Priestorom a časom

77.  Niečo sa končí a niečo začína

„Remus?“ ozval sa Patrick po chvíli, keď si konečne po chvíli všimol, že jeho kamarát sedí za stolom bez jediného pohybu, pred sebou drží otvorený list a po tvári mu tečú potôčky sĺz. „Remus, počuješ ma? Čo sa stalo?“ spýtal sa ustarostene , vstal z kresla a objal Remusa okolo pliec. Jemne mu vytiahol  z rúk list a preletel po ňom očami. Chvíľu sa na ten kus pergamenu nechápavo pozeral a potom si zhlboka povzdychol. Sírius Black zomrel a odteraz bude žiť už len Patrick O´Brayen.  Všetko, čo ho spájalo s jeho predchádzajúcim životom predstavoval Remus, ktorý teraz sedel zrútený v stoličke a žialil nad svojim priateľom, ktorému nedokázal pomôcť.

,Tak, toto bude ťažké,´pomyslel si a horúčkovite premýšľal , ako má Remusovi povedať pravdu a nezraniť ho ešte viac. Musel sa rozhodnúť a musel to urobiť hneď teraz.  Kedykoľvek neskôr už bude neskoro. Znovu si povzdychol, položil list na stôl a sklonil sa k Remusovi..

„Remus,“ povedal mäkko, „ poď so mnou, musím ti niečo ukázať,“ vyzval ho  a vzal ho za rameno. Remus sa trpne poddal a ešte v šoku z toho oznámenia sa zdvihol a kráčal za Patrickom. Takmer nevnímal kam ide, až kým sa neocitli pred zrojnicou. Tam konečne  zdvihol  hlavu, nechápavo sa rozhliadol a potom pozrel na Patricka.

„Kam to vlastne ideme?“ spýtal sa a utrel si mokré líca.

„Už dávno som ti chcel niečo  ukázať, ale doteraz som nesmel,“ odpovedal Patrick vyhýbavo.

„Prečo nie?“ pozastavil sa nad jeho slovami Remus a s podozrením  si Patricka premeral.

„Všetko sa dozvieš,“ uškrnul sa krivo Patrick a začal vystupovať po schodisku, ktoré viedlo hore do   veže.

 „Tu som nikdy nebol ,“ obzeral sa okolo seba Remus  trochu prekvapene. Nikdy som si vlastne ani neuvedomil , že tie schody vedú  ďalej“

„Tak to aj má byť,“ usmial sa Patrick a stúpal stále vyššie, „ sem môže len O´Brayen a ten, koho sem sám privedie. Keby si sa vrátil dolu , už by si sem cestu nenašiel.“

„Zaujímavé kúzlo,“ zašomral Remus , keď zastali pred dverami z hrubých, dubových dosiek.  Patrick ich otvoril , vstúpil a podržal  Remusovi dvere otvorené. Pozorne sledoval, ako sa Remus obzerá a ako sa mu oči rozšírili úžasom, keď uvidel na  stene  visieť obraz, ktorý sa tak veľmi podobal na ten jeho, pred ktorým strávil nejednu hodinu v rozhovore s priateľom.

„Most duší,“ zašepkal , rýchlymi krokmi  podišiel k obrazu , aby si ho mohol lepšie obzrieť. „Podľa tohoto si dal urobiť ten môj?“ spýtal sa a obzrel sa na Patricka. Ten len prikývol a ukázal na kreslo pri stole.

„Sadni si a nalej víno, urobíme si malé posedenie starých priateľov,“ povedal pomaly a veľmi vážne.  Postavil sa oproti obrazu, vytiahol oba prútiky a začal odriekavať vyzývacie kúzlo.

„Psyche quum alium pagina visio de inter nobis!“ počkal chvíľu a pokračoval s druhou časťou , ,,James ad Lilly Potter , lacesso atwue praestolor tui!“

 Remus, ktorého Patrickov tón trochu zarazil si sadol a očakával, že dnes uvidí Síriusa. Patrick predsa nemal ani najmenší dôvod volať na ich malé stretnutie Jamesa. Preto takmer vylial víno, keď počul Patrickovu vyvolávaciu inkantáciu. Prudko zdvihol hlavu , vytreštil oči a neveriacky sledoval, ako si Patrick sadá za stôl a berie si jeden z pohárov. Zvyšné kreslá boli odtiahnuté, akoby čakali, až si do nich niekto sadne. Nemuseli čakať dlho. Dvere na obraze sa otvorili a do izby vošli obaja jeho dávno mŕtvi priatelia. James si prehrabol rozkokošené háro a Lilly sa na Remusa láskavo usmiala. James nalial do dvoch pohárov husté , červené víno z karafy na stole , jeden pohár podal Lilly a potom  urobili niečo, čo Remusovi vyrazilo dych. Celkom jednoducho vystúpili z obrazu , prešli krížom cez izbu a sadli si do pripravených kresiel. Vyzerali tak skutočne, že Remus takmer vyskočil a pokúsil sa ich objať. Patrick ho pevne pridržal v kresle a dôrazne pokrútil hlavou.

„Rád ťa vidím, Remus aj teba Patrick. Už sme sa dávno nevideli, “ usmial sa James , priložil si pohár k nosu a zhlboka sa  nadýchol. „Kedy začneš vymýšľať kúzlo, aby som si mohlo naliať viac pohárov?“ spýtal sa vážne Patricka a Lilly začala prskať ako mačka.

„Rada ťa vidím Remus!“  znovu sa na neho usmiala a potom sa zamračila na  Patricka, „nech ťa to ani nenapadne! Jeden pohár bohate stačí! Je nehmotný a to víno je až príliš opojné.“

„Dávno sme sa nevideli,“ nadviazal James, akoby ho Lilly ani neprerušila a trošku si odpil.

„ Mali sme tu všetci trochu naponáhlo,“ vysvetloval Patrick a pozdvihol svoj pohár, „Harry zabil Voldemorta tak, ako to vyžadovala veštba a je prijatý na  Avalonskú univerzitu .“

„Tak na to si naozaj musíme pripiť!“ zvolal James a rozžiaril sa ako lampión. Aj Lilly zdvihla pohár a uľahčene si vydýchla. Všetci si pripili na víťazstvo a nový život.  Potom Patrick podrobne porozprával , ako prebiehal posledný boj. Na Jamesovej tvári bol stále širší úsmev a hruď sa mu dmula pýchou na syna a po Lillynej tvári stekali strieborné kvapôčky sĺz, ktoré sa strácali hneď, ako dostihli čelusť. Remus Patricka dopĺňal tam, kde sa mu zdalo, že niečo zabudol a keď spomenul, ako Patrick zahodil klietku s mŕtvym potkanom a zahrabal ju, pozreli obaja na Paricka trochu nechápavo. Ten len pokrčil plecami a povzdychol si.

„Aj tak už bolo neskoro. Meno Síriusa Blacka už nikto neočistí, to by sa musel stať zázrak a Dumbledore zázraky nepripúšťa. Okrem toho, aj tak by to bolo  , post mortis´!“

„Zomrel?“ zvolal James a hľadiac Patrickovi rovno do očí povedal uvážene: „ Aj tak ten klon vydržal dosť dlho.“ Remusovi v tom okamžiku zaskočilo a kašľajúc , utierajúc si slzy z líc púlil oči na všetkých pri stole.

„Klon? To bol klon?“ spýtal sa ešte sípajúc a pozeral s Jamesa na Patricka a späť.

„Isteže!“ prikývla Lilly.

   Tak toto už bolo pre Remusa priveľa. Pred chvíľou sa dozvedel, že jeho priateľ zomrel a teraz mu tu tvrdia, že to nebol Sírius, ale jeho klon!

„Kde je teda Sírius!“ zvolal a v izbe na chvíľu zavládlo ticho. Všetci sa tvárili vážne a až po dlhej chvíli si Patrick odkašľal, zhlboka sa nadýchol a  pozrel na Remusa.

„Ja som Sírius Black! Teda, lepšie povedané, kedysi som sa tak volal,“ oznámil Remusovi a s úzkosťou čakal na jeho reakciu. Lilly , ktorá videla Patrickov strach a Remusov výraz tváre okamžite zasiahla.

„Remus,“ zvolala nahlas, aby upútala jeho pozornosť, „ Sírius sa vzdal svojho mena a zachovával tajomstvo na našu žiadosť. My dvaja sme ho o to požiadali a tak trochu sme ho k tomu donútili, nesmieš sa preto na neho hnevať, ale nemohol ti to povedať!“   

„Niekoľkokrát nás žiadal, aby sme mu dovolili povedať ti pravdu,“ začal James a Remus sa zhlboka nadýchol, ale James mu nedovolil nič povedať, „ ak uvážiš, že my sme sa vzdali syna, pokračovateľa nášho rodu a mena, že Sírius sa tiež vzdal svojho života, svojej identity a dokonca svojej tváre, dokážeš pochopiť ako veľmi bolo dôležité zachovať tajomstvo.“

„To ste mi tak málo dôverovali!?“ zvolal Remus. „Nikdy by som vaše tajomstvo nevyzradil! Myslel som , že sme priatelia!“

„Veď aj sme, teda dúfam, že ešte stále sme,“ povedal skrúšene Patrick a pokukoval po Remusovi,  „ale sám vieš najlepšie koľkokrát som sa takmer prezradil,“ pokračoval a krútil hlavou.  „Nebezpečenstvo by bolo dvojnásobné a bude, lebo toto,“ ukázal na seba  bol jednosmerný prenos a Harry  už tiež navždy zostane Brentanom. Rod Potterov a Blackov vymrel po meči a rod O´Brayen rozkvitol a bude ďalej rozkvitať.“ zdvihol pohár s zhlboka sa napil.

  Rozprávali sa ešte dlho a Remus konečne dostal odpovede na všetky svoje otázky. Potrvá to ešte dlho než sa s tým  zmieri , ale  odteraz už nikdy nebude sám. Vedľa neho je stále jeho najlepší priateľ.

  Vlčí klan privítal  drakov  nadšene a pripravili im parádnu oslavu, ktorej sa zúčastnil aj profesor Becker. Kirill , ktorý bol najlepším rozprávačom im farbisto prerozprával záverečný boj.

„Ani sme si neškrtli,“ zakončil ublížene, „ Brent s Kierom  mu proste nedali šancu a ani nám. Tešil som sa, že si trochu zabojujem, ale nebolo s kým!“

„Ja som náhodou celkom rád, že to Bren a Kier ukončili tak rýchle,“ nesúhlasil s ním Lev, „ aj keď smrťožrútov nemusím a prežili to pravdepodobne len pre Azkaban, nepáčilo sa mi, ako ich tam Voldemort vycucával ako nejaký dementor.“

„Možno to aj tak neprežijú,“ uvažoval Arto, ale potom  mávol rukov, „ to je starosť Angličanov, oni si s tým musia urobiť poriadok.“

„Nemáš pravdu,“ ticho namietol profesor, „ keby  Voldemort nebol zničený, o niekoľko rokov by sa stal  hrozbou pre vás všetkých. O tri roky budete absolventi a rozídete sa do sveta. Budete pracovať  vo vysokých postoch čarodejníckeho sveta a práve na vás bude záležať, aby sa už nikdy v žiadnom štáte nerozšírilo zlo.“

„My to ani nedopustíme,“ povedal David vážne, ale potom sa náhle uškrnul, „ za predpokladu, že dokončíme školu!“

„Nie, nemáme šancu,“ krútil hlavou Sergio, „ v tomto roku máme súboje a O´Brayenovcov neprežijeme. To by ste ich museli zviazať!“ vyhlásil rozhodne a ostatní sa k nemu hlučne pridali.

„Tak to bude naozaj problém,“ zamyslel sa Imre, „ ja pochybujem, že sa im niekto z nás môže postaviť. To by nebol súboj, to by bola samovražda!“

„To by naozaj nebolo fér,“  pridala sa Liv , „ rozmažú ma po stene skôr než stihnem  vytiahnuť prútik!“ 

„Héj!“ zvolal  odrazu Kieran a ublížene a zamračil sa. „ Naozaj si myslíte, že by sme vám ublížili?“

„Nie, nemyslíme, ale aj tak proti vám nemáme  v súboji šancu a je to dosť flustrujúce,“  zašomral Thor.  Zamračil sa, chcel ešte niečo povedať, ale z komunkátora profesora Beckera sa odrazu ozval hlas riaditeľa.

„Nerád ťa ruším Erick, ale potreboval by som hovoriť s pánmi O´Brayenovcami , pánom Simonovom a pánom Žukovom. Očakávam vás všetkých v riaditeľni.“

„To bolo stručné,“ poznamenal do ticha, ktoré  v klubovni nastalo Siang a uškrnul sa . „Možno chce, aby ste mu osobne porozprávali, ako ste zmazali Voldemorta zo zemského povrchu.“ zasmial sa, ale profesor Becker rozhodne pokrútil hlavou a vstal.

„Podľa tónu jeho hlasu by som povedal, že sa jedná o niečo dôležitejšie,“ pozrel na chlapcov a kývol im, aby ho nasledovali. Trochu neochotne vstávali a krčiac plecami kráčali za ním. Do riaditeľne to bolo cez tri krby a tak mali chvíľu čas na premýšľanie . Napriek tomu nikoho z nich nenapadol žiadny reálny dôvod, prečo si ich riaditeľ pozval. Semester sa ešte nezačal a oni naozaj nemali čas niečo vyviezť.

„Rád vás zase vidím , páni,“ usmial sa riaditeľ , keď za sebou zatvorili dvere a vstal spoza stola. „V prvom rade vám chcem poblahoželať  k víťazstvu ,“ začal a každému veľmi srdečne potriasol rukou. Brentan a Kieranom sa tvárili veľmi vážne  a Lev s Kirillom sa trochu zmetene usmievali. Neboli si istí, či si tieto slová zaslúžia. Becker, ktorý stál  za nimi si však všimol , že v miestnosti je ešte jeden človek. Sedel v kresle vedľa riaditeľovho stola a uprene si štvoricu chlapcov prezeral. Becker ho nikdy predtým nevidel, ale z celého jeho postoja sa šírila aura pokoja a sily. Bolo mu jasné, že tento návštevník je tým pravým dôvodom, prečo si ich všetkých riaditeľ pozval a celkom určite tu nie je kvôli nemu.

„Páni, vaše víťazstvo nás všetkých veľmi potešilo a preto mi je veľmi ľúto, že sa dnes musím s vami rozlúčiť.“

„Rozlúčiť?“ spýtal sa Brentan a pohľadom zablúdil  za riaditeľov chrbát  a muža, ktorý sa teraz pokojne postavil si pozorne prezrel. „Nie je to trochu priskoro?“ spýtal sa odrazu, akoby už všetko vedel. Kieran prudko zdvihol hlavu a zahľadel sa v smere pohľadu Brentanových očí.  Dva rovnaké sivé plamene sa zabodli do návštevníkových belasých a ctihodnému Mrozekovi sa na sekundu rozbehli oči . Po Brentanovej tvári na taký istý okamžik preletel diabolký úškrn a ctihodný pocítil , ako mu po chrbte bežia zimomriavky.

„Nie!“ odpovedal rozhodne a pristúpil k riaditeľovi. „Na včerajšom zasadnutí Rady Avalonu bolo jednomyseľne  rozhodnuté, že je najvyšší čas,“ povedal a pevne sa im zahľadel do tvárí. To že rada má obavu , že neskôr by už moc týchto zvláštnych dvojčiat nemuseli zvládnuť, s tým sa im zdvôverovť nemienil.  

„Kedy máme nastúpiť?“ spýtal sa pokojne Kieran a obzrel sa na Leva s Kirillom, ktorý tu stáli ako dva solné stĺpy s vytreštenými očami a podľa bordovejúcich tvári zabudli aj dýchať. Prevrátil oči , pokrútil hlavou a nenápadne mykol rukou. Chlapcami myklo , keď do nich narazil prúd magickej energie a to ich prebralo . Trhane sa nadýchli a tak mohli počuť aj Mrozekovu odpoveď.

„Hneď! Mali by ste si zbaliť všetky veci, ktoré tu máte, pretože sem sa už nevrátite. Vašich rodičov budeme informovať,“ vysvetľoval ticho a pozorne si všímal ich reakcie. „ O pol hodiny vás čakám pri hlavnom vchode,“ dopovedal, ale to už hľadel na prázdne miesto. Videl len, ako sa dvojčatá otočili, objali priateľov a odmiestnili sa. Oni sa odmiestnili! Pozrel sa na riaditeľa, ale ten ako sa zdalo vôbec nebol prekvapený.

„Hmm! Skutočne je najvyšší čas,“ povedal zamyslene, usmial sa na Valtariho a pokrútil hlavou, „ vyzerá to na zaujímavé roky.“

„O tom nepochybujem,“ zasmial sa riaditeľ, „ dajte si na nich pozor, majú veľmi zvláštny zmysel pre humor,“ povedal a z vrchnej zásuvky vytiahol tenkú zložku, nazrel do nej a podal ju Mrozekovi. „ Tu máte zoznam všetých žartíkov, ktoré stihli povymýšľať za šesť rokov. V siedmom na to podľa ich slov nemali čas a teraz to čaká vás.“

„To nie je veľa,“ začudoval sa Mrozek . keď bral do ruky útlu zložku, ale Valtari  sa veselo rozosmial.a zamával rukou, „ Neodporúčal by som vám ju teraz otvárať. Je samozrejme začarovaná a po otvorení by ste ju nemusel ani udržať v rukách. Váži dobrých dvadsať kíl! “

„To bude veľmi poučné čítanie,“ usmial sa Mrozek , rozlúčil sa s obidvomi profesormi a vstúpil do krbu.

  Draci sa odjavili priamo v klubovni a väčšinu spolužiakov  vydesili k smrti. Nič im však nevysvetľovali, vybehli do izby a niekoľkými pohybmi sa zbalili.

„Ako sa máme za niekoľko minút so všetkými rozlúčiť?“ spýtal sa odrazu  Brentan a zúfalo sa pozrel na Kierana. Ten len pokrčil plecami a otvoril dvere. Posledným pohľadom sa rozlúčili s izbou v ktorej strávili toľko rokov a zbehli dolu.

„Musíme vám niečo povedať!“ zavolal v klubovni trochu poblednutý Brentan . „Odchádzame, už sa nemusíte báť, že vám pri súboji ublížimeme, teraz už budete mať proti sebe rovnocenných súperov!“

„Odchádzate?“ vytreštila oči Angela a vyskočila z kresla. „Kedy odchádzte? Kam odchádzate?“ skočila k Brenovi , chytila ho za klopy saka a poriadne ním zatriasla.

„Hneď teraz,“ povedal oveľa tichšie Brentan a vzal ju za ruky. Angela na neho treštila oči , ktoré sa jej okamžite naplnili slzami. „Prišli pre nás z Avalonu,“ vysvetlil a preletel po tvárach v klubovni. Potom sa sklonil k Angele, pobozkal ju a plačúcu opatrne posadil do kresla. „ Napíšem ti ak budem môcť,“ povedal ešte. „Dámy a páni, bolo nám cťou poznať vás a dúfam, že sa niekedy v budúcnosti stretneme. Nikdy na vás nezabudneme , bolo nám s vami fajn!“ lúčili sa napochytro, lebo čas neúprosne bežal. Ešte posledné objatia, posledný bozk  a posledný pevný stisk ruky . Posledných päť minút na pôde Kalevaly. Brentan objal Leva okolo pliec a premiestnil ich pred hlavný vchod. Vzápätí sa vedľa nich objavili aj Kieran s Kirillom. Ctihodný Mrozek práve vystupoval z krbu, usmial sa na nich a podal im knihu v čiernej väzbe. Sledoval, ako sa jej dotkli a premiestnili sa. Pokrútil zamyslene hlavou, zložku, ktorú mu dal riaditeľ zasunul do vnútorného vrecka saka a odmiestnil sa. Dnešným dňom získal Avalov štyroch nových žiakov.

                                                                 KONIEC  1. časti