39. Nuria, teš sa
39. Nuria, teš sa!
Dvere do klubovne sa znovu, v ten deň už po druhýkrát s treskotom rozleteli a všetci, ktorí ešte sedeli v kreslách nadskočili strachom. Vo dverách stál profesor Becker, mračil sa ako oko rodiaceho sa hurikánu a pohľadom skenoval klubovňu.
„Kde sú O´Brayenovci,“ spýtal sa a viaceré ruky mu mlčky ukázali na vchod do internátnych izieb. Profesor nečakal na nič a takmer vybehol krátke schodisko k najvyššie položenej izbe. Rozrazil dvere a stretol sa s prekvapeným pohľadom Kierana. Ležal na posteli a čítal si v učebnici. Keď profesor vtrhol dnu, začudovane na neho pozrel a sadol si.
„Stalo sa niečo pán profesor?“ spýtal sa a zaklapol knihu. Dvere na kúpelni sa otvorili a do izby nakukol Kirill. Keď sa stretol s namosúreným pohľadom profesora Beckera, vyletelo mu obočie hore a zamával rukou na kamarátov, aby podišli k nemu. Pootvoril dvere tak, aby videli, čo sa v izbe nachádza. Levovi s Brentanom spadla čelusť.
„Čo sa deje?“ spýtal sa vyvalene Lev a vypochodoval z kúpelne, odsunúc Kirilla jemne stranou. Brentan s Kirillom mu išli v pätách. Profesor sa na nich podozrievavo zahľadel, ale potom sa zavŕtal pohľadom do Kieranových očí. Ten len udivene zamrkal, ale evidentne vôbec nechápal, prečo na neho profesor tak zazerá.
„Vy dvaja,“ ukázal prstom na Kierana a Brentana, „ pôjdete so mnou,“ povedal a otočil sa na odchod. „Hneď!“ zavelil, keď videl, že stoja ako Lótova žena a nehýbu sa. Kieran sa začudovane pozeral na Brentana, potom len pokrčil plecami , zliezol z postele a vykročil za profesorom. Brentan sa k nemu pridal a za nimi sa rozbehli aj Lev s Kirillom.
Profesor Becker sa asi veľmi ponáhľal, lebo chlapci mu len s obtiažami stačili. Habit za nim vial, keď otváral dvere na chodbu a v klubovni vládlo prekvapené ticho. Všetci sa pozerali, ako za vlajúcim profesorovým habitom poklusávajú Kieran s Brentanom a v závese za nimi Lev s Kirillom. Viecerí zo zvedavosti, ale aj starosti o kamarátov začali vstávať a pridávali sa k nim.
„Čo sa deje? Prečo je taký naštvaný?“ pýtal sa Arto, ktorý priklusal k Levovi. Ten len pokrčil plecami a sledoval , ako najskôr profesor a potom aj O´Brayenovci miznú v zelených plameňoch. Okamžite priskočil a nasledoval ich. Kirill sa ponáhľal hneď za ním .
Chodba do ktorej vypadli bola plná kúzelníkov, ktorí sa o niečom veľmi vášnivo dohadovali. Boli to zväčša členovia profesorského zboru, ale bolo tu aj pár tvárí, ktoré tu ešte nikdy nevideli. Nebolo divu, boli tu ešte príliš krátko, nemohli poznať všetkých. Zarazilo ich však, že keď vystúpili z krbu, všetci sa k nim otočili a pozerali na nich, akoby mali štyri hlavy a päť rúk. Profesor previeval tým zástupom a oni išli za ním ako vo vlne. Našťastie nie príliš ďaleko, len na koniec chodby, kde sa nedávno odohral boj medzi prvým a tretím ročníkom.
Pohľad, ktorý sa im naskytol stál zato. Na stene ešte stále viseli tretiaci, ktorí napadli dievčatá a okolo nich bola stena vytlčená do pol metrovej hĺbky od kúziel, ktorými sa ich profesori snažili s tej steny zložiť. Vtipné bolo to, že už pravdepodobne vzdali snahu dostať ich dolu kúzlom a vzali na to majzlík a kladivo. Teraz od nich odletovali kusy malty a kameňa a okolie sa stávalo životu nebezpečné. Neďaleko stál sám riaditeľ školy profesor Waltari a uprene pozoroval snaženie sa profesorov, búšiacich kladivami do majzlíkov. Všetko úplne bezhlučne až do okamžiku, keď prekročili určitú vzdialenosť. Potom mali k tomu aj zvukovú kulisu. Ostré údery kovu o kov a kovu o kameň, vyvolali u všetkých husiu kožu. Každý, kto barieru prekročil sa za chvíľu otriasol, ako ním prechádzal mrazivý chlad.
„Tu sú pán riaditeľ,“ povedal profesor Becker a riaditeľ sa k nemu otočil. Premeral si skúmavým pohľadom oboch chlapcov a usmial sa.
„Vlci!“ poznamenal a s úsmevom ukázal na stenu. „To je vaša práca?“
„Oni napadli naše dievčatá,“ bránil sa Kieran a Brental len hrdo zdvihol bradu presvedčený, že sa nemajú za čo hanbiť.
„Mohli by ste ich zvesiť?“ spýtal sa riaditeľ, keď videl, že úsilie profesorov vychádza nazmar. Brentan mal cukanie odmietnuť, ale prísny pohľad profesora Beckera ho rýchle vrátil do reality. Vzdychol si a pozrel na brata. Obaja prikývli a postúpili o krok dopredu.
„Páni,“ oslovil riaditeľ úderku pracujúcu na likvidácii steny, „ mohli by ste kúsok poodstúpiť?“
Oslovení profesori prestali búšiť kladivami, otreli si spotené čelá a s úľavou sa vzdialili. Cestou im ťažké kladivá vypadávali z rúk a s treskotom dopadali na dlážku, kde zanechávali pomerne hlboké diery. Riaditeľ sa pri každom údere mykol a hlboké ryhy na dlážke okomentoval len trpkou grimasou.
„Dono sub labor!“ vyslovili spoločne bratia O´Brayenovci a nedbanlivo mávli rukami, akoby zmazávali nepodarený obrázok z tabule. Bez zvuku, bez sveteľného efektu, proste len tak sa visiace postavy odlepili od steny a spadli dolu a ako handrové bábiky ležali na dlažbe.
„Hmm!“ ozval sa zamyslene riaditeľ a uprene hľadel na oboch chlapcov. „Zaujímavé, naozaj veľmi nadaní študenti , Erik. Budeš musieť na nich trochu viac dohliadnuť,“ poznamenal a pozrel na profesora Beckera.
„Iste pán riaditeľ, môžeš sa spoľahnúť,“ zavrčal profesor a Brentan len pobavene zdvihol obočie.
Odlepených tretiakov už odnášali na ošetrovňu . Dav na chodbe pri krboch sa rozostúpil a hneď za nimi sa znovu spojil. Všetci zízali na oboch O´Bryaenovcov a pokračovali v ohnivej diskusii. Kieran na to chvíľu pozeral, potom sa zamračil a mal takmer neodolateľnú chuť vyplaziť im jazyk. Hodilo by sa aj jedno neslušné gesto, ale to by mu otec doma asi jednu vrazil, keby sa to dozvedel. Takto si len vzdychol a keď si spomenul, na tých spiacich krásavcov na ošetrovni neovládol sa a na tvári sa mu usadil diabolský úškrn. Brentan si všimol, ako sa tvári a vrazil mu lakeť medzi rebrá.
„Blázniš?“ zasyčal ticho. „Keď si to všimne Becker, budeme mať po chlebe!“
„Neprídu na to!“ odpovedal Kier a zlomyselne sa zaškeril.
„Prídu, ak sa neprestaneš tak debilne škeriť !“ syčal Bren ako rozzúrený gunár. „Ťa prejde úškrn, keď sem napochoduje otec!“ doložil a okamžite tým zmazal Kieranovi úškrn z tváre.
„Pán profesor?“ spýtal sa nevinne sa tváriaci Brentan a keď sa k nemu profesor Becker otočil, nahodil prosebný výraz. „Môžeme už ísť do izby?“
Profesor nevedel, čo na to povedať. Obrátil sa z otázkou v očiach k riaditeľovi a ten len s očami upretými na zničenú chodbu, mierne neprítomne prikývol . Prikývol teda aj on a chlapci okamžite vycúvali z bojového poľa. Bolo nebezpečné zdržiavať sa teraz v prítomnosti dospelých. Mohli by mať nepríjemné otázky, na ktoré ani oni sami nevedeli dať odpoveď. Ako robia čo robia? Ktovie? Oni nie! Robia to úplne inštinktívne, akoby im to niekto našepkával. Ale ide im to a hlavne celkom dobre to funguje, tak čo! Prepletali sa pomedzi prizerajúcich sa , kým sa nedostali ku krbu. Urýchlene sa premiestnili na prvácky internát a zapadli do klubovne. Tam ich už čakali všetci spolužiaci a úprimne im blahoželali. Niektorí mali síce tiež veľmi imertinentné otázky tytu, ako ste to urobili, ale po tom, ako asi päťdesiatkrát povedali „My nevieme“ , im konečne všetci dali pokoj.
„Ty brďo, to bola sila,“ šepol ticho Kirill, keď sa konečne všetci štyria vymotali z klubovne a zapadli za nimi dvere ich izby.
„Bola a ešte len bude, keď zistia, že tých siedmych nemôžu ani za ten svet zobudiť,“ šúchal si ruky Kieran a Lev na neho vyvalil oči ako tenisáky.
„To myslíš vážne?“ spýtal sa neveriacky a Kieran len spokojne prikývol.
„No teda, to aby sme niečím obalili dvere, lebo ich Becker asi vytrhne z pantov, keď ich bude o chvíľu zase otvárať,“ krútil hlavou Kirill a obzeral sa, čím by sa to dalo urobiť.
„Si kúzelník nie mukel,“ napomenul ho Lev a všetci sa usmiali. Dnes bolo tých zážitkov dosť a ďalšie na nich ešte čakajú po večeri.
„Ste si istí, že to urobíme?“ spýtal sa po chvíli Kirill, keď si uvedomil, koľko nepríjemností by s toho mohlo byť.
„Jasné, už sa na to teším,“ zažiarili Brenovi oči a Kieran sa nich nechápavo pozrel.
„Čo chcete urobiť?“ spýtal sa a tvár sa mu zamračila. Brentan sa na neho trochu neisto zahľadel, ale potom pomaly povedal.
„Chceme urobiť Nurii takú malú reklamu za to, že poštvala na dievčatá tých chalanov z tretiaku.“
„Fajn!! vyhlásil odrazu Kieran, „idem do toho s vami!“
„Naozaj?“ pozrel na neho trochu nedôverčivo Brentan. „Myslel som, že sa ti páči.“
„Páčila sa mi, veľmi sa mi páčila,“ prikývol Kieran, „ ale niektoré veci sa proste nesmú robiť!“ doložil rozhodne a potom mu oči zasvietili. „Tak, čo to bude?“
„Po večeri zavesíme nad profesorský stôl zväčšenú fotografiu,“ usmial sa samoľúbo Lev a vytiahol fotku z vrecka. Lev na ňu len mrkol a začal sa mierne chechtať.
„To by ale chcelo aj ozvučenie,“ podotkol , keď sa porozhliadol po chlapcoch, Bez neho to nebude mať tú správnu atmosféru.“
„Ale je ti jasné, že to Beckerovi okamžite dôjde,“ upozornil ho Brentan , ale Kieran len pokrútil hlavou.
„Za toto nám otec nepovie krivého slova. Ani on nemá rád podlosť a urobil by to isté, tým som si na sto percen istý.“
„Ako myslíte,“ pokrčil hlavou Kirill a začal sa hrabať v knihách uložených v knihovničke, ktorú si sami nedávno vyrobili, aby mali kam dávať knihy. Nazhromaždili si ich už pomerne dosť. Po chvíli vytiahol jednu z nich , položil ju na stôl a náhlivo v nej listoval. Potom sa zastavil, začítal a vzápätí na to ďobol prstom do stredu stránky. „Tu je to! To je kúzlo na zväčšenie akéhokoľvek obrázku. Má to síce obmedzenia, ale keď to urobíte vy dvaja,“ ukázal prstom na Kiera a Brena, „tak sú možnosti takmer neobmedzené.“
Chlapci sa nahrnuli k nemu a ticho ševeliac perami si čítali teóriu a použitie. Potom sa postavili , pozreli jeden na druhého a všetci štyria mali na tvárach ten istý raráškovský úškrn. Nuria, teš sa!
Večera prebehla v tichosti. Za stolom sedela aj Nuria, ale nikto sa s ňou nebavil. Ona sama mala na tvári povýšený a spokojný úsmev, ktorý sa jej tam usadil v tom momente, keď zistila, že Rose pri stole nesedí. Toto zistenie je zdvihlo náladu do nadoblačných výšin. Vôbec si nevšímala, že sa na ňu celý klan mračí a prebodáva ju nahnevanými pohľadmi. Kieran sa na ňu zo dva razy nešťastne pozrel, ale keď videl jej spokojný úsmev, tvár mu stvrdla a oči zaplápolali hnevom. Všetci v tichosti dojedli a postupne sa vytrácali . Niekto do izby, niektorí ešte do knižnice a štvorica zamračených chlapcov zamierila rovno k ošetrovni.
Na chodbe s krbmi museli síce chvíľu hľadať právny krb, ale nie dlho, bol hneď na začiatku radu. Krb číslo 5 bol zrejme často používaný, pretože nádobka na hop šup prášok, ktorá bola pri každom krbe , tu bola mimoriadne veľká. Pripomínala skôr vedro a bola plná až po okraj.
„Páni,“ valil oči Lev, „ tu musí byť premávka, ako na hlavnej stanici metra v Moskve,“ pokýval uznanlivo hlavou, nabral si prášok a vkročil do krbu. Kamaráti ho vzápätí nasledovali. Chodba pri ošetrovni sa nelíšila od ostatných chodieb, len bola trochu širšia a útulnejšia. Nachádzali sa asi v staršej časti Akadémie. Dvere boli označené a tak sa nemohli pomýliť. Kieran stisol kľučku a strčil do štrbiny medzi dverami hlavu. Pozorne sa rozhliadol, potom zakýval na ostatných a vkĺzol dnu. Ocitli sa v neveľkej čakárni s niekoľkými kreslami a šiestimi zatvorenými dvermi.
„Kam teraz?“ spýtal sa Lev, ale všetci len pokrčili plecami a každý vykročil k iným dverám. Ešte neboli ani pri nich, keď sa jedny z nich otvorili a v nich stála pekná, mladá žena v bledozelenom habite. Prekvapene hľadela na chlapcov.
„Potrebujete niečo?“ spýtala sa a pozorne si ich prezerala veľkými sivomodrými očami.
„My sme chceli navštíviť našu splužiačku Rosu Meri,“ povedal Brentan .
„Ach!“ zvolala ticho žena a usmiala sa. „To je to dievčatko z vlčieho klanu!“
„Áno, môžeme ísť za ňou?“ nahodil Kieran prosebný pohľad, ale liečiteľka len pokrútila nesúhlasne hlavou.
„Dnes nie chlapci, Rose spí, snáď byste ju nechceli budiť!“
„Nie, to určite nie,“ pokrútil Kirill hlavou a vrhol na liečiteľku skúmavý pohľad, „ môžete nám povedať, ako sa má? Je už v poriadku?“
„Rose je už v poriadku, nemusíte sa o ňu báť,“ povedala s úsmevom, „ ale musí si tu pár dní pobudnúť, jej zranenia boli dosť ťažké.“ vysvetlila im a potom sa pozrela na dvere. Chlapci pochopili. Otočili sa na odchod, ale ešte vo dverách sa Lev zstavil a pozrel na liečiteľku.
„Môžeme prísť zajtra?“ spýtal sa a keď prikývla , zatvoril s úsmevom dvere. Pri krbe sa zastavili a pozreli na hodinky.
„Myslíte, že už je čas?“ spýtal sa Kieran, keď liezol do krbu.
„Ani neviem, môžeme sa pozrieť,“ odpovedal Lev, ktorý práve z krbu vyliezal. Počkali na ostatných a pomaly, z nohy na nohu sa vliekli k jedálni. Dvere už boli zatvorené a za nimi bolo ticho.
„Skúsime to?“ spýtal sa Lev a opatrne otvoril dvere. Vstupná sien bola na pár okamžikov prázdna a tak neváhali a jeden po druhom mizli v potvorených dverách. Brentan ich za sebou ticho pritiahol a rozliadol sa po stemnenej jedálni. Bolo tu málo svetla, ale im to bohate stačilo. Hlavná vec, že tu už nikto nebol.
„Ideme na to, nech nás tu niekto nenachytá,“ povedal ticho Kirill a všetci štyria sa postavili oproti profesorskému stolu a prezerali si priestor nad ním.
„Tu to bude dobré,“ prikývol Kieran spokojne, „ podaj mi tú fotografiu,“ požiadal Leva a pozrel na brata. Brentan sa na neho pozeral so spýtavo zdvihnutým pravým obočím a čakal, ako sa rozhodne.
„Môžeme?“ ozval sa Kirill , vzal Kieranovi fotku a položil ju opatrne na zem. Ani ho nenapadlo držať ju pri čarovaní v ruke.
„Amlificare!“ povedali obaja O´Brayenovci súčasne a fotka položená na zemi sa začala zväčšovať. Všetci ju pokojne pozorovali a čakali, kým bude tak veľká, aby bola viditeľná aj od zadnej steny jedálne.
„To stačí,“ upozornil ich Kirill a na Brentanovej tvári sa objavil zlomyselný úškrn. Niečo ho napadlo. Pozrel na brata a ukázal na fotku.
„Finite!“ zakončili kúzlo a fotka o veľkosti baskedbalového ihriska sa prestala zväčšovať. Potom odložili prútiky a s úškrnom na tvári a žiariacimi očami mávli rukami prekrížiac prsty.
„Suspendere supra tabula!“ povedali tíško , velikánska fotogragia sa vzniesla a niekoľko metrov nad stolom zostala nehybne visieť.
„Ešte zvuk,“ zasmial sa Brentan , ale Kieran pokrútil hlavou.
„Teraz ešte nie, prezradilo by nás to.“
„Tak kedy?“ pohodil hlavou Brentan a prezeral si fotku.
„Pri raňajkách to bude stačiť, ale musíme tomu dať nejaký spúšťač, nejaké heslo, pri ktorom sa rozjačí,“ premýšľal nahlas Kieran a obzeral sa naokolo, čo by mohol použiť a čo by nikto nedokázal zastaviť.
„Pozri,“ ukázal odrazu Brentan na stoly, „ sú tam jedálne lístky na zajtra, čo bude najžiadanejším jedlom?“ šomral si popod nos a začítal sa do jedálneho lístka . Po chvíli zdvihol hlavu a na perách mal úsmev a v očiach iskričky. „Zajtra budú celý deň podávať krémové rožteky,“ povedal a podvedome si oblizol pery, „objedná si ich každý a ak ich dáme ako spúšťač....“
„Tak bude jačať celý deň!“ zajasal Kieran.
„No a aby nás nepronútili zrušiť to, dáme tam poistku,“ uškrnul sa a temne sa zachechtal. Kirillovi pri tom zvuku naskákali po celom tele zimomriavky. „Bude to časovo obmedzené na jeden deň a skončí to po večeri, viac by nikto nevydržal a nemuseli by to vydržať ani nervy riaditeľa.“
„Tak poďme na to!“ zvolal radostne Kieran a obaja sa postavili pod fotografiu, chvíľu mlčky mávali rukami so sústredenými výrazmi na tvári a nakoniec urobili taký divný háčik prstami .
„Sonus ab mane in vesper!“ povedali unisono a usmiali sa na seba. „Hotovo, ideme,“ pevedali a spoločne s Levom a Kirillom, ktorý sa ešte raz obzrel, aby sa pokochal pohľadom na zavesenú forografiu, sa vyšmykli dverami nenápadne von. Ako tiene sa prehnali chodbou a mizli v zelených plameňoch. Všetkým na tvárach svietil žiarivý, ale veľmi zlomyselný úsmev.
Komentáře
Přehled komentářů
Za chvíli nebudu na škole nikdo, kdo by nevěděl, kdo jsou O´Brayenovci :-D Přístup ředitele k celý situaci mě dostal :-) Už se těším na další kapitolu!!! Nuria dostane co proto!!! :-D
nedockava
(jaja, 29. 2. 2008 21:31)ja to nevydrzim..chcem novu kapitolku hned :(..nemohla by si ju tu dat uz dnes??..prosiiiiiiim
super
(jaja, 29. 2. 2008 21:29)skvele..neviem sa dockat dalsej kapitolky..nevydrzim cakat do zajtra..ale budem musiet..:D uz teraz sa smejem a to este ani neviem ako na to budu vsetci reagovat..super :)
Super
(soraki, 29. 2. 2008 16:06)Komando pomsty - to bude nejlepší snídaně, kéž bych tam mohla být taky :-D. A Nuria - já bych jí přejmenovala na Nutrii :-D, tu asi trefí šlak, třeba po té ostudě sama odejde a bude konečně klid. A ti třeťáci - dobře jim tak - s tím majzlíkem to byl mazec :-D. A Eric - už jsem myslela, že je nějak dořve, ale vzal to v pohodě. Až se proflákne, co kluci umí, nikdo si na ně nebude dovolovat - ani na klan :-D
super
(Kathrin, 29. 2. 2008 15:22)to bylo suprový jak ty tretaky nikdo nemohl sundat a Kier s Brentanem to udelali jenom takovym lenivym mavnutim ruky.Nemohla bys dat novou kapitolu uz dneska uz se nemuzu dockat jak se ten obrazek pri snidani rozjeci
wau :)
(Cassie, 29. 2. 2008 14:25)to je úžasnéééé!!!! Naprosto senzačné... Ako tam tí tretiaci videli.. ešte teraz sa z toho smejem. Veľmi rada by som sa však dozvedela, ako to, že čarujú bez prútika?? Hmm?? Kedy nám to už konečne povieš?? Chudák Rose, ael už sa ozdravuje, to je dobré. Teším sa na zajtra. Tie raňajky budú nezabudbuteľné... :)) Vymyslela si to úžasne. Klobúk dolu pred tebou. Teším as na zajtra a nech to má riadne gráády!! :);)
Výborně!!!
(Redmoony, 29. 2. 2008 14:24)
Tak toto byla vážně zajímavá akce...Těším se na Nuriin výraz...
Šikulkové!!!
(Peťa, 1. 3. 2008 11:09)