Priestorom a časom

75. Výzva na súboj

  Prenášadlá preniesli všetkých na cestu, vedúcu od neveľkej dedinky k impozantnému hradu . Slnko práve zapadalo nad tmavou hradbou stromov  a jeho posledné lúče sa odrážali na hladine jazera, ktoré sa rozprestieralo neďaleko od hradu. Brentan sa okolo seba poobzeral a prižmúriac oči sa uškrnul.

„To som už videl,“ povedal pomaly a pohol sa spolu s ostatnými cez hlavnú bránu do hradu, „ukázal nám to Martinéz a považoval to za jeden z možných cieľov Voldemortových útokov.“

„Ale nebudeme bojovať tu, však nie?“ s určitou  úzkosťou v hlase  sa opýtal Lev a prezeral si hrad.

„Pevne  verím , že doteraz sa Voldemortovi tento hrad nepodarilo obdsadiť,“ uškrnul sa Remus,  „aspoň dovtedy nie, kým je tu riaditeľom Albus Dumbledore.“ vyhlásil pevne, ale okamžite sa otočil, keď sa za ním ozval ironický hlas Patricka.

„Ešte ho neobsadil, ale celý rok sa tu spolu s Dumbledorom snažil , vzdelávať´ študentov,“ zasmial sa pobavene a blysol na Remusa pohľadom. Ten sa trochu nadul, ale vedel že Patrick má pravdu a hádať sa s ním je zbytočné.

„Prečo sme prišli sem?“ zaujalo Kierana, ktorý si starobylý hrad so záujmom prezeral. 

„Tu sa zoznámime s Rádom a navečeriame sa. Ešte je priskoro na návštevu u Voldemorta. Tu je totiž ten najdôležitejší človek, ktorý nám  povie, kedy  začne zvolávať smrťožrútov. Hneď potom sa tam bez ohlásenia dostavíme aj my.“

„Ach áno, Dumbledorov smrťožrút,“ zašomral Brentan a s úškrnom pozrel na otca, „ povedali mu, aby tam dnes nešiel?“

„V to dúfam, bola to dosť veľká služba, ktorú mu dlhujeme,“ povzdychol si Patrick a vkročil do vstupnej haly. Na vrchole schodiska ich čakal vysoký čarodejník v tmavomodrom habite s dlhými striebornými vlasmi a bradou až po pás. Na belasých očiach mal poloblúčkovité okuliare a na perách veselý úsmev.

  Patrick sa prestal usmievať a jediným pohybom ruky svojich ľudí zastavil uprostred vstupnej haly. Brentan sa na neho prekvapene pozrel, potom blysol pohľadom na vrchol schodiska, vrátil sa k veľkej skupine zaklínačov a po tvári mu preletel diabolský, škodoradostný  úškrn. Nepotreboval slová, aby pochopil situáciu. V tomto boji budú mať hlavné slovo zaklínači a Rád bude pomáhať. Dumbledore sa svojim postojom na samom vrchu schodiska snažil situáciu obrátiť. Nič podobné nemienil Patrick dopustiť. Dumbledore to z jeho  hrdého postoja veľmi rýchlo prečítal a pre tomtokrát ustúpil. Zostúpil dolu  a neprestávajúc sa usmievať roztvoril náruč.

„Remus, chlapče môj, rád ťa zase vidím,“ zvolal a radostne objal Remusa okolo pliec. Ten mu objatie s úsmevom opätoval

„Aj ja vás veľmi rád vidím, Albus,“ povedal a otočil sa k Patrickovi, ktorý tu stál celkom pokojne a nespúšťal z nich oči. „Rád by som vám predstavil vojvodu Patricka O´Brayena, jeho synov markíza Kierana O´Brayena  a grófa Brentana O´Brayena ,“ s úsmevom ukazoval na menovaných a potom sa otočil k nim, „Patrick, chlapci, toto je Albus Dumbledore, riaditeľ tejto školy a vodca  Rádu.“ 

  Dumbledore a Patrick sa najskôr mierne uklonili  než si podali ruky. Patrick sa tiež mierne pousmial , potom sa otočil a mávol do oblúka rukou.

„Toto sú členovia  organizácie ktorú vediem ja ,“ predstavil ich všetkých súčasne a Dumbledore sa znovu žiarivo usmial.  Jeho svetlomodré oči však zostali ostražité a úsmev sa v nich neodrazil. 

„Veľmi rád vás všetkých poznávam a nech sa páči, skorá večera je pripravená a členovia Rádu na vás už čakajú v hlavnej sále. Obrátil sa a pomaly vystupoval hore schodmi.

„To od teba nebolo pekné,“ šepol Brentan ironicky k otcovi , keď sledoval Dumbledorove ťažké kroky.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa ho otec tým istým tónom a zľahka stúpal po schodisku hore .

„Prinútiť toho starčeka zísť dolu a teraz zase šplhať hore. Pozri sa na neho, veď sotva zapletá nohami . Musí mať najmenej dvesto rokov, už si zaslúži trochu úcty ,“ karhal šeptom otca, ale v hlase mu zvučal smiech.

„A že jej ty toľko máš!“ uškrnul sa Patrick, ale potom zvážnel. „Nadaj sa zmiasť a sleduj ho ďalej. Myslím, že ani zďaleka nie je taký bezvládny, ako nám tu predstiera. Toto je veľmi dobre premyslené divadlo a ja mu naň namienim skočiť,“ doložil , hrdo zdvihol hlavu a kráčal cez otvorené dvere do Veľkej haly. Zaklínači sa obzerali, div si krky nevykrútili a potom uznanlivo pokyvovali hlavami. Začarovaný strop, na ktorom sa práve začínali zažínať prvé hviezdy, sviečky poletujúce vo vzduchu a celková výzdoba na nich urobila dobrý dojem, ale jemný úsmev na Patrickovej tvári , spodná pera  stisnutá zubami všetkých varovali. Remus polohlasom chlapcom rozprával o štyroch fakultách, ktoré tu reprezentovali štyri dlhé stoly. Boli už sčasti obsadené veľmi rôznorodou skupinou  ľudí. Sedeli za stolami po skupinkách a o niečom potichu discutovali. Dumbledore zamieril k profesorskému stolu a Patricka pozval pokynom ruky za sebou. Ten sa po dvoch krokoch otočil a pohľadom poslal chlapcov k jednému z dlhých stolov. Na stene nad ním bol na červenom  štíte vyobrazený veľký zlatý grifon.

„Toto je chrabromilský stôl,“ povedal s dojatím Remus, keď si sadal medzi nich, „ sedem rokov som na týchto laviciach dral nohavice,“ doložil so smiechom a obzeral sa po sieni. ,,Nič sa tu za tie roky nezmenilo,“ povzdychol si a oči sa mu zakalili spomienkami. Našťastie na ne nemal príliš veľa času, lebo Dumbledore sa postavil , všetkých privítal a vzájomne predstavil. Vysvetlenia  bojového plánu sa ujal Patrick. Bol veľmi stručný a veľmi presný. Nezabiehal do žiadnych zbytočných podrobností a behom pol hodiny vedeli všetci členovia Rádu , čo a kde presne budú počas boja robiť. Mapy, ktoré mávnutím ruky rozposlal medzi stoly boli natoľko jednoznačné, že sa v nich všetci veľmi rýchle zorientovali a rozdávané komunikátory ich očarili. O niečo neskôr sa na Dumbledorovo znamenie na stoloch objavila bohatá večera, ktorou nikto nepohrdol. Chlapci sa napchávali ako o život a Remus len nechápavo krútil hlavou.

„Kam to strkáte?“ čudoval sa. „ Človek so žalúdkom normálnej veľkosti nemôže do seba napchať také množstvo jedla.“

„Ale my sme predsa draci a nejedli sme od rána, sme hladní,“ pokrčil plecami Brentan a ostatní len prikyvovali. Viac im plné ústa ani nedovolili. Brentan počas večere blúdil pohľadom po sieni a muž sediaci vedľa Dumbledora  s čiernymi, pichľavými očami a takými istými čiernymi polodlhými vlasmi ho zaujal. Drgol lakťom do Remusa , mykol hlavou a ticho sa spýtal : „Kto je to?“

„To je  Severus Snape , učí tu študentov variť elixíry a je smrťožrút. On nám dával tie presné údaje Voldemortovi.“

„Aha!“ zamračil sa Brentan a zamyslel sa . Zablúdil pohľadom k Dumbledorovi, potom späť k Snapeovi a zase ho zabodol do taniera. Remus si ho so záujmom prezeral a uvažoval, nad čím asi Brentan tak úporne premýšľa. Keď po mládencových perách preletel krivý úsmev, Remusovi prebehli po chrbte zimomriavky. Toto neveštilo pre niekoho nič dobré.  Skôr než však mohol niečo urobiť, skrútil sa Snape za stolom od bolesti a pevne sa chytil za ľavú ruku. Po Dumbledorovej tvári preletel akýsi veľmi zvláštny úsmev. Snape vstal a vyšiel spoza stola. Patrick sa tiež postavil, ale Dumbledore ho zastavil a niečo mu začal rozprávať.  Brentan to okamžite zaregistroval a vstal.

„Hneď sa vrátim!“ povedal pokojne, uškrnul sa a rýchlym krokom vyšiel zo siene. Podolok čierneho plášťa zbadal mihnúť sa za najbližším rohom. Brentanov krok bol v mäkkých dračích čižmách  rýchly a nehlučný. Snape nemal šancu spozorovať, že sa za ním niekto plíži. Z plášťa po ceste vytiahol masku a chcel si ju nasadiť na tvár skôr, ako sa premiestni. Brentan kráčajúci niekoľko krokov za ním sa uškrnul  a prudko mávol rukou. Muž idúci pred ním padol v bezvedomí na zem, maska mu vypadla z ruky a odkotúľala sa o niekoľko krokov ďalej.

„Nemôžem vám dovoliť, aby ste sa dnes zúčastnili vášho obvyklého spoločenského večera,“ zašeptal na telom Bren a odlevitoval ho do najbližšej  učebne. Jednu z lavíc pretransformoval na pohodlnú postel , uložil tam Snapea a usmial sa na neho, keď ho mávnutím ruky prikryl. „Sladké sny!“ zaželal mu ešte a zatvoril za sebou dvere. Po ceste do velkej siene nechal ešte zmiznúť masku a keď pred dverami stretol zamračeného otca, usmial sa.

„Kde je?“ spýtal sa sucho otec a prižmúril oči. „Dúfam, že ti neutiekol.“

„Spí a zobudí sa až ráno a to už celkom určite bude po všetkom,“ uškrnul sa Brentan a otec sa mu v odpoveď tiež spokojne usmial.

„Ten chlap má niečo v pláne, dávaj si pozor!“ varoval Brena a otočil sa na opätku. Spoločne sa vrátili do siene , ale Dumbledorovi nevenovali ani jeden pohľad. Patrick sa zastavil uprostred siene a  odkašľal si . „Je čas!“ vyhlásil zvučným hlasom. Všetci zaklínači okamžite vstali, upravili si odevy, skontrolovali  všetky prútiky a vychádzali von. Hneď za bránou aktivovali prenášadlá. Aj členovia rádu ich postupne nasledovali. Posledné prenášadlo použili Patrick s Remusom.

  Miesto, kam sa všetci preniesli tvorili zozsiahle slatiny. Uprostred nich sa vypínali múry mohutného hradu.

„No, toto je asi priveľa aj na Brentana,“ pokrútil hlavou Patrick, keď sa pozrel na kamenné steny a mohutné veže.  Aj Remus sa na ne pozeral  a zachvátil ho pocit beznádeje. Nie, niečo takéto nemôže nikto na svete nechať len tak zmiznúť. Budú teda bojovať! Čierne obleky z dračej kože splývali s nocou a tak sa draci pri nich vynorili úplne nepozorovane. Patrick pozrel na synov a od prekvapenia mu obočie vyskočilo hore. Brentan sa usmieval ako slniečko, akoby nič lepšie, než kamenný obrovitý hrad ani nemohol vidieť.

„Je to dokonca ešte lepšie, než som si myslel,“ povedal ticho a Dumbledore, prichádzajúci k nim sa trhane nadýchol. Brentan po ňom blysol pohľadom, ale nekomentoval to.

„Tak to zvládneš?“ spýtal sa neveriacky Remus, ktorý už stál s prútikom v ruke pripravený na boj.

„V pohode! Hovorím vám, že je to vynikajúce!“ ubezpečoval ich Bren a postavil sa k otcovi.  Kieran sa postavil z druhej strany a všetci traja začali vytvárať zaklínadlá , ktoré zabránia komukoľvek sa primiestniť alebo odmiestniť. Dumbledore sa na nich pozeral s úžasom.

„Pozoruhodná rodina,“ povedal ticho Remusovi, „ to všetci O´Brayenovci čarujú vždy neverbálne?“

„Vždy keď používajú zaklínadlá z Nexu, alebo tie, ktoré vymyslí Brentan!“

„Ten chlapec vymýšľa nové zaklínadlá?“ valil oči Dumbedore a s ešte väčším záujmom si chlapca prezeral. Cítil z neho veľkú magickú silu čudoval sa , že o ňom doposial nepočul.

„Do ktorej školy chodili ?“ spýtal sa ešte, nespúšťajúc oči zo zložitých , synchrónne vytváraných pohybov celej trojice zaklínačov.

„Ešte chodia,“ uchechtol sa Remus, „ idú do ôsmeho ročníka Kalevaly, ale potom už budú pokračovať v Avalone,“ povedal akoby nič, ale ostrý nádych Dumbledora mu prezradil jeho pocity.“Vzali ich o dva roky skôr!“ vyhlásil hrdo Remus a uvolnil sa. Teraz im už nikto neutečie a zároveň si môžu byť istí, že im nikto nevpadne do chrta počas boja. O´Brayenovci spustili ruky a niekoľko okamžikov oddychovali.

„Čo máš v pláne s tým hradom?“ spýtal sa Kieran pozerajúc priamo pred seba na vysokú vežu z úzkymi , strielňam podobnými okienkami.

„Potopím ho!“ odpovedal brat a Kieran s Patrickom na k nemu s trhnutím otočili.

„Čo urobíš?“ spýtal sa pre istotu Patrick a od úžasu zabudol zatvoriť ústa.

„Potopím ho! Ten bastard mi nestojí za to, aby som odčerpal magickú silu z polovičky Británie. Bude to oveľa jednoduchšie, pretože tu nie sú tvrdé horniny , pôda je pomerne mäkká a ponorí sa hlboko.“

„Ako hlboko?“ vypleštil oči Remus, ktorý začul posledné slová.

„Čo ja viem? Sto, dvesto, tristo metrov? Keď sa začne potápať, pôjde to hladko!“ upokojoval všetkých.  Len musíte dávať pozor, smrťožrúti z neho začnú vyskakovať ako potkany, keď opúšťajú potápajúcu sa loď. Počítam, že draci zostanú pri mne, nebudem sa môcť brániť, budem musieť udržiavať kúzlo!“ pozrel na otca, ten zaklapol ústa a poklopal po  znaku.

„Dávajte všetci pozor,“ začal potichu, „okamžite sa presuňte na svoje stanovištia a zostaňte pokojní. Hrad, ktorý je pred vami sa Brentan rozhodol potopiť do zeme  a očakávame, že z neho budú smrťožrúti utekať. Nedovoľte im ujsť!“ prikázal a chvíľu čakal, kým sa z komunikátora neozvalo posledné potvrdenie  toho, že skupina zaujala svoje postavenie.  Až potom sa pozrel na zamysleného Brentana.  Ten sa na neho pozrel a potom sa obrátil k bratovi.

„Rozmyslel so si to, urobíme to spolu. Musíme počítať aj s Voldemortovou zbabelosťou. Možno bude chcieť utiecť skôr, než sa hrad potopí dostatočne hlboko. Jeden z nás ho bude musieť zastaviť. A ja mám prednosť!“ povedal s úsmevom.

„Sľúbil si mi, že si ho podelíme,“ pripomenul mu Kieran a Dumbledore len v úžase otváral a zatváral ústa , pokúšal sa nadýchnuť a niečo k tomu povedať. ,Títo chlapci si tu delili najstrašnejšieho černokňažníka Anglicka, ako perníkovú postavičku. Vari nevedia s kým budú bojovať?´ pomyslel si nechápavo, ale nemohol urobiť nič iné , len sa prizerať.

„Ideme na to!“ zavelil Brentan, pošúchal si natešene ruky a prižmúril oči. Kieran sa znenazdania šelmovsky usmial a pozrel na brata.

„Dobré, to si kedy stihol?“ spýtal sa ticho a Dumbedore si práve uvedomil, že bratia sa najskôr  dorozumievajú telepaticky. Kirill s Levom sa postavili vedľa nich, prútiky pripravené v rukách.

„Keby volačo, meníme sa!“ upozornili  Brentana a ten im prikývol. Zrejme si všetci rozumeli na pol slova a nezávislý pozorovateľ sa mohol len dohadovať, o čom to vlastne hovoria.

„Na čo sa menia?“ spýtal sa ticho Remusa , ten sa neho prekvapene pozrel.

„Na drakov,“ odpovedal tak isto ticho a uprel pohľad na bratov O´Brayenovcov, ktorí sa práve pleco pri pleci pripravovali uplatniť svoje právo.

„Patefacio porta partes et redhibeo edunt ossa cum eam deripio!“ začali ticho prednáčať inkantáciu a robili spoločne rukami veľmi zložité pohyby plné kľučiek a háčikov . Všetci sa na nich pozerali takmer bez dychu.

  Spočiatku to vyzeralo tak, že sa nič nedeje. Všetko bolo tiché a pokojné, dokonca ani stráže na hradbách sa nehýbali. Odrazu sa všetkým postavili chlpy a zježili vlasy. Pod nohami sa im ozvalo hlboké zadunenie. To sa zem s bolestným stonom poddala príkazu a začala sa trhať. Pod hradom sa vytvárala obrovská dutina naplnená tekutým pieskom . Kamenný hrad sa pohol a niekoľko centimetrov poklesol. Jeho váha prelomila tenkú škrupinu, ktorá ho ešte držala  a hrad sa začal ponárať. Na hradbách vypukla panika. Strážci sa vyklonili ponad hradby a okolie hradu osvietili početné Lumos maxima. Až teraz objavili množstvo ľudí stojacich okolo celého hradu. Okamžite začali vrhať jednu kliadbu za druhou.

„Vindicatio progenies!“ tie najsilnejšie štíty odrážali kliadby a okolo hradu to bolo odrazu ako pri Juhannuse. Ani ten nejväčší ohňostroj nebol taký farebný. Zaklínači sa nehýbali. Držali štíty a s hrôzou v očiach sledovali, ako sa hrad pomaly, ale neprestajne norí do zeme. Dokonca aj to pomaly prestávala byť pravda, ponáranie sa postupne zrýchľovalo. Hrad klesal vlastnou váhou a krik v jeho vnútri bol stále väčší. Vyzeralo to dokonca tak, že smrťožrúti začali bojovať proti sebe navzájom..

„Zdá sa, že toho na nás veľa nezostane,“ poznamenal po chvíli Patrick  takmer sklamane a so zvrašteným obočím sledoval, ako sa sveteľné odrazy kliadob preniesli do vnútra hradu. Neraz tam zažiarilo aj zelené svetlo smrteľnej kliadby Avada Kedavra.  Keď už zo zeme trčali len veže a zem sa začala presýpať ponad hradby, začali ho opúšťať prví smrťožrúti  a na obrovské počudovanie všetkých sa ani nepokúšali bojovať. Boli v šoku a obzerajúc sa dozadu utekali k skupinám zaklínačov. Ale ešte neboli v bezpečí. Z veží hradu do nich  začali vrhať Avady jednu po druhej. Len málo komu sa podarilo dobehnúť pod ochranu  zrkadlových štítov, ktorými sa zaklínači chránili pred týmto bezuzdným besnením. Brentan s Kieranom spustili ruky , ale ponáranie hradu sa už nedalo zastaviť.

„Sonorus!“ povedal potichu Bren a prešiel si rukou po hrdle. Potom sa otočil k hradu a uškrnul sa.

„Voldemort!“ zavolal a okolie sa otriaslo jeho hromovým hlasom. Pod jeho váhou sa všetci trochu prikrčili. „ Ja, Brentan O´Brayen ťa vyzývam  na čarodejnícky súboj a uplatňujem starodávne právo odplaty za smrť mojej matky! Žiadam si tvoj život! Hneď! Ak sa mi dobrovoľne nepostavíš, zomrieš ako zbabelec!“ Kúzlom posilnený hlas hrmel nad zvyškami hradu, keď sa ponad jamu po hradbách preniesla  štíhla postava s prútikom v ruke .

„Prijímam!“ odpovedal Voldemort a Brentan  O´Brayen sa veselo rozosmial.