Priestorom a časom

24.  Boj o Rokfort

  Veľká sieň bzučala hlasmi študentov  sediacich okolo štyroch dlhých stolov. Keď hodiny ukazovali o minútu osem, pred profesorským stolom odrazu vzplanul oslepujúci záblesk. Sieňou zaznelo niekoľko vydesených výkrikov a keď sa všetkých  znovu vrátil zrak, na čelnej stene siene svietil zlatý nápis.

                                                    Boj o Rokfort

                     Na pamiatku všetkých, ktorí bojovali  proti tyranii zla.

                    Viďte spomienky preživších a chráňte sa chýb minulých.

  Pred zlatým kreslo riaditeľky plával vo vzduch červenou stuhou previazaný pergamen s veľkou pečaťou privesenou k jeho uzlu.  Profesorka McGonagallová prešla zvitok niekoľkými vlnami odhaľujúcich  kúziel a až keď sa uistila, že je to bezpečné, siahla po ňom, opatrne stiahla stuhu , položila ju na stôl pečaťou hore a rozvinula zvinutý hárok. Niekoľko krátkych viet napísaných zlatým ozdobným písmom vysvetlilo objavenie obrazu  v škole a jeho funkciu. Keď jej pohľad padol na podpis, stisla nesúhlasne pery a potriasla hlavou.

„Čo píše?“ spýtala sa profesorka Vectorová neotŕhajúc pohľad od pečate, ktorá ležala na stole pred riaditeľkou.

„Vieš od koho je list?“

„Viem pečať!“ pokrčila plecami Septima a zvedavo pozrela na pergamen v riaditeľkiných rukách. Tá sa ňu vrhla postranný pohľad, ale potom jej podala list. Nikto v sieni si nevšimol, že obraz na čelnej stene sa začal meniť. Nad obrazom sa objavil ďalší nápis.

                           Vo vojne nikto nevyhráva. Každý z nás niečo stratil!

  Septima pohľadom preletela riadky napísané ozdobným písmo a usmiala sa.

„Nič iné by som od nej ani nečakala. Vždy bola veľmi zodpovedná a presná študentka.“

„Môže si vôbec dovoliť niečo tak nepredstaviteľne drahé?“ mračila sa riaditeľka nakúkajúc znovu do listu.

„Minerva,“ Septima len pokrčila plecami, „ona vynašla tento spôsob maľby, tak si myslím, že môže. Okrem toho, vieš čo sa hovorí : , Darovanému koňovi na zuby nepozeraj!´ . Ak chce dievča darovať svojej bývalej škole dar, ktorý bude všetkým pripomínať , čo všetko sme vojnou stratili, netreba sa rozčuľovať.“

„Pozrite! Začína sa hýbať!“ vykríkol ktorýsi zo študentov a všetky oči v sieni sa znovu obrátili k čelnej stene. Obraz sa skutočne začínal pohybovať. Úderom ôsmej hodiny sa začal odvíjať príbeh poslednej bitky vybojovanej na tejto akademickej pôde. Po tomto výkriku sa profesori  sediaci za stolom zvrtli a so spadnutými sánkami civeli na rýchle sa striedajúce vstupné sekvencie. Útržky spomienok ukazovali krutovládu, ktorú Smrťožrúti zaviedli v škole. Povinná výučba neodpustiteľných kliatob a ich praktické skúšanie na mladších študentoch, odpor vzmáhajúci sa medzi študentmi a vstup ,Tria´ do školy. Bolo to krátke, ale nemilosrdne to poukazovalo na všetky kritické okamžiky pred záverečnou bitkou. Príchodom ,Tria´ sa odrazu všetko zmenilo.

„To nemôže,“ šepkala riaditeľka , ktorá  sledovala dej s očami ako taniere. „To je kruté!“

„Možno,“ ozval sa vedľa nej hlas Madam Pomfreyovej, „možno je to kruté, ale v prvom rade je to pravdivé.“

„Študenti by nemali byť vystavení sledovaniu toľkej krutosti!“

„V prvom rade by nikdy nemali byť vystavení prežitiu toľkej krutosti,“ odsekla Septima a odvrátiac na sekundu zrak od obrazu.

„Je rozumné neustále to pripomínať?“

„Je snáď rozumnejšie na to zabudnúť?“

  Hádku pri profesorskom stole si nikto zo študentov nevšimol. Všetci mali pohľad uprený na dej odohrávajúci sa v obraze a niektorí z mladších študentov  dokonca vyliezli na stoličky, len aby lepšie videli celý obraz . Z rôznych strán Veľkej siene sa začal ozývať plač, mnohí zo starších chlapcov mali zaťaté päste a urputný výraz nenávisti na tvárach, keď sledovali takmer beznádejný boj detí, profesorov  a niekoľkých členov Fénixovho rádu s množstvom Smrťožrútov  vedených samotným Voldemortom. Väčšina z nich si udalosti odohrávajúce sa v obraze veľmi dobre pamätala, aj keď pred záverečnou bitkou boli prinútení z Rokfortu odísť. Harryho obeť a Nevillov hrdinský  čin pri zabíjaní Naginy vyvolali množstvo výkrikov hrôzy  , ale aj aktívne povzbudzovanie bojujúcich spolužiakmi.  Dej na obraze sa rýchle blížil k záveru. Kliatby lietali krížom krážom, steny sa s rachotom  rúcali, ľudia z oboch bojujúcich strán padali ako kolky. A potom prišiel záver. Voldemort sa stretol so zázračne preživším Harrym , zazneli kliatby a Voldemort padol. Vojna sa skončila, obraz na okamžik stemnel, ale hneď sa znovu rozžiaril. Posledná sekvencia bola venovaná znovuobnoveniu hradu. Keď posledný kameň zapadol na svoje miesto, všetko sa upokojilo a obraz ponúkol pohľad na hlavný vchod.

„Nemôže tu zostať!“ vyhlásila odrazu hnevom sa trasúca Minerva McGonagallová udierajúc päsťou do dosky stola pred sebou. Jej pohľad putoval po plačúcich deťoch sediacich pri dlhých študentských stoloch, tasených prútikoch v rukách chlapcov a tvárach rozhorúčených pohľadom na boj za slobodu.

„Čo tým myslíš?“ spýtala sa Poppy utierajúc si oči končekom bielej nemocničnej zástery.

„Napíšem Hermione, aby ten obraz okamžite odstránila zo školy! Deti sú ním príliš rozrušené. Ako  môžeme od nich teraz očakávať, že budú pri vyučovaní dávať pozor?“

 „Áno....áno,“ súhlasila aj Septima a zotrela si slzy tečúce po jej lícach vyčarovanou vreckovkou. „Bolo to skutočne otriasajúce. V boji sme nemali čas obzerať sa okolo seba a tak len teraz som si po prvý krát uvedomila, aký krutý a nemilosrdný boj sa tu odohrával,“ doložila otáčajúc sa znovu k obrazu nevšímajúc si vlny hluku prelievajúce sa sieňou. Ale riaditeľka si ich uvedomovala až príliš dobre. Znovu preletela pohľadom celú sieň, oprela sa telom o stôl a pevnejšie zovrela prútik v ruke. Práve ho zdvíhala, aby vystrelila červené iskri , keď sa spomedzi študentov znovu ozval výkrik, ktorý prehlušil narastajúci hluk v miestnosti.

 „Hej! Pozrite sa, ono to ešte pokračuje!“  Hluk v sieni na okamžik stíchol a všetci, vrátane profesorov , sa znovu obrátili k obrazu.  Jedna strana dvojkrídlových dverí hlavného vchodu sa pomaly pohla a s tichým zavŕzganím sa otvorila. Vzápätí cez ňu prešli tri postavy. Dvaja muži a žena kráčali cez dvor a uprostred  neho sa zastavili. Stačil jediný pohľad na nich a sieňou sa prehnala stúpajúca vlna hlasov hovoriacich tri mená. „ to je Remus Lupin,  Nymfadora Tonsk a Fred Weasley!“  Do stúpajúceho hluku zdvihol Remus ruku s prútikom a vystrelil bohatý roj červených iskier. Sieň opäť stíchla. Riaditeľka školy vyšla v tom čase spoza stola a priblížila sa k obrazu bližšie. Zastala priamo pri trojici a tvárila sa hrozivo. Ale Remus si ju najskôr nevšímal a trochu odstúpil bokom, aby ho všetci študenti videli. 

„Študenti Rokfortskej školy , utíšte sa , prosím a pozorne ma počúvajte,“ vyzval ich zvučným , silným hlasom  a pokročil kúsok dopredu. „Dnes nad ránom vaša škola dostala vzácny dar od jednej z priamych účastníčok druhej vojny proti Voldemortovi a jeho nasledovníkom. Maľba, ktorá teraz pokrýva čelnú stenu vašej Veľkej siene je namaľovaná novou, prevratnou technikou, ktorá zahŕňa spomienky všetkých, ktorí sa tejto udalosti nejako zúčastnili a preto odzrkadľuje  príbeh presne tak, ako sa stal a ako ho videli jeho účastníci vlastnými očami. Je presný a pravdivý a hoci zobrazuje boj, nebol sem darovaný so zámerom rozdúchavať medzi vami nepriateľstvo a nenávisť. Práve naopak! Táto kolektívna pamäť vám má ukázať, že je potrebné vyhnúť zbytočným konfliktom, pretože to nie je to správne riešenie. A nie, nechceme tým povedať, že za svoj názor nemáte bojovať! Naopak! Bojujte, ale vyberte si k tomu vhodnejšie prostriedky. A ak sa stane, že napriek všetkému vášmu úsiliu sa nemôžete vyhnúť priamej konfrontácii, bojujte práve tak odvážne a neohrozene, ako vaši spolužiaci a profesori v bitke o Rokfort,“ usmial sa s zľahka sa uklonil smerom k profesorskému stolu. Potom odstúpil a vpred vykročila Dora. So žiarivým úsmevom v tvári zamávala a jej úsmev sa ešte rozšíril, keď  jej zo siene študenti mávali späť.

„Tento obraz,“ rozhodila ruky a ukázala nimi okolo seba, „ má aj inú, veľmi zvláštnu funkciu. Okrem pamäte na bitku sa vo zvyšnom čase môžete stretnúť so všetkými, ktorí zahynuli v boji , počas panovania Voldemorta boli odvlečený do Azkabanu alebo do niektorého z táborov smrti. Alebo s tými, ktorí zahynuli počas mnohých rokov prepadnutí vo svojich domovoch len preto, že mali iný názor, narodili sa v podľa Smrťožrútov v nesprávnej rodine, alebo odporovali ich prianiam.  Samozrejme, nie súčasne. Žiaľ, aj keď je tento obraz rozsiahli, všetci by sa sem nezmestili. A tak sa s nimi budete môcť stretnúť postupne. Prídu, keď budú mať čas a budú s vami hovoriť,“ znovu sa usmiala a odstúpila. Teraz vykročil vpred Fred a na tvári mal široký, pojašený úškľabok.

„No a pretože je nás tak veľa, dostali sme aj veľa času na stretnutia s vami. Koniec koncov tu máme rodinu a priateľov s ktorými chceme hovoriť často a bez časového obmedzenia. Nie žeby sme vás nejako nabádali, aby ste kvôli tomu vynechávali vyučovanie. To vôbec nie!“ zamával rukami a žmurkol na riaditeľku, ktorá sa stále viac mračila. „Takže, aby sme mali na seba dosť času, príbeh sa bude hrať len raz za mesiac v celkom náhodne zvolený deň. Proste jedno ráno v mesiaci spustí a pobeží, aby ste si všetci pamätali, čo a prečo sa tu odohralo. Zvyšok času budú na stene rôzne pohľady na Rokfort a jeho okolie. To je aj čas, kedy sa s nami môžete stretnúť.“  Práve v tom okamžiku sa od chrabromilského stola zdvihli dvaja starší chlapci a hľadiac bokom na profesorov, nesmelo sa blížili k obrazu. Fredovi sa pri pohľade na nich rozžiarili oči ako dve večerné hviezdy . Kývol k Remusovi a ponáhľal sa bokom, aby sa mohol s nimi stretnúť bez zbytočného vyrušovania. Remus sa obrátil k riaditeľke a kývajúc Dore, aby sa k nemu pridala, pristúpil k nej bližšie.

„Minerva, dlho sme sa nevideli,“  oslovil ju a ťahajúc manželku za sebou, preletel pohľadom Veľkú sieň. „Som veľmi rád, že si v poriadku a Rokfort tiež. Jedného dňa vy som chcel vidieť, ako do tejto siene vstúpi môj syn a bude triedený do jednej z jeho fakúlt. Ten deň je ešte ďaleko, ale ja dúfam, že sa ho obaja dočkáme.“  Hľadel uprene do očí svojej profesorky a dlhoročnej spolubojovníčky, a s radosťou  pozoroval, ako sa výraz na jej tvári zmäkčuje. Riaditeľka na nich pozerala so slzami v očiach, hrýzla si peru a krútila hlavou.

„Remus, Dora, rada vás oboch vidím. Je mi to tak ľúto,“ mávla rukou a zhlboka sa nadýchla. „Bola by som radšej, keby som  ste teraz sedeli za týmto stolom spolu s nami a nečakalo by nás nič horšie, než trieda naplnená neposednými študentmi.“

„To by bolo fajn,“ povzdychla si Dora, ale potom odovzdane pokrčila plecami. „ Nie je nič, čo teraz môžeme robiť, len nedovoliť ľuďom zabudnúť. Pamäť čarodejníckej spoločnosti je príslovečne krátka a tak my všetci sme uvítali možnosť byť trvalou pripomienkou minulosti. Je to rozhodne lepšie, než suchá prednáška profesora Binsa, pri ktorej celá trieda spí.“  Pri posledných slovách sa zamračila a pozrela ponad plece, kde sa k nim pomaly približovali ďalšie dve postavy.  Profesorka McGonagallová zdvihla pohľad od dvojice stojacej pred ňou a oči  jej v šoku takmer vyskočili z jamiek.

„Her...Hermiona? Och, Merlin! Ja dúfam, že nie si...,“ vyhŕkla , ale dievča kráčajúce pokojne naprieč dláždeným  dvorom len zatriaslo odmietavo hlavou a zamávalo študentom, ktorí si na ňu začali ukazovať a štuchajúc do susedov, upozorňovali ostatných na jej príchod.

„Zdravím vás, riaditeľka školy, profesori,  študenti, “ prehovorila zvučným, jasným hlasom. „Neobávajte sa, Hermiona je v úplnom   poriadku .“ Jej slová boli sprevádzané výdychmi úľavy a do mnohých tvárí , ktoré pri jej príchode stratili hrôzou všetku farbu, sa znovu vrátil život. Očividne  mala Hermiona v škole medzi študentmi veľa obdivovateľov.

„To je úľava,“ oddýchla si aj Minerva  a ramená vystužené obavami jej poklesli. „Ako je to možné ak je živá a v poriadku?“

„Ach! To bol mimoriadny dar pre môjho manžela,“ usmiala sa vsunúc ruku do ohybu Síriusovho lakťa, „také niečo sa rozhodne nebude objavovať pravidelne.“

„Sírius,“ Minerva sa láskavo usmiala na mladého muža ovíjajúceho pravicu okolo dievčenského boku, „rada ťa vidím.“

„Aj ja ťa rád vidím , Minerva. Ako sa ti páči náš dar?“ spýtal sa  zužujúc oči a starostlivo zvažoval jej zaváhanie pred tým, než odpovedala.

„Je...,“ odmlčala sa akoby hľadala slová, „je veľmi neobvyklý,“ trúsila mračiac sa snahou vyjadriť svoju nespokojnosť bez urážania darcu. „Ale zvážili ste možnosť, že mnohé deti budú traumatizované pohľadom na krutosť boja a smrti? Aj rodičia by mohli mať výhrady,“ pokračovala a na Maynej tvári sa objavil posmešný úškľabok.

„V skutočnosti, my sme pozorne zvážili všetky dôsledky tohto daru. Jak  pozitívne účinky, tak všetky možné negatíva. Ale verte mi, riaditeľka školy, že klady ďaleko prevážili tých niekoľko záporov, ktoré umiestnenie tohto obrazu vo Veľkej sieni Rokfortu má.“

„Ak ten obraz neodstránite vy, počítam, že to na žiadosť rodičov budem musieť urobiť ja,“ riaditeľka zamračene rozhodila rukami, ale Maya sa len veselo zasmiala.

„Veľa šťastia s tým, riaditeľka školy. Pamätáte sa na obraz v predsieni Síriusovho domu v Londýne? Ani Dumbledore ho nedokázal odstrániť. Myslíte si, že vy to dokážete?“

„Ach!“ jediné citoslovce , ktoré skĺzlo cez pery  poblednutej riaditeľky , vyjadrilo všetky pocity a myšlienky,  ktoré jej v tom okamžiku   preleteli hlavou.

„Prečo ho tu vlastne nechcete?“ zvedavosť zažiarila Síriusovi z očí. „Bojíte sa, že vám bude pripomínať vaše minulé chyby?“

„Ja sa nemám prečo báť!“ vykríkla profesorka McGonagallová rozhorčene. „Celý svoj život som bojovala  proti zlu. Ten obraz je toho koniec koncov jasným dôkazom!“

„On je?“  Maya zdvihla vyzývavo bradu a obzrela sa cez pleca. „Možno,“ pokrčila ním a zvedavo si dymiacu riaditeľku premerala.

„Nie možno, ale určite! Takmer celý svoj život som verne stála po boku predchádzajúceho riaditeľa, Albusa Dumbledora.“

„Ach, áno!“ prikyvovala Maya. „Veľký Albus Dumbledore, samozvaný vodca svetla a zberateľ vysokých funkcií,“ hovorila vláčne postupne pridávajúc na sile hlasu. Teraz už celá sála bez dychu načúvala nespúšťajúc oči z dvoch diskutujúcich žien. „Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo ho vlastne takmer všetci volali veľký? Čo také veľké  vo svojom živote urobil, aby so zaslúžil taký prívlastok?“ spýtala sa nahlas, ale bola to len rečnícka otázka. Nečakala na odpoveď a trúc si konček brady pokračovala v reči. „Ja osobne tomu nerozumiem. Hlavne ak uvážime, že  viac než šesťdesiat rokov jeho života prešlo bez povšimnutia verejnosti. Jediné čo počas tých desaťročí urobil bolo, že sa flákal okolo Flamela a , spolu s ním ´, popísal dvanásť využití dračej krvi. Úžasný objav!“ zvolala výsmešne a Minerva sa zúrivo zamračila. „Naozaj neviem, či to niekto  niekedy vôbec použil, ale veľmi o tom pochybujem. ,Veľký´ Dumbledore, bojovník svetla sa počas vojny s Grindenwaldom pokojne ukrýval za bezpečnými múrmi Rokfortu a až keď aj poslednému trollovi v Zakázanom lese bolo jasné, že dni jeho hrôzovlády sa rýchle blížia ku koncu sa náhle, akoby mávnutím ,čarodejného prútika´ prebudil a vydal sa bojovať so svojim dávnym priateľom. Po celý čas vedel, že ho musí poraziť a Grindenwald to vedel tiež. Z tohto neočakávaného ,hrdinského činu´ si priniesol trofej vo forme čarodejníckeho prútika, ktorý dovtedy patril Grandenwaldovi a slávu, ktorá ho odrazu vyniesla na piedestál. Okrem toho zachránil  život svojho priateľa a ovládol čarodejnícky svet. Zapáčilo sa mu riadiť a ovplyvňovať ľudské životy a stotožnil sa so svojim verejným obrazom. Uveril vo vlastnú veľkosť a neomylnosť. Okrem toho sa čoskoro začal nudiť. Z tých vysokých pozícií, ktoré zaujímal, nemal dostatočný dotyk s ľuďmi, život ktorých nenávratne zmenil na svojej chúťke a tak si našiel miesto, kde sa mohol beztrestne zabávať. Tým miestom sa stala táto  škola,“ ukázala pred seba a na tvári mala tvrdý, krutý výraz.  „Bez akéhokoľvek obmedzenia drancoval mysle svojich študentov aj personálu a posunoval s nimi, ako s figúrkami na šachovnici. Bezohľadne na nich používal , Confundus´ a elixíry, ktoré škriatkovia pridávali na jeho príkaz do jedál a nápojov tých, ktorí mali tú smolu, že sa mu hodili do hry. Jeho vinou zomreli tisícky mukklov. Je to jeho vina, že všetci títo čarodejníci a čarodejnice zomreli!“ zvolala a švihla rukou za chrbát. „A vaša je v tom, že ste nikdy nepremýšľali nad následkami jeho činov a slepo ste ho podporovali,“ dodala oveľa tichšie a zvrtla sa na päte.

   Sieň doslova zvonila tichom a oči študentov boli široké prekvapením a hnevom. No a v mnohých  tvárach sa objavili veľmi zamyslené výrazy. Bolo jasné, že reputácia Albusa Dumbledora práve utrpela ťažký úder.  Ani Minerva nevedela, ako sa tváriť a tak zvolila odpor a hnev.

„To nie je pravda!“ vykríkla, ale úsmešok na Maynej tvári ju zastavil

„Čo presne na tom, čo som povedala , nie je pravda?“ spýtala zlovestne otáčajúc sa k sále.  „Dám tisíc galleónov tomu študentovi, ktorý dokáže, že som tu dnes povedala jednu jedinú lož!“  vyhlásila pokojne. „Peniaze zloží Hermiona v Gringott, ale dôkaz musí byť aspoň tak dobre podložený, ako moje vyhlásenie. A obraz, obraz zostane visieť!“ S tým sa definitívne otočila a bez jediného slova na rozlúčku odišla.