1. Knižnica
Lady Black
1. Knižnica
Hermiona otvorila dvere knižnice vyklonila sa , započúvala sa do zvukov stíchnutého domu a potom sa zamračila. Niekoľko sekúnd nerozhodne postávala medzi dverami obzerajúc sa ponad plece späť do miestností, potom stisla pery a rozhodným krokom prešla ku schodisku.
„Harry!“ zakričala hľadiac hore a načúvala ozvene, ktorá sa k nej vracala zo všetkých kútov starého domu. No na poschodí bolo ticho, žiadny zvuk nenaznačoval, že sa druhý obyvateľ domu zobudil. „Spachtoš,“ zašomrala krútiac hlavou a vybehla po schodoch hore. Prešla cez krátku tmavú chodbu a zaklopala na dvere.
Netrpezlivo načúvala s uchom pritisnutým na drevo, ale z miestnosti neprenikol von žiadny zvuk. Odtiahla sa od dverí a okamžik premýšľala trúc si koreň nosa ukazovákom. ,Prečo má na izbe ,silencio´ ? Nie je tam sám?´ Trochu zmetene pozrela na dvere, zahryzla sa do spodnej pery, ale pohľad na hodinky ju prinútil jednať. Povzdychla si, pokrčila plecami a stlačila kľučku. Opatrne otvárajúc dvere pripravená kedykoľvek ich opäť zabuchnúť ak by sa jej pohľad stretol s niečím nevhodným, strčila hlavu dnu a rozhliadla sa. Veľká, rozľahlá posteľ s nebesami stála pri čelnej stene a jej ťažké bordové závesy boli nedbanlivo rozhrnuté . Závesy na oknách boli spustené a v izbe vládla polotma. „Harry?“ zašepkala spýtavo , zvraštila obočie snažiac sa preniknúť šero a v opatrne vstúpila dnu. Keď sa jej konečne podarilo zazrieť osobu na lôžku, uľahčene si vydýchla a ponáhľala sa k posteli. Jedným ťahom rozprestrela závesy okolo nej úplne a mávnutím ruky rozhrnula závesy na oknách. Spálňu zalialo prudké slnečné svetlo, ktoré dopadlo aj na tvár muža spiaceho v perinách. Ak dúfala, že ho ostré svetlo prebudí, bola sklamaná. Len sa pomrvil, odvrátil sa od slnka , niečo zahuhňal a znovu upadol do hlbokého spánku. Znovu hodila pohľad na hodinky, hnevlivo zafučala, zahryzla sa do pery , naklonila sa nad spáča, chytila ho za rameno a prudko ním potriasla. „Harry! Vstávaj! “ V okamžiku, keď sa ho dotkla sa muž prudko posadil, jedna jeho ruka strelila k nočnému stolíku, kde ležali jeho okuliare a druhá na ňu mierila prútikom, ktorý vytiahol spod podušky.
„Hermiona!“ zvolal rozhorčene, keď sa mu podarilo nasadiť si okuliare a pozrieť na útočníka. „Čo tu robíš? To už nerob, mohol som ťa prekliať!“
„Hmm!“ odfrklo si dievča pohrdlivo a krútilo hlavou. „Naozaj nepochopím logiku čarodejníkov,“ šomrala popod nos. „Prútik máš pod poduškou, ale tvoje dvere sú každému prístupné. Kde je tu logika?“
Harry pustil prútik, pretrel si spánkom pokrčenú tvár obidvomi rukami a prehrabol si rozšuchorené čierne vlasy prstami, čím spôsobil, že teraz jeho hlava vyzerala ako vrabčie hniezdo do prechode tornáda. Hermiona sa zachichotala, vošla mu obidvomi rukami do čiernej hrivy a pokúšala sa aspoň trochu skrotiť neposlušné vlasy. Chlapec zdvihol spýtavo obočie a prevrátil oči nad zbytočnosťou jej činov. Pri tom mu pohľad padol na hodinky, ktoré jej vykúkali spod rukáva ľahkej belasej blúzky , zastonal a zvrátil sa znovu na podušku. „Prečo ma budíš? Je ešte len pol jedenástej.“
„Je ,už´ pol jedenástej!“ vykríkla rozčúlene „Nemôžem dlhšie čakať!“
„Prečo?“ prevrátil sa tak, aby na ňu lepšie videl a zvraštil husté, tmavé obočie do súvislej čiary. „ Povedal som Kreacherovi, aby ma zobudil pol hodinu pred obedom. Je piatok a ja mám dnes voľno. Včera sme mali praktický výcvik v teréne. Neverila by si, čo si Gaiman pod týmto názvom predstavuje. Trasa mala najmenej dvadsať kilometrov, museli sme vliecť plnú záťaž a bojovať takmer na každom kroku,“ jeho hlas prezrádzal, že sa v skutočnosti nesťažoval.
„Vidím, že si sa bavil,“ poznamenala trochu nervózne a jej pohľad znovu zablúdil k hodinkám., „ale teraz by som potrebovala, aby si vstal.“
„Prečo?“ spýtal sa už po druhý krát a nadvihol sa na lakti, spýtavo si ju prezerajúc. Preletel ju jediným uznanlivým pohľadom a krátko pískol. Krátka čierna sukňa, ktorá je siahal do polovička stehien odhaľovala hladké, svalnaté nohy obuté v čiernych topánkach na polovysokom podpätku. Modrú hodvábnu blúzku s dlhým rukávom, ktorá jej siahala po bedrá mala prepásanú tenkým strieborným opaskom. Huňaté , kučeravé vlasy mala stiahnuté do úhľadného francúzskeho vrkoča, len okolo tváre sa jej rojili malé kučierky a padali je do čela.
„Pretože potrebujem tvoju pomoc,“ odpovedala rozhodne a odvrátila sa . „Počkám na teba v knižnici a prosím, ponáhľaj sa,“ požiadala naliehavým tónom vychádzajúc z dverí. „Mám naozaj veľmi málo času a neviem , ako dlho to potrvá.“
„Čo?“ zvolal za odchádzajúcim dievčaťom a spustil nohy z postele. „Hermiona!“ vykríkol, ale dvere za ňou sa už zatvorili. Frflúc a brblúc o nevďačných prekážajúcich priateľoch vyliezol z postele, chvíľku sa hrabal v šatníku a zhromaždiac oblečenie v náruči, zamieril do kúpeľne. O pol hodiny odtiaľ vyliezol plne oblečený a oholený. Zasunul prútik do puzdra na predlaktí, ešte raz si prehrabol vlasy a vyšiel na chodbu. Zbehol jedno schodisko a otvorenými dverami vošiel do knižnice. Vzápätí mu oči takmer vyrazili von z očných jamiek a sánka udrela o drevenú podlahu. Knižnica, tak ako ju poznal v predchádzajúcich rokoch, už v podstate neexistovala. Veľká miestnosť bola prázdna a dunela ozvenou. Na dlážke boli tmavšie škvrny, ktoré označovali predchádzajúce rozloženie nábytku a políc, a na stenách pokrytých tmavou, vzorkovanou tapetou, zostali po nich tmavé obdĺžniky. Len pri dverách bol malý, okrúhly stolík a uprostred miestnosti bol na dlážke nakreslený hrubou červenou kriedou veľký kruh, doň bol vpísaný pentagram a po okrajoch kruhu ležali biele runové kamene. Uprostred pentagramu stál veľký otvorený kufor, do ktorého viedli pomerne pohodlné schodíky. Opatrne sa vyhýbajúc značkám prešiel k nemu a naklonil sa dolu. „Hermiona? Čo sa to tu deje? Kde je moja knižnica?“
„Tu!“ ozvalo sa zdola. „A nie je tvoja, je moja!“ zazvonil jasný, dievčenský hlas. „Poď dolu!“
Zamračil sa , ale prekročil okraj kufra a pridŕžajúc sa nízkeho zábradlia, liezol po schodíkoch na dno kufra. Bol to jeden z mnohých modelov z rozšíriteľným úložným priestorom. Tento samozrejme Hermiona ešte vylepšila, takže keď položil nohu na dlážku, rozprestierala sa pred ním obrovská miestnosť naplnená regálmi na knihy zaplnenými takmer do posledného miesta. Prechádzal najširšou uličkou medzi nimi tam, odkiaľ sa ozývalo šomranie. O pár sekúnd ju uvidel. Stála pri zadnej stene a mávala prútikom. Zrejme práve končila, lebo po záverečnom ťahu sa priestor odrazu pretiahol a vedľa plných políc sa objavili ďalšie rady prázdnych, čakajúcich na naplnenie.
„Ako tvoja? Je v mojom dome,“ zavrčal obzerajúc sa po prašných zväzkoch. Lenže teraz tie zväzky už neboli prašné, ale svietili čistotou a voňali voskom.
„Tvoj dom, moja knižnica,“ pokrčila plecami spokojne si prezerajúc prázdne police. „Dúfam, že to bude stačiť,“ poznamenala, keď sa k nemu obracala. Prútik si zastrčila za ucho a s úsmevom prešla prstami po chrbtoch kníh. „Sírius odkázal dom a značnú čiastku galeónov tebe , ale knižnicu odkázal mne. A pretože sa sťahujem, beriem si čo je moje,“ oznámila mu nevzrušene, pretiahla sa okolo neho a zamierila ku schodom. Harry stál s otvorenými ústami a s očami ako taniere sledoval, ako sa šplhá na prvé schody. Keď z nej videl už len pekné, opálené lýtka, zaklapol sánku a rozbehol sa za ňou.
„Čože? Ty sa sťahuješ? A prečo?“
„Pretože je čas,“ odlomila krátko a čakala, kým vylezie von. Zamračený, ako búrkový oblak stál vedľa kufra, ruky opreté o boky.
„Vysvetli!“
„Teraz nie, neskôr,“ zavrtela hlavou a prezerala si obrazce, nakreslené na dlážke. Po dôkladnej inšpekcii, že všetko je tak, ako má byť sa spokojne usmiala, „teraz potrebujem, aby si mi s niečím pomohol.“
Harry na ňu chvíľku nerozhodne pozeral, ale poznal ju už príliš dobre, aby naliehal.
„Dobre teda, čo potrebuješ?“ spýtal sa a odovzdane privrel oči. Hermiona sa na neho žiarivo usmiala, rýchle prešla naprieč izbou a zo stolíka vedľa dverí vyzdvihla veľkú zlatú čašu naplnenú striebornou látkou až po okraj. Opatrne kráčajúc k nemu, sledujúc pohľadom povrch, aby nevyliala ani kvapku, pomaly kráčala späť.
„Tak najskôr zo všetkého, toto musíš vypiť,“ podala mu čašu a pridŕžajúc ju odspodu tlačila mu ju k ústam.
„Héj! Počkaj! Pomaly, čo je to?“ zamračil sa a odtiahol hlavu bokom. Hermionin úsmev zmizol a obočie vyskočilo prekvapene hore.
„Ach! Neboj sa! To je len prečisťujúci elixír. Vieš, žeby som ti nedala niečo, čo by ti mohlo ublížiť,“ odfrkla krútiac hlavou. „Nevrť sa a vypi to!“
„A čo prečisťuje ten elixír? Nerád by som mal plné...,“ zarazil sa a zažiaril na ňu podozrievavým pohľadom. „Nie je to niečo od Georga?“
„Prečisťuje krv, ak tu už musíš vedieť, od všetkých škodlivých látok vrátane iných elixírov, ktoré sa dostali do tvojho krvného obehu v priebehu posledných desiatich rokov. Potrebujem tvoju krv a potrebujem, aby bola naozaj čistá. Bude to plne zodpovedať heslu tohto domu,“ uchichtla sa krátko.
„Ale to všetko boli liečivé elixíry!“ zvolal a znovu sa odtiahol. „Ako vieš, že mi to neublíži?“
„Jednoducho,“ odvetila s posmechom, „vyskúšala som to na sebe a vidíš, som tu. Som živá a v oveľa lepšom telesnom a duševnom zdraví, než za posledné roky. Tak už nevymýšľaj a pi,“ pozdvihla čašu tlačila mu ju k perám. Neochotne, hľadiac jej do očí otvoril ústa dovolil jej, nakloniť pohár k perám. Nápoj v čaši bol neuveriteľne chutný. Miešali sa v ňom chute ovocia a kvetín a zanechával po sebe ľahkú, veľmi osviežujúcu chuť . Len čo prvý hlt skĺzol dolu jeho hrdlom cítil, akoby sa nedokázal zastaviť a pil, kým nebola čaša prázdna do poslednej kvapky. „Tak vidíš, nebolelo to,“ povedala s s úsmevom a opatrne o krôčik odstúpila. Odrazu mala v jednej ruke prútik a v druhej veľkú krištáľovú fľašu so širokým hrdlom. Harry sa na ňu podozrievavo pozrel , siahol tiež po prútiku, ale skôr než ho stihol vytiahnuť, jeho telo sa rozhorelo prudkou páľavou a z každého póru vyrazil tenučký potôčik olejovitej, sivozelenej a odporne páchnucej hmoty. Harry sa mykol , vytreštil oči a zaklial.
„Purgo et colligo!“ Hermiona mávala prudko prútikom okolo neho a všetku hmotu z neho okamžite zbierala do fľaše. Keď bola jedna fľaša plná, rýchle ju odložila a pokračovala napĺňať ďalšiu. O necelých sedem minút a tri plné a jednu neúplnú fľašu neskôr jeho koža náhle vyschla a bola nepoškvrnená tak, akoby práve vyliezol zo sprchy.
„Čo to ,do pekla jazerného, bolo!“ zvreskol ohmatávajúc si telo, akoby čakal, že po takom výtoku kvapaliny, bude nejako neúplné.
„No, môj milý,“ zavrčala Hermiona a opatrne zatláčala brúsené zátky do širokých hrdiel, „to bol takzvaný ,rádioaktívny spad´.“
„Čože?“ Harry prestal s kontrolou svojho ,ja´ a vytreštil oči ako tenisáky. „To nemôžeš myslieť vážne, ako by som sa dostal do blízkosti nejakej rádioaktivity?“
„Nedostal, to som len tak pomenovala všetky zvyšky elixírov, ktoré v tvojom tele nemali byť a ani tam nemali čo robiť. Podľa farby,“ pozdvihla jednu z fliaš k očiam a skenovala ju pohľadom, „si tam celkom určite mal , Ananus´ a tie ružové prúžky sú zvyšky ,Amortenicie´. Podľa množstva, ktoré v tebe bolo, mal by z teba byť slintajúci retard. Je pozoruhodné, že si to nielen prežil, ale si pomerne v poriadku. Nerátajúc neobvyklé očarenie Ronaldom a Ginnervou, samozrejme. Z čoho je zvyšok...,“ pokrútila hlavou a pokrčila plecami, „ ani srnka netuší, nie to že ja. Hlavná vec, máš to z organizmu. Teraz ešte nápravu a môžeme pristúpiť k práci, pre ktorú potrebujem tvoju krv. Ako sa cítiš?“
„Dobre,“ Harry chvíľku skúmal svoje pocity a potom pokrčil plecami. „Napodiv, cítim sa celkom dobre,“ pripustil, ale okamžite znovu spozornel. „Nápravu?“ jeho oči zase začali liezť von, ale ona len mávla rukou, preskákala nakreslené čiary a niesla k nemu druhý pohár. Tento bol strieborný a kvapalina v ňom mala menlivú farbu a veľmi ľahkú textúru. Bez váhania mu ho strčila do ruky a s očakávaním na neho pozerala.
„Tento elixír ti zaručí, že v priebehu nasledujúceho mesiaca bude tvoj organizmus čistý. Aj keby ti niekto dal nejaký elixír potajomky v nápoji alebo v jedle, tvoje telo ho proste vylúči cez obličky a cez kožu. Budem ti tento elixír dodávať aj ďalej, pretože tvoja práca je nebezpečná a návštevy u Weasleyovcov sú priam smrteľné. “ Harry sa zamračil.
„Čo je to o Weasleyovcoch? Myslel som, že si ich mala rada,“ začal, ale Hermiona prudko potriasla hlavou a tlačila mu čašu k ústam.
„Pi! O tom potom, teraz máme prácu,“ naliehala a s uspokojením pozorovala, ako poslušne vyprázdnil aj druhý pohár. Keď bol prázdny, vzala mu ho z ruky a mávnutím prútika nechala všetko zmiznúť.
„Prečo si to...,“ zamračil sa Harry, „mohli sme identifikovať...,“ začal , ale pohrdlivé ohrnutie pery a odfrknutie ho zastavilo.
„Čo?“ spýtala sa a smutne sa uškrnula. „Je neskoro a takto je to lepšie. Ak ti teraz niekto ešte dá nejaký elixír, budeš o tom vedieť. Z tamtoho sa už nedá vyčítať nič...,“ mávla rukou, ale potom sa znovu rozžiarila. Siahla do kufra a vytiahla odtiaľ obradnú zlatú dýku. „Stačí mi päť kvapiek tvojej krvi na tie runové kamene. Na každý kameň jednu kvapku,“ vysvetľovala obchádzajúc kruh. Harry na ňu chvíľku mlčky pozeral, potom potriasol hlavou a vzal jej dýku z ruky.
„Dobre,“ začal bodnúc sa špičkou do prsta vytlačil prvú kvapku na biely kameň, „ ale budem chcieť od teba odpovede o čom toto všetko je. Okrem toho som ťa aj ja chcel o niečo požiadať a ako tak na to teraz hľadím, dlhuješ mi. Krvná mágia vždy bola považovaná za tmavú a ja, ako budúci auror, by som sa na tom nielenže nemal zúčastňovať, ale mal by som ťa predviesť na vyšetrovanie na ministerstvo,“ bzučal obchádzajúc kamene jeden po druhom.
„Ach! Biela, čierna, fialová, zelená, prúžkovaná...,“ vrčala Harmiona frustrovane. „Kto to kedy vymyslel také nezmyselné delenie mágie. Mágia je mágia. Je bezfarebná a je len jedna. Neexistuje žiadna biela alebo čierna, alebo nejaká pásikovaná. Je len jedna! Čo je rozdielne je účel, na ktorú ju čarodejníci použijú. Keby si sa viacej zaujímal o históriu vývoja kúziel a kliatob vedel by si, že drvivá väčšina z nich vznikla na uľahčenie ľudskej práce. Presne tak, ako muklovské vynálezy,“ vzala mu nôž a zahojila malú ranku na prste. „Teraz ma nechaj dokončiť kliatbu a potom ti vysvetlím všetko, čo môžem,“ prisľúbila a tlačila ho mimo izbu. Zostal stáť hneď pri dverách a nakúkal dnu. Usmiala sa na neho, potom sa postavila mimo kruhu a prútikom začala písať nad ním zložité obrazce. Pri tom ticho skandovala dlhé zakliatie. „ In dicionem redigere libellus cui abigeus recipio bos mutus dicere nomos et mancipium canquiferum!“ Koniec zakliatia sprevádzalo oslepujúce zablysnutie, ktoré ich oboch na niekoľko ťaživých sekúnd zbavilo zraku. Keď sa im konečne vyjasnilo v očiach, prešla Hermiona k Harrymu a postavila sa vedľa neho nespúšťajúc pohľad z kruhu. Chvíľku sa nič nedialo, ale potom sa uprostred kruhu začali zhmotňovať hrubé folianty . Na okamžik zavisli vo vzduchu a potom ležérne plávali jeden po druhom do otvoreného kufra.
„Funguje to!“ zajasala Hermiona tlieskajú rukami od radosti.
„Čo je to? Odkiaľ prichádzajú tie knihy?“
„To sú knihy, ktoré boli odcudzené z knižnice rodu Black, ktorá patrila k tomuto domu. Hovorila som ti, že Sírius mi odkázal všetky knihy z knižnice. Zistila som, že formulácia závete mi umožňuje nárokovať si nielen tie knihy, ktoré sa momentálne v knižnici nachádzajú, ale všetky, ktoré k nej kedy patrili. A ako vidíš,“ ukázala do miestnosti, bolo tam veľa kníh, ktoré tam patrili, ale ktoré sa počas bačovania rôznych ľudí v dome tak akosi stratili,“ vysvetľovala a ťahala ich dolu schodmi do kuchyne. „Je čas zjesť niečo výživné. Kreacher pripravuje obed, kúzlo pracuje a keď skončí, kufor sa sám uzavrie. Harry ohúrený kaskádou slov sa nechal odvliecť dolu, poslušne sa posadil za stôl a keď sa pred ním objavil plný tanier hustej pariacej polievky, ponoril doň lyžicu bez akýchkoľvek námietok. Počas obeda sa Hermiona trochu upokojila. Hlavne preto, že je veľmi ťažké jesť a rozprávať súčasne, teda pokiaľ niekto nie je Ronald Weasley. To jej dalo čas na rozmýšľanie a tak, keď odsunula poloprázdny tanier, oprela si bradu o päsť a zahľadela sa na Harryho.
„Prečo si potrebovala moju krv?“ spýtal sa , hľadiac na ňu spod obočia a zahryzol sa do kuracieho stehna, ktoré malo veľmi lákavú , chrumkavú kôrku.
„Pretože si práve teraz zákonný majiteľ tohto domu,“ mierne sklonila hlavu a navíjala si tenký prameň vlasov na ukazovák. Harry túto jej činnosť pozorne sledoval pohľadom zabúdajúc na chvíľu, že pred ním leží plnú tanier chutného a lákavo voňajúceho jedla. „Potrebovala som to na to, aby magická ochrana domu kliatbu nezrušila.“
„Čo je to za kliatbu, kde si ju našla?“
„Ach!“ teraz sa Hermiona znovu žiarivo a trochu pyšne usmiala. „To som vymyslela ja,“ povedala skromne klopiac oči, ale úsmev ju prezrádzal. Bola pyšná na seba a na to , že kliatba fungovala. Harrymu od prekvapenia klesla ruka s vidličkou a tá zarinčala sa tanieri.
„Páni!“ vydýchol , keď sa mu podarilo prehltnúť sústo, ktoré mal práve v ústach. „To je naozaj veľmi pôsobivé kúzlo. Vieš, že by si s ním mohla zarobiť hromadu peňazí? Musíš si ho nechať patentovať!“
„Jasné,“ prikývla a uškrnula sa. „Ja s ním pôjdem na ministerstvo a oni ma rovno šupnú do Azkabanu. Sám si hovoril, ako je krvná mágia v spoločnosti vnímaná, hoci ju veľa úradov používa k identifikácii,“ odfrkla pohrdlivo a mávla rukou. „Možno neskôr, zatiaľ to bude moje sladké tajomstvo.“ Tieto slová Harrymu niečo pripomenuli.
„Prečo sa chceš odsťahovať? Tvoji rodičia sa vrátili do Anglicka?“
„Nie,“ Hermiona pokrútila hlavou, „zostávajú v Austrálii. Ale prečo, to ti práve teraz nemôžem povedať. Keď sa trochu usadím, pozvem ťa na návštevu a všetko ti vysvetlím,“ sľúbila, keď videla, ako sa stále viac a viac mračí. Pozrela na hodinky a povzdychla si. „Ale aj ty si odo mňa niečo chcel. O čom to je? Čo potrebuješ?“
Komentáře
Přehled komentářů
Nová poviedka, nový začiatok - páči sa mi!!!
Skvelé!
och
(Lily, 17. 5. 2011 12:17)Právě jsem se znovu zamilovala.. zbožňuji tvojí Hermionu a líbí se mi tvůj Harry a jak tak koukám budu opět nesnášet Weasleye:)) Nevadí i tak je moc nemusím.. (kromě dvojčat a Ch&B) Hrozně se těším na pokráčko a taky až zjistím kdo do nich lil ty elixíry.. jééé Jsem natěšená jak děcko před Vánoci. No nic, jdu si dát halušky:)
mě se to líbí
(Trili, 14. 5. 2011 22:32)
a docela hodně moc :-) jen tak dál
PS: draci tam být nemusí i když je mám ráda
Hmm...
(nadin, 17. 5. 2011 18:00)