Priestorom a časom

68. Právo odplaty

  „Nie!“ vykríkol rozčúlene Brentan a zamračil sa na brata. „Povedal som nie a tým to aj skončí. Máš päť rokov a premena na draka by ti mohla nenapraviteľne poškodiť organizmus. Prečo si najskôr nevyskúšaš premeny na obyčajné zvieratá?“

„Lebo sú obyčajné!“ kričal Ivar a oči mu iskrili.

„Ale sú bezpečnejšie! Nemôžeš sa začať meniť len tak! Musíš sa to naučiť, tvoje telo si na to musí zvyknúť.“ snažil sa  vysvetliť malému bratovi to, čo on sa učil spolu s Kieranom pod otcovým trpezlivým vedením dlhé roky.

„Vy sa meníte na drakov a aj ja chcem!“ trval zanovito na svojom Ivar. Zamračil sa a pozeral sa na brata spod zachmúreného čela.   Čierne vlasy mu v mäkkých vlnách padali okolo tváre na plecia.

„Ale my sme už takmer dospelí a transformáciou sme prechádzali od dvoch rokov. Remus alebo otec ťa môžu cvičiť a keď ti to pôjde sľubujem ti, že ťa neskôr naučím premeniť sa na draka.“ pokúsil sa prehovoriť ho, ale dieťa len krútilo zanovito hlavou. Do izby vošiel Kieran a prekvapene zdvihol obočie.

„Prečo tu na seba tak ziapete?“ spýtal sa a prenikavo pozrel na zamračeného  Ivara.

„Bren ma nechce učiť!“ žaloval Ivar najstaršiemu  bratovi a pokúsil sa o úsmev. Kier sa uchechtol nad tým biednym pokusom a usmial sa na Brena.

„Viem si veľmi živo predstaviť, čo si od neho chcel,“ povedal sladko, „ ale nepomôžem ti. Bez veľmi zodpovedného tréningu sa nesmieš transformovať.“

„Prečo? Prečo nie?!“ vrieskal chlapec a do izby nakukol prekvapený Kirill.

„Čo sa deje?“ zaujímal sa a vošiel do izby. Hneď za ním prišiel aj Lev. Všetci štyria stáli okolo Ivara a on sa na nich zamračene pozeral.

„Tvoje telo by to nemuselo zvládnuť a my nehodláme skúšať, koľko vydržíš. Si náš brat a sme za teba zodpovední. Nedovolíme ti robiť takéto experimenty!“ povedal Kieran rozhodne s celou autoritou najstaršieho súrodenca.

„To by som chcel vedieť, ako mi v tom chcete zabrániť,“ zašomral Ivar namosúrene.

„Celkom jednoducho,“ usmial sa Kieran a zachytil Brentanov pohľad . Obaja sa na seba uškrnuli a potom pozreli s výšky na Ivarovu sklonenú hlavu. „Pokiaľ sa dozvieme, že si sa pokúsil o premenu, zviažeme ti magickú moc!“

„To nemôžete!“ rozosmial sa Ivar posmešne. „Ani otec nenašiel také kúzlo, ktoré by to dokázalo.“

„My ho nepotrebujeme hľadať,“ odpovedal mu mäkko Brentan , „my si ho na rozdieľ od otca môžeme vymyslieť a spoločne máme oveľa väčšiu silu, ako je na to treba.“ 

„To nie je spravodlivé!“ zlostil sa Ivar, ale vedel že prehral. Vedel že bratia naozaj môžu urobiť to, čím sa mu vyhrážali.

„Nie, nie je,“ súhlasil spokojne Kieran, „ ale celkom určite je to rozumnejšie a zaručí nám to, že sa dožiješ dospelosti.“

„Ste odporní!“ vykríkol Ivar a so slzami v očiach vybehol z izby. Chlapci sa pozerali na seba s úsmevom.

„Ale sa rozbehol malý,“ zažmurkal prekvapene Kirill, „ ale veď sme to čakali, nie?“

„Iste, kde je Remus?“ spýtal sa Leva, ktorý sa vracal z východného krídla.

„Obaja sú v jedálni. Ak si švihneme, mohli by sme ich tam ešte zastihnúť a začať sa pýtať,“ povedal a už len nechápavo hľadel na ich vzďaľujúce sa chrbáty. „Héj! Počkajte ma!“ zvolal a bežal za nimi. Cesta cez dva krby nebola dlhá a v jedálni už tiež nebolo veľa ľudí. Otec s Remusom sedeli osamote za dlhým stolom vedľa seba , popíjali kávu a sem tam si niečo povedali. Chlapci sa na okamžik zastavili vo dverách, ale potom vykročili rozhodne k nim. Bez slova sa usadili oproti obom mužom.  Obaja prekvapene zdvihli hlavy a pozerali sa do odhodlaných tvárí. . Chceli sa pýtať, ale Patrick ich predbehol.

„Bren,“ začal pomaly , pozrel najskôr na Remusa a potom sa zastavil na tvári mladšieho syna, „ chcel som sa ťa na niečo opýtať.“

„Aj my sa vás chceme na niečo opýtať, ale keď si už začal, tak pokračuj,“ vyzval otca Brentan a s neskrývanpu zvedavosťou čakal na otcove otázky. Ten zrejme nevedel ako začať, ale nakoniec sa odhodlal

„Keď ste koncom augusta odišli do školy, povedala mi Agda zvláštnu vec. Podľa jej vyšetrení si stratil časť svojej magickej podstaty. Vieš o tom niečo? Môžeš mi o tom niečo povedať?“ spýtal sa a trochu s úzkosťou hľadel synovi do tváre. Brentan sa zamyslene pozeral na otca a oči sa mu zakalili, keď spomínal na chvíle v jazere. Ešte aj teraz bolo pre neho ťažké na to myslieť, ale chápal jeho úzkosť a túžbu dozvedieť sa viac. Pre čarodejníka je jeho magické jadro dôležité a akákoľvek strata  je nežiadúca. Hoci v tom svojom prípade si tým nebol taký istý.

„Veľa toho neviem,  pamätám si len  nepríjemný pocit, keď sa jedna časť mojej duše oddelila. Bol to len kúsok, ale bol čierny a akoby rozfranforcovaný. Ja som stúpal hore a ten čierny kúsok klesal dolu. Keď sa stratil, cítil som sa tak slobodne, ako ešte nikdy. Akoby  mi z tela sňali závažie. No a potom ma niečo v tom stúpaní zastavilo a strhlo späť. Ďalším vnemom bol už pociť že sa dusím a musím sa nadýchnuť.“ dopovedal s úsmevom a pozrel na brata. Remus a Patrickom sa zachmúrene pozreli jeden sa druhého a znovu sa vpili pohľadmi Brentanovi do tváre. Ten sa na nich veselo uškrnul . „Nemusíte sa o mňa báť, už od toho okamžiku, ako sa odo mňa tá čierna časť oddelila mám pocit, že to je dobre. Že sa to tak malo stať. Preto som tam pri tom jazere hovoril o osude,“ povedal smerom k Levovi a Kirillovi.

„Nemáš teda problémy s čarovaním?“ spýtal sa Remus a pozorne si Brentana prezeral.

„Ani najmenšie, skôr naopak,“ rozosmial sa Brentan, „ ja mám vlastne pocit, že tá čierna časť ani nebola mojou súčasťou, ale bola vo mne akoby navyše. Trakže mi nechýba, je mi  bez nej lepšie.“

  Remus si viditeľne vydýchol úľavou a Patrick sa na neho výstražne pozrel. Potom sa s úsmevom obrátil k chlapcom.

„Aby som  to nezahovoril, aj vy ste sa nás chceli na niečo opýtať, tak čo to bolo?“

  Chlapci sa trochu nervózne pozreli na seba , ale nakoniec sa odvážili položiť prvú otázku.

„V škole sme počuli trochu znepokojujúce chýry a černokňažníkovi, ktorý si hovorí  Lord Voldemort.“ začal Brentan a Patrick s Remusom si vymenili prekvapené pohľady.

„Počuli sme, že ho vraj jeho stúpenci, ktorí si vravia smrťožrúti oživili ,“ doplnil Kieran a neustále si pátravo prezeral otca aj s Remusom.

„Vraj sa chystá vojna, je to pravda?“ spýtali sa Kirill a Lev takmer unisono. Nevyšlo im to najlepšie, ale efekt to malo aj tak nečakaný. Prekvapenie Patricka bolo nefaľšované.

„Tak o tom nič neviem? Od koho ste to počuli?“ zvolal a keby ho Remus nepridržal na stoličke, tak vyskočí od stola.

„Hovoril nám to André a jemu to povedal jeho otec,“ pokrčil plecami Lev, „tak čo, je to pravda?“

„My samozrejme vieme o Voldemortovi,“ priznal Remus zamračene, „ a vieme toho v celku dosť, ale nevieme všetko. V posledných rokoch sme nemali s Anglickom príliš veľa kontaktov, ale ja si ešte stále dopisujem  s niektorými  priateľmi. Nikto z nich sa nezmieňoval o tom, žeby sa chystala vojna.“

„Môžem vám zodpovedne povedať, že keby to bola pravda, Fudge tu bude ako na koni,“ uškrnul sa Patrick. „Už by sme mali na stole jeho objednávku na obnovenie a posilnenie zabezpečovacích kúziel na jeho osobnú rezidenciu, auto a kanceláriu. Je to taký srab, že je spoľahlivým indikátorom akéhokoľvek nebezpečenstva , ktoré by sa mohlo v okruhu desiatich kilometrov od jeho osoby vyskytovať . Ale keďže sme od neho ešte nič nedostali...“

„A keďže ani priatelia nepíšu nič znepokojivé a ani auror Moody, ktorý nám písal pred pár dňami nič nespomínal, ....“

„Myslím si, že to ešte nebude také zlé,“ zakončil otec a usmial sa na chlapcov. „Napriek tomu budeme tejto informácii venovať náležitú pozornosť a zistíme si všetko, čo sa len dá. Anglicko je príliš blízko na to, aby sme si mohli dovoliť ju ignorovať,“ usmial sa a chcel vstať.

„Ale všetko, čo sme o tom černokňažníkovi počuli je pravda?“ vyzvedal Lev a Patrick si znovu sadol. Pozrel na Remusa , potom preletel pohľadom po chlapcoch a zamyslel sa.

„Myslím že bude lepšie, keď vám Remus porozpráva všetko čo si o tom pamätá. Ak sa niekomu naozaj podarilo oživiť Voldemorta, tak tá vojna o niekoľko rokov skutočne môže vypuknúť. Neviem, aká je teraz v Anglicku situácia, ale dozviem sa to a pretože to považujem za dôležitú informáciu, idem začať vyzvedať hneď teraz.“ vstal spoza stola, kývol Remusovi , chlapcom a rýchlym krokom vyšiel z jedálne.

„Mali by sme sa pozhovárať radšej niekde inde,“  usmial sa Remus a spolu s chlapcami zamieril do ich izieb.  Tam strávili niekoľko hodín rozsadení okolo Remusa a počúvali jeho rozprávanie. Potom sa pýtali a nakoniec sa nad tým všetkým zamysleli. Ak Remus očakával, že sa z ohňom v očiach budú dožadovať okamžitej účasti v aktuálnych bojoch, bol sklamaný. Chlapci sedeli zamyslení v kreslách  a správali sa podivne dospelo. Kieran sa chvíľami pozeral na brata, chvíľami na kamarátov a mračil sa.

„Vieš čo ma zarazilo na tom všetkom?“ spýtal sa napokon. „Prečo ste si tie bojové akcie nejako nenaplánovali, prečo ste len trpne čakali čo Voldemort zase vyvedie ? Veď vy ste sa po celý ten čas len bránili!“

„Bolo nás málo,“ priznal Remus, „ na väčšie akcie sme nemali dosť ľudí.“

„V Anglicku je tak málo čarodejníkov?“ spýtal sa nechápavo Lev.

„Ani nie, je ich tam vcelku dosť, ale...“

„Ale nikto z nich nechcel riskovať , že sa mu  v boji niečo stane. Radšej sa pridávali k Voldemortovi, alebo zaliezli ako krysy do dier.“ odfrkol si pohŕdavo Kirill.

„To pridávanie sa k Voldymu je ale pekná blbosť,“ zasmial sa Brentan., „on vraj nijako nešetrí  ani tých svojich smrťožrútov a tak je pre mňa záhadou, prečo za ním vlastne lezú.“   

„Podľa toho, čo si nám tu rozprával , bola to vlastne len taká provinčná minivojnička, ktorá nemala v podstate príliš veľký význam. Ostatné časti sveta ju ani nezaznamenali a Voldemort je len taký úchylný trochár. Jeho stúpenci sa regrutujú hlavne z rôzne psychicky narušených ľudí, ktorí sa vyžívajú v krutosti. Tí by naozaj mohli byť nebezpeční. Učili sme sa, že viac takých  sadistických psychopatov pospolu nie je dobrá kombinácia.“ rozoberal  situáciu z vojenského hľadiska Kieran a ostatní mu prikyvovali.

   Remus na nich zízal ako vyoraná myš. Takto sa na to nikdy nepozeral. On vždy videl mŕtvych kamarátov, znamenie zla nad  domami vyvraždených rodím, ale celkový strategický pohľad na taktický postup pri plánovaní operácií, to ho naozaj nenapadlo. Na plánovanie bol predsa Dumbledore.  Oni išli tam, kam ich poslal. Oni bojovali, keď im povedal že majú bojovať  a oni zomierali , pretože ich bolo tak strašne málo. Odrazu sa dvere otvorili a  do izby vkročil Patrick.  Usmial sa na všetkých a hodil sa do voľného kresla.

„Tak mám nejaké novinky,“ povedal s povzdychom, „ spojil som sa niekoľkými našimi externými pracovníkmi v Londýne a aj v iných mestách a dôkladne som sa ich povypytoval. Zvesti o tom, že Voldemort zase povstal počuli viacerí, ale potvrdenie o tom ešte nemá nikto. Nič sa nikde nedeje. Mohlo by to byť tak, ako po prvýkrát, že najskôr bude zbierať sily a udrie až keď bude pripravený.“

„Takže naozaj bude vojna?“ spýtal sa Kieran a predklonil sa v kresle. „Bude vojna s Voldemortom?“

„Prečo ťa to tak zaujíma?“ spýtal sa podozrievavo Patrick.

„Pretože ho chcem zabiť,“ povedal jednoducho Kieran a v izbe všetci prekvapene zdvihli hlavy, „jeho stúpenci zabili našu mamu a na nás je  odplata. Je to moje právo a moja povinnosť. Vyzval by som ho, tak ako mi to ukladá povinnosť, ale pochybujem, že by sa mi postavil v čestnom boji. Na to by musel mať česť.“

  Patrick sklonil hlavu a v očiach mal des. Na toto zabudol. Jeho syn mal pravdu a on nemohol urobiť proti tomu nič. Starodávne právo ukladalo potomkom vykonať odplatu za smrť matky na tom, kto mal na tom najväčší podieľ alebo najväčšiu zodpovednosť. Bol to Voldemort a jeho synovia pôjdu do ďalšej nezmyselnej vojny len preto, lebo budú dúfať , že sa pomstia. Zdvihol hlavu a pozrel na Brentana. Aj on sa na neho pozeral s pokojným , ale rozhodným pohľadom. Nebolo pochýb, pôjdu obaja! Remus sa na nich pozeral vydesene a nechápavo.

„Vojna ešte tak skoro nebude a predpokladám, že budeš chcieť byť inormovaný otec,“ začal Brentan a pozeral na brata, „ dal by som prednosť tomu, aby sme sa vrátili do školy a učili sa bojovať dovtedy, kým ten hadí ksicht nevylezie z diery. Nebolo by efektívne mrhať silami a hľadať ho. On sa ukáže sám. Chce predsa ovládnuť svet a bude musieť vyliezť! Až vtedy sa do toho zapojíme my dvaja,“ povedal ticho.

„Omyl, my štyria,“ ozvali sa Kirill s Levom a usmiali sa na kamarátov, „ snáď si nemyslíte, že vám prenecháme všetku zábavu a my sa budeme učiť spamäti celé hory zákonov.“ dokončil Kirill.

„Veľmi rozumné,“ pochválil syna Patrick a trochu sa vydýchol. Bezprostredné nebezpečenstvo bolo snáď zažehnané. Kieran tiež prikývol, ale zároveň pozrel na otca.

„Toto ale predpokladá, že budeš sledovať vývin udalostí a dáš nám vedieť, keď príde vhodná doba. Hlavne nám dáš svoje slovo, že nám naozaj dáš vedieť a nie že nás tam necháš v nevedomosti.“

„Vieš že nemám inú možnosť, aj ja musím dodržať starodávne právo,“ vzdychol si ťažko Patrick.

„A je zase dúfam, že mu príprava potrvá najmenej rok,“ zašomral ticho Brentan a Remus, ktorý ho začul sa na neho prekvapene pozrel.

„Prečo? Nechceš bojovať?“ spýtal sa práve tak ticho, aby ich nikto nepočul.

„Práve naopak,“ uškrnul sa Brentan, „ potom bude môj, bude to moje právo, lebo budeme dospelí a Kieran je dedič. Podľa práva budem mať prednosť ja!“ vyhlásil rozhodne a rysy tváre mu stvrdli. Remus zmetene vyhľadal pohľadom Patricka a ten len zachmúrene prikývol.