48. Juhannus
48. Juhannus
„Jé, máme ten istý stôl!“ potešil sa Lev, keď vbehli do jedálne. Napriek tomu, že boli „prázdniny“, bolo tam takmer plno. Hlavne staršie ročníky tam boli v plnom počte, pretože sa všetci chceli zúčastniť slávnosti.
„Aha, tam sú stoly pre prvákov, zase je ich päť,“ ukázal Kieran k pravej stene na päť stolov, pri ktorých nikto nesedel.
„Prešli sme všetci?“ zaujímal sa Lev a počítal stoličky pri stole. „Vyzerá to tak , že neprešla len Nuria. Je tu devätnásť stoličiek. Som veľmi rád, že nás už nebude otravovať, robila nám len hanbu,“ tešil sa a zasadol na svoje obvyklé miesto. Kirill ešte stál a pozorne si prezeral ostatné stoly.
„Vyzerá to tak, že sme dopadli najlepšie,“ poznamenal, keď si sadal k nim, „sokoly stratili štyroch, šťuky chýbajú tri, lososy majú o piatich menej a rysov je menej o siedmych. To je naozaj dosť!“
„Myslíš, že ich budú na semináre spájať?“ zaujímal sa Lev a naťahoval krk, aby si obzrel osadenstvo susedných stolov.
„Mňa by skôr zaujímalo, či aj ostatní prídu na oslavu Juhannusum alebo prídu až na tábor,“ šomral Brentan a prebehol pohľadom po prázdnych miestach pri stole. Tajne dúfal, že ich spolužiaci prídu na súťaž podporiť a Juhannus oslávia spoločne. Celý klan tak, ako spoločne trávili školský rok. Trochu sklamane sa zahľadel do taniera, ktorý sa pred ním objavil a rezignovane vzal do ruky príbor.
„Myslím si že prídu,“ povedal sa Kieran, ktorý si všimol jeho pohľad, ale Bren len mykol plecom a venoval sa večeri.
Večer strávili v izbe , ale chvíľami to nevydržali a pozreli sa cez okno na ihrisko. Občas tam zazreli nejakých závodníkov, ktorý si tiež prišli vyskúšať trať. No a keď sa už takmer zotmelo, počuli v klubovni hlasy . Zbehli dolu a v úžase im takmer spadla sánka. Boli tam takmer všetci ich spolužiaci. Vítali sa , odnášali si veci do izieb a zase sa vracali do klubovne. Všetci nadšene rozprávali o rodine a prázdninách.
„Ako ste sa mali?“ vykríkol Arto, keď ich videl stáť pri vchode do izieb. Tvár mu žiarila veselým úsmevom . „Dúfam, že to zajtra vyhráte!“
„My?“ čudoval sa Kirill , zamračil sa a trochu nechápavo pozeral na neho.
„Jasné, ste predsa tím vlkov, tak sa snáď nenecháte poraziť nejakými šťukami!“ mával Arto rukami a všetci okolo neho sa so smiechom uhýbali.
„Stále nerozumiem,“ upozornil ho Kirill a stiahol ho do kresla. „Vysvetli mi, ako si to myslel!“
„Ste predsa naše družstvo, zástupcovia vlkov, alebo nie?“ pozrel naň prekvapene Arto a Kirill sa ešte väčšmi zamračil. „Vy ste tie propozície nečítali?“
„Aké!“ teraz už Kirill takmer kričal a Arto na neho nechápavo vyvaľoval oči. Potom sa vychytil z kresla a vybehol do izby. Vrátil sa o pár minút a mával veľkým pergamenom, na ktorý sa chlapci prednedávnom zapisovali.
„Chcel som si to nechať na pamiatku, ale prečítať si to môžete. Zdá sa mi, že ste sa k tomu asi nedostali,“ podal im pergamen a znovu si sadol. Kirill sa na pergamen pozrel ako na jedovatého hada, ale potom ho rozvinul a začítal sa. Po chvíli zdvihol pohľad od textu, neveriacky sa poobzeral a znovu sa začítal.
„Máš pravdu,“ povedal po chvíli , „ k tomuto sme sa naozaj nedostali,“ doložil a pozrel na Brentana. „Ty si to čítal?“ spýtal sa a podal mu zvitok. Ten ho rozvinul a čítal tak, aby doň videli aj Kieran s Levom. Chvíľu bolo okolo nich ticho a všetci ich so záujmom pozorovali, preskakujúc pohľadom z jedného na druhého. Napokon Brentan zdvihol pohľad hore, zahľadel sa na Kirilla a kútikmi úst mu mykalo.
„No páni, to by bol trapas!“ zašepkal a začal sa ticho pochechtávať. „Nič sa nemení, len lietame ako tím, tak čo!“
„Mne sa na tom najviac páči to, že môžeme vyhrať pohár,“ uškrnul sa Lev, „kam ho dáme?“ spýtal sa a začal si obzerať klubovňu, akoby už hľadal najlepšie umietnenie pre trofej.
„Ešte sme ho nevyhrali,“ upozornil ho Kieran, ale tiež mu to prišlo smiešne. Zapísali sa do súťaže a ani si neprečítali čo vlastne obsahuje. Po chvíli však zvážnel a pozrel na Brena. „Dúfam, že sa toto otec nikdy nedozvie, tak vás všetkých varujem, nech vás nikoho ani nenapadne to pred ním spomenúť!“
„Pre Merlina,“ zastonal aj Brentan, keď mu to došlo, „ roztrhol by nás ako žaby!“
„Myslíš, žeby sme dostali ďalšie hodiny navyše?“ vzdychol si Kieran a pokrútil hlavou.
„Keby hodiny, do konca života by nám to otrieskaval o hlavy, neustále by nám to pripomínal, bŕŕŕ!“ otriasol sa Brentan a zase na nich všetci čumeli a ničomu nerozumeli.
„O čo sa vlastne jedná, veď sa nič nestalo?“ čudoval sa Walter a krútil hlavou. „Tak budete lietať ako tím a nie ako jednotlivci, čo je na tom?“
„Na tom v podstate nič nie je, ale to, že sme si to neprečítali a napísali tam svoje mená, to je nepredstaviteľná hlúposť, ktorú by nám otec nikdy neodustil,“ vysvetľoval Kieran, „ asi miliónkrát nám už povedal, že to nikdy nesmieme urobiť!“
„No čo, tak si dáte nabudúce lepší poor,“ zakončil to Lev a mávol rukou.
„No to si píš, že si dáme pozor,“ zašomral Kieran a ponoril sa hlboko do kresla a zároveň do myšlienok.
Toho večera sa Kieran už do rozhovorov nezapojil. Sedel v kresle a neustále sa mračil. Brentan sa na neho občas pozrel , odmietavo krútil hlavou, ale nesnažil sa vytrhnúť ho zo zamyslenia.
„Prečo to Kiera tak rozhodilo?“ čudoval sa Lev, keď sa nečakane zdvihol a pobral sa do izby.
„Hm!“ pokrčil plecami Brentan a pohľadom sledoval brata. „ Je starší, mal by byť zodpovednejší,“ povedal po chvíli pomaly. Levovi sa nedôverčivo rozšírili oči.
„Starší? O koľko?“ uchechtol sa pobavene .
„O pár minút,“ zasmial sa Brentan , vstal , z hlboka sa nadýchol a vybral sa za bratom. Lev okamžite vyskočil a pripojil sa k nemu .
„Je starší o pár munút a preto musí byť zodpovednejší?“ neprestával sa vypytovať, pretože mu táto odpoveď pripadala nelogická.
„Samozrejme, je dedič, musí sa správať zodpovedne,“ znovu pokrčil plecami Bren.
„Počkaj!“ zastavil ho Lev a položil mu ruku na plece. „On je o pár minút starší a je dedič a čo ty? Ty nie si dedič?“
„Nie, som mladší, všetko zdedí Kieran,“ odpovedal Bren pokojne a Lev len prekvapene zamrkal, „nerieš to, proste je to tak.“
„Vieš, že som občas skutočne rád, že ma žiadne podobné nezmysly nezaťažujú?“ povedal po chvíli zamračene a ešte v sprche nechápavo krútil hlavou nad konvenciami, ktoré jeho priateľov zväzovali.
Nedeľné ráno bolo nádherné. Slnko svietilo a obloha bola bez jediného mráčku. Akadémia bola plná ľudí, po chodbách sa takmer nedalo chodiť. Predierať sa cez tie davy bolo skutočne únavné a tak sa vĺčatá rozhodli, že do izieb sa budú vracať len v nevyhnutných prípadoch a vyrazili na pozemky. Zo všetkých strán sa ozývala hudba a spev . Množstvo ľudí oblečených v národných krojoch svojich krajín tancovalo národné tance za hlasného sprievodu očarovaných hudobných nástrojov. Lev sa na tieto tance pozeral s rozžiarenými očami a bolo na ňom vidno, žeby sa k nim najradšej pridal. Len si nevedel vybrať, ktorý z tancov by chcel tancovať najskôr.
„Mali by sme ísť,“ vyrušil ho z úvah o tom, že sa pridá k tancujúcej skupine Kieran , potiahnuc ho za rukáv.
„Kam?“ nechápal Lev, pretože pre tento moment úplne zabudol na všetko okolo seba.
„Do izby predsa,“ vypenil Kier, zdrapol Leva za rukáv a vliekol ho dosť nešetrne za sebou.
„Héj! Čo robíš?“ zavyl Lev, keď sa mu zaplietli nohy a takmer sa rozpleštil na dlažbe. Vytrhol si rukáv a zamračil sa. Z druhej srany ho však ktosi vzal popod pazuchu a postrkoval ho pred sebou. Nespokojne sa pozrel do rozosmiatych očí Brena. Ten sa na neho len zaškeril , zdvihol pobavene obočie a mykol bradou smerom k vstupne sieni. Pred dverami stáli Remus s Patrickom a obzerali sa okolo seba.
„Otec, Remus!“ zavolal Brentan a zamával na nich . Pozreli sa ich smerom a široko sa na nich usmiali.
„Vy ešte nie ste oblečení? O chvíľu začnú súťaže v lietaní ,“ popoháňal ich Patrick kývaním.
„Museli sme nájsť tuto Leva,“ informoval otca Bren a tiež sa usmieval, „nevedel sa odtrhnúť od tančekov.“
„Ani sa mu nečudujem, mne sa tiež páči koľko je tu tanečníkov,“ prikývol radostne Remus, „Možno neskôr, po súťaži si tiež zatancujeme, ale teraz sa mažte prezliecť, lebo to zmeškáte. Počkáme na vás pri ihrisku,“ zavolal ešte , než sa stratili v dave.
Predierali sa zástupmi ľudí a snažili sa čo najskôr dostať ku krbom. Odtiaľ to už bolo oveľa jednoduchšie, tam sa nikto cudzí vlasne nedostal. Celá slávnosť sa odohrávala na pozemkoch a v jedálni. To ich potešilo, pretože mali už naozaj len málo času a museli sa prezliecť. Stŕhali zo seba šaty už na chodbe a do klubovne prišli už takmer polonahí. Vôbec nečakali, žeby tam niekto mohol byť a tak ich veselý smiech, ktorý sa ozval vzápätí potom, ako vtrhli do dverí , prekvapil. Pred krbom sedeli dievčatá , prezerali si ich a smiali sa.
„Dnes je deň trapasov, alebo čo?“ nadával ticho Lev, keď sa súkal do oblečenia na lietanie a pripínal si chrániče.
„Nie, dnes je Juhannus a neviem, či ho ešte niekedy chcem oslavovať,“ zlostil sa aj Brentan a rumenec v jeho tvári nepochádzal len od behu. Na ihrisko by najradšej ani nešiel, ale musel sa premôcť. ,Najradšej by som išiel oknom, ´ pomyslel si, ale potom pozrel na Leva, vzdychol si a zahnal zbabelé myšlienky čo najďalej. Nemohol ho tam predsa nechať samého. . Bleskovo sa doobliekali a už v behu uväzovali šnúrky vrchného habitu čo najtesnejšie. Mali šťastie a klubovňa bola tento raz prázdna, žiadne pokračovanie trapasu sa nekonalo. Aspoň zatiaľ nie a tak sa vyrútili na chodbu. Na ihrisko dobehli v rekordnom čase a Brentan v duchu začal oceňovcať tie hodiny tréningov s Werfelom. Kieran s Kirillom ich už netrpezlivo vyzerali a v rukách dosť nervózne stískali aj ich metly.
„No konečne, už som myslel, že ste sa niekde zase zasekli,“ syčal na nich Kirill a podal Levovi metlu. O minutu začína naša súťaž a máme šťastie, že nejdeme prví,“ doložil, keď videl, ako namáhavo dýchajú.
„Poupravujte si poriadne habity, aby ste nezostali visieť v obručiach,“ upozornil ich Kieran a sledoval pri tom, ako na ihrisko vychádzajú rozhodcovia v jasno červených habitoch . V rukách držali metly a po pokyne hlavného rozhodcu sa rozmiestnili po celom ihrisku tak, aby ho mali celé pod dohľadom. Lev sa poobzeral okolo a hneď si všimol ďalšie štyri štvorice. Chvíľu na ne zamyslene pozeral a mračil sa.
„Ako to, že sú tiež po štyroch? To sa naozaj prihlásili len oni?“ spýtal sa a trochu nechápavo pozrel na Kirilla.
„Jasné že nie! Ty si si nevšimol, že počet súťažiacich sa na pergamene upravil?“ prevrátil očami a pokrútil hlavou. „My sme boli najmenšie družstvo a preto podľa nás upravili aj počet tých ostatných, inak by to nebolo sparvodlivé,“ vysvetlil mu a prezeral si tribúny, ktoré okolo ihriska počas noci vyrástli. Včera večer tam nič také nebolo. „Pozrite!“ ukázal celkom dohora, na najvyššiu z nich. Sedel tam celý zvyšok klanu , vedľa nich profesor Becker spolu s Remusom a Patrickom. Všetci im zúrivo mávali. Zamávali im teda tiež a potom už len sledovali, ako hlavný rozhodca vyhlasuje súťaže za ovorené a družstvo rysov vzlietlo na štart.
„Je dobre, že nejdeme prví,“ šomral si ticho Kirill, „ máme čas si všetko pozrieť.“ Jeho slová zanikli v ostrom zvuku píšťalky. Prvý z rysov vyštartoval na dráhu a nad najvyššou tribúnou sa rozžiarili veľké rubínové číslice. Ukazovali čas, ktorý pretekár potreboval na zdolanie celej trate.
„To je Johann, toho poznám,“ povedal Lev a pozorne sledoval, ako sa ženie do prvého lopingu. „Ide prúliš rýchle, vyhodí ho to z dráhy!“ zvolal a vzápätí sa jeho slová naplnili. Podobne ako Lev večer, aj Johann vyletel z dráhy a rotujúc v nezvládnuteľných piruetách letel do obručí. Ochranné kúzlo postranného rozhodcu ho zastavilo tesne pred obručami, ale rotácia pokračovala , až kým ho nezastavil odpor vzduchu. Aj zdiaľky bolo vidno, ako sa ledva drží na metle.
„Vyzerá to, že skončil,“ zašomral Lev a sadol si do trávy. Odtrhol si jedno steblo a strčil si ho úst. Zamyslene pozoroval Johanna letiaceho mimo ihrisko a štart ďalšieho z rysov. Ten poučený Johannovým neúspechom letel oveľa pomalšie a prvú časť zvládol bez väčších problémov. Druhú časť zalomil hneď na začiatku, keď pozabudol preletieť cez niekoľko obručí a musel sa k nim vrátiť. Čas nad štyri minúty nemohol nikoho z nich ohroziť. Do trávy vedľa Leva si sadol aj Brentan a po chvíli aj Kieran. Len Kirill stál a nespúčťal oči z ihriska, napnutý ako struna a svetlé vlasy mu vo vetre viali. Skutočne vyzeral ako dravec a na priesvitnej pleti mu vyskočil rumenec . Chlapci boli presvedčení, že tak ako lieta Kirill, tak nedokáže lietať nik.
Na štart vyleteli sokoly a Lev sa škodoradostne zasmial, keď prvý z nich skončil ďaleko za ihriskom . Ani ochranné kúzlo ho nedokázalo zastaviť.
„Vraj sokoly!“ chechtal sa Lev a kráľovsky sa bavil. „Možno sa po tomto fiasku naozaj naučia lietať. Tento bude mať dosť času už len kým sa vráti na ihrisko,“ ukazoval do diaľky a s prizmúrenými očami sledoval ďalšiu súťažiacu z klanu sokolov. Plavovlasé drobné dievča sedelo na metle ako prilepené a trať preletelo bez jedinej chyby.
„No, je dobrá,“ uznanlivo prikývol Kieran a pozorne si dievča premeriaval očami, len čo zliezla v cieli z metly. Brentan sa na neho s údivom zahľadel, ale to už k nim dorazil Kirill.
„Sme na rade!“ zavolal a netrpezlivo čakal, kým sa postavia. Okamžite na to sa otočil a zamieril k štartu. Kirill nespúšťal pohľad z hlavného rozhodcu a keď posledný z klanu sokolov dosadol na trávnik a rozhodca mávol rukou ukazujúc hore, nečakal ani sekundu a vyletel hore. Osatní ho s malým úsmeškom nasledovali.
„Nezabudnite,“ upozorňoval ich ešte, „ naľahnite na metly a sledujte dráhu. Príliš sa nerozhliadajte, aby sa vám netočila hlava,“ dodal, ale to už rozhodca zapískal. Kirill sa prilepil k metle celým telom a vyštartoval ako delová guľa. Z najvyššej tribúny sa ozvalo hlasité zavytie vlčej svorky a Kirill ešte zrýchlil. Takmer ho nebolo vidieť ako vykrúcal lopingy a už letel cez obruče. Na časomerači boli ešte stále len sekundy.
„Tak, takto rýchle to asi nezvládnem, ale dúfam, že dnes aspoň neodtrhnem žiadnu obruč,“ poznamenal Lev a čakal na signál. Kirill preletel cez poslednú obruč, urobil posledný obrat a dosadol na trávnik. Veľké červené číslice ukazovali 1minútu a 45 sekúnd. Tribúnami otriasol búrlivý potlesk a vytie vlkov. Brentan sa pozrel na hlavnú tribúnu a videl, ako všetci stoja a tlieskajú .
„Pozri,“ ukázal Kieranovi k tribúne, „otec vyje so svorkou.“ Kieran otočil hlavu, usmial sa a zamával. Ozval sa signál k štartu a Lev odštartoval. Neletel zďaleka tak rýchle ako Kirill, ale letel dostatočne rýchle a hlavne bezchybne. Jeho tiché prianie sa pre tentokrát splnilo a z dráhy si neodniesol žiadnu obruč. Potlesk a vlčie vytie mu bolo odmenou, po ktorej mu zružoveli líca a žiarili oči.
Na štarte bol Kieran a vlci vyli ako za splnu. Postupne sa k nim pridávali všetci sediaci na tribúne a Kieran letel ako ešte nikdy. Rýchle a presne vytáčal všetky predpísané figúry a tesne prilepený k metle bez problémov preletel všetkými obručami. Brentan si všimol, ako vlčí klan skáče nadšením a dievčatá sa od radosti objímajú a mávajú. Už bol na štarte len on. Pozrel po očku na otca a videl, ako všetci zdvihli zaťaté päste a dohora vystrčili palce. Ozvala sa píšťalka a spoločne s ňou mohutné vlčie zavytie. To už naozaj nemohla byť len jedna tribúna, ten zvuk sa niesol zo všetkých strán. Brentan letel tesne pritisnutý k metle a sledoval len dráhu pred sebou. Nevšímal si nič iné a musel skonštatovať, že Kirillova rada bola naozaj dobrá. Teraz sa mu hlava netočila, ani keď vytáčal zložité lopingy a obracal sa z metlou vo vduchu. Nevnímal čas, proste len letel a vzduch mu svišťal okolo uší, uvolnené pramienky vlasov ho šľahali do tváre a oči mu žiarili radosťou. Bolo to skoro také, ako keď letel ako vták. Až keď zosadol na trávnik, znovu sa mu vrátil sluch a rev, ktorý sa ozýval okolo ihriska ho prekvapil. Kirill, Lev a Kieran k nemu dobehli a objímali ho. Celý štadión sa otriasal vlčím vytím a pokrikom: „ Vlci! Vlci! Vlci!“
„Bol si vynikajúci!“ kričal Lev a búchal ho po chrbáte s takou vervou, že mu takmer vyrazil dych. „Jedna sekunda za Kirillom, len jedna sekunda!“
„Fantázia!“ kričal Kirill. „ Na toto nemá nikto!“
Mal pravdu, na toto naozaj nemal nikto a vlci zvíťazili, nechávajúc svojich súperov ďaleko za sebou. Zo súťaže si odniesli niekoľko trofejí , ale najvzácnejšou bola radosť celého klanu a žiariace oči otca a Remusa. Bol to naozaj skvelý deň. Potom tancovali v kole spolu s ostatnými, sledovali ohňostroj na nočnej oblohe a až nad ránom sa rozlúčili s otcom a Remusom. Zostávalo im už len pár hodín spánku, pretože zajtra sa začína Letný tábor.
Komentáře
Přehled komentářů
to bylo fakt nádherné... Jak běhali po té klubovni polonazí... Bren se asi stydět - jestli tam byla i Rose :-D. A jak letěli ... A nejlepší - otec vyl s klanem :-D. A Remus si to taky užíval a kdyby vědět, že je tam vlastně se Siriusem, asi by zavyl jako vlkodlak :-D
prepac
(jaja, 9. 3. 2008 19:53)vcera som nestihla okomentovat kapitolky..tak to zhrniem vsetko naraz..kapitolky boli uplne uzasne..pri citani som ani nedychala..bolo to perfektne..vynikajuce..som strasne zvedava na ten tabor..neviem ci vydrzim cakat do zajtra..utorok odchadzam na lyziarak..takze ked sa vratim urcite tu na mna bude cakat kopa novych a skvelych kapitol..len tak dalej :)
paraaaada
(meg, 9. 3. 2008 18:28)tak tato kapilka byla proste fakt paradniiiiii!!!!!a v te kapilce jaak prijeli domu a jak je pribehla privitat sira-to bylo vazne sladky :-) juhannus nadherny,a vlci vyti pri soutezi krasne sedlo...a aspon ze uz tam neni furie nurie...
ďakujem za venovanie :)
(Cassie, 9. 3. 2008 16:48)kapitola bola úžasná, Juhannus bol bezchybný. Prekvapenie chlapcov, že to vlastne súťažia spolu ako tím bolo čakané. Ale aspoň sa poučili, že všetko, čo podpisujú, si musia prečítať. Ani sa dvojičkám nečudujem, že ich to zobralo... Patrick by ich zjedol aj s topánkami. A Remus deto. Ani sa Kierovi nečudujem, že ho to tak zobralo. Lev bol dobrý s tými jeho pár minútami (:D) a že len Kier je dedič :). Súťaž bola perfektná - Lev s tými jeho tančekmi :). Veľmi sa mi páčil Bren s Kierom ako sa zobliekali po chodbe a prekvapili ich dievčatá :). Súťaž v lietaní bola výborná (mňam-mňam :D), len na konci som sa trošku bála, že to Bren pokazí - predsa len, písala si to tak záhadne :). Ale nepokazil to, to sa ani nemohlo stať, veď má Jamesove gény :). To vytie pri súťaži tam perfektne sadlo a... no proste celá kapitola je skvelá, a už ani neviem, čo som ešte chcela :). Tak nič, teším sa na zajtra :).
super
(julili, 9. 3. 2008 15:01)ty brdooo...tak toto bolo inak napinave.....som sa ani odtrhnut nemohla.....stale som sa bala ze to niekto pokazi....uff....a Bren sa akosi prekonal....sikulka....a dakujem za venovanie.....tesim sa na dalsiuuuuuu...
super,
(soraki, 9. 3. 2008 20:20)