2. Nástupište 9 a ¾
2. Nástupište 9 a ¾
Bolo to len niekoľko krátkych hodín, čo mu Hermiona dala vypiť očisťujúci elixír a on sa cítil rozhodne lepšie. Spočiatku nevedel určiť, čo to lepšie je, ale potom ho to udrelo ako blesk. Pocit, akoby mu v hlave rozovreli dlho zatiahnuté závesy a vpustili dnu slnečné lúče. Jeho mozog zaprášený od dlhodobého zanedbávania sa odrazu prebudil a dal o sebe vedieť. A tak, na otázku, ktorú mu Hermiona položila počas obeda neodpovedal hneď, ale chvíľu premýšľal. Cítil, že si najskôr bude musieť mnohé veci ujasniť sám, ale rozhovor s jeho najlepšou priateľkou mu v tom mohol len pomôcť.
Po obede sa presunuli so obývacej izby, usadila sa do kresiel pred krbom s pohárom dobrého vína v ruke obaja pripravení na dlhý rozhovor.
„Hermiona,“ Harry hľadel na ňu cez trblietavý obsah pohára, „ odkiaľ je ten elixír, čo si mi dala? Nikdy som o ňom nepočul.“ Pohľad, ktorý na neho vrhla ho nepotešil, pretože sa dal preložiť jediným možným spôsobom: , Bola by som prekvapená, keby si o ňom počul!´ Predstava, že má o ňom takú nízku mienku ho zabolela, ale musel uznať, že mala na to právo. Celkom jasne si spomínal, že strávil oveľa viac času hraním metlobalu a šachov, než učením. Ale teraz, keď tak nad tým premýšľal, nedokázal svoje správanie pochopiť. Prečo to vlastne robil? Tam bolo toľko vecí, ktoré si zasluhovali jeho čas a on ho mrhal vysedávaním nad šachovnicou, len aby učičíkal Ronove pošramotené ego. Vždy, keď Hermiona dostala dobrú známku, alebo ho prepadol náhly záchvat žiarlivosti na Harryho pochybnú slávu alebo svetské vlastníctvo, ťahal Harryho k šachu, aby ho mohol víťazoslávne poraziť. Rozhlasujúc to potom po celej spoločenskej miestnosti, nafukoval svoje splasnuté sebavedomie do znesiteľnej veľkosti. Ale to od Harryho odobralo čas, ktorý by mohol venovať učeniu sa, ako poraziť toho beznosého hada. O koľko menej obetí mohlo byť v tejto vojne, keby mal tak čisto v hlave, ako teraz?
„No,“ na Hermioninej tvári sa odrazu objavil zvláštny úsmev, „ani si nemohol, pretože ho vynašiel a používal len jeden človek a ten je teraz mŕtvi.“ Harry na ňu chvíľku prekvapene pozeral a potom mu to odrazu došlo. Oči sa mu rozšírili do veľkosti podšálkou a sánky poklesla.
„To nemôžeš myslieť vážne, ty používaš elixír, ktorý vymyslel Snape?“
„A prečo nie? Nech bol akýkoľvek, bol to majster elixírov! Okrem toho, pil ho roky a žil, tak prečo by som sa mala niečoho báť?“
„Prečo ho vlastne používal?“
„Ach , Harry!“ povzdychla si trpko. „Tvoja zaslepenosť ti zahmlieva úsudok. Bol to špión v radoch paranoidného maniaka. Nevedel dňa ani hodiny, keď mu niekto namieša do nápoja niečo škodlivé, nejaký jed alebo veritasérum. Bolo to preventívne opatrenie, ktoré mu veľa krát zachránilo život.“
„No, nakoniec mu to aj tak nepomohlo,“ povzdychol si Harry nad ďalšou obeťou vojny, ktorá podľa jeho názoru bola tiež zbytočná.
„ Jed Naginy bol príliš silný, nemal proti nemu šancu. A ani my sme nemohli pre neho niečo urobiť. Každý zásah by len predĺžil jeho utrpenie. Mrzí ma len jedno, že sme nemohli zostať pri ňom. Nikto by nemal zomierať sám bez blízkeho človeka.“
„Nepamätám sa, žeby sme mu boli nejako blízko. A pochybujem, že by nás chcel mať pri sebe práve v tomto okamžiku,“ odfrkol Harry a Hermiona váhavo prikývla.
„Tak, ako si sa ty dostala k jeho elixiru?“
„To je v skutočnosti dosť kuriózne,“ uškrnula sa a odpila z pohára malý dúšok, „bolo to na konci nášho šiesteho ročníka. Ak sa pamätáš, neustále som hľadala informácie o horkruxoch. Získať povolenie navštíviť zakázanú časť bolo ťažké aj pre mňa a privádzalo my to k šialenstvu. Jedného dňa som videla katalóg zásielkového obchodu a tam mali knihu s prázdnymi stránkami, do ktorej sa dali ostatné knihy kopírovať. Okamžite som si ju objednala a poslala sovu rodičom, aby doplnili moju klenbu v banke. Mali spočiatku námietky, pretože kniha bola veľmi drahá, ale nakoniec som ich presvedčila. Od chvíle, keď som ju dostala, nosila som ju stále so sebou, aby som mohla skopírovať knihy o ktorých som si myslela, že nám môžu pomôcť.“
„Ja si len spomínam, že si bola celý rok permanentne podráždená a hádavá,“ Harry si pošúchal zamyslene nos a Harmiona sa na neho zamračila.
„V tom roku som mala veľa problémov zvládnuť svoje veľmi premenlivé pocity a emócie. Nevedela som, čo sa so mnou deje, prečo reagujem tak popudlivo. Príčina vyšla najavo, keď som prvý krát vypila Snapeov elixír. Potila som hustú hnedú brečku, ktorá bola zostatkom po ,Elixíre zmetenia´ a samozrejme miernej forme ,Amortencie´. Smrteľná kombinácia a mala som celkom šťastie, že som prežila. Len o trochu silnejšia dávka a ten, kto mi to podstrkoval, mohol navždy spokojne spávať.“
„Ty si bola otrávená?“ Harry takmer vylial pohár, keď sa prudko vzpriamil s kresle.
„Tak ako aj ty,“ pokrčila plecami, „preto od toho dňa pijem ten elixír pravidelne, len ako prevenciu. Ale teraz budem musieť na pár mesiacov prestať a tak sa musím presťahovať. No, ale k tomu, ako som k nemu prišla...,“ pokračovala s úsmevom. „Bolo to v deň Dumbledorovej smrti,“ Harry zvraštil bolestivo tvár, „ keď Snape omráčil Flitwicka a nechal nás vo svojej pracovni. Po odchode z nej sme v náhlivosti nezavreli dvere. Tak som sa tam v noci vrátila a odkopírovala som do knihy všetko, čo som našla. Všetky jeho knihy, zápisníky, voľné pergameny, proste všetko. Samozrejme, že som našla aj množstvo iných užitočných vecí, ako veľké množstvo zložiek do elixírov z jeho osobného laboratória, ktoré sa mi podarilo nájsť po chvíľke skúmania a jeho výskum.“
„Ty si vykradla Snapeovu knižnicu a labák?“ vykríkol a neveriacky krútil hlavou.
„V tom čase sa mi to zdalo byť najlepšou pomstou za to, ako nás s Lunou podviedol,“ pokrčila plecom a znovu sa opatrne napila. Harry si všimol, že sa perami vína takmer nedotýka a mierne sa zamračil. „Okrem toho, mal tam knihy, ktoré sa nenachádzali ani v zakázanej časti a mohli obsahovať informácie, ktoré sme nutne potrebovali a pretože utiekol myslela som si, že tie zložky už aj tak nebude potrebovať. Zbytočne by sa tam pokazili a my sme ich mohli použiť.“
„Vedela si o tom elixíre už v šiestom ročníku?“
„Nie, samozrejme že nie,“ zamávalo odmietavo rukou, „v tom čase mali prednosť horkruxy a tento elixír sa mi nezdal byť dosť dôležitý. Až po skončení vojny som si našla čas, preskúmať jeho denníky dôkladnejšie a keď som narazila na jeho poznámku a preventívnom užívaní tohto elixíru, tak ma to zaujalo. Preskúmala som ho dôslednejšie a teraz si videl výsledok môjho výskumu.“
„Hermiona, prečo musíš prerušiť užívanie elixiru?“ spýtal sa zvedavo, ale ona len pokrútila hlavou.
„To je niečo, čo ti budem môcť povedať, až keď ma prídeš navštíviť,“ usmiala sa. Potom sa jej úškrn rozšíril a pevnejšie a oprela do kresla. „Teraz prestaň zahovárať a povedz mi konečne, čo odo mňa potrebuješ.“ Harry sklonil hlavu a točil pohár v prstoch.
„Vieš, prišla za mnou Ginny...,“ začal a Hermiona s povzdychom pokrútila hlavou, „ a nie po prvý krát ma žiadala, aby sme sa vrátili spolu.“
„A ste sa?“ spýtala sa zvedavo zdvíhajúc ľavé obočie. Harry odmietavo pokrútil hlavou zdvíhajúc k nej pohľad.
„Zatiaľ nie.“
„Prečo nie?“
„Ani sám neviem prečo, len som mal pocit, že na to nie som pripravený. Prvý krát prišla doslova skôr, než Voldemort stihol vychladnúť . Vrhla sa na mňa ako sup na koriť a surovo zneužívala môj pocit viny za Fredovu smrť, len aby ma k tomu donútila. To ma odradilo, ale aj tak ma k nej niečo neodolateľne priťahovalo.“
„Áno, ,Amortencia´ má svoju silu. Predpokladám, že ti ju dali do pitia pri prvej možnej príležitosti,“ zašomrala ticho Hermiona trasúc hlavou.
„Ty si bola preč, Ron si užíval svoj moment slávy a ja som chcel utiecť na druhý koniec sveta, len mať chvíľku pokoj. Jej tlak sa po niekoľkých dňoch stal neznesiteľný a tak som jej povedal, že chcem ešte počkať. Nakoniec to s nevôľou akceptovala, ale Molly neprestala.“
„Preto si sa presťahoval sem?
„Áno, ale pred dvomi dňami prišla Ginny znovu a ...,“ očervenel nervózne zvierajúc pohár.
„A?“ Hermiona sa predklonila v kresle a vytiahla mu pohár z ruky skôr, než mu v nej praskne .
„Pokúšala sa ma zviesť! Hermiona, ja som dospievajúci chlapec a udržať sa v medziach slušnosti bolo pre mňa ťažšie, než bojovať s Voldemortom,“ priznal ticho hľadiac uprene do krbu. „Našťastie Ron prišiel neohlásený na návštevu a zabránil jej v tom pokračovať . Priznávam, že neviem, či by som nepodľahol v nasledujúcich minútach. Bola neskutočne urazená, ale ja som si to naozaj potrebujem premyslieť.“
„Ak nad tým musíš premýšľať...,“ odmlčala sa a smutne si ho premerala. „Harry, Ginny nie je jediné dievča na svete .“
„Ja viem, ale akú mám šancu nájsť dievča, ktoré ma vidí ako osobu a nie krvavého hrdinu?“
„Ginny ťa vidí ako osobu?“ zvolala prekvapene, ale okamžite si capla rukou po ústach a Harryho hlava sa trhnutím zdvihla hore. Pár sekúnd na ňu pozeral a potom pokrútil hlavou.
„To je práve to, čo ma trápi. Príliš dobre si pamätám jej slová, keď sme sa rozchádzali po pohrebe Dumbledora. Povedala, že ona vždy vedela, že nebudem šťastný kým naháňam Voldemorta a práve preto ma tak veľmi miluje.“
„Spomínam si...,“ Hermiona sa uškrnula, „pred Billovou svadbou prehľadala polonahá celý dom plný cudzích ľudí, len aby si jej mohol zapnúť zips na šatách. Myslím, že ti chcela dať niečo, čo by si si dobre pamätal,“ žmurkla na neho, ale on len pokrútil hlavou.
„Po tom tvojom elixíre som ešte zmetenejší. Nechcem jej ublížiť, celá rodina urobila pre mňa toľko...,“ odmlčal sa a privrel oči. „Od prvého dňa, keď sme sa stretli...,“ začal, ale Hermiona ho celkom rozhodne prerušila.
„Počkaj! Toto je niečo o čom som s tebou chcela hovoriť už dávno.“
„Čo?“ spýtal sa, zvraštil obočie a trochu sa v kresle vzpriamil.
„Tvoje prvé stretnutie s Weasleyovcami. Pamätáš si ho dobre?“
„Samozrejme! Nevedel som, ako sa dostať na nástupište a vtom som začul, ako hovoria o mukloch a nástupišti 9 a ¾.“
„To! To je ono!“ zvolala Hermiona zlostne. „A tu sa začína celý ten cirkus nazývaný , uvedenie Harryho Pottera do čarodejníckeho sveta´.“
„Počkaj! Ako to myslíš?“ zamračil sa a nedôverčivo sa na ňu pozrel. Dievča si povzdychlo a pokrútilo hlavou.
„Harry, ja naozaj neviem ako chceš byť aurorom, ak si ten najnevšímavejší človek na svete. Veď ty vôbec nevnímaš, čo sa okolo teba deje!“ zvolal frustrovane, položila pohár, vzala ho za ruku a vytiahla ho z kresla.
„Hej!“ ohradil sa urazene. „To nie je pravda! Všímam si moje okolie!“ Hermionine oči sa nebezpečne zúžili a pera sa ohrnula.
„Áno? Tak mi to dokáž! Povedz mi, aké prostriedky prepravy používajú čarodejníci.“ Harry na ňu chvíľku pozeral, akoby jej narástla ďalšia hlava, ale prijal výzvu.
„Prenášadlo, Hop-šup sieť , premiestnenie, metly a lietajúce koberce. Ale tie sú v Anglicku zakázané.“
„Výborne,“ prikývla Hermiona, „ a teraz mi povedz, koľko čistokrvných čarodejníckych rodín chodí muklovskou dopravou,“ Harry sa zamračil a pokrútil hlavou.
„Ako to mám vedieť? Predpokladám, že takmer nikto.“
„Ešte lepšie,“ prikývla, „jednotlivé fakty vieš, len si ich nedokážeš spojiť dohromady,“ pokývala hlavou.
„Hermiona!“ zvolal varovne, ale ona len zlostne odfrkla, zdrapla ho za ruku a vliekla ho ku krbu.
„Teraz sa pozeraj!“ prikázala, zapálila krb, vzala do ruky trochu zeleného prášku a hodila ho do plameňov. Keď sa zelený oheň rozhorel, vstúpila doň a dívajúc sa mu do tváre zavolala adresu. „Nástupište 9 a ¾!“
„Hermiona!“ vykríkol Harry vydesene a vrhol sa k nádobe s práškom. Skôr, než ho stihol hodiť do krbu, objavila sa v ňom Hermionina hlava.
„Tak kde si? Čakám tu na teba!“ oznámila hnevlivo a zmizla z plameňa. Harry pokrútil hlavou, hodil štipku prášku do ohňa , trochu váhavo vstúpil do zeleného plameňa a zavolal tú istú adresu. „Nástupište 9 a ¾!“ Sieť ho okamžite vtiahla dnu. Keďže Grimmauldovo námestie bolo od stanice vzdialené len asi pol hodinku jazdy autom, cesta Hop-šup sieťou nebola dlhá. O pár sekúnd ho iný krb vypľul na pomerne rozľahlé priestranstvo s výhľadom na spleť koľajníc. Vedľa krbu stála Hermiona, ruky mala prekrížene pod prsiami a mračila sa ako búrkový oblak.
„Tak, učeň Potter, poďme sa pozrieť sa na to, ako si vieš spojiť známe fakty dohromady,“ vyhlásila a širokým gestom obohnala priestranstvo. „Povedz mi, Harry, čo vidíš?“ Harrymu sa táto hra prestávala páčiť, ale blýskanie v Hermioniných očiach bolo dostatočným varovaním. Poslušne sa rozhliadol okolo seba, chvíľku uprene civel na desiatky ozdobných krbov prilepených na stene jeden vedľa druhého a na kruhy vyznačené na mramorovej dlažbe. Otvoril ústa, ale Hermiona ho znovu vzala za ruku a celkom nešetrne ho vliekla za sebou. „Ešte nič nehovor, ešte musíš vidieť niečo iné,“ prerušila jeho snahu a keď prešli niekoľko krokov, odrazu sa ocitli na nástupišti, odkiaľ každý rok 1. Septembra odchádzal Rokfortský rýchlik. Potom sa z ničoho nič zastavila pred jednoduchou tehlovou stenou. Bol to východ z nástupišťa, ktorý obaja každý rok používali. „Dobre,“ otočila ho k sebe a hľadela mu priamo do očí, „teraz mi povedz, čo si videl.“
„Krby s fungujúcou Hop-šup sieťou, priestory na premiestnenie a východ na stanicu King-cross, kadiaľ sa dostaneme domov,“ vymenoval poslušne, ale v jeho očiach nezasvietilo poznanie a Hermionine tuho vzpriamené plecia nevládne klesli.
„A čo z toho vyvodzuješ?“ spýtala sa nádejne a potlačila túžbu poriadne s ním zatriasť. „Čo ti vychádza z faktov, že honosne vyzerajúce krby a vymedzené miesta pre premiestnenie sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti tohto konkrétneho nástupišťa?“
„Že ich čarodejníci používajú na dopravu sem,“ odpovedal krčiac plecami.
„Správne,“ prikývla. „Čarodejníci ich skutočne používajú. Lepšie povedané, používajú len to! Vzadu je ešte priestor pre prenášadlá,“ potvrdila a spýtavo sa na neho pozrela. Keď videla, že sa nechytá, s povzdychom pokračovala. „Tento priechod,“ ukázala na stenu vedľa ktorej stáli , „používajú len tí študenti, ktorých rodičia nie sú čarodejníci, ale muklovia. Všetci ostatní vždy prichádzali odtiaľ,“ mávla rukou k mramorovej dlažbe, ktorá začínala pár krokov od nich. Harry sa na ňu nedôverčivo pozrel, potom preletel pohľadom celé nástupište a zamyslel sa. Po chvíli úporného myslenia odrazu vzhliadol a neveriacky pokrútil hlavou.
„Nikdy som si to nevšimol,“ zašepkal hľadiac do prázdna. „Preto boli jediní, ktorí prechádzali s nami, preto každý rok takmer zmeškali vlak. Predtým používali krb a boli tu za pár sekúnd...,“ šomral a na lícach mu vyskočili červené škvrny. „Oni tam boli schválne!“ vykríkol odrazu a zaťal päste. „To nebola náhoda a aj zoznámenie sa s Ronom vo vlaku nebola náhoda! Ale ako mohli vedieť, že nebudem môcť nájsť nástupište?“
„Harry, kto za tebou poslal Hagrida?“ spýtala sa Hermiona jemne a vzala ho za ruku. „Kto vedel, že ti táto informácia nebude poskytnutá?“ Harry na ňu civel a v očiach sa mu konečne zablyslo poznaním.
„Dumbledore! Len on vedel, čo mi Hagrid nepovedal. On ich poslal? Ale prečo!“ zvolal a rozšuchorené čierne vlasy mu začínali viať, hoci okolo nich bolo úplné bezvetrie.
„Aby si sa náhodou nezoznámil s nežiaducim druhom ľudí,“ odpovedal krátko a pohladila ho po ruke. „Celkom sa im to podarilo, nemyslíš? S jedinou výnimkou,“ ukázala na seba, „ ale Ron robil čo sa dalo, len aby ťa odo mňa odlákal. Keď sa mu to nepodarilo, pokúsili sa nejako ma zapracovať do plánu tak, aby som im nezavadzala. Koniec koncov som ho pretiahla školou. Vždy to bol lenivý hlupák. Hrubá sila a žiadny mozog. Bez mojej pomoci by neprešiel ani prvým ročníkom,“ odfrkla si pohrdlivo ohŕňajúc hornú peru. „Držali ťa v rade presne tak, ako to Dumbledore chcel. A ty si bol po rokoch strávených u Dursleyovcov bol tak citovo vyhladovaný, že si bol nekonečne vďačný za každé vľúdne slovo. Bol by si sa pretrhol, len aby si im ulahodil. Prisali sa na teba ako pijavice a už nepustili,“ pokračovala a jej hlas pomaly silnel. „Ak si to prejdeš v hlave uvedomíš si, že ty si v Rokforte vlastne nikoho okrem nich nepoznal. Trvalo to sedem rokov a ty vieš len za hrsť ľudí , aj to len povrchne. Držali ťa od všetkých a všetkých držali od teba. Mohol si sa stýkať len s tými, s ktorými ti dovolili,“ pokračovala a Harry sa mračil stále viac.
„Počkaj,“ zastavil ju, „ to nie je pravda, poznám hromadu ľudí.“
„Skutočne?“ spýtala sa sarkasticky. „Koľko z nich nepochádza z Chrabromilu? Môžeš ich spočítať na prstoch jednej ruky! A poznať, alebo hovoriť nie je len vedieť ich meno,“ odvrkla a vykročila ku krbom. Harry sa pomaly ťahal za ňou, hlavu sklonenú a premýšľal. O niekoľko minút opäť sedeli v kreslách pri krbe, popíjali víno, ale nálada bola odlišná. Harry sa neprestával mračiť a Hermiona si ho zvedavo premeriavala. Po ďalšej pol hodine sa odrazu Harry vzpriamil v kresle a s povzdychol sa na ňu pozrel.
„Dobre, možno máš pravdu, ale aj tak by som rád vedel aké sú jej skutočné pocity ku mne skôr, než jej dám definitívnu odpoveď. Môžeš mi poradiť, ako to mám urobiť? Nemôžem jej len tak naliať do krku veritasérum. Po prvé je to nezákonné a po druhé, už by som sa tam asi nikdy nesmel ukázať.“
„Ty sa tam ešte niekedy chceš ukázať?“ spýtala sa ho prekvapene a uškrnula sa.
„No,“ pokrčil plecami, „v jednom si mala pravdu. Skutočne tu nikoho nepoznám a tak, ak odrežem všetky kontakty s nimi, zostanem tu celkom sám len s Kreacherom.“ Hermiona sa zarazila a zosmutnela.
„Dobre, poradím ti, ale myslím si, že ak Ginny odmietneš, nebudeš tam viac vítaný tak ako tak,“ poznamenala , hodila pohľad na hodinky a vstala. „Ale nebudeš sám,“ potriasla rozhodne hlavou, „ ja tu vždy budem pre teba. Okrem toho, máš kolegov v škole, snaž sa lepšie ich poznať a spriateliť sa s nimi. Určite tam nájdeš ľudí, ktorí stoja za tú námahu,“ pripomenula mu a kráčala z izby.
no páni
(Trili, 23. 5. 2011 17:34)