3.Dvierka pre psa
3. Dvierka pre psa
,Čas! Aké zvláštne slovo a veličina,´ myslel si Sírius a pozeral na sivú oblohu, ktorú videl okienkom svojej cely . Kým sa týral výčitkami svedomia a sebaľútosťou, vliekol sa čas mučivo pomaly. Teraz, keď úporne vymýšľal, ako utiecť , mu priam letel. No hoci si lámal hlavu takmer celý deň, nepodarilo sa mu nič vymyslieť. Nevedel si ani predstaviť, akoby sa mohol dostať z cely tak, aby to dozorcovia nespozorovali. Chodili sem každý deň trikrát a celkom určite by zistili, že im jeden väzeň chýba. A to ešte za predpokladu, že sa mu podarí opustiť nepozorovane celu. Nepokojne pochodoval po cele , ale po chvíli sa unavil a musel si sadnúť.
„Ako mám utiecť, keď ma unaví aj niekoľko dĺžok tejto malej miestnosti,“ zavrčal nespokojne a pozrel na svoje vychudnuté ruky. Tam, kde sa pred niekoľkými mesiacmi napínali svaly, boli len kosti potiahnuté bledou kožou . Takto by asi ďaleko nedošiel. Ešte tak skoro utekať nebude. Musí trochu zosilnieť a hlavne potrebuje nejakú kondíciu. Veď teraz by nebol schopný vyčarovať ani jednoduché Vingardium leviosa . Možno by ani prútik neudržal v ruke. Ktovie, čo urobili s jeho prútikom? Zlomili ho? Alebo leží niekde v nejakom skladisku a padá na neho prach! Síriusa striaslo a myšlienky sa mu zase rozbehli k spomienkam na kúpu jeho prútika, na pocit, ktorý ho celého prenikol, keď sa ho dotkol. Jeho prútik, už nikdy ho nebude držať v ruke!
, Prútik,´ spomenul si, ako ho Lily nahovárala, aby ho šlohol dozorcovi., Jej sa to povie, duši, ale ako to má on, ešte stále živý, ale v cele zatvorený väzeň zrealizovať? To už povedať zabudla. Vraj, rozmýšľaj, Sírius, rozmýšľaj! Veď rozmýšľa, ale aj tak nemôže na nič prísť. Okrem toho, keby aj, tak stačí jedno Accio a všetka jeho námaha bola zbytočná. ´
Pred dverami jeho cely sa zastavila kára a dozorci odsunuli spodnú časť. Dnes sa im nechcelo kontrolovať, kto je živý, len do každej cely strčili misku s kašou a kus chleba. Sírius to videl už veľakrát, ale dnes ho to naozaj zaujalo.
Spodná časť dverí, niečo ako okienko, ktoré si, muklovia vyrežú na dvere, aby sa nemuseli obťažovať s venčením psa. A pes sa tadiaľ pretiahne a veselo si pobehuje po pozemku a okolo domu . Človek tým otvorom neprejde, ale pes áno! Mohol by tak opustiť celu a nikto by o tom nevedel. Otázka je, ako by sa dostal z väzenia a napokon z ostrova. Ale pre začiatok, toto musí dobre preskúmať a premyslieť. So zamyslenou vráskou medzi obočím vzal misku, chlieb a sadol si k stolu. Už dávno nejedol takto ,kultúrne ´ uškrnul sa a túlajúc sa myšlienkami po chodbách Azkabanu a jeho okolí, vyjedol všetku kašu. S údivom pozrel na prázdnu misku a usmial sa . Už mu ani nebolo po jedle zle. Jeho žalúdok prestal protestovať a znovu si začal zvykať . Hoci toho v miske skutočne nebolo veľa, cítil sa dotatočne najedený a krajec chleba si odložil . Vedel, že je lepšie začínať pomaly a jesť častejšie. Telo si rýchlejšie zvykne. Teraz, aby si zvykalo aj na nejakú námahu. Znovu sa začal prechádzať po cele, pohyboval rukami, urobil aj pár drepov. Znovu sa veľmi rýchle zadýchal. Unavený oddychoval, ale už si nesadal do kúta. Skrčil sa na palande a zrak upieral na stenu. Nech sa namáhal ako chcel, dnes tam žiadne tieňové postavy nevidel.
„Tuším by mi bolo lepšie, keby to naozaj boli halucinácie,“ zasmial sa sám sebe a potom sa mu oči rozšírili prekvapením. „Ja tomu snáď naozaj verím!“ zvolal a niekoľkrát udivene zamrkal. „Sírius Black,“ oslovil sa nahlas, aby to bolo vážne a definitívne, „ si cvok a nepotrebuješ k tomu ani oficiálne vyjadrenie liečiteľa od Munga.“
„Si, ale celkom milý cvok,“ zachichotala sa Lily, ktorá sa postupne zhmotňovala v cele. Dnes už nebola taká priesvitná a Síriusovi sa pri pozornejšom pohľade zdalo, že má aj nejakú farbu.
„Ahoj, vidina!“ privítal ju s úsmevom. „Už mi začínalo byť smutno a tak som rád, že ma moja halucinácia zase navštívila. Kde je James?“
„Nie som halucinácia a James tu bude o chvíľu. Potrebuje si ešte niečo zariadiť. Samozrejme, je to kvôli tebe, ale to ti vysvetlíme neskôr.“ naštvala sa Lily a vyzerala pri tom presne tak, ako si ju Sírius pamätal. Pozorne si Síriusa prezrela a spokojne sa usmiala. „Dnes už vyzeráš o niečo lepšie, možno sa ti to nakoniec podarí. Čo to hovorím, musí sa ti to podariť a preto sme za tebou s Jamesom prišli.“
„Počkaj, vy ste naozaj prišli až odtiaľ, len aby ste ma dostali z väzenia? spýtal sa vyjavene Sírius. „Naozaj ste mi odpustili?“
„Sírius,“ snažila sa mu Lily vysvetliť všetko, ako malému dieťaťu, „teraz predsa vôbec nejde o nejakú vinu alebo nevinu. Ide o tvoju čarodejnícku prísahu a o nášho syna a tvojho krstného syna Harryho.“
„Áno, ja sa pamätám, že mám krstného syna a prisahal som, že sa o neho postarám, ale ...“ začal Sírius, ale Lily mu nedovolila pokračovať.
„Takto by sme sa mohli dohadovať donekonečna.“ povedala nahnevane . „Ide o to, že sa už nedokážeme pozerať na to, aký život Dumbledore pre Harryho pripravil. Vždy sme mu verili a nikdy by nás ani v tej najhoršej nočnej more nenapadlo, že niečo také urobí.“
„Nechápem o čom hovoríš,“ povedal pomaly Sírius a pripomínal si , čo všetko si pamätá s udalostí po Voldemortovom páde. Nebolo toho veľa, lebo keď pominul prvý šok a on sa zničoho nič, bez akéhokoľvek varovania ocitol v tejto malej a studenej cele, začali ho mučiť výčitky svedomia a cez ne k nemu len málo čo preniklo. No ale z toho mála predsa len vedel, že Voldemort sa vyparil, zmizol ako para nad hrncom a jeho stúpenci boli zúfalí. Mnohí z nich skončili tu, v tejto pevnosti a ich bolestný nárek občas mohol počuť až sem . Bola tu aj jeho sestrernica, bláznivá Belatrix a jej šialený smiech sa často ozýval celým Azkabanom.
„Hovorím o tom, že môjho syna pohodil ako nejakú vec pred dvere Petúnie a nechal ho tam ležať celú noc!“ burácala Lily, našťastie jej éteriký hlas bol oveľa tichší, ako ten skutočný a tak sa jej Azkaban rozbúrať svojim hnevom, nepodarilo.
„Lily,“ snažil sa ju upokojiť Sírius , predsa mu len začínalo byť čudné, ako sa tie jeho halucinácie neortodoxne správajú. „Dumbledore mu určite chce len to najlepšie.“
„Dumledore nemal žiadne právo rozhodovať o tom, čo je pre Harryho najlepšie!“ takmer kričala Lily. „My sme jeho rodičia a my sme rozhodli ešte za svojho života, že chceme, aby si sa o nášho syna staral ty! Nemal právo ti to uprieť a je priamo zodpovedný za všetko, čo sa stalo potom! Nemal právo odniesť nášho syna k Petúnii, ktorá nenávidí aj myšlienku na mňa a Jamesa. Bude nenávidieť aj nášho syna! Celý jeho život! A tak sa k nemu bude aj správať!“dokončila svoj zúrivý monológ a Sírius len valil oči, aké sú dnes tie jeho halucinácie agresívne. Nemala by Lily skôr sršať láskou a zmierením, miesto chrlenia ohňa a síry na Dumbledora? Predsa len Síriusova predstava o živote po živote bola trochu iná, než mu ju tu Lily predvádzala. Podľa tohoto sa ani potom toho veľa nezmení a to sa Síriusovi veľmi nepáčilo. Nie žeby sa mu život nepáčil, teda mimo Azkabanu, samozrejme, ale predsa len, taká nejaká sladká odmena za hrdinský život , to by sa mu páčilo asi viac. No, ale čo môže človek chcieť od halucinácie?
„Prestaň s tými halucináciami, Sírius,“ zamračila sa znovu Lily. „Kde do čerta zase trčí ten James!“
„Prečo si myslíš, že Dumbledore Harrymu nejako ublíži?“ krútil hlavou Sírius. Riaditeľa si vždy vážil a jeho úsudku veril. Hoci, po posledných udalostiach, už jeho viera v neho nebola taká neochvejná, ako predtým . To, že nedokázal...no, možno sa ani nesnažil, zaistiť mu aspoň riadne vyšetrovanie a riadny proces, to jeho dôveru značne nahlodalo. Dumbledore bol hlavou Wizengamotu a mal oveľa viac možností, než ktokoľvek iný. No a nechal ho tu hniť zaživa a ani sa o neho neobzrel. To nebola tá najlepšia vizitka o jeho dobrých úmysloch. Lily mala pravdu. Keby bol Sírius na slobode, nemohol by mu uprieť právo rozhodovať o Harryho živote. Takto to mohol urobiť a urobil to. Preto musel Sírius zmiznúť za hrubými múrami Azkabanu navždy.
Keď dospel so svojimi úvahami až sem, tak sa zarazil a ešte raz si všetko nechal prejsť hlavou. Zo všetkých týchto úvah mu vyplynula jedna otázka, ktorej vôbec nerozumel.
„Načo potrebuje Dumbledore Harryho ?“ spýtal sa a Lily sa na neho zachmúrene pozrela.
„Aby porazil Voldemorta!“
„Ale veď ho porazil!“ nechápavo sa na ňu pozeral Sírius. „Prežil Avadu a Voldemort zomrel!“
„Voldemorta porazila moja obeť a nie Harry,“ odpovedala Lily s povzdychom. „Nie je mŕtvi. Keby bol, určite by sme to vedeli, nemyslíš? Takže sa vráti a kvôli tej idiotskej veštbe, ktorú Dumbledorovi povedala Sybyla, musíme ja a James byť tu a náš syn v kutici pod schodami, medzi pavúkmi a o hlade.“
„To nemyslíš vážne, veď ešte nemá ani dva roky, nemohli ho strčiť do nejakej kutice, je to dieťa, treba sa o neho starať!“ teraz už kričal aj Sírius, lebo Lilyne slová ho vyviedli z rovnováhy . Nevedel si ani predstaviť, žeby niekto mohol takto zaobchádzať s nejakým dieťaťom A toto nebolo hocijaké dieťa, toto bolo jeho krstňa.
„Tak prečo si myslíš, že som taká naštvaná,“ utrhla sa Lily a pozrela sa kamsi za seba, „kde ten James toľko väzí, žeby sa mu to nepodarilo? Čo si človek neurobí sám, to proste nemá,“ šomrala a znovu sa zahľadela na besnejúceho Síriusa. „Už si premýšľal nad tým, ako sa odtiaľto dostaneš?“ spýtala sa ho odrazu a prerušila tak jeho oprávnené rozhorčenie. Sírius na chvíľu zmĺkol, sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol. Potom už bol schopný uvažovať aj o niečo inom.
„Premýšľal, ale na nič som neprišiel,“ zašomral a zamračil sa. Ale potom sa mu tvár opäť rozžiarila a ukázal na malé dvierka, vyrezané na dverách cely. „Toto tu ma dnes zaujalo,“ usmial sa a pozrel na Lily. „Ty si to možno už videla, muklovia to mávajú na dverách pre psy a mačky.“
Lily si prezrela dvierka, potom si premerala Síriusa a zamračila sa. Rozmery jej nesedeli a nijako sa so svojimi obavami neskrývala. „Nezdá sa ti, že je to príliš malé? Tadiaľ neprejdeš!“
„Ako človek celkom určite nie, ale ako pes...“ uškrnul sa Sírius a premenil sa na psa. Podišiel k dverám a postavil sa k nim.
„Aj tak si príliš veľký,“ krútila hlavou Lily, „ toto asi nebude tá správna cesta,“ vrčala, ale Sírius už o inej ani neuvažoval. Vedel, že toto je tá správna a žiaľ aj jediná cesta, ktorou sa môže dostať na slobodu. Druhá vec bola, ako sa na tej slobode udržať slobodným a zároveň sa aj postarať o Harryho. To bude oveľa zložitejší problém. Ale pred Síriusom boli bližšie a naliehavejšie úlohy, ktoré musel vyriešiť. Znovu sa premenil , sadol si na palandu a zamračil sa.
„Vieš nad čím som premýšľal?“ spýtal sa ticho a Lily sa na neho s prekvapením zadívala. Potom len mlčky pokrútila hlavou. „Ako uchránim ten ukradnutý prútik, aby mi ho jeho majiteľ zase nevzal. Možno nebudem môcť odtiaľto utiecť v ten deň, keď sa mi podarí ho ukradnúť.“ povedal zamračene a trel si premrznuté ruky.
„Tak už ti nevadí skutočnosť, že musíš prútik ukradnúť?“ usmiala sa na neho a po chvíli premýšľania sa zlomyselne uškrnula. „Musíš ukradnúť prútiky dva!“
„Ty si sa zbláznila!“ zvolala Sírius ale hneď sa zarazil. ,Môže sa vôbec duša zblázniť? Aký duševný život majú duše? Pri Merlinovi, je blázon ona, alebo som blázon ja?Myslím, že blázni sme obaja a ja v prvom rade. ´ „Budem mať šťastie, ak sa mi podarí ukradnúť jeden a ty sa tu hneď vytasíš s takýmto návrhom. Vraj dva!“
„No áno, dva, čo je na tom čudné?“ krútila nechápavo hlavou Lily. „Ak si chceš prútik uchovať, musíš mať ešte jeden, ktorým ho začaruješ a podrobíš si ho. Potom to urobíš aj s tým druhým a budeš mať aj náhradný!“ zajasala. „ To som to ale dobre vymyslela!“ potešila sa a žiarivo sa na Síriusa usmiala.
„Nádherne, ale realizáciu už necháš na mňa , pravda! Čo keby si sa tu trochu prebehla a pozrela sa , či sa tu niekde nepovaľujú nejaké zabudnuté prútiky?“ odpovedal jej s neprehliadnuteľným sarkazmom Sírius.
Lily sa len zaškerila a potom sa znovu obzrela ponad pleca dozadu. Sírius tam síce nevidel nič, ale Lily sa odrazu žiarivo usmiala a s videteľnou úľavou si oddýchla.
„Aj k tomu možno dôjde, ale teraz na to nie je čas, teraz ťa chceme spolu s Jamesom niekomu predstaviť,“ povedala a vedľa nej sa začali zhmotňovať dve perleťové postavy. Jednou z nich bol samozrejme James a druhou úplne neznámy muž .
„Toto je Patrick O´Brayen, prišiel medzi nás len teraz a je ochotný nám pomôcť. Je ochotný dať ti svoj život, ak splníš jednu jeho podmienku.“ povedal James a Sírius len vyvaľoval oči a nebol schopný odpovede. Zdalo sa, že James a Lily to myslia naozaj celkom vážne! Pozorne si prezrel ďalšiu perleťovú postavu a v duchu sa veselo rozosmial. Pribudla mu ďalšia halucinácia a o svojom zdravom rozume už úplne prestal uvažovať. Načo? Sedí v Azkabanskej cele, celý šíri svet sa na neho pozerá ako na zradcu a nikoho nezaujíma, že je nevinný . Tak, načo mu je zdravý rozum, keď s týmito jeho halucináciami mu tu bude oveľa veselšie. Pozrel na štvrtého do partie a veselo sa rozosmial.
„Tak sa poďme zoznámiť, ja som Sírius Black, kedysi zaklínač a teraz väzeň v Azkabane.“
„Patrick O´Brayen, kedysi zaklínač a teraz duša ,“ povedal a rozosmial sa dunivým, burácavým smiechom.
Komentáře
Přehled komentářů
to je super.....tesim sa na pokracko:D
super
(jaja, 24. 1. 2008 19:46)je to zaujimave..a ako Sirius ukradne 2 prutiky??..to vazne netusim..on je z nich upne mimo :))..ale tesim sa na pokracko
súhlasim so Sorakim -
(Cassie, 24. 1. 2008 15:13)ten koniec je fakt dobrý, Sirie je vedľa jak tá vedľa ale hmmmm.... ešte stále sa tu nevysvetlilo to, či sú Lily s Jamesom duchovia alebo nie?? Podľa mňa žijú normálne posmrtný život, či nie?? Sirael, prosím ťa, veľmi ťa prosím, objasni už konečne čo sú Lily s Jamesom a teraz aj Patrik O´Brayen lebo sa z toho zbláznim.... :(
Mazec
(Peťa, 24. 1. 2008 14:47)Já tomu nerouzumííííííííím :-) Snad se to všechno brzo vysvětlí, jsem totiž nějak mimo mísu :-) Ale moc se mi to líbí!!!
dobrý
(soraki, 24. 1. 2008 14:16)Tak ten konec je dobrý - Sirius je z nich úplně mimo :-DDD
noooom
(julili, 24. 1. 2008 19:58)