Priestorom a časom

25. Tábory smrti

  Átrium  Ministerstva Mágie bolo v to skoré ráno temné a tiché. Zlatá socha čarodejníka uprostred fontány unudene hľadela na desiatky temných kozubov povznesená nad tvormi krčiacimi sa pri jej nohách. Už tento pohľad potvrdzoval, že v čarodejníckej spoločnosti sa ani po zničujúcej občianskej vojne  vôbec nič nezmenilo. No áno, niektoré oddelenia mali nových zamestnancov, ktorí nahradili vojnové straty, ale filozofia  zamerania spoločnosti zostala tá istá. Malá skupinka prastarých čistokrvných čarodejníkov sediacich v kreslách Wizengamotu držala spoločnosť pevne v hrsti a po vojne sa zdalo, že opraty voči polokrvníkom a čarodejníkom z mukklovskými rodičmi sa skôr uťahujú, než povoľujú. Nebolo to do oči bijúce, ale ak si niekto dal tú prácu a sledoval činnosť ministerstva dôkladnejšie, mohol jasne vidieť náznaky oveľa temnejšej budúcnosti práve pre tieto skupiny. Bol najvyšší čas pripomenúť všetkým, čím sa končí ľahostajnosť a povyšovanie nezmyselných predsudkov nad zdravý rozum.

  Stena za fontánou bola mimoriadne rozsiahla a z väčšej časti pokrytá veľkými tabuľami s ministerskými vyhláškami. Viseli tam už tak dlho, že ich nikto nikdy nečítal a v podstate k nim zamestnanci nikdy ani nezdvihli zrak. Tak, dnes to bude iné, hlavne preto, že všetky tabule zmizli a namiesto nich  zaberal takmer celú stenu obraz, ktorý bol tenkými zlatými líniami rozdelený na viac častí. Pod obrazom bol niekoľko centimetrový široký strieborný pás, ktorý sa v slabom svetle stlmených  fakieľ mihotal, akoby bol vyrobený z tekutiny.

  Minúty nenápadne tikali do ticha noci a stávali sa hodinami. Chvíľku pred príjazdmi prvých zamestnancov, zlaté fakle vzplanuli bielym svetlom a osvetlili priestor na bežnú dennú normu. Farby na obraze sa rozjasnili a nepatrne zachveli, akoby sa už nemohli dočkať. V kozuboch vzplanuli zelené ohne z ktorých kráčali ešte stále zívajúci muži a ženy oblečení do všedných habitov  tmavých farieb. Nikto z nich sa príliš neobzeral. Šomravo zdravili spolupracovníkov a náhlili sa k svojim stolom. Len sem tam zneli tiché rozhovory a občasný smiech. Ako minúty plynuli, plápolali zelené plamene vo všetkých  krboch  stále častejšie a nakoniec sa zliali do jediného, ktorý vypľúval v rýchlom slede za sebou  jedného človeka po druhom. Átrium sa  rýchle plnilo zamestnancami ponáhľajúcimi rôznymi smermi. A potom začali zo všetkých smerov prichádzať prví návštevníci, radili sa pred pultmi obsadenými členmi bezpečnostnej služby a míňajúc ich,  pátravo sa rozhliadali  okolo seba hľadajúc najschodnejšiu cestu k cieľu svojej návštevy. Nejeden pohľad kĺzal po nehybnom obraze a nejedno obočie vyskočilo v nemej otázke, ale ľahostajnosť okolia  prinútila všetkých, ktorí zaznamenali prítomnosť obrazu, len pokrčiť plecami a kráčať ďalej. Tesne pred deviatou sa z plápolajúceho krbu vynorilo niekoľko čarodejníc, ktoré znechutene mávali okolo seba prútikmi čistiac si odev od zvyškov prachu a popola. Jedna z nich oblečená do staroružového habitu s veľkou ružovou  mašľou na vrchu hlavy sa zatvárila obzvlášť kyslo, keď na rukáve aj po očistnom kúzle objavila zvyšky sadzí . Netrpezlivo triasla rukou a zlostne mávala prútikom.

„Opatrne, Dolores, ak sa budeš prútikom takto rozháňať , vypichneš niekomu oko,“ upozornila ju čarodejnica, ktorá vyskočila z kozuba hneď za ňou.

„Ministerstvo každým dňom viac upadá,“ rozčuľovala sa malá žena prihládzajúc si neexistujúce vrásky na šatách. „Za ministra Fudgeho to bolo niečo úplne iné. On by nedovolil, aby kozuby boli takéto zanedbané a prašné. Ako máme vyzerať dôstojne, ak sme už pri príchode zahalení oblakmi sadzí a popola? My sme výkvet čarodejníckeho sveta a máme právo na čisté a zdravé pracovné prostredie. Ale nový minister sa o takéto dôležité veci vôbec nestará!“  sťažovala sa žlčovite krútiac tvár do ďalšej grimasy.  

„Teraz má aj minister priveľa práce s obnovou spoločnosti,“ odvrkla postaršia čarodejnica, ktorá sa pri nich zastavila čakajúc, než sa priestor okolo nich trochu uvoľní, aby mohla pokračovať ďalej vo svojej ceste k výťahom. „Kozuby sú plne funkčné a trochu popola nikoho nezabije,“ kárala mrzutú Dolores zamračene a s nechuťou preletela pohľadom po jej nápadnom habite. Na okamžik sa jej pohľad zastavil na ružovej znetvorenosti, ktorá pokrývala hlavu Dolores a práve otvárala ústa, aby sa k nej vyjadrila, keď sa celým ministerstvom rozoznel ohlušujúci úder na gong.

                                                          „Breeeeiiiig!“

  Každý  živí tvor vo vnútri ministerstva stŕpol a otriasol sa, ako nimi prechádzali ostré zvukové vlny. No skôr, než sa stihli spamätať, ozval sa rovnako ohlušujúci výkrik, ktorý plnil aj ten najskrytejší kút obrovskej budovy ministerstva.

                                                            „ Átrium!“

  Súčasne s týmito  zvukovými prejavmi vzplanulo na stene  za fontánou prenikavé, oslepujúce svetlo, ktoré pulzovalo v jasných, žiarivých farbách. Bolo presne 8.55 a čas spustenia prvej projekcie sa nezadržateľne blížil.

  Úder na gong zastihol ministra mágie Kingleyho Shackelbolta  skláňajúc sa nad jeho denným rozpisom s perom v ruke.  Jeho kancelária bola výborne tienená a napriek tomu ho zvuková vlna takmer zrazila zo stoličky. Nasledujúci výkrik ho z nej doslova vymrštil. Odhodil pero, tasil prútik a hnal sa von s ochrankou tesne v pätách.

„Prichádza to z átria!“ kričal auror Braine šprintujúci vedľa neho, keď bežali po schodisku do prízemia. V tejto chvíli minister ľutoval, že kvôli posilneniu ochrany budovy postavili nad celým ministerstvom silné kúzla zabraňujúce premiestňovanie. Na konci schodiska rozrazil spojovacie dvere a vtrhol do  Átria naplneného ľuďmi tak nahusto, že sa medzi nimi len s ťažkosťami  predieral. Členovia ochranky ho  okamžite obkľúčili a odtláčajúc ľudí, uvoľňovali mu cestu k fontáne stojacej uprostred. Ďalší úder gongu prinútil všetkých cuknúť a prikrčiť sa pod náporom ostrého zvuku trhajúceho ušné bubienky. Desiatky ,Silencio´ leteli na všetky strany ponad hlavy k plafónu a na dav tlačiaci sa uprostred začali padať omráčené pavúky a niekoľko rovnako omráčených  , pixies´.

„Čo sa to tu deje, Tom!“ zahrmel minister lapajúc dych, keď pri fontáne vrazil do Gaimana. Sivovlasý muž, ktorý sa na rozdiel od ostatných nekrčil, ale s natiahnutým krkom sledoval pôsobenie skupiny mladých aurorov, roztrúsených okolo neho sa zvrtol a s prižmúrenými očami krátko trhol hlavou k protiľahlej  stene, ktorá práve prestala blikať. Kingley zdvihol hlavu a keď sa pozrel ponad sochu stuhol, vytreštil oči na obrovitánsky obraz, ktorý  pokrýval takmer celú protiľahlú stenu a cez jeho zúrivosťou stiahnuté pery sa začal liať prúd nadávok, z ktorých väčšinu Gaimen ešte nikdy nepočul.

„Oi, Kingsley! Na ministra máte vskutku  malebný slovník. Čo vás tak rozzúrilo?“ Harry, ktorý sa k nim už hodnú chvíľu pretláčal začul niekoľko posledných skvostov opúšťajúcich Kingleyh ústa a pobavene sa uškieral.

„Toto!“ zavrčal namieriac nespôsobne ukazovák do stredu obrazu, ktorý sa práve začínal hýbať. „Ja nemôžem uveriť, že to urobila!“ syčal pomedzi stisnuté zuby sledujúc, ako sa nad obrazom rozsvietil nápis.

„Moc korumpuje, ale dejiny nás učia, že kto sa povyšuje nad ostatných, bude nakoniec ponížený .Úlohou vlády je slúžiť národu a nie ho  zotročovať.“

„Kto?“  Harry spýtavo zdvihol obočie čítajúc nápis a nechápavo krčil ramenami.

„Hermiona, kto iný!“ Kingsley preskakoval  pohľadom z jedného konca obrazu do druhého a ničomu nerozumel. ,Čo majú spoločné  kancelárie ministerstva, súdna sieň č. 10 na 9. poschodí, tábor v lese a Azkaban?´ myslel si zmetene krútiac hlavou . „Povedala mi pri otvorení ,Galérie spomienok´, že  ministerstvu daruje obraz. Súhlasil som, veď nakoniec  prečo nie. Ale, to mi nepovedala, že bude taký veľký a že ho chce predstaviť s takým rachotom,“ šomral. „ Skoro som dostal infarkt, keď sa rozoznel ten gong.“

„Áno, myslím, že domorodcom na Novom Zélande ešte stále zvoní v ušiach,“ potriasol hlavou Harry  ukazujúc pred seba. „Pozrite, začína sa to hýbať!“ Všetci okolo neho vzhliadli a od toho okamžiku nedokázali z obrazu odtrhnúť pohľad, až pokiaľ celá sekvencia neskončila.

  Hneď spočiatku si všetci všimli, že obraz je rozdelený na niekoľko častí tenkou zlatou čiarou. Prvá časť, umiestnená celkom vľavo sa začínala pohybovať. Zaznelo niekoľko výkrikov a ľudia sa navzájom upozorňovali, ukazujúc na ľavý okraj obrazu, na ktorom bolo zobrazené átrium. Átrium plné mužov v tmavých plášťoch, ktorí mierili prútikmi na chrbty mužov a žien potkýnajúcich sa pred nimi a všetci smerovali  k výťahom. Pomedzi nich sa ticho, ako  tiene , kĺzali ďalší zamestnanci s očami uprenými na dlažbu pod nohami, len občas bojazlivo a nenápadne blysnú očami po čierno zaodetých mužoch. Nešťastníkom, ktorý sa so zúfalými výrazmi v tvárach potkýnali naprieč Átriom sa nikto neodvážil venovať ani jeden súcitný pohľad, nieto ešte nejaký verejný prejav podpory. Uprostred prúdu sa odrazu jeden z mužov zastavil, napriamil sa a so zúrivým výrazom v tvári skočil vpred k dvom deťom, ktoré viedli ďalšie zakuklené postavy.

„Hej! To je David Thomson z Oddelenia pre kontrolu magických tvorov!“ vykríkol ktosi z davu.

„Kam ich vediete! Okamžite ich pustite!“ Jedno z detí sa obzrelo , oči sa mu rozšírili a vytrhnúc sa zo zovretia muža zvierajúceho jej ruku, vrhlo sa k mužovi.

„Ocko! Čo sa deje! Kde je mamička?  Prečo nás títo zlí muži odvliekli z domu?“ Menšie z detí sa márne snažilo vykrútiť si ruku s oceľového zovretia a v snahe dosiahnuť rodiča sa kvílivo rozplakalo.

„Pusti ho!“ jačal muž nevšímajúc si prúd svetla, ktorý ho udrel do chrbta. Zapotácal sa, ale napriek bolesti dral sa k svojim deťom.

„Naspäť,  humusák! Neboj sa, všetci sa stretnete v pekle, kam takí ako vy patria!“ jačal jeden zo zakuklencov. „Nikto nebude kradnúť našu mágiu! Vyhubíme vás ako škodlivý hmyz!“ vrieskal ďalší, schytil dieťa a vliekol ho preč nevšímajúc si jeho zúfalý nárek.

„Ocko! Ockóó´! Pomôž mi , ocko!“ výkriky sa rozliehali sieňou, ale zamestnanci ministerstva sa len tuhšie pritisli k múrom v snahe splynúť s ním, alebo zrýchlili krok, len aby čo najskôr unikli srdcervúcej scéne a kliatbam, ktoré začali lietať nekontrolovane naprieč. Muž pokúšajúci sa zachrániť svoje deti neprestával bojovať a tak jeden zo strážcov len pokrčil plecami a  zamieril prútik na jeho chrbát.

„Avada Kedavra!“ zelený bič udrel muža do chrbta a ten sa okamžite zrútil ako handroví bábika na vyleštené dlaždice.  Ďalší strážca sa len zachechtal, kopol do nehybného tela a otočiac sa k najbližšiemu zamestnancovi, ktorý práve prechádzal okolo neho štekol.

„Odpracte ten odpad z dlážky!“ Vzápätí sa otočil k zabijakovi a uznanlivo mu potriasol rukou. „Dobrý zámer, menej práce v súdnej sieni, Dolores bude nadšená! Hoci, možno ani nie. Ona sa skutočne vyžíva v odsudzovaní všetkých tých humusákov a krvných zradcov do našich táborov.“

   Dav stojaci pred obrazom so zaklonenými hlavami  sa nepokojne zamrvil. To čo práve videli bola len nedávna minulosť a nejeden z nich si pripomenul, ako sa sám tisol k stene, aby neupútal zbytočnú pozornosť Smrťožrútov, ktorí vládli ministerstvu.

„To je nehoráznosť! Vojna sa skončila! Nenecháme sa urážať!“  nespokojné výkriky ozývajúce sa z davu umlčal suchý a jasný hlas Gaimana, ktorý stál mierne rozkročený vedľa fontány a s prižmúrenými očami pozoroval reakcie divákov.

„Trafené husi gágajú najhlasnejšie!“ vyštekol a po perách mu preletel krutý úškľabok.  V tom okamžiku sa obraz opäť zmenil.  Teraz na ňom  bola súdna sieň číslo 10 a Harrymu prebehli po chrbte zimomriavky. Jediné, čo tam chýbalo, boli členovia Wizengamotu. Namiesto nich na mieste určenom pre najvyššieho sudcu sedela Dolores Umbridgeová, celá v ružovom a rozškľabená od ucha k uchu. Pred ňou na stoličke odsúdencov sa krčila tmavovlasá žena so zúfalým výrazom v tvári a lícami mokrými od sĺz.

„Nikomu som nikdy nič neukradla.! Narodila som sa s mágiou a môj prútik som si kúpila u Ollivandera, keď som dostala môj list z Rokfortu!“

„Humusáci nemajú právo mať mágiu! To je porušenie zákona číslo 1214 a vyhlášky ministerstva, ktorá hovorí,  že len čistokrvní čarodejníci a čarodejnice majú právo vlastniť prútik a prevádzkovať mágiu. Také nečisté zvery nemajú dovolené dotýkať sa čarodejného prútika a preto vás , Sabina Bootová , odsudzujem na dvadsať rokov v Azkabane!“  vykríkla  Dolores radostne a spokojne si pošúchala ruky. Reťaze pútajúce ženu k stoličke spadli. Sabina Bootová, ktorá predtým pracovala v kancelárii len pár metrov od dverí od Dolores nemohla veriť vlastným ušiam. Jej vytreštené oči sa rýchle pohybovali , namáhavo dýchala a zúrivo si hrýzla pery. V momente, keď aj posledná reťaz skĺzla z jej tela vyskočila a vrhla sa ohrade, ktorá ju oddeľovala od Dolores.

„To nemôžeš urobiť! Čo bude s mojimi deťmi? Sú príliš malé, aby mohli byť bez matky. Všetky sú magické, Dolores! Počuješ ma? Všetky moje deti sú magické!“

  Dolores, ktorá sa pri jej rýchlom pohybe vydesila a schytila do ruky prútik , aby sa bránila útoku sa zamračila a vzápätí jej po perách preletel odporný úškľabok.

„Chopte sa jej!“ prikázala a so zadosťučinením  sa prizerala, ako  dvaja strážcovia surovo pacifikujú vzpierajúcu sa ženu. „O deti sa nemusíš báť, Sabina,“ povedala sladkým hláskom, „dobre sa o ne postarajú v jednom z našich  internačných táborov. A o tvojho neužitočného manžela tiež . Krvný zradca, ktorý sa oženil s takou špinou si nič iné ani nezaslúži,“ mávla rukou a naznačila strážam, že súd sa skončil. „Ďalší!“ zaspievala trúc si radostne ruky a znovu sa uhniezdila v kresle.

   Dolores stojaca medzi divákmi sa začala nespokojne vrtieť v okamžiku, keď obraz ukázal súdnu sieň. Čím dlhšie príbeh bežal, tým viac sa krčila v snahe zmiznúť. Nepokojne sa obzerala okolo seba, ale jej ružové oblečenie tak výrazne odlišné od  ostatných a priťahovalo všeobecnú  pozornosť. Kým tento úsek  prehrávky skončil, vytvoril sa okolo nej voľný priestor, akoby bola nakazená morom. Aj pohľady, ktoré na ňu ľudia vrhali, boli viac než nepriateľské. Pokúsila sa nenápadne odísť, ale hradba tiel bola nepriepustná. Divoko sa okolo seba rozhliadla hľadajúc trhlinu, ale ľudia sa len tesnejšie zomkli a výrazy na ich tvárach bili kamenné.

„Sabina zomrela v Azkabane, jej manžel v jednom z táborov spolu s ich deťmi,“ ozvala sa odrazu jedna zo žien a nenávistne si Dolores premerala od hlavy až k pätám. „Pamätám si ju dobre, bola to veľmi nadaná čarodejnica a veľmi dobrá matka. Slečna Umridgeová, uvedomujete si, že ste zodpovedná len v tomto prípade za smrť piatich čarodejníkov? Traja z nich boli deti do desať rokov?“

„Ja nie!“ zvreskla Dolores.  Jej krik upozornil celé Átrium, že pri kozuboch sa niečo deje,  „Všetci vedia, že som bola pod „Imperiusom!“

„Nie! Nevieme to a myslím, že ja osobne podám žalobu na vás, ako na hromadného vraha, ktorý podporoval počas vojny genocídu našej spoločnosti. Ja chcem vedieť celkom určite aký stupeň zodpovednosti za tieto úmrtia nesiete!“ povedal postarší čarodejník v tmavo zelenom habite. „Výsluch pod ,Veritasérom´ nám dá spoľahlivú odpoveď na všetky otázky. A pre jedno viem, že konkrétne vy ste nikdy vypočúvaná nebola,“ dodal  pristupujúc k nej. Dolores pri tých slovách doslova osivela a vyzeralo to, že omdlie.

„Nemôžete mi dať , Veritasérum´!“  zajačala a zuby jej cvakali ako kastanety. „Ja som naň alergická!“

„Ach! Ja som presvedčený, že nezávislý liečiteľ vám to potvrdí. Samozrejme po ukončení testov. Som výrobca elixírov a rád sa testovania zúčastním a ochotne pripravím pre tento účel oba nápoje, ,Veritasérum´ a aj jeho protijed.“ Dolores preletela pohľadom kruh tvárí, ktoré na ňu neprestávali civieť, ale ani v jednej nenašla ani štipku ľútosti.

„Pozrite! To sú lovci!“  výkrik na chvíľu odvrátil pozornosť davu od Dolores a všetci s hrôzou civeli na obraz. V prvej časti sa ešte stále odohrávali skonštruované procesy, ale v druhej sa práva odohrával boj o život. Skupina Smrťožrútov spolu s lovcami prepadli malú osadu, ktorú tvorilo len niekoľko domov stojacich dosť ďaleko od seba. Teraz už väčšina z nich horela a ich obyvatelia bojovali zúfalý boj o život a početnou prevahou útočníkov.

„To je Harbour,“  zasyčal Gaiman nespúšťajúc oči z obrazu a jeho tvár stvrdla. „ Útok nikto nepražil. V tú noc tam zahynulo 18 mužov, 16 žien a 24 detí.“ Dav v Átrium zmĺkol . Bledé tváre nehybne civeli , ako obrancovia padajú jeden po druhom pod náporom zelených zábleskov. Krik mučených a nárek detí sa miešal so šialeným smiechom a radostnými pokrikmi Smrťožrútov. Po tvárach ľudí tiekli slzy, ale nikto si ich teraz nevšímal.

   Harry len ťažko odtrhol pohľad od scén, odohrávajúcich sa pred ním. Kingsley stojaci vedľa neho škrípal zubami a zatínal päste v úsilí ovládnuť sa.

  Ďalšia časť obrazu naviazala na hororovú scénu v Harbourne. Lovci chytajúci ľudí na objednávku ministerstva a odvádzali ich do táborov, v ktorých sa Smrťožrúti vyžívali v  krutom mučení mužov, žien a detí len preto, že sa vôbec  narodili v nemagických rodinách a okamžite zabíjali tých, ktorí sa vzbúrili a pokúšali sa brániť seba a svoje rodiny.

  Než sa táto sekvencia skončila, veľa divákov bolo v ťažkom šoku. Bolo odlišné o hrôzach, ktoré sa v táboroch odohrávali počuť a niečo iné vidieť ich na vlastné oči. A toto tu boli v drvivej väčšine celkom slušní ľudia, aj keď slabí a zbabelí.

   Harry bol biely ako plátno a hoci sa aktívne zúčastnil boja a bol sústavne v smrteľnom nebezpečenstve odrazu zistil, že by svoj podiel na vojne nemenil so žiadnym  zo zajatcov a väzňov ministerstva. On sa mohol aspoň brániť! Zahalený v myšlienkach a spomienkach na posledný rok vojny vôbec si neuvedomil, že krik a nárek, ktorý sa ozýval z obrazu sa odmlčal. Átrium stíchlo. Ľudia s doširoka roztvorenými očami civeli pred seba a s hrôzou očakávali , čo bude ďalej. Ale napodiv, žiadna hrôzostrašná scéna nenasledovala. Obraz na chvíľku stemnel , časti doteraz oddelené zlatými čiarami sa zliali do jedného celku a pred očami vydeseného davu sa objavila budova Galérie spomienok spolu s časťami oboch bočných ulíc.

„Och!“  výdych úľavy, ktorý unikol cez pery ministra pretrhol napäté ticho. Diváci zadržiavajúci dych  sa znovu trhane nadychovali a začali sa obzerať okolo seba.

„To bolo...,“ Harry sa odmlčal hľadajúc adekvátny výraz, ale Kingsley mu okamžite skočil do reči.

„Tvrdé? Bezohľadné? Surové?“ zasyčal zúrivo, ale Gaiman sa k nemu prudko otočil a nesúhlasne potriasol hlavou.

„Pravdivé!“

„Áno, bolo to kruté, surové a bezohľadne pravdivé,“ zvolal im nad hlavami  jasný, zvučný a veľmi známy  hlas. Kingsley tak, ako väčšina divákov , prudko zdvihol hlavu a vytreštil oči. Uprostred obrazu pred budovou Galérie  stála Amelia Bonesová a prísne si ich premeriavala.  

„Amelia, vojna sa už dávno skončila,“ vyhlásil Kingsley meravo a pevnejšie sa rozkročil očakávajúc ráznu odpoveď. „Je čas odpusti a zabudnúť!“ Vzápätí po jeho slovách sa nápis na Galérii spomienok zmenil. Teraz to hlásalo:

  „Možno časom budeme môcť odpustiť, ale nikdy nesmieme  zabudnúť!“