sú to? Pozri na policu! Je ich tam najmenej päťdesiat druhov.“  Žena prevrátila oči, napravila si klobúk a rozhodným krokom zamierila k predavačkách.

„Muži,“ šomrala si zlostne popod nos, „keby nás nemali, netrafia nohami do nohavíc. Tiež by si mohol všimnúť, že to stojí o polovicu menej než veľký zvitok pergamenov a atrament. Prinesie mi domov almužnu a ešte chce odo mňa zázraky na počkanie.“

  Harry vzal z regálu zopár prepisovačiek a cestou k pokladni vybral dva hrubé riadkované zošity. Kráčal cez obchod a usmieval sa pri myšlienke, ako dieťa donútilo rodičov ku kúpe niečoho muklovského. Svet, do ktorého pred takmer deviatimi rokmi vstúpil so široko roztvorenými , užasnutými  očami sa mu pred očami pomaličky začínal meniť.