Priestorom a časom

2. Konečne sa narodil

  Keď sa obaja jeho priatelia rozplynuli, začal Sírius spomínať. Na krásne chvíle, ktoré spolu prežili na Rokforte, na boje, ktoré spolu vybojovali. Ale medzi najkrajšie spomienky patrila tá, keď po dlhom čakaní, po nekonečných a únavných deviatich mesiacoch sa konečne narodil jeho krstný syn, Harry. V ten deň sa s Jamesom nedalo vydržať a dotiahol Síriusa aj do nemocnice, kam pred niekoľkými minutami odviedol Lily.

  Sírius sa usmial, pohodlne sa oprel o kamennú stenu cely a začal spomínať na ten jedinečný deň, keď sa Harry narodil.

„James, sadni si konečne, už ma z teba bolí za krkom!“ zavrčal namrzene  veľmi pekný, mladý , čiernovlasý muž, sediaci na jednoduchej lavičke pred dverami pôrodníckeho oddelenia u Svätého Munga.

  Po krátkej chodbe už asi hodinu pochodoval ďalší mladík . Tvár mal stiahnutú úzkosťou, okuliare mal zavesené už len na jednom uchu , pretože si neustále pretieral oči, ako sa mu do nich tisli slzy a na hlave mal neuveriteľné vrabčie hniezdo, pretože si chvíľami nervózne prehrabával hustú hrivu . Vždy, keď prechádzal okolo dverí, za ktorými pred hodinou zmizla jeho milovaná Lily a tvár mala skrútenú bolesťou, zbledol a stisol plecia.

„James, keď si okamžite aspoň na chvíľu nesadneš, zošlem na teba Petrifikus a uvoľním ťa až keď bude po všetkom!“ vyhrážal sa mu kamarát a James sa na neho neveriacky pozeral.

„Ja to už nevydržím, Sírius! Ako dlho to ešte môže trvať?“

„Pred chvíľou som sa bol pýtať, bola tu jedna taká pekná, mladá sestrička a tá hovorila, že to môže trvať aj celý deň,“ odpovedal mu Sírius bezohľadne a pri ďalšej ceste okolo chytil Jamesa za ruku a stiahol ho k sebe na lavičku. Ten sa k nemu bezvládne zrútil , oprel sa lakťami o kolená a hlavu si zaboril do dlaní. Niekoľko minút tak sedel a zízal na zatvorené dvere . Potom znovu vyskočil a pokračoval v pochodovaní hore a dolu.

  V tom sa dvere otvorili a z nich vyšla liečiteľka v citrónovom habite. Sírius sa k nej okamžite pritočil  so žiarivým úsmevom.

„Už viete niečo nového?“ spýtal sa a James na ňu pozeral, ako boa na koriť.

„Pani Potterová?“ spýtala sa pre istotu liečiteľka a s úsmevom sa na Síriusa zahľadela. „Nemusíte sa báť, všetko ide dobre, bude to v poriadku!“

  Sírius jej nemienil vyvracať názor na to, že je budúcim otcom a usmial sa ešte žiarivejšie.

„Ako dlho to podľa vášho odborného názoru ešte bude trvať?“

„Ach, no možno už len pár hodín,“ odpovedala liečiteľka  a súcitne sa na neho pozrela.

„Pár hodín?“ vykríkol James a zozelenel. „Povedali ste pár hodín?“ zopakoval a vyzeralo to, že je vážne pred kolapsom. Sírius sa na to už nemohol pozerať.

„James, teraz pôjdeš so mnou, dáme si pár pohárikov a potom , o takú hodinku sa sem vrátime!“ povedal dôrazne, aby mu kamarát , rozrušený na najvyšiu mieru rozumel .

„Nie, nie, ja musím zostať tu, čo keby ma Lily potrebovala? odporoval  James a vyzeral, že sa túži vpiť do dverí, okolo ktorých prechádzal.

„Keď si tak túžil Lily pomáhať, tak prečo si nechcel ísť s ňou!“ zamračil sa Sírius a vzápätí sa mu v očiach rozhoreli šibalské plamienky. „Ale to sa dá zariadiť,“ povedal mierne zlomyselne a čakal, kedy pôjde liečiteľka naspäť . O chvíľu sa na konci chodby zase objavila a Sírius jej vyšiel v ústrety.

„Chcel by som vás o niečo poprosiť,“ hovoril a pozeral sa jej priamo do očí. Liečiteľka mierne zružovela a usmiala sa. Potom si uvedomila, kde je a nahodila zase profesionálny prístup.

„Iste, pokiaľ to bude v mojich silách,“ odpovedala a vzala do ruky kľučku, že pôjde dnu. Sírius ju zľahka vzal za ruku a ticho hovoril .

„Pozrite sa na môjho kmaráta, tak veľmi by chcel svojej manželke pomôcť aspoň tým, že bude v tejto ťažkej hodinke s ňou a bude ju držať za ruku a utierať jej pot z čela, že je z toho celkom mimo. Pred hodinou nenabral k takémuto kroku dostatok odvahy, ale teraz, keď si to všetko uvedomil, proste, veľmi by chcel byť s ňou.

  Liečiteľke sa mierne zaligotali oči dojatím a hoci tu mala každý deň nedočkavých, nervóznych a často aj rozčúlených budúcich otcov, neubránila sa túžbe pomôcť . Niekoľko sekúnd premýšľala a potom sa na Síriusa usmiala.

„To sa dá zariadiť. Počkajte chvíľočku, prinesiem plášť a váš priateľ môže ísť k svojej manželke. Ale upozorňujem vás, že to môže trvať ešte niekoľko hodín a pani Potterová je dosť nervózna.  

 „Práve preto bude lepšie, keď bude jej manžel s ňou a bude jej oporou,“ tvrdil Sírius a nevšímal si fakt, že skôr James by práve teraz potreboval nejakú oporu, pretože sedel na lavička, bol zelený, ako jarná tráva a vyzeralo to, že o chvíľu bude zvracať.

  Liečiteľka zašla do pôrodného sálu a zavrela za sebou dvere. James sa na ne neprítomne pozeral a potom obrátil pohľad na Síriusa.

„Čo hovorila? Bude to trvať ešte dlho? Kedy sa konečne narodí?“ zasypal ho otázkami, ale v tom sa otvorili dvere a liečiteľka sa vrátila. V ruke niesla podobný, citrónovo žltý plášť, ako mala ona a podala ho Síriusovi. Tomu sa na tvári objavil na jedinú sekundu diabolský úškrn a obrátil sa k Jamesovi.

„James, poď, obleč si to, pôjdeš za Lily!“ povedal sladko a roztvoril plášť tak, aby si ho jeho kamarát mohol ľahko obliecť.

  James úplne zblbnutý hrôzostrašnými predstavami o tom, čo sa deje za zatvorenými dverami si ako zhypnotizovaný obliekol plášť a keď ho Sírius strkal do dverí, kam pred hodinou ani za svet nechcel ísť, vošiel a dvere sa za ním zatvorili. Sírius sa chvíľu pozeral na zatvorené dvere,  potom sa spokojne usmial a čo najpohodlnejšie sa usadil na lavičke. Po ďalšej hodine, keď už premýšľal, prečo sa vlastne  pred oddelením, kde sa čaká niekoľko hodín, nachádzajú také nepohodlné lavičky, to vzdal a vyčaroval si pohodlné kreslo, v ktorom si hodinku zdriemol. Zobudili ho hlasy pacientov prechádzajúcich okolo. Popreťahoval sa  a znovu sa pohodlne usadil. Už znovu driemal, keď sa dvere pôrodníckeho oddelenia otvorili a v nich stál James a vyzeral, akoby mu na hlave vybuchla bomba, ale na tvári mal šťastný, mierne priblblý úsmev novopečeného otca.

„Už?“ vyskočil Sírius z kresla a pozeral sa s očakávaním na neho.

„Už!“ potvrdil James a škeril sa ako orech na hnojisku.

„No a?“ pýtal sa s napätím Sírius, pretože len nedávno sa s Remusom stavili, že kto uhádne, čo sa narodí, ten bude krstným otcom . Remus tipoval dievčatko a Sírius samozrejme , chlapca. Teraz teda pozeral s očakávaním na šťastne sa usmievajúceho Jamesa a čakal.

„Je to chlapec! Ja mám syna! Sírius, ja mám syna!“ opakoval James blažene a neustále sa otáčal k dverám, za ktorými práve vrieskal jeho práve narodený syn a protestoval tak proti nespravedlnosti  valiacej sa na neho  v podobe vody, ktorou ho umývali.

„Juchú!“ zvýskol Sirius a rozosmial sa. „Budem krstným otcom!“ zvolal  a objal Jamesa.

„Tak, to si píš!“ rozosmial sa James. „Za to, čo si mi pred pár hodinami vyviedol, si nič iné ani nezaslúžiš,“ dopovedal mu a rozväzoval si citrónovo žltý plášť. Stiahol si ho dolu, položil na lavičku a usmievajúc sa si šúchal ruky. Mal na nich množstvo modrín a na niektorých miestach aj stopy po nechtoch.

„To je čo?“ spýtal sa Sírius a ukázal na jeho doráňané ruky.

„To nič, to sa ma Lily tak držala, keď mala kontrakcie, ale už to nebolí, hlavne, že je už na svete a je zdravý.“ usmieval sa James a myslel na svojho synčeka, ktorého teraz liečitelia prehliadali a na Lily, unavenú ale spokojnú a šťastnú. Unavene si sadol na lavičku a pretrel si oči. Sírius mu so smiechom vzal okuliare a James si s úsmevom dlaňami vyšúchal celú tvár. Keď sa mu krv poriadne rozprúdila, popreťahoval si stuhnuté svaly a vstal.

„Tu máš okuliare a poď otecko,“ zasmial sa Sirius, podal mu okuliare a upravil mu oblečenie. „Musíš vyzerať dobre, aby si  urobil na svojho syna dobrý dojem, to vieš, prvý dojem je vždy dôležitý,“ rapotal Sírius a kráčal spolu s Jamesom chodbou, na novorodenecké oddelenie. Na jedných z  mnohých dverí už bola menovka ,Potterová´ . James zaklopal a opatrne strčil do dverí hlavu. Potom sa široko usmial a otvoril dvere dokorán.

   Na bielej posteli ležala Lily a usmievala sa. V náručí držala biely uzlíček , z ktorého sa ozývalo tiché mrnkanie. Malý Potter sa zoznamoval so svetom a prštekmi si skúmal pusinku. Cucal si palec a obzeral sa veľkými zelenými očami okolo seba. Lily ho hladila po tváričke a od šťastia až privierala oči. Bola nekonečne šťastná. Držala v náručí svojho synčeka a od dverí sa na ňu šťastne usmieval James. Za ním, so žiarivým úsmevom na tvári vstúpil Sírius a hneď sa hrnul k posteli.

„Lily, blahoželám,“ povedal a pobozkal ju na líce. Potom sa sklonil nad perinku a pozrel sa po povýkrát do tváre svojmu krstnému synovi. „Tak , toto je najnovší Potter,“ povedal s úsmevom a pozrel na Jamesa. „Ako sa bude volať?“

„Harry,“ odpovedala Lily , „ Harry James Potter.“

  Sírius otvoril oči a usmial sa. Táto spomienka bola rozhodne jednou z tých šťastnejších a nemienil ju poskytnúť nijakému dementorovi. O chvíľu sa začnú rozliezať po Azkabanských chodbách a hľadať väzňa, ktorý  ešte nezošalel a ktorý ešte má nejaké šťastné spomienky, aby mu ich mohli vziať. Nie, on si svoje spomienky vziať nenechá!  Zdvihol hlavu a započúval sa do zvukov, ktoré sa rozliehali chodbami väzenia. V diaľke bolo počuť zúfalé výkriky a nárek. Striaslo ho. Vedel, čo sa deje! Dementori prišli na hostinu a vysávajú nešťastných väzňov . ,Je čas, už to nemôžem odkladať,´ pomyslal si a na jeho mieste o chvíľu ležal veľký čierny pes. Ľahol si do najvzdialenejšieho kúta cely a hlavy si prikryl labami tak, aby počul čo najmenej. Nechcel to počuť, nechcel  na toto potom, ak sa mu podarí utiecť, niekedy spomínať.

  Nárek a výkriky sa ozývali stále bližšie a bližie. Sírius si veľmi dobre vedel predstaviť, čo sa to v celách deje a stále väčšmi sa  tisol ku kamennej  stene . Keby sa to dalo, najradšej by s ňou splynul. Keď sa ozvalo ostré zaškrípanie pantov  a dvere sa otvorili, donútil sa pozrieť na to odporné stvorenie temna, ktoré vplávalo dnu, vznášajúc sa tesne nad dlažbou. Steny cely pokryla srieň a všetko akoby stuhlo v očakávaní. Dementor sa trochu zmätene rozhliadal, ale nenachádzal nič, čo by ho mohlo zaujímať. V tejto cele nebol žiadny človek, nebolo tu nič, čím by mohol zaplniť prázdnotu, ktorú pociťoval vo svojom vnútri.

  Do cely prilietali ďalší a ďalší dementori, ale podobne, ako ten prvý, odchádzali sklamaní a nenasýtení. Kamenné steny pokryl ľad a prázdnu palandu s tenkou prikrývkou srieň. Srsť čierneho psa už nebola čierna, ale ligotala sa malými ľadovými krištálikmi. Dvere sa so škripotom zatvorili. Pes pomaly , opatrne zdvihol hlavu a rozhliadol sa . Znovu tu bol sám, ale tentokrát sa tomu tešil. Opäť im raz unikol, ale teraz musel dávať dobrý pozor. Dozorcovia sa nesmú dozvedieť, že sa premieňa na psa, lebo by mu v tom zabránili. Teraz sa musí premeniť, ale nie skôr, než si bude istý, že sa sem dementori už nevrátia.

  Vstal, pribehol k dverám , ľahol si na studenú dlažbu a počúval. Zvuky náreku týraných väzňov sa ozývali zo stále väčšej  vzdialenosti, ale po chodbe  sa začali rozliehať iné zvuky. Ozveny krokov dozorcov, roznášajúcich jedlo väzňom, ktorí prežili. Boli stále bližšie. Veľký pes niekoľkými skokmi prebehol celu a dopadol na lôžko. Skôr, než sa dvere otvorili, ležal na ňom vychudnutý čarodejník a ťažko sa nadychoval.

„Žije?“ spýtal sa hlas dozorcu s chodby a potom sa k nemu pridalo štrkotanie a hrkanie, ako naberal riedku váru do misky. Druhý dozorca podišiel k Síriusovi a sklonil sa nad ním. Videl dvíhajúci sa hrudník a bielu tvár s chvejúcimi sa viečkami.

„Ešte žije, daj to sem!“ oznámil a potom už len pritiahol za sebou škrípajúce dvere. Hrkotanie káry a ozveny rokov sa pomaly vzďalovali. Sírius otvoril oči, vstal a pozrel na chatrný stôl.

  Ležala tam dopoly naplnená miska s čímsi neidentifikovateľným. Toto v Azkabane nazývali potravou. No, možno v surovom stave to pôvodne s potravou malo niečo spoločné, ale odborná staroslivosť, ktorú tomu v kuchyni venovali, z toho urobila nechutnú brečku. Asi aj toto mala byť jedna z  foriem trestu. Teraz však tomu nevenoval  pozornoť a začrel do masy lyžicou. Musí jesť a musí zosilnieť, aby  nabral silu na útek z väzenia, z ktorého ešte žiaden väzeň neutiekol. Nemyslel na to, čo mal práve v ústach, neochutnával, ale len mechanicky prehĺtal lyžicu za lyžicou, kým nebola miska úplne prázdna. Po dlhom čase to zase raz dokázal . Až teraz pocítil v ústach odpornú pachuť váry, ale prinútil žalúdok, aby zostal na mieste. Pevne zovrel ústa, sadol si na palandu a so zatvorenými očami čakal, kým sa mu rozbúrené vnútornosti neukľudnia.